Keď film ťaží z improvizácie a ctí chaos
Záverečný obraz filmu Matt a Mara (2024) predstaviteľa kanadskej novej novej vlny Kazika Radwanského končí záberom na policu s knihami (mimochodom režisérovu, keďže hlavnú ženskú postavu ubytoval vo svojom byte). Mara (Deragh Campbell) vloží Mattovu (Matt Johnson) knihu spolu s ich tajomstvom do police, hneď vedľa zbierky básní Williama Carlosa Williamsa a týmto gestom ich príbeh ukončí. Akoby obraz na zarámované chrbty kníh naznačoval, že táto kapitola jej života bola len beletriou. A možno je pre odmlčanú spisovateľku ten správny čas opäť niečo napísať.
Film pristihuje Matta aj Maru pri koketovaní s túžbou po zmene, aby ich vzápätí triezvo zasadil do kontextu života a pripomenul im obavy z nového a možno aj nemožnosť zmeny. Matt a Mara sa poddávajú dynamike novej lásky, a zároveň jej vzdorujú, a tak spoločne píšu tento príbeh. V úvode nastáva priam metasituácia, keď Mara prezrádza priateľovi svoj nápad, ktorý by chcela rozvinúť do knihy. „Zaujíma ma osoba, ktorá skutočne verí, že o sebe nič nevie a všetky jej túžby sú pred ňou úplným tajomstvom. Ale tieto túžby môžu byť kedykoľvek odhalené a môžu zničiť jej život.“ Matt je z jej nápadu nadšený: „Má pocit, že by sa jej identita mohla radikálne zmeniť mimo jej kontrolu?“ Mara prikývne, pochopil to presne.
Môže sa zdať, že sa herci rozprávajú o postavách a ich možnom smerovaní v nasledujúcich filmových minútach alebo sa postavy skryto bavia o ich vzťahu. Radwanského filmy sú hravé a oslobodené, a azda aj preto si získal náklonnosť publika a svetovej kritiky.
Dej jeho zatiaľ posledného filmu Matt a Mara, ktorý mal premiéru vlani na festivale v Berlíne, je zasadený do prostredia intelektuálov a umelcov. Nevyhýba sa ukážkam z konkurenčnej povahy vzťahov v tomto prostredí, ktorá je prítomná aj navzdory priateľstvám či vzájomnému obdivu. Obe hlavné postavy sú spisovatelia, on úspešný, ona dlhšie nič nevytvorila, ale učí tvorivé písanie a má po prvýkrát vystúpiť na literárnej konferencii, čo sa tiež počíta.
Matt a Mara vzbudzuje silný pocit, že vznikol v nultých rokoch, keď sa v americkej nezávislej kinematografii sformoval subžáner mumblecore, pretože Radwanski nadväzuje na jeho konvencie a inšpiráciu pre tvorivé postupy čerpá aj z manifestu Dogma 95.
Nových kanadských autorov a autorky s víziou označuje kritika často súhrnne ako novú novú vlnu. Ich diela spájajú veľmi osobné témy, ale aj veľmi miniatúrne rozpočty a využitie dokumentárnych postupov vrátane zapojenia reálnych lokácií Toronta. Pôvodná kanadská nová vlna sa formovala v 80. a 90. rokoch minulého storočia a definuje ju prílev invenčných autorov, ako sú Peter Mettler, Atom Egoyan, Patricia Rozema či David Cronenberg. Z aktuálnej mladšej generácie sú to Kazik Radwanski, Antoine Borges, Ashley McKenzie, Graham Foy, Nikolás Pereda či Sofia Bohdanowicz. Ale aj kameraman Radwanského posledných dvoch filmov Nikolaj Michajlov, predstaviteľ Matta, režisér a herec Matt Johnson a herečka, scenáristka a režisérka Deragh Campbell. Je to akási kanadská verzia spomínanej newyorskej mumblecore scény, kde sa spolupráce prelínajú a vznik nízkorozpočtových filmov umožňuje práve komunitný charakter prostredia.
Ako autor sa Kazik Radwanski etabloval už krátkymi festivalovo úspešnými snímkami Cutaway (2014), Green Crayons (2012) či Na plytčine (2010). Dlhometrážny debut Tower (2012) je o tridsiatnikovi s aspergerovým syndrómom, ktorý žije s rodičmi a rovnako ako druhý film stojí na momentoch, nie na konzistentnom príbehu. How Heavy This Hammer (2015) je o mužovi v kríze, ktorý vymazáva svoju identitu otca a manžela hraním počítačových hier. Túžba uniknúť je aj leitmotívom charakterovej štúdie ženy vo „voľnom páde“ Anne at 13,000 Ft (2019). Mimochodom, kvôli filmu zoskočila padákom nielen Campbell (dvakrát!), ale aj Radwanski. Postavu Anne napísal priamo pre Campbell a rozvinul tým vedľajšiu postavu učiteľky v škôlke z How Heavy This Hammer. Práve zapojenie Campbell do tvorivého procesu posunulo Radwanského ku konkrétnejším predstavám o príbehu. Možno tvrdiť, že Matt a Mara je v tomto smere dramaturgicky konvenčnejším a menej experimentujúcim dielom ako predošlé filmy.
Radwanski, hoci jeho prístup vystihuje hravosť a spontánnosť, pracuje vždy s veľmi jasným konceptom, ktorý rámcuje premyslenými obmedzeniami. „Rád si určujem pravidlá alebo prekážky. Je to zvláštne oslobodzujúce.“ Stane sa, že pri realizácii trvá na konkrétnom znení napísanej repliky, ale väčšina dialógov závisí od rozpoloženia hercov pri ich performancii, čo sa vo filme pozitívne odráža.
Text scenára pred zapnutou kamerou odovzdáva improvizácii, a ďalej mutuje, aby často úplne zmizol. Aj improvizácia je však ohraničená pravidlami, ako každá hra, navyše vyžaduje čas, trpezlivosť a paradoxne pevný režijný koncept. Napokon, práve ten definuje poetiku a štýl všetkých Radwanského diel. Kamera Nikolaja Michajlova je pozorovateľom týchto živých procesov, kameraman nakrúca guerillovým štýlom a Radwanski ho necháva pracovať samostatne. Ak zaznie režijný pokyn, najčastejšie ide o požiadavku, aby sa pokúsil dostať ešte bližšie.
Hoci je improvizácia veľmi náročná metóda, najmä, ak sa uplatňuje v hranom filme, prináša svoje ovocie. Sú momenty (ako napríklad scéna na večierku), ktoré sa dajú len ťažko vymyslieť. Od písacieho stola ich však možno iniciovať.
Vo filme Anne at 13,000 Ft je Deragh Campbell spoluaturokou a príbeh menil aj samotný Johnson, ktorý mal pôvodne vystúpiť len v niekoľkých obrazoch, napokon zohral v deji priam katarznú úlohu. Anne sa v jeho spoločnosti opije na svadbe kamarátky a nová známosť jej zlomí srdce. A nezanedbateľnú rolu hrá aj strihačka všetkých filmov Radwanského, Ajla Odobašic. Informácie v Radwanského tvorbe nesú a zahmlievajú celky a typický je vpád do scény bez exponovania in medias res. Dynamika života dostáva len toľko priestoru, koľko scéna a záber naozaj potrebujú, aby zdieľali impresiu.
„Mám strach z prílišného vysvetľovania, prílišnej popisnosti,“ priznal režisér. Dokonca aj pri statickej observácii postáv si dáva pozor, aby sme všetkému neporozumeli. „Chcem z času na čas zámerne dezorientovať publikum, vstúpiť do scén tak, ako sa to páči mne a posúvať zážitok spôsobom, ktorý považujem za zaujímavý. Je to príležitosť, ako to urobiť trochu tajomným. Ako zdieľať zmätok a nechať sa fascinovanovať ozvenami, namiesto toho, aby sme mali pocit, že nám niečo konkrétne hovoria.“
Základom sú podľa Radwanského nepredvídateľné a komplikované charaktery s plejádou vnútorných konfliktov. Ich vzájomná dynamika otvára priestor pre štúdiu vzťahov a kríz, ktoré by zostali nepovšimnuté alebo tabuizované. Všetky postavy jeho filmov majú spoločné, že nezapadajú. Premisa je zakaždým veľmi jednoduchá, na prvý pohľad banálna, napríklad cesta na konferenciu alebo rozdielny názor na starostlivosť o deti v dennom stacionári. Až do existenciálnych rozmerov ju však dokážu skomplikovať práve chaotické, z normálu vychýlené postavy, ktoré do každodenných situácií pozýva.
Hneď v úvodnej scéne Mara a Matt nadviažu dialóg tam, kde pred rokmi skončil, no sú v intímnom momente prerušení. V kaviarni začne burácať hudba a majiteľ im dáva najavo, že je po záverečnej. „Skús sa živiť rukami, Mara,“ zatvára dvere za štamgastkou. Nie je však umelec v práci stále? Nie je jeho pracoviskom celý svet? Je tento pseudorománik pre Matta rešeršnou prípravou pre ďalšiu knihu? Pozval ju k umierajúcemu otcovi zámerne, aby mohol pozorovať jej reakcie? Vykorisťuje Maru ako múzu, od ktorej kradne nápady? A ako túto udalosť v kontexte svojej „odloženej“ tvorby vníma Mara? Ani pri jednej z postáv nie je vylúčené, že iniciuje udalosti svojho života pre umenie, a práve to dáva romantickej zápletke diskurzívny charakter.
Mara sa ako matka, manželka a učiteľka vzdala literárnych ambícií. Ale škodoradostná súťaživosť literárneho prostredia ju predsa dobehne. Keď sa Matt stretne s atraktívnou a úspešnou spisovateľkou, berie to osobne. Vzdala sa Mara ambícií a lásky pre zachovanie vlastného pohodlia a je takýto život naozaj pohodlný?
„Do svojich filmov vždy rád vnášam chaos. Chcem, aby moje postavy boli ťažké alebo nepredvídateľné, pretože tak je to pravdivejšie a hodnotnejšie. Nechcem, aby sme cítili, že máme nad nimi morálne navrch, ani, aby ich publikum mohlo súdiť. Ale ani, aby pôsobili príliš sympaticky. Chcem, aby sa všetci cítili nevyrovnaní a neustále sa prispôsobovali situácii.“ Presne tak sa dajú klásť čisté, hoci bodavé otázky a preniknúť k poznaniu bez falošnej útechy.
Autorka je filmová publicistka