Pravdepodobne aj na Slovensko sa dostali správy o najvýznamnejších udalostiach maďarskej politiky na konci minulého roka, keď parlamentná väčšina najprv predstavila a následne uprostred veľkolepých protestov opozície prijala novelu zákonníka práce známu ako otrokársky zákon. Tá umožňuje firmám pôsobiacim v Maďarsku, aby svojich zamestnancov zaviazali namiesto pôvodných dvestopäťdesiat na štyristo hodín nadčasu ročne, ktorý však môžu vyplatiť aj o tridsaťšesť mesiacov neskôr.
Hoci zákon podmieňuje nariadenie nadčasov súhlasom od zamestnanca, na semiperiférnom autoritatívnom kapitalistickom rodinkárskom pracovnom trhu majú pracovníci len zriedka možnosť, aby sa k niečomu vyjadrili, tobôž nie na vidieku, kde sú v menších mestách voľné len jedno-dve dostupné pracovné miesta. Človek môže byť jednoducho donútený, aby prijal podmienky stanovené zamestnávateľom.
Nečakaná solidarita
Opatrenia mali dva hlavné dôvody: na jednej strane je to nedostatok pracovných síl, ktorý v uplynulých rokoch jednoznačne predstavuje prekážku v hospodárskom raste a vláda, ktorá to chce zdanlivo vyriešiť zvýšením vykorisťovania a uštvaním domácich zamestnancov, na druhej strane sa to dá chápať aj ako súčasť snahy o zastavenie klesajúcej konkurencieschopnosti o zahraničný kapitál v regióne. Vláda totiž rada nasľubuje všeličo z oblasti pracovného práva i oblasti nariadení pre všetkých, ak je v stávke investícia veľkej spoločnosti.
Podobné kroky však mohla doteraz podnikať ľahko, bez akéhokoľvek podstatnejšieho odporu, pretože maďarská opozícia a aj ľavica v rámci nej sa zaoberá takmer výlučne symbolickými politickými záležitosťami, ako je napríklad sloboda tlače a médií, otázka právneho štátu či akademická sloboda. Preto sa vláda spoliehala na to, že k významnejšiemu spoločenskému odporu nedôjde ani v súvislosti s otrokárskym zákonom.
Minulý rok v decembri však predsa viackrát vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, aby sa zastali práv zamestnancov. Významnú úlohu v tom zohrávalo aj v tom čase preslávené študentské hnutie, ktoré založili poslucháči rôznych univerzít, aby protestovali proti štátnej politike vzdelávania. Približne v rovnakom čase sa udialo viacero zmien: zrušili sa štátom financované magisterské rodové štúdiá na Univerzite Eötvösa Loránda, najväčšej vysokoškolskej inštitúcii v krajine, Korvínova univerzita v Budapešti bola privatizovaná a CEU zas donútili presťahovať sa do Rakúska. Poslucháči na protest zorganizovali demonštrácie, ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí a na týždeň obsadili Námestie Lajosa Kossutha pri parlamente, kde spali v stanoch a zorganizovali takzvanú slobodnú univerzitu s prednáškami, spoločenskými programami a akciami zameranými na solidaritu.
Masa nazrela za fasádu vlády
Členovia študentského hnutia využili privilegované postavenie akademickej slobody v opozičnej liberálnej verejnosti na to, aby prepojili svoju situáciu so situáciou zamestnancov. Vo svojich odkazoch a sloganoch zdôrazňovali solidaritu medzi spoločenskými skupinami, na slobodnej univerzite organizovali fóra spoločne s vedúcimi odborových organizácií, čím prispeli k tomu, aby sa aktivitám odborov a záležitosti otrokárskeho zákona ušla väčšia pozornosť. Na každej významnejšej demonštrácii vystupovali proti otrokárskemu zákonu jednotne, dali jasne najavo, že študenti stoja pri zamestnancoch. Transparenty a heslá ako „pracovník – študent, smer je jeden“ či „solidarita zamestnancov a študentov“ sa stali symbolmi série protestov.
Politické strany, ktoré medzičasom prevzali riadenie demonštrácií od študentov a odborových organizácií, rýchlo nasmerovali rozkvitajúce povstanie smerom k symbolickým liberálnym požiadavkám, čím protesty začali strácať na intenzite i na počte účastníkov a postupne zanikali. Napriek tomu sa politická agenda po dlhom čase venovala nielen prostej symbolickej politickej záležitosti, ale takej otázke, ktorá sa každodenne týka miliónov pracujúcich ľudí.
A ani demonštrácie nemali zvyčajný charakter strednej triedy, účastníci protestov tentoraz neboli politické strany a intelektuáli, ale skladníci, pracovníci automobilového a chemického priemyslu a vedúci odborov, voči ktorým strany aj intelektuáli prejavili svoju solidaritu. Vlna protestov spustila v krajine vlnu štrajkov, aká tu nebola už desiatky rokov, kvôli nízkym mzdám prerušili prácu medzi inými aj továrne Audi, Hankook, Sanofi-Chinoin, Wescast, Continental, kde si pracovníci vybojovali značné zvýšenia mzdy, ale ľudia sa začali aktivizovať aj vo verejnej správe a verejnom vzdelávaní.
Séria demonštrácií, ktorej dôvodom bol otrokársky zákon, je bez zveličovania najvýznamnejšou udalosťou ľavice za posledné roky, a to okrem vyššie spomenutých faktorov najmä preto, že umožnila ľuďom vidieť skutočnú tvár Orbánovej vlády v protiklade s ilúziou, ktorú buduje od chvíle, keď prevzal moc.
Naštrbená ilúzia
Orbánov systém nevytvorila inherentná zloba a zavádzanie jedného populistického lídra, ale to, že neoliberálny politický blok vedený socialistickou stranou aj v Maďarsku stratil legitimitu, pretože dlhé roky viedol politiku úsporných opatrení a nebol schopný celosvetové trendy správne vyhodnocovať a interpretovať. Po hospodárskej kríze v rokoch 2008 – 2009 sa ľavica stala symbolom tohto bloku, zatiaľ čo strana Fidesz dokázala pretaviť oprávnenú nespokojnosť ľudí do antihegemónie, donútila ich uveriť, že národu poskytne ochranný štít voči globalizácii, zreguluje banky, obmedzí zahraničný kapitál a bude reprezentovať záujmy obyčajných ľudí.
Vybudovala spojenectvo s tunajšou vyššou strednou triedou a uzatvorila triednu koalíciu s pravicovou ideológiou zhluknutou okolo národa a so širokou spoločenskou vrstvou, ktorá zo zmeny režimu nevyšla ako víťaz. Táto triedna koalícia sa však nezakladala na skutočnom reprezentovaní hodnôt, ale na ilúzii zahaľujúcej konflikt záujmov, ktorú sa Orbánovej vláde podarilo vyvolať mnoho ráz počas doterajších deviatich rokov svojej vlády. Záležitosť otrokárskeho zákona symbolicky ilustrovala, že Orbán nereprezentuje záujmy maďarského ľudu, ale záujmy kapitálu.
Má ľavica odpoveď?
Tento systém postavený na rozpadávajúcej sa triednej koalícii je možné zvrhnúť jedine vtedy, keď bude maďarská ľavica klásť dôraz na túto protirečivosť, nebude sa pri komunikácii držať zásady reagovať vždy a za každých okolností, ktorú jej núti vládna politika, a ak vytvorí nové zlomové situácie. Nielen prázdne frázy o politickej identite, ktorými zväzuje seba samu. Bude úspešná, ak bude schopná sformulovať jasnú politickú víziu.
Momentálne sa však zdá, že strany sa stiahli do dávno vykopaných politických zákopov a ich jediným odkazom je, že majú držať spolu a Viktora Orbána musí nahradiť niekto iný. Jediným problémom je, že voličom o tom, s kým a akú krajinu chcú budovať, nepovedia vôbec nič.
Zároveň však vidíme zatiaľ neformálne hnutie novej ľavice, ktoré sa podieľa na organizácii čoraz závažnejších protestov namierených proti otrokárskemu zákonu a pozostáva najmä z mladých ľudí, ktorí sa poväčšine stali spoločensky uvedomelými a začali sa aktívne podieľať na politike v posledných rokoch, sú činní v organizáciách aktivistov a okolo nich. Ak vezmeme do úvahy aktuálny stav ľavicových strán, čaká ich úloha zorganizovať spoločenstvá a inštitúcie, ktoré spochybňujú logiku hromadenia kapitálu, aby tak poskytli reálnu alternatívu národnému autoritatívnemu kapitalizmu, ktorý stelesňuje Orbánov systém.
Autor je reportérom ľavicového média Mérce
Z maďarského originálu preložila Lenka Nagyová
