Rakúske láskavosti, slovenské nominácie

Keď porota Anasoft litery vyhlasovala finálovú desiatku za rok 2026, prekvapil nielen vynútený online formát podujatia, ale najmä výber titulov. Medzi nominácie sa tento rok dostal román Položivoty (2025, slov. 2025) rakúsko-slovenskej spisovateľky Susanne Gregor. Kniha pôvodne vyšla v nemčine, do slovenčiny ju pre vydavateľstvo Literárna bašta preložila germanistka Paulína Čuhová. So slovenským literárnym prostredím autorku spája predovšetkým jej pôvod. Susanne Gregor sa narodila v Žiline, od detstva však žije a tvorí v Rakúsku. Kým v nemčine sú Položivoty jej šiestou knihou, v slovenčine ide po próze Voľným pádom (2023, slov. 2024) o jej druhé preložené dielo.

Psychologický román s prvkami trileru

Samotný román zaujme najmä svojou čitateľskou prístupnosťou. Namiesto experimentovania autorka stavia na presnej kompozícii, využívaní žánrových konvencií a pozvoľnom stupňovaní napätia. Striedaním perspektív medzi jednotlivými postavami odhaľuje rozdielne vnímanie tých istých situácií aj rozpory medzi úmyslami a dôsledkami ich konania.

Znepokojivý tón románu nastavuje už úvodná scéna. „Je to tichá smrť,“ znie prvá veta knihy. Klara padá päťdesiat metrov dolu svahom a jedinou svedkyňou smrti je jej zamestnankyňa Paulína. Vyšetrovanie prípad uzatvára ako nehodu. Neexistuje totiž „žiadny motív“ a „o tejto verzii príbehu nikto nepochybuje“. Okolnosti predsa len zostávajú nejasné. Naozaj nedošlo k vražde? Rozprávanie sa následne vracia k začiatkom vzťahu oboch žien, pochybnosti však pretrvávajú. Drobné nedorozumenia a nenápadné prejavy nespokojnosti už nemožno čítať bez vedomia tragického konca. Výsledkom je pôsobivo napísaný psychologický román s prvkami trileru.

Napriek tomu próza presahuje rámec komornej drámy, ktorým Literárna bašta vo svojej marketingovej komunikácii rada maskuje aj svoje najradikálnejšie beletristické tituly. Spoločenský záber románu je totiž podstatne širší. Prostredníctvom príbehu opatrovateľky Paulíny z Prievidze, pracujúcej v rakúskej rodine, zachytáva ekonomické podmienky opatrovateľskej práce. Domnelá familiárnosť pracovného vzťahu Paulíny a Klary, o ktorej mamu sa stará, za sebou skrýva ekonomické rozdiely a nerovné mocenské postavenie oboch žien. Román tak má popri psychologickej hĺbke aj zreteľný sociálno-kritický rozmer.

Láskavosti

Spočiatku sa pritom zdá, že príchod Paulíny do rakúskej rodiny prináša riešenie pre všetkých. Klara sa môže opäť sústrediť na kariéru architektky, jej matke Irene získa po druhom infarkte určitú mieru samostatnosti a Paulína si sľubuje zárobok, ktorý by jej umožnil presťahovať sa so synmi do väčšieho bytu. Rodina, v ktorej robí Paulína opatrovateľku, je navyše prívetivá. Navrhnú jej tykanie, darujú staré oblečenie, odmeňujú ju peniazmi navyše. Pocit vlastnej veľkorysosti sa však rýchlo zamieňa za pocit blízkosti a blízkosť za oprávnenie žiadať ďalšie služby. Začína to pribúdajúcimi položkami na nákupnom zozname, pokračuje varením pre celú rodinu či venčením nového psa. Každá ďalšia povinnosť pôsobí sama osebe nevinne, iba ako „opäť malá láskavosť, ktorá sa radí k ostatným malým láskavostiam“.

Limity zdanlivej blízkosti sa naplno ukážu vo chvíli, keď jeden z Paulíniných synov skončí v nemocnici. Paulína za ním chce okamžite odísť domov, rakúska rodina ju ale presviedča, aby zostala, kým oni budú na dovolenke: „Bola by som ti taká vďačná, povie Klara a ešte pevnejšie stisne Paulíninu, ruku, keby si ostala, nutne ťa tu potrebujeme, kým tu nebudeme, a o tvojho chlapca je predsa postarané, Irene na druhej strane, no, veď vieš.“ Jazyk vďačnosti premieňa prosbu na nátlak. Vzniká tak paradoxná situácia. Pre rakúsku domácnosť je Paulína nenahraditeľná, jej zranený syn sa však bez matky zaobísť môže.

Za to, že opatrovateľka nakoniec za hospitalizovaným synom neodíde a zostane s Irene, jej zamestnávatelia sľúbia víkend v termálnych kúpeľoch: „Je mi to ľúto, Paulína, že ti tentoraz nemôžeme vyjsť v ústrety, ale radi by sme ti niečo ponúkli, nabudúce pôjdeš do termálnych kúpeľov ty, na naše náklady, samozrejme.“ Kým však rakúska rodina poukaz do kúpeľov chápe ako adekvátnu kompenzáciu, Paulína v ňom už rozpoznáva zálohu na ďalšiu „láskavosť“: „Čo za to chcú tentoraz?“ pýta sa samej seba. Dar predchádzajúcu výmenu neuzatvára, ale udržiava v chode reťaz láskavostí a protislužieb. Mocenský rozdiel nespočíva v otvorenom donucovaní ani neľudskom zaobchádzaní, ale v tom, kto môže bez vzájomného súhlasu meniť „pravidlá hry“ a rozhodovať, čo sa počíta ako povinnosť, čo ako láskavosť a kedy možno vzájomný účet považovať za vyrovnaný.

Mirbeauovské variácie

Príbeh opatrovateľky Paulíny nie je špecifikom rakúsko-slovenských vzťahov, ale v rozličných obmenách sa opakuje naprieč Európou. Napokon je príznačné, že Susanne Gregor pri stvárnení opatrovateľskej práce používa celý repertoár ustálených motívov, od života rozdeleného medzi dvoma krajinami cez dovolenky dôležitejšie než deti opatrovateliek, dary z pocitu viny až po samotné slovo „láskavosť“.

Román má mnoho spoločného aj s tohtoročným filmom rumunského režiséra Radu Judeho Le Journal d’une femme de chambre. Mladá Rumunka Gianina sa vo filme stará o syna francúzskej rodiny v Bordeaux, kým jej vlastná dcéra vyrastá v Rumunsku a v závere sa pre matkinu neprítomnosť pokúsi o samovraždu. Film je deklarovanou variáciou rovnomenného románu francúzskeho spisovateľa Octava Mirbeaua z roku 1900. Radu Jude preberá jeho kritiku triednych vzťahov a zasadzuje ju do kontextu dnešnej Európy, čím podobne ako Susanne Gregor ukazuje, že za posledné storočie sa síce zmenila podoba domácej práce, nie však mocenská logika, na ktorej stojí.

V prípade knihy Položivoty sa do centra pozornosti dostáva najmä neschopnosť rakúskej strany reflektovať vlastné privilegované postavenie. Domácnosť zostáva presvedčená, že sa k Paulíne správa dobre, keďže „láskavosti mimo zmluvy vždy veľkoryso kompenzovali“, prehliadajúc fakt, že problémom môžu byť práve samotné činnosti „mimo zmluvy“. Dôraz na odmeny za jednotlivé úkony ignoruje sústavné rozširovanie rozsahu práce aj rastúcu závislosť od opatrovateľky. Uvoľnená kapacita rodine neslúži na zmiernenie existujúcej záťaže, ale na prijímanie ďalších záväzkov (nový pes, druhé dieťa), ktoré by už bez opatrovateľky nezvládli.

Autorka tak v malom reprodukuje širší problém starnúcej Európy. Ako píše Saša Uhlová, z pohľadu bohatších krajín sa „možnost povolat ženu z jiné, chudší země, [stává] spásným řešením složité situace“. Takéto riešenie však všeobecný problém s dostupnosťou starostlivosti neodstraňuje, iba ho presúva. V celoeurópskom meradle cieľové krajiny získavajú pracovnú silu, kým rodiny a verejné systémy v krajinách pôvodu znášajú dôsledky odlúčenia aj ekonomické náklady migrácie.

Román pre rakúskeho čitateľa?

V jednom zásadnom ohľade sa však román konvenciám vymyká. Jeho osobitosť spočíva predovšetkým v nečakanej citlivosti, s akou Susanne Gregor zobrazuje rakúsku rodinu. Namiesto jednoduchého protikladu vykorisťovanej opatrovateľky a zamestnávateľky so spasiteľským syndrómom stavia autorka obe ženy do vzájomnej paralely. Paulína aj Klara sa usilujú zladiť svoju prácu so starostlivosťou o blízkych, jedno sa však postupne dostáva do konfliktu s druhým. Práca sa vo výsledku stáva prostriedkom materiálnej starostlivosti, zároveň však ženy oberá o čas, ktorý si vyžaduje emočná starostlivosť. Nie je preto prekvapením, že najväčšie pochopenie pre potreby Paulíny má z celej rodiny práve Klara.

V tomto zmysle sa dá povedať, že román cieli priamo na rakúskeho čitateľa, z ktorého empaticky strháva opar vlastnej ignorancie. Zdá sa, že zámer funguje, keďže najtematizovanejšou pasážou v Rakúsku sa stal práve citát, ktorý spoločnosti nastavuje zrkadlo najostrejšie: „Aké čudné miesto, pomyslí si ubitá hojnosťou hotela a udalosťami minulej noci, keď cestuje cez hornatú krajinu smerom na Viedeň, aby bola čo najrýchlejšie pri deťoch. Aká narcistická krajina, plná ľudí zamilovaných do seba.“

Knihu však nemožno uzavrieť do čisto rakúskeho kontextu. Zachytáva v prvom rade mocenskú nerovnosť, ktorá presahuje geografické hranice. Zároveň vytvára presvedčivý psychologický obraz čechovovského napätia, ktoré sa v človeku nenápadne hromadí pod povrchom každodennosti, kým aj najbanálnejšie gestá nezačnú pôsobiť ako predzvesť katastrofy.

Jana Karšaiová ešte nie, Susanne Gregor už áno

Otázkou ostáva opodstatnenie nominácie knihy na Anasoft litera. Samotný štatút ceny je formulovaný široko a umožňuje zaradiť diela alebo preklady diel autorov a autoriek „istým spôsobom spätých so Slovenskom“, no povahu tejto väzby bližšie neurčuje. Literárny jazyk, národnosť ani občianstvo nie sú samy osebe rozhodujúcim kritériom a konečné rozhodnutie patrí spravidla porote. Hranice výberu tak neurčuje iba štatút, ale aj prax jednotlivých ročníkov. Anasoft litera už v minulosti do svojho výberu zahrnula preklady diel autorov a autoriek píšucich v inom jazyku než slovenčine, či už išlo o Irenu Brežnú, Ivana Medešiho alebo Alexandru Salmelu. Literárna obec zaradenie jednotlivých diel zväčša netematizuje (s výnimkou v prípade knihy Jedenie Ivana Medešiho, 2018), ale ak sa k otázke predsa len vyjadrí, argumentuje menšinovým kontextom, predchádzajúcim pôsobením v slovenskom literárnom prostredí alebo tým, že ide o sebapreklad.

Susanne Gregor však posúva hranicu ešte ďalej. Jej tvorba sa formovala v nemeckojazyčnom prostredí a do slovenského literárneho obehu vstúpila až prostredníctvom prekladu Paulíny Čuhovej. Nominácia preto jej príslušnosť k slovenskej literatúre skôr vytvára, než ju potvrdzuje. Posun najvýraznejšie vyniká v porovnaní s Janou Karšaiovou, ktorej po taliansky napísaný román Zamatový rozvod (2022, slov. 2023) sa napriek slovenskému pôvodu autorky, slovenskej téme aj rovnakému slovenskému vydavateľstvu na cenu nekvalifikoval.

Pomerne vágne nominačné pravidlá teda umožňujú organizátorom vnášať do slovenského kontextu diela, ktoré by sa inak nepovažovali za súčasť slovenskej kultúry. Hľadanie „najlepšej“ knihy sa totiž začína až po oveľa menej viditeľnom rozhodnutí o tom, ktoré tituly vôbec smú vstúpiť medzi nominácie. Anasoft litera tak v podstate disponuje „mocou“, určovať, čo je slovenská literatúra a čo už nie. Jej rozhodnutia síce nie sú záväzné, ale vzhľadom na postavenie ceny ovplyvňujú verejné predstavy o súčasnej slovenskej literatúre. Je však škoda, že cena svoje rozhodnutia otvorene netematizuje a necháva ich rozplynúť sa v diskusiách o estetických hodnotách. Pozornosť hraniciam výberu ale príliš nevenuje ani slovenská literárna kritika. Hierarchia tém sa napokon ukázala aj na tohtoročnom litera feste. Keď sa Nina Miskovicsová pokúsila otvoriť otázku „oprávnenosti“ nominácie Susanne Gregor, nekompromisná moderátorská ruka Petra Darovca ju pre nedostatok času uťala ešte predtým, než vôbec stihla dokončiť myšlienku. Hodnotenie nominovaných diel tak opäť zatienilo tému spôsobu, akým bol samotný výber zostavený. Lenže hranice národnej literatúry nie sú iba technickou otázkou nominačných pravidiel, majú spoločenský presah. Rozhodujú o tom, ktoré jazyky, skúsenosti a podoby života sme ochotní prijať za „vlastné“.

Nejednoznačnosť pozície Položivotov však vnímam pozitívne. Monolingválne vymedzenie národných literatúr je už dávno prežité a popravde sa sama seba často pýtam, či má dnes vôbec ešte zmysel uvažovať o nejakom koncepte národnej literatúry. Anasoft litera zároveň robí dlhoročne kvalitne podvratnú prácu v oblasti rozbíjania predstáv o tom, čo znamená slovenské umenie a je fascinujúce pozorovať, ako každým rokom v tichosti posúva hranice ďalej.

Samotnú nomináciu v každom prípade považujem za jednu z najpodnetnejších z tohtoročného výberu. Do finálovej päťky sa konečne dostal román, ktorý sa na rozdiel od väčšiny pôvodnej slovenskej tvorby (s výnimkou feministickej produkcie vydavateľstva ASPEKT) neuzatvára do súkromného sveta jednotlivcov a jednotlivkýň, ale otvorene pomenúva a kritizuje spoločenskú realitu, z ktorej vyrastá bez toho, aby sa zbabelo skrýval za masku irónie. Nech už porotu a organizátorský tím k zaradeniu knihy viedli akékoľvek dôvody, jej miesto vo finálovej päťke napokon najpresvedčivejšie obhajuje aj tak tá bájna estetická kvalita románu.

Susanne Gregor: Položivoty. Banská Bystrica: Literárna bašta, 2025. Preklad Paulína Čuhová.

Autorka je doktorandkou v Ústave slovenskej literatúry SAV, v. v. i.

Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.