Provokovať, organizovať sa a neprehrať boj o pojmy

Martin Makara9. mája 2018860

Začiatkom apríla sa pri príležitosti 170. výročia vydania Komunistického manifestu a 200. výročia Marxovho narodenia diskutovalo o stave ľavice na Slovensku a v Česku. Fórum Výzvy pre antikapitalistickú ľavicu sa konalo na netradičnom mieste, v Spišskej Novej Vsi. Pozvanie prijala česko-slovenská organizácia Socialistická Solidarita, ktorá je aktívna najmä v protestoch proti rasizmu, sexizmu či xenofóbii, ale vydáva aj časopis Solidarita a prevádzkuje vlastné vydavateľstvo teoretickej literatúry. S jej zástupcami, Martinom Churáňom, Vojtěchom Ročkom a Martinom Šaffkom, sme sa rozprávali o pozícii antikapitalistickej ľavice na Slovensku a v Česku a o problémoch, ktorým čelí.

V máji pred päťdesiatimi rokmi sa vo Francúzsku začali významné protesty, do ktorých sa zapojili študenti, pracujúca trieda aj umelecká obec a na niekoľko týždňov paralyzovali krajinu. Naprieč Európou sa ľavica zdala byť na vrchole svojich síl, v Spojenom kráľovstve vládla Labour Party, v Západnom Nemecku sa k moci čoskoro dostali sociálni demokrati. Po polstoročí zažívajú sociálne demokracie bezprecedentné prepady popularity a dostávajú jeden debakel za druhým. Zdá sa, že jediným výrazným európskym ľavicovým hnutím, ktorého význam a celospoločenský vplyv presahuje hranice domácej krajiny, je v súčasnosti britská Labour Party vedená Jeremym Corbynom. Čo sa za tých pár desaťročí udialo?

Vojtěch Roček: Na to je náročné v stručnosti odpovedať. Musíme rozlišovať ľavicu vo východnej a západnej Európe v zmysle delenia spred r. 1989. Na Západe je okrem Labour Party stále relatívne úspešným napr. španielsky Podemos, nie tak dávno to bola aj grécka Syriza. Dnes na ňu málokto nájde pekného slova, ale kedysi sa javila ako zaujímavý a veľmi dôležitý projekt. Na východe je naopak ľavica v marazme po tom, čo si tu prežila. Nesie si biľag stalinizmu, počas ktorého sa vyprázdnili pojmy. Ľudia majú z ľavice strach. Myslia si, že ľavici rozumejú, ale ich predstavy sú skreslené a nepresné. Chvíľu sme tu mali situáciu, keď už aj sociálna demokracia bola pre ľudí odpudzujúca. Od deväťdesiatych rokov sme sa však už posunuli.

Ide o zvláštny fenomén nášho postkomunistického priestoru: na jednej strane silný sentiment za minulým režimom, z ktorého dodnes ťaží Smer, na strane druhej stále živý antikomunizmus. Slúži toto napätie ľavici k prospechu alebo škode?

VR: Rozhodne k škode. Sme v situácii, kedy sa posledné roky pravicové strany tešili veľkému úspechu, ktorý sa niesol na vlne antikomunizmu. Nálady sa ale menia a aj tieto strany si uvedomujú, že len na vyhraňovaní sa voči bývalému režimu body nezískajú. Problém je, že prichádzame o pojmy. V Česku o sebe napríklad mnohí z voličov Okamurovej SPD radi tvrdia, že sú ľavičiari.

Martin Šaffek: Minulým režimom sa celá ľavicová kultúra zničila. To, že je v Európe toľko xenofóbie, je spôsobené aj tým, že v našom priestore nie je antirasistické hnutie inherentnou súčasťou ľavice, ako je na Západe bežné.

Martin Churáň: Je tu ešte ďalšia vec – tri veľké skupiny odporcov antikapitalistickej ľavice. Jednak sú to stúpenci tradičných pravicových riešení, napr. nadšení voliči TOP 09, ODS (české pravicové parlamentné strany, pozn. aut.) či SaS, ktorí ľavicu vnímajú pochopiteľne nepriateľsky, ako ohrozenie ich záujmov. Potom sú tu ľudia, ktorí nie sú až takto vyhranení, ale pod ľavicou si predstavujú papalášstvo typu Smer alebo ČSSD. Tieto strany o sebe tvrdia, že sú stranami dolných piatich, resp. desiatich miliónov, ale v skutočnosti len nahrávajú niekoľkým veľkopodnikateľom – svojim sponzorom. To, že pre svojich voličov nič nerobia, kompenzujú rasizmom či sexizmom, a ľudia, ktorým sa tieto praktiky nepáčia, si potom takéto postoje spájajú s ľavicou ako takou. Napokon je tu tretia skupina: voliči a členovia pravicovo extrémistických strán. Ľavicu chápu ako liberálne „multi-kulti“, ktoré chce naše krajiny a kultúru ohrozovať kvótami. Tento naratív je výdatne podporovaný niektorými médiami, napr. českým Reflexom. Voliči SPD (česká krajne pravicová strana vedená T. Okamurom, pozn. aut.) a čiastočne aj ANO tomu veria. Ľavicu vnímajú negatívne, pretože o nej majú veľmi pokrivenú predstavu.

Na Slovensku aj v Česku sa deje paralelný proces. Pracujúca trieda sa odvracia od posledných zvyškov ľavice v našom priestore, sociálnej demokracie (v Česku aj od KSČM), a prechádza k ĽSNS, v Česku k SPD. Ako to vysvetliť?

MCH: Po prvé – odvracať sa od ČSSD a KSČM je samo osebe rozumná vec. Ide o strany, ktoré si nikoho podporu nezaslúžia. Problémom je, kam sa ich voliči presúvajú. Strany ako Smer, ĽSNS, ANO či SPD zapĺňajú vákuum. Z perspektívy ich voličov nikto neponúka nič lepšie, antikapitalistická ľavica má veľmi malý dosah, pretože jej médiá nevenujú pozornosť. Zjavne v niečom robíme chybu, ak naše postoje nevieme doručiť adresátom, ale ak by sme vedeli v čom, zrejme by sme to už dávno napravili. Propaganda radikálnej pravice tak šliape na plné obrátky ďalej.

Podľa toho sa zdá, že dopyt po ľavicovej strane existuje. Ak by sa zľava objavila odvážna alternatíva k súčasnej ponuke, zrejme by na seba dokázala upútať pozornosť. Lenže ona tu nie je.

VR: Súhlasím. Je tu priestor, v ktorom sa možno uchádzať nielen o hlasy voličov ČSSD alebo KSČM, ale aj o hlasy nevoličov. Krajnú pravicu mnohí volia z prozaického dôvodu: nevidia alternatívu. Ak by mali na výber, som si istý, že by veľká časť týchto ľudí volila autenticky ľavicovú stranu.

MŠ: Chýba nám veľká, radikálne reformistická strana založená na aktivizme, ktorá by kandidovala do parlamentu a zároveň by ju mohli voliť aj revolucionári. Myslím, že takýto typ strany by mohol sláviť úspech, ale chýbajú ľudia, ktorí by ju založili.

VR: Je pred nami veľa práce. Dostať sa do médií, na pracoviská, byť v kontakte s ľuďmi, zakladať odbory, šíriť myšlienky medzi ľuďmi, o ktorých hlasy by sme sa mohli uchádzať, teda najmä medzi pracujúcou triedou a študentmi.

MCH: Je tu ešte ďalší problém, že asi dve tretiny radikálnej ľavice sú zásadne proti akejkoľvek volebnej a parlamentnej činnosti. Je to len môj hrubý odhad, možno je medzi nami veľa nevyhranených ľudí, ktorí by boli ochotní prejsť na iné pozície, ak by sa im ponúkla reálna možnosť.

MŠ: Sme jediní z tejto strany spektra, ktorí hlásajú, že je pre nás najdôležitejšia politika zdola, aktivistická politika na pracoviskách. A zároveň neodmietame parlamentnú cestu, ktorá by aktivizmu mohla spätne pomôcť.

Ako efektívne sa javí prepojenie aktivizmu a parlamentnej politky, pričom by sa vedeli vzájomne podporovať.

MŠ: Aktivizmus vnímam ako primárny. Parlamentná cesta mu môže pomôcť, šíriť ho do sveta, ale vždy by sme sa mali držať predovšetkým politiky zdola. Ide o základnú marxistickú pozíciu, sám Marx píše o sebaemancipácii proletariátu.

Neviem, nakoľko ide o problém prítomný v českom prostredí, ale už i tak malú základňu slovenskej antikapitalistickej ľavice sužujú „sektárske“ boje. Navyše toto prostredie občas pôsobí príliš intelektuálne, stráca schopnosť komunikovať s obyčajným človekom a používať adekvátny jazyk.

MCH: S týmto problémom sa stretávame pri písaní článkov. Niektorí ľudia si to nenechali vysvetliť, ale s nimi už väčšinou nespolupracujeme. Ešte väčší problém než pre radikálnu ľavicu je toto orieškom stredovej ľavice. Ak niekto používa veľa cudzích slov a zložitých viet, je to, samozrejme, na škodu, ale zásadnejším problémom je obsah, ktorý niektorí intelektuáli riešia. Ide o abstraktné veci, ktoré obyčajného človeka nemôžu zaujať. Komplikovaný jazyk je dôsledkom problému, nie príčinou.

VR: Naša všeobecná snaha smeruje k tomu, aby bola Solidarita čitateľsky prístupná všetkým, ktorí o ňu majú záujem. Chceme poskytovať širokú paletu textov: od najjednoduchších postrehov až po teoretické eseje s náročnejším jazykom.

Počas diskusie sme rozoberali, či sa ľavica (prinajmenšom v strednej a východnej Európe) nemusí vzdať tradičných symbolov a rétoriky a hodiť cez palubu terminológiu, ktorá pôsobí archaicky. Mnohé hnutia sa už začiatkom deväťdesiatych rokov vzdali kosáka s kladivom kvôli silným asociáciám s minulým režimom. Čoho sa môže ľavica vzdať, aby neprišla o identitu?

VR: V SocSole sme kosák s kladivom nikdy nepoužívali, naším emblémom je zovretá päsť. Čo sa týka tradičných pojmov, ako je napr. proletariát, považoval by som za chybu zanechať ich minulosti. Snaha o ich vytesňovanie pochádza skôr od tých, ktorí si želajú, aby ľudia s týmto pojmovým aparátom nemohli pracovať. Našou prácou by malo byť osvetľovanie pravého významu slov.

MCH: Sú tu rôzne roviny problému. Jedna vec je archaický jazyk a formulácie, ktorým by sme sa mali vyhýbať. Otázky typu „Ako zmeniť názov nášho hnutia, aby bol vedecky správny a pomáhal proletariátu lepšie si uvedomiť si svoje úlohy?“ sa frekventovane kládli okolo r. 1917 a nám nejde o to, aby sme sa k nim vracali. Archaický jazyk dnešným potrebám nevyhovuje už ani obsahovo, nemožno ho aplikovať na dnešný svet. Zaujímavým pojmom je napr. buržoázia. Snažíme sa mu vyhýbať, keďže jeho obsahu nerozumieme, nevieme, čo dnes buržoázia je. Ak uchopíme predstavu hornej vrstvy 19. storočia, buržujov prechádzajúcich sa po parku, uvedomíme si, že tento koncept už nie je aktuálny. Siahame radšej po označení elity, horné vrstvy alebo kapitalisti, pretože pri týchto slovách predpokladáme užšiu spätosť s realitou. Sú tu však aj slová, ktoré nevieme nahradiť lepšími, napríklad vykorisťovanie. Aj keď nesie konotácie s minulým režimom (tie si však uvedomuje čoraz menej ľudí), mali by sme ho vrátiť do hry. To isté platí pre triedny boj, triedny konflikt. Nálepku archaickosti vieme odstrániť oživením. Krátkodobo to spôsobí ťažkosti, ale je to jednoduchšia cesta než vymýšľať celkom novú terminológiu.

MŠ: Ako hovorí Herbert Marcuse, dnešná spoločnosť robí niektoré subverzívne pojmy iluzórnymi či nezmyslenými.

Generácia Z už neprichádza do kontaktu s týmito pojmami. Môže mať pre ňu klasická marxistická terminológia negatívne konotácie, keď ju mladí ľudia ani nepoznajú? V tejto súvislosti sa môžeme pýtať aj na to, aký postoj k ľavicovým myšlienkam zaujmú dnešní dospievajúci. Môžeme očakávať tradičné sympatie študentstva k ľavici alebo bude táto generácia k politike skôr indiferentná?

MCH: Veštiť z krištáľovej gule nevieme.

Zamerajme sa na médiá. V slovenskom kontexte môžeme hovoriť o hegemónii pravicového diskurzu, najmä ak pole pozornosti zúžime na serióznu mienkotvornú tlač. Pravda sa označuje za ľavicovú, ale len umiernene, stredovo. Bol v obdobnej situácii niekedy aj český mediálny priestor?

MCH: Mediálny diskurz je pravicovou rétorikou ovládaný stále. Otázka znie: koľko novinárov sa s ňou skutočne stotožňuje? Na vrchu rebríčka sú často dobre platení vydavateľskí papaláši, s nimi asi nemá význam diskutovať, ale potom tu sú novinári s priemerným platom a kdesi naspodku ľudia so zmluvami na dobu neurčitú, ktorí pracujú omnoho viac než štyridsať hodín týždenne, veľa nezarábajú. Stratégiou ľavice by malo byť obchádzanie veľkých médií, vďaka internetu a sociálnym sieťam to do istej miery ide. Nemôžeme ich však ignorovať, majú veľký dosah, ktorý potrebujeme využiť, ale to skôr cestou provokácie, z perspektívy médií negatívnou reklamou, ktorá pre nás ale môže byť prínosná. Je dobré trolovať veľké akcie, chodiť na ne s červenými vlajkami. V niektorých ľuďoch to síce môže vyvolať negatívne asociácie a predstavy, množstvo ďalších však oslovíme už len tým, že sa o nás dozvedia.

Provokácia sa teda osvedčuje, prinajmenšom z hľadiska viditeľnosti.

VR: Na masových akciách má väčší zmysel veľký banner než tisíce letáčikov, ktoré ľudia aj tak hodia do koša. Na demonštráciu proti Babišovi, Zemanovi, ich politike a kauzám sme prišli s veľkým transparentom Vyvlastniť Agrofert! Všimol si ho každý, ľudia nám síce nadávali do komunistov, ale už len to, že cez nás kvôli transparentu nevideli, ich donútilo si nápis prečítať. Mnohých to pomklo k dialógu, hoci často nie bez ostrej slovnej konfrontácie.

MCH: Podobne sme postupovali pred dvomi rokmi na demonštráciách proti xenofóbii, kde boli mnohí prekvapení účasťou „komunistov“. Vypočuli sme si mnoho nadávok, ale práve vďaka takýmto aktivitám si k nám našli cestu aj ľudia, ktorí sa k nám neskôr pridali.

Menšie hnutia sú často odkázané na spoluprácu, nezriedka so zahraničím. Je to tak aj v prípade SocSolu?

MCH: Naša spolupráca so zahraničím je veľmi voľná. Sme súčasťou internacionály IST (International Socialist Tendency), ale ide o viac-menej formálne členstvo. Ak sa v zahraničí niečo udeje a pôsobí tam naša sesterská organizácia, ktorá vydá vyhlásenie, my ho publikujeme a zdieľame. Poskytujeme si vzájomne materiály, ktoré môžeme prekladať bez toho, aby sme museli riešiť zložitú byrokraciu a autorské práva. To je pre nás praktické najmä pri rozvoji teórie, v rámci ktorého nemáme kapacity pokryť všetky dôležité témy. Princípy, ktoré nás v rámci IST spájajú, sú len základné: antikapitalizmus, odmietanie rasizmu, xenofóbie, sexizmu a homofóbie a taktiež zhodný postoj k režimom bývalého východného bloku. Tieto postoje sú záväzné pre všetkých členov.

MŠ: Nemyslím si, že je naše členstvo v IST formálne. S ostatnými organizáciami sa pravidelne stretávame začiatkom leta v Londýne, kde je jeden z najväčších svetových politických festivalov Marxism. Vymieňame si tam skúsenosti, zaoberáme sa stratégiami, diskutujeme.

VR: Navyše koncom mája organizujeme v Prahe vlastné Dni antikapitalizmu (25. – 27. máj), kde tiež dochádza k intenzívnej interakcii medzi rôznymi ľuďmi a organizáciami. Z hľadiska internacionalizmu je prirodzené, že chodíme podporovať podobné hnutia do zahraničia a oni zasa nás do Česka alebo na Slovensko. Vtipným paradoxom je, že to podobne funguje aj u nacionalistov.

Martin spomenul postoj k režimom východného bloku, ťažkú guľu, ktorú za sebou ťahá ľavica. Aký je ten váš?

MCH: Socializmus možno definovať ako reálnu právomoc podieľať sa na určovaní politického smerovania komunity, ktorej je človek súčasťou. Ľudia musia mať výkonnú moc v organizácii svojej práce a právo rozhodovať, ako s výsledkami svojej práce naložia. To sa za minulého režimu rozhodne nedialo. Riaditelia boli dosadzovaní štátom, radoví zamestnanci nemali vplyv na to, čo sa deje na ich pracovisku. Otázka štátneho kapitalizmu, ako označujeme systém minulého režimu, či deformovaného robotníckeho štátu už nie je predmetom intenzívnej teoretickej diskusie. Režimy bývalého východného bloku nepovažujeme za morálne lepšie než tie západné.

Naša diskusia nesie názov Výzvy pre antikapitalistickú ľavicu. Čo každý z vás považuje za najväčšiu a najdôležitejšiu výzvu, ktorej ľavica dnes musí čeliť a s ktorou si musí poradiť, aby ju bolo opäť počuť a mohla sa tak uchádzať o dôveru ľudí v jej riešenia?

MŠ: Jednoznačne musíme hovoriť o xenofóbii a nenávisti voči islamu. Ľavica musí byť striktne proti rasizmu.

MCH: Vidím to trochu inak. Radikálna ľavica by sa mala od kultúrnych otázok vrátiť k tým zásadným, materiálnym: ekonomickej nerovnosti, triednym konfliktom a pod.

VR: Mali by sme sa zamerať na to, čo spomenul Martin, a malo by nás byť viac vidno na pracoviskách. Patria sem rôzne kampane, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou našej práce. Podporovali sme organizáciu demonštrácií na podporu Kurdov, ktorí boli v severnej Sýrii nedávno bombardovaní, pripravujeme kampaň za dostupné bývanie. Je to problematika, ktorou sa treba zaoberať na Slovensku aj v Česku.

MCH: Presne tak – je to problém nielen vylúčených ľudí bez strechy nad hlavou, ale aj zástupcov pracujúcej a strednej triedy, pretože veľkú časť ich príjmov zhltne nájom a poplatky spojené s bývaním. Ide o tému, v rámci ktorej je náročné štvať ľudí proti sebe. Azda bude dostupné bývanie integračnou témou, v ktorej sa podarí zjednotiť takých ľudí a také skupiny, ktoré si dosiaľ spoluprácu nevedeli predstaviť.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: