Čo znamenajú umelecké inštitúcie v roku 2021? Sú múzeá a galérie vypreparovanými pozostatkami devätnásteho storočia, alebo slúžia práve na to, aby zabránili toxickej expanzii umenia do života? Potrebujeme znovu vynájsť formy spoločnej práce a spoločného organizovania sa, ktoré sme v deväťdesiatych rokoch zavrhli ako prekonané, alebo naopak trvať na práci v slobodných povolaniach a ešte zintenzívniť jej obrátky? V sérii textov sa budú prácou v kultúre a zmyslom umeleckých inštitúcií v súčasnosti zaoberať slovenskí aj zahraniční umelci a umelkyne či teoretičky a teoretici. Boris Ondreička vo svojom texte rozpitváva inštitúcie nielen etymologicky. Namiesto umelého udržiavania týchto reliktov pri živote prostredníctvom formaldehydu a dotácií z verejných zdrojov navrhuje un-štitucionalizovať, vytvárať priestor pre spontánne iniciatívy a akcelerovať prekariát.
Hibernácia kultúrnych a umeleckých inštitúcií spôsobená reštrikciami okolo pandémie nám poskytla pauzu aj na to, aby sme prehodnotili nielen ich fungovanie (nomos), ale práve jadrá ich zmyslu (logos). Mnohé z nich sú tak „diskutabilné“. Len žerú. Treba ich odstrániť. Ušetrilo by sa na zmysluplnejšie… Nevyužili sme ju aj z jednoduchého dôvodu, že táto katastrofa sa vracala vo viacerých cykloch. Pauza sa zjavila ako ruptúra. Už v recidíve druhej fázy (september 2020) perspektívne myslenie inštitucionálnej praxe (alebo i kreativity) úplne ustrnulo. Bálo sa programovať pre nevedomie trvania tejto pohromy = násobných strát prostriedkov. A stále trpíme ďalším problémom plánovania, lebo v takejto ťažkej situácii diskutovať o budúcom „normále“ je akosi nepredstaviteľné, či dokonca sa zdá neetickým. Je to ako básniť o chuti v priestore hladu. Všetko také sa javí ako dekadentne banálne. Letargia, flegma. A trojkráľové udalosti z Kapitolu zas opäť prízvukovali potrebu ochrany „základných demokratických inštitúcií“. Lenže boli to v podstate volania po status quo ante bellum (zase len akýsi bezobsažný nomos, či kozmetický poriadok). Teda nie dopredu, ale dozadu.
Ako sledujem, gros mojich kolegýň a spolupútnikov sa predovšetkým konštruktívne venuje rekonštrukčnému / reprodukčnému, záchovnému a pozitívnemu. Tak sa mi otvára obzor na zamyslenie oddávajúce sa dekonštruktívnemu, ikonoklastickému negativizmu pojmu inštitúcie. Som ponorený skoro výhradne do analýzy umeleckých, poťažne kultúrnych ustanovizní a infraštruktúr. Teda nesnažím sa o „objektívnu“ úvahu. Čítajte ho teda, prosím, s rezervou. V poslednej dobe sa venujem forenzii konceptu kultúry. Som presvedčený, že revízia demokracie (ktorej dominujú šedé zóny hyper-pluralistickej interpretačnej participácie) je nedostatočná. Všetko len ignorantsky drieme v kóme komplexnej relativizácie. Tieto spochybnenia mažú významy slov i vecí za nimi. Mojou ambíciou tu je uviesť niekoľko potenciálnych inklinácií, o ktorých si myslím, že v kontexte radikálnej kritiky inštitúcie je dôležité ich priam démonizovať.
Inštitúcia
Inštitút, inštitúcia, inštancia, inštalácia… pozostávajú z predpony „in-“ a slovotvorného základu „-statuere“ znamenajúceho „prinútiť stáť“. Zo „statuere“ samosebou pochádza aj „socha“ = umelé, umelecké, neživé stelesnenie (embodiment), reprezentácia, delegácia, reprodukcia a redukcia (degradácia, degenerácia) organického, model, maketa, replika (>> republika). A modla, totem, idol a idolatria, monument / pamätník, avatar, robot, kyborg, android, bábika, manekýn, boh, zlaté teľa, taxidermia ~ mumifikácia a múzeum. Doň sa už múzy nevrátia. Iba mŕtvo znefunkčnené suveníry, scvrknuté v dioramatických naratívoch, a rozbujnení byrokrati. Kópie, paškvily, dekolonizované falzifikáty, protézy popu bez dotyku. A stáť a štát. Z objektivizácie objektifikácia. Hra na sochy. Desenzitivizácia.
Inštitúcia vyjadruje stabilitu, statickosť, ktorá má tendenciu k stagnácii. Obraňuje (aspoň) status quo, a tak môže mať fundamentálny ťah ku konzervativizmu. Ako to pri konzervativizme zvyčajne býva, proklamovaný záujem o základ nie je cestou ku koreňu (rizómu problému…) ani k jeho kontextuálnym substrátom. Konzervativizmus sa stará o kryo iba v podobe niečoho konkrétneho z pňa a vetví viac či menej nedávnych dejín. Zaujímajú ho len skôrnatené dermy civilizácií. Hrubá čiara, ruptúra. Stromy na drevo. A to (nie nahé tkanivá, ale figové tkaniny oblečenia) vydáva za „od veku vekov naveky, amen“. Je to len balast podstavy bez predstavy (o minulosti, prítomnosti, a už vôbec nie o budúcnosti). Priepasť. Konzervativizmus nejde dostatočne ďaleko, hlboko, a tak zavára (sterilizuje) aj malígnosti. V rámci ataku na konzervativizmus mám na mysli aj kontroverzie pamiatkárstva či ekologickej prezervácie. Len si predstavme, ako sme zmeraveli v krajne chúlostivom dbaní o staromilstvo (ja hovorím „starosmilstvo“), napríklad v porovnaní so všetko prebudovávajúcim devätnástym storočím… Úplná záchova je možná iba hermetickou izoláciou. Aj preto nie je našou úlohou zachovať prírodu kompletne „takou, aká je“, ale urobiť ju lepšou. Možno prostredníctvom transdisciplinarity priemyselnej ekológie.
Inštitúcia je gerontofilné vyzdvihovanie udržateľnosti, a tak je nepriateľkou juvenilnej možnosti. Podobne ako je užitočnosť proti pravde. Užitočnosť sa často vydáva za niečo „realistické“. Ako tzv. konsenzuálna „reálpolitika“. Umožniť pravdu v inštitúcii nie je realistické. A (prinútiť) stáť inštitúcie je proti pohybu. Teda tiež proti pravde, lebo pravda sa vyvíja. A aj naše telá bez pohybu bolestivo hnijú. Udržateľnosť má spätosť s niekedy-inokedy, a tak si odopiera kontakt so súčasnosťou. Aby prežila, tak nežije. A nečinné dnes vytvára chabé zajtra. Je to prokrastinácia ad magnum. Pasivita, meravosť, konsternácia, katalepsia, topor. Ignorácia prchavého, čo sa nedá zabiť. Opomínanie mĺkveho, čo sa nedá ozvučiť. Negácia nezúčastneného, neprítomného, čo sa nevzdáva svojho hlasu. On vyraší. Neverbálne. Tacitné bude brutálne. Inštitúcia v konečnom dôsledku môže obmedzovať priestor imaginatívnej intelektuálnej pracovnej sily. Istoty (s ktorými inštitúcia zásadne operuje), autonómie, imunity… sú príkrym antagonizmom slobody a tvorivosti. „In the box.“ Sebacenzúrne reakcionárstvo za udržanie miesta.
Inštitúcia (kultúra) je viditeľný konvexný obal, len blana sama pre seba, čo nedbá prioritne na neviditeľný (sub- a okultúrny) konkávny obsah (ekológiu). Iba sa stará o seba. Nechce byť deflorovaná (mníška…), a tak sa vzdáva ďalších slastí i pôrodov (kreativity zo zvedavosti…). A tak praktizuje len nepenetračné (predovšetkým auto-) erotické aktivity pre nevyhnutné menšie zlo obecenstva.
Inštitúcia je budova, ktorú sme postavili na to, aby nás chránila. A teraz chránime my ju. Dom, čo sa stal dómom. Náklady, výdavky s týmito „chátrami“ chrámov sú enormné. Tu sú inžinieri preferovaní pred umelkyňami. Developeri inštitúcií si s nimi vystačia. A tak produkujú nearchitektúry nemiest. Sústredia sa na falošný zisk z „ako“ (nomos, legálne brať, presadiť) bez „čo“ (logos, chcú dávať čo najmenej, nedbať).
Inštitúcia ako poskytovateľské médium obchoduje s dátami našich obsahov, a tak ich mení na banálne komodity. A tak sa k nim (/ k nám) aj správa. Ako k číslam. Chce nás viac. Jedno akých. Podstatná časť tzv. demokracie (ja hovorím výpočtovej dekokracie) je takto sprostredkovateľským kozmokratizmom. Zo sprostredkovateľov sa stávajú exkluzívni poskytovatelia. Je to niečo ako exponencia poriadku (kozmos, nomos, konzumerizmus) pred významom (logos) vecí. Potom ich radšej prestávame používať. Potom umožňujeme len také, čo sa hodia (do smetiaka skrine), poslušné.
Inštitúcie sa najprv sústredia na vlastné prežitie, a nie na odovzdanosť svojim misijným cieľom. Podstatnú časť kumulovaných zdrojov skonzumujú ich ezoterické infraštruktúry samy. Uroboros v nore. Nakoniec sú tu už len inštitúcie pre inštitúcie – nie verejnoprospešné, ale číro privátne, uzavreté (to „in-“). Inštitúcia pre inštitúciu je incest, z ktorého sa nerodia žiadne, alebo len nezdravé myšlienky. A ani nie celý tretí sektor (na ktorý sa v tejto úvahe obmedzujem) je venovaný všeobecnému prospechu. Jeho podstatná časť je komunitná (napr. cirkvi). Tieto komunity sa často zužujú na ich výkonných pracovníkov. Sú to okrasné nádoby. Sú to naddizajnované ornamentálne vozidlá. Estetické saturácie symbolických ekonómií. Tie sokle, ktorým na skulptúry už zdroje nezostali. Ale dá sa na ne položiť latté v kelímku z kompostovateľného kartónu.
A potom sú občianske združenia, ktoré sa stravujú grantožrútsky (pseudotermín Juraja Kušnierika). Takže ich paraneziskové aktivity na konci roka sú tiež často len povinnou nepríjemnosťou. Teda, znovu, snažia sa na ne minúť čo najmenej prostriedkov; sú to akési rodinne založené podnikateľské, sebaoživovacie finty prelievania. Ja viem, že prežiť u nás, v našich odboroch, nie je ľahké… Sú mikropodobné korporátu. Ten tiež etabluje nadácie (synonymá základu bez budovy tepla stretávania sa nad ním). Korporát (druhý sektor) odpustky daní zúročuje na marketingové ciele asociácie dobrého mena. Ale nezabúdajme ani na to, že ne/priamo z týchto dividend aj čerpá svojimi podielnikmi. To je trojitý zisk. A veľmi sugestívny, keďže je vnímaný ako veľkorysosť. A nezabúdajme, že to nie ony nám darujú, ale štát, lebo on tento odpis umožňuje, či dokonca iniciuje.
Napriek tomu všetkému som vehementne na strane tretieho sektora, pretože transfery touto cestou môžu byť (nehovorím, že sú) expertnejšie, politicky nepodmienenejšie, adresnejšie a v neposlednom rade rýchlejšie (flexibilnejšie k meniacim sa kontextom), a tým aj ekologickejšie i viac viditeľné. Vyzerá to tak, že pandémia urýchľuje svet nezvrátiteľným smerom k distribuovaným ekonómiám v našich rizómoch a spórach.
Unštitúcia
Unštitúcia (z „un-“ = „ne-“zastaviť / „out of the box“) by naopak mohla znamenať: ísť proti statike, za zdravú dynamiku (polemos), variabilitu, dýchateľnosť (nielen ventiláciu, klimatizáciu), zdravie. V unštitúciách by nemal existovať (napríklad) taký zákon, že ak jedna garnitúra niečo kúpi do (štátnej) zbierky umenia, už nikto z garnitúr, ktoré prídu po nej, to nesmie predať. Dnes sa totiž v zbierkach inštitúcií nachádza minimálne 75 % balastu. Ten treba uskladňovať (priestor, elektrina, teplo, sucho, bezpečnosť…), kontrolovať, cyklicky dokladovať (platy zodpovedných registrátoriek)… Náklady, antienvironmentálne prostriedky. Inštitucionálni i akademickí predstavitelia nesmú byť ponechaní vo svojich pozíciách viac ako tri volebné obdobia (povedzme max. dvanásť rokov). Teda zmluvy na neurčito by tu nemali existovať. Eliminovali by sme tak aj prechovávanie pedagógov, ktorí preukázateľne ponižujú žiačky i študentov s „inou“ orientáciou… sústavne bezmála už tridsať rokov. Konkurzné procesy na tieto miesta by mali byť striktne dôverné, aby sa mohli hlásiť expertky, ktoré sú ešte zamestnané inde… Operujúc vo veľkom a citlivom rádiu, unštitúcie by mali mať čo najnižšiu zamestnanosť, aby mohli najímať špecifických odborníkov na konkrétne zadania… Unštitúcia by nechala udržateľnosť len vyplynúť ako eventuálnu konzekvenciu a sústredila by sa na delikátnu možnosť, predstavivosť, dnes pre zajtrajšok. Unštitúcia by bola neprestajnou kritikou pamäte pred robením dejín. Nie kto som, ale kým chcem byť / čo chcem vytvoriť. Unštitúcia by sa používala ako munícia intuície a možnej (kľudne aj syntetickej) empatie. Projekt za projektom.
Resenzitivizačná unštitúcia (možno politicky postľavicová) by sa teda vzdala nároku na istotu a práve (akosi naopak) akcelerovala prekariát. Zameriavala by sa na schwarz-systemickú socializáciu / opateru (nepodmienený základný príjem?, nie som si istý) či dokonca maximálne posilnenie, ozbrojenie „slobodných“ (≈ „nezávislých“ / SZČO…) povolaní. To však predpokladá (aspoň) narušenie zaužívaných demokratických hierarchií (úplné anihilovanie retard-dogmy „od veku vekov naveky, amen“…) a znásobenie priamych tokov na podporu výskumných projektov / programov a iných konkrétnych úloh. Infra-mechanizmus (prvého sektora) je v tomto smere už ustanovený uspokojivo. Je len nevyhnutné doň naliať viac prostriedkov a umožniť rozsiahlejšiu rovnosť vzťahu s druhým sektorom. Svet umení (napríklad) je už vo veľkej miere laboratóriom takéhoto fungovania. Ja volám po uvedomelej, ale masívnej redukcii demokratických inštitúcií v rámcoch umení (tam „ušetríme“…) na výhradne nevyhnutné a strategicky premyslené poskytnutie fertilného tkaniva na vznik množstva expertných nových subjektov, projektov zospodu.
Mojím poľom pozorovania v rámcoch pandemických izolácií boli aj adaptabilné módy pretrpievania slobodných povolaní. Medzi nimi a zamestnaneckým blokom sa otvorili nové sociálne nožnice. Slobodné povolania to zvládajú síce chabo, ale aj tak veľmi odolne, i bez macochy štátu. Sila (magnetizmus, radiácia…) ich symbolických hodnôt je silným jadrom životaschopnosti. Unštitučnosť interdisciplinárne i triedne veľmi hybridného prekariátu naznačuje šancu neformálnej spolupráce = akejsi novej tekutej (či dokonca éterickej) extremofilnej meta-vrstvy.
Z môjho pohľadu je vzťah flexibility občianskej spoločnosti (tá možnosť unštitucionality) nazývanej tretím (takže posledným) sektorom voči preinštitucionalizovanému molochu štátu nazývaného prvým sektorom perverzitou. Táto postupnosť vyjadruje, že ja som tu pre štát, a nie naopak. Pritom ide o jedno z najkrutejších bezpráví, že musím akceptovať štátnu príslušnosť krajiny, teda miesta, ktoré som si na narodenie sa nevybral… Ja sa považujem za prvý sektor a štát za tretí. Ja chápem ekológiu (logos) a kultúru (prírodu ľudí / kozmos) ako horizonty, a všetko ostatné (ekonómiu… / nomos) za obslužné, podriadené. Nie je predsa cieľom mať (monetárne) bohatú krajinu, ale mať sa dobre. To nie je to isté.
A niekto by mohol namietať, že už logos-jazyk je inštitúciou. Áno, jazyk treba prioritne kriticky analyzovať, meniť, zveľaďovať, unštituciovať, aby nám otvoril cestu ku zmyslu za/pod/nad ním. Aby sa mohol stať podstavcom významu. Je symptomatický. Ako to „mať“ v „mať sa dobre“ by malo byť „byť“ – „byť dobre“, alebo teda aspoň – pravdivejšie – „stávať sa dobre“.
Unštitúcia by dbala na pravdy, ktoré ešte len prídu, aby boli dobré. Teraz.
Autor je píšuci výtvarník, spevák a kurátor
Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.
