Radikálne vízie Izumi Suzuki
Skupina niekoľkých mocných mužov kontroluje všetky zdroje a výrobné prostriedky; fosílne palivá ani ostatné suroviny však nie sú neobmedzené. Akonáhle ich vyťažia, nepripravenú a chamtivo riadenú spoločnosť čaká kolaps. Klimatická katastrofa, ktorá nasleduje, spôsobí neplodnosť, rodí sa čoraz menej mužov, vládu preberajú ženy. Tie zvyšky ľudstva preorientujú na využívanie obnoviteľných zdrojov a zostávajúcich mužov ohradia ako dobytok v špeciálnej zóne. Nastolia kvír matriarchát. Každá utópia má však svoje temné stránky.
Pri čítaní poviedky Ženy a ženy si nevyhnutne pomyslíme, že ide o námet výsostne aktuálny a vzhľadom na nepriaznivý vývoj (nielen) našej spoločnosti odvážne provokatívny. O to viac človeka prekvapí pozadie jej vzniku – autorkou textu je totiž japonská spisovateľka, herečka a modelka Izumi Suzuki. Silný konzervatívny rozmer je v súčasnej japonskej spoločnosti dodnes prítomný a viac alebo menej citeľne sa prejavuje aj v literatúre. Platí to aj o autoroch a autorkách, ktorí a ktoré sa voči tomuto konzervativizmu a tradičným pravidlám fungovania snažia vymedzovať – za všetkých spomeňme Mieko Kawakami alebo Harukiho Murakamiho, teda aj u nás notoricky známe mená.
Kým Murakamiho postavy naprieč knihami vzdorujú bežným predstavám o „rešpektuhodnom“, a teda na pravidelnú prácu sústredenom živote (väčšinou nato však potrebujú aspoň počiatočný impulz v podobe zásahu z iného sveta, teda akýsi magický rozmer, ktorý im bežnú realitu naruší a pomôže opustiť), Kawakami, ako autorka mladšej generácie, sa vo svojej tvorbe nebojí priamo otvárať bolestivé a kontroverzné témy – v knihách uvažuje o ženskej telesnosti, plastických operáciách, šikane, traume či znásilnení. Otvorene pritom priznáva feministickú perspektívu, čo sa v hlboko patriarchálnej japonskej spoločnosti stretáva s azda ešte väčším odporom než u nás (výpovedné sú odmietavé až pobúrené reakcie časti staršej, mužmi tvorenej etablovanej literárnej garnitúry v Japonsku na jej knihy; dôležitými cenami ovenčený prozaik a príhodne tiež ultrapravicový politik Šintaro Išihara sa v reakcii na jej úspešný román Letný príbeh vyjadril, že ide o „egocentrické, do seba zahľadené bľabotanie“; rôzne variácie tohto typu reakcií napokon pravidelne nachádzame pri dielach množstva autorstiev, ktoré dnes otvorene tematizujú životné skúsenosti žien alebo kvír ľudí, teda hlasy, ktoré boli a sú historicky umlčiavané).
Spomenúť tieto dve mená, je dôležité pre kontext. Mieko Kawakami sa narodila v roku 1976, Haruki Murakami v roku 1949. Obaja sú dnes literárne aktívni a pravidelne vydávajú nové, aj u nás prekladané a čítané knihy. V rovnakom roku ako Murakami sa narodila aj v našom kontexte neznáma Izumi Suzuki, tá však už literárne aktívna nie je – svoj život ukončila vlastnou rukou ako tridsaťšesťročná v roku 1986. Jadro jej prozaickej tvorby teda vzniklo v 70. a v prvej polovici 80. rokov. Radikálnosť a odvážnosť jej vízií tým získava významný rozmer navyše.
Mužskou optikou
Izumi Suzuki sa narodila v mestečku Itō v prefektúre Shizuoka 10. júla 1949, teda pomerne krátko po druhej svetovej vojne a v stále pretrvávajúcej americkej okupácii Japonska. Dospievala v 60. rokoch, v čase globálnych protestov a kontrakultúrnych prúdov – to všetko výrazne ovplyvnilo jej život aj umelecké aktivity. Po strednej škole sa presťahovala do Tokia, kde sa stala členkou legendárnej avantgardnej divadelnej skupiny Tendžó Sadžiki. Ako herečka sa objavila v niekoľkých takzvaných ružových filmoch (pinku eiga, teda subžáner japonskej artovej kinematografie, ktorý otvorene pracoval s erotikou a nahotou), ako modelka fotila akty (známa je jej spolupráca s fotografom Nobujošim Arakim) a privyrábala si aj ako hosteska. Vydala sa za jazzového saxofonistu Kaoru Abeho, ktorý v roku 1978 zomrel na predávkovanie Bromisovalom; narodila sa im dcéra. V roku 1986 spáchala Suzuki samovraždu obesením.
O jej živote toho inak veľa nevieme, a ako vo svojej eseji Spisovateľka z budúcnosti píše Andrew Ridker „V anglickom jazyku je azda neprekvapivo dostupných oveľa viac informácií o umelcoch-mužoch, s ktorými žila a pracovala; o jej vlastnom živote sa zvyčajne hovorí iba v súvislosti s ich životmi, teda, ak sa o ňom vôbec hovorí.“ O jej turbulentnom manželstve vyšiel v roku 1992 román prozaičky Majumi Inaba Nekonečný valčík, ten sa v roku 1995 dočkal i rovnomennej filmovej adaptácie režiséra Kódžiho Wakamatsu. Aj v tomto prípade však ide o realitou inšpirovanú fikciu, navyše vytvorenú po smrti protagonistky i protagonistu. O miere vernosti zobrazenia skutočnosti sa môžeme iba dohadovať; za svoj román sa Inaba dočkala od dcéry Suzuki a Abeho žaloby. Najviac nám tak o Izumi Suzuki a jej pohľade na svet napovedá jej vlastná literárna tvorba. V slovenčine ani češtine dostupná nie je, k dispozícii sú však dva knižné výbery poviedok v anglickom preklade, ktoré v uplynulých rokoch vydalo radikálne ľavicové vydavateľstvo Verso Books – Terminal Boredom (2021) a Hit Parade of Tears (2023), pričom na oboch participovala početná skupina prekladateliek a prekladateľov Polly Barton, Sam Bett, David Boyd, Daniel Joseph, Aiko Masubuchi a Helen O’Horan. Aj tento vydavateľský počin, vôbec prvé predstavenie tvorby Izumi Suzuki západnému čitateľstvu, vznikol v podstate šťastnou zhodou náhod – v redakcii Verso Books ktosi zazrel jej meno v poznámke pod čiarou vedeckého článku a zatúžil vedieť viac. Výsledkom sú dve zbierky prevažne sci-fi a fantasy poviedok, ktoré by sme za rovnako odvážne považovali aj v prípade, ak by vznikli dnes.
Sexualita, únava a únik
Protagonistka poviedky Môj chlap stretáva zvláštneho muža. Ten ju navštevuje a pozoruje; protagonistke dochádza, že zrejme nebude človekom, rýchlo si uvedomuje, že ide o mimozemšťana, a hoci, ako sama hovorí, po nej túži prakticky každý, koho stretne, ju zaujíma on. Svetom a ľuďmi je znudená a otupená, mimozemský muž jej otvorene priznáva, že podobne navštevuje aj iné ženy, práve do nej sa však zamiluje. Zo Zeme bude musieť čoskoro odísť – no jeho loď je pokazená, nie je si istý, či let zvládne. Hrdinka chce ísť s ním, on to odmieta, bojí sa, že by let neprežila. „Ale čo tam po smrti, veď tu nemám čo stratiť,“ reaguje rozprávačka. Tento pocit otupenosti a neustále prítomnej únavy zo sveta, z ľudí, zo vzťahov a spoločnosti je prítomný azda v každej preloženej poviedke Izumi Suzuki. Jej hrdinky a hrdinstvá sú z aktuálneho spoločenského usporiadania znechutené, nechcú doň patriť, vymedzujú sa voči nemu a snažia sa žiť inak, miesto práce a rodiny ich zaujíma umenie, hudba, sex, alkohol či drogy. A hoci voči mnohým veciam rebelujú, vedomie márnosti ich nie a nie opustiť. Aj tá sa však prejavuje rôzne, niekedy vedie k ľahostajnosti a k istej rezignácii (ako v prípade túžby opustiť s mimozemšťanom Zem), inokedy rozprávačku dovedie k aktívnemu konaniu. V poviedke Čarodejnicou na skúšku sa hrdinka náhodne dostane k magickým schopnostiam, tie následne využije na potrestanie svojho egoistického neverného manžela, ktorého premieňa na chlpaté batoľa a rôzne iné groteskné bytosti. Protagonistky textov Izumi Suzuki si uvedomujú svoju príťažlivosť, nenechávajú sa zväzovať tradičnými rodovými úlohami a veľmi otvorený vzťah majú aj k vlastnej sexualite, spávajú, s kým chcú a kedy chcú, ich sexualita je fluidná, zo vťahov a mileneckých pomerov s mužmi plynule prechádzajú do vzťahov so ženami a naopak. Respektíve, o vlastných i partnerských rodových kategóriách celkovo neuvažujú konvenčne: v poviedke Dym sa ti dostane do očí stretne rozprávačka v bare atraktívneho muža a nadviaže s ním vzťah. O niekoľko strán ďalej však píše: „V mojich snoch sa zjavoval ako žena menom Jane.“ Z postavy sa tak v rozprávaní s úplnou samozrejmosťou Jane stáva.
Jednotlivé poviedky sa od seba výrazne líšia, niektoré sa odohrávajú v ďalekej budúcnosti, na palubách vesmírnych lodí, v simuláciách či vzdialených planétach a všetky spája optika všadeprítomného pocitu potreby úniku. Akékoľvek pokusy oň však v prozaických svetoch Izumi Suzuki prakticky vždy končia neúspechom, sklamaním a ešte hlbšou rezignáciou.
Politika, technológia, rod a patriarchálny kapitalizmus
Žáner sci-fi si Izumi Suzuki osvojila akosi náhodou, podobne ako hrdinka Čarodejnicou na skúšku nadobudla magické schopnosti – práve túto poviedku publikoval japonský časopis SF Magazine, a keďže jej zaplatili, rozhodla sa pre časopis ďalej písať. Takto chcela primárne finančne podporovať svoju dcéru. Sama o sebe ako o sci-fi autorke neuvažovala, žáner sa však pre ňu stal dôležitým priestorom oslobodenia od konvencií. Ako hovorí jeden z jej prekladateľov Daniel Joseph, sci-fi bolo pre Suzuki „ihriskom, na ktorom si mohla dovoliť dekonštruovať mužmi ovládanú japonskú spoločnosť a skúmať svoj vlastný vzťah k nej“. Jej postoj k žánru bol teda otvorene ambivalentný a túto rozpoltenosť ešte umocňovalo aj to, ako odmietavo a posmešne sa k nej stavala (v tom čase prakticky kompletne mužská) autorská scéna sci-fi v Japonsku. O to viac boli otvorene politické a provokujúce jej prózy: „S našou súčasnou spoločnosťou je čosi veľmi zle a ja neznesiem sci-fi písané ľuďmi, ktorí si to neuvedomujú“, napísala sama Suzuki.
V porovnaní s feministickým žánrovým písaním, ktoré v 70. a 80. rokoch vznikalo v literatúrach kolektívneho západu, je však viac mnohoznačný aj politický aspekt jej poviedok. Výpovedným príkladom je v úvode spomínaná próza Ženy a ženy, autorkina azda najznámejšia poviedka: v texte zobrazuje budúcnosť, v ktorej patriarchálny kapitalizmus a ním vyvolaná klimatická katastrofa zničili planétu. Po kolapse preto nastupuje matriarchát a z mužov sa stáva v podstate dobytok, sú odsunutí do špeciálnej uzavretej zóny a, doslova, iba dojení na semeno. To, čo spočiatku vyzerá ako provokatívna utópia, však na ploche textu rýchlo začína nadobúdať problematické rozmery: ženy žijú v kvír vzťahoch, no aj v tých sú nútené dodržiavať prenesené rodové stereotypy, „maskulínna“ partnerka pracuje, kým „feminínna“ sa stará o domácnosť a deti. Vládne extrémna informačná, mediálna a kultúrna cenzúra, školská indoktrinácia a represia; ženy, ktoré systém akýmkoľvek spôsobom spochybňujú alebo voči nemu vzdorujú, zo dňa na deň zmiznú. Navonok utopická spoločnosť je v skutočnosti dystopiou, zdanlivý matriarchát iba kopíruje najhoršie aspekty represívneho patriarchátu, ktorý mu predchádzal. Patriarchátom tak v istom zmysle zotrváva – aj bez priamej účasti mužov. Tak hlboko je v spoločnosti zakorenená konzervatívna doktrína. Okrem tohto aspektu je na poviedke fascinujúci aj spôsob, akým Izumi Suzuki už v 70. rokoch uvažovala o klimatickej katastrofe, deštruktívnom vplyve fosílnych palív a obsesívnej potreby nekonečného ekonomického rastu – jej opisy zdevastovanej planéty so znečisteným ovzduším, ktorá funguje už iba vďaka solárnej energii, sú miestami až neuveriteľne vizionárske. Tento rozmer je napokon prítomný v celej jej tvorbe, v ďalších prózach hovorí o únikoch do virtuálnych realít a ich súvislosti s drogovou závislosťou, postavy v bežnom živote rutinne využívajú AI asistentov či doma vo voľnom čase sledujú 3D televíziu.
To, akým spôsobom autorka uvažuje o rode a rodovej identite, predstavuje kľúčový prínos pre prozaickú tvorbu, a to nielen v súvislosti s textom Ženy a ženy. Platí to predovšetkým o mnohých poviedkach v knihe Terminal Boredom, motív však nachádzame aj v Hit Parade of Tears. Rod, podobne ako sexualita, je vo fikčných svetoch Suzuki fluidný: „Junior si spomenul na dobu, keď bola jeho sestra chlapcom. […] Mama trvala na tom, že dieťa s dievčensky pôsobiacim telom má byť vychované ako žena. Z jeho malého brata sa tak stala malá sestra. Ségra s tým podľa všetkého bola v pohode. Po tom, čo sa nejaký čas obliekala ako dievča, začalo jej telo vyzerať oveľa mäkkšie.“ Takto v poviedke Nočný piknik autorka komentuje jednu z mnohých náhlych zmien rodu postavy vo svojich textoch. Postupne sa síce dozvedáme, že ide o mimozemšťanov, ktorí ľudské stereotypy fungovania iba v snahe presvedčiť sa o vlastnej ľudskosti obsesívne napodobňujú. Zmena rodu, respektíve neschopnosť stotožniť sa s konvenciami nanútenou binaritou, je však v textoch prítomná často a uvažujú o nej aj protagonistky, ktoré môžeme istou mierou povážlivosti intepretovať ako alteregá autorky. Z tohto hľadiska je veľmi výpovedné zamyslenie ústrednej postavy prózy Môžeš snívať: „Syzýgia? Androgýnia? Nie som muž a nie som žena. Kto vôbec potrebuje rod? Chcem odtiaľto iba vypadnúť, chcem byť sama. Netúžim vidieť kolaps ľudstva ani koniec sveta. Chcem len, aby si všetci užívali život. Preto som sem prišla – do inej časovej roviny, na inú planétu, do iného vesmíru.“ Pre Izumi Suzuki je tak aj otázka rodu neoddeliteľne spätá s pocitom vykorenenosti zo spoločnosti, s neochotou napĺňať konvencie a konzervatívne pridelené úlohy. Odmietnutie rodovej binarity je symbolom jej širokého odmietnutia pravidiel patriarchálneho kapitalizmu súdobej, ale aj súčasnej japonskej spoločnosti.
Ak by sme poviedky Izumi Suzuki čítali bez biografickej informácie o živote autorky a vedomia, že vznikali v 70. a 80. rokoch, s najväčšou pravdepodobnosťou by sme predpokladali, že ich napísala súčasná mladá prozaička. Aj za týchto okolností by plne obstáli, aj za týchto okolností by nestratili nič zo svojej odvážnej provokatívnosti a ochoty, akoby len tak mimochodom posúvať hranice spoločenskej diskusie. Napriek melanchólii a pocitom rezignovanej únavy, ktoré sa naprieč textami tiahnu, stále ide o zábavné, inteligentné a čitateľsky nesmierne atraktívne texty. Fakt, že boli napísané pred polstoročím v Japonsku, je teda ešte o to neuveriteľnejší. Ak by sa texty Izumi Suzuki dočkali slovenského alebo českého prekladu, nepochybne by mali potenciál podnetne rozbúriť ospalé vody miestnych prozaických scén, ktoré sa kontroverznejších námetov a pohľadu do budúcnosti, žiaľ, stále často boja.
Autor je spisovateľ a publicista
