Príbeh geja z Bangladéša
Švédska federácia za práva lesieb, gejov, bisexuálnych a transrodových ľudí (RFSL) má program zameraný na pomoc kvír utečencom. Upozorňuje, že ich životy sú ohrozené aj v Európe. V organizácii pracuje aj Adnan, ktorý pred tromi rokmi odišiel zo svojho domova v Bangladéši. Pravdepodobne si tým zachránil život.
Prečítal som si, že v Bangladéši ťa za homosexualitu môžu odsúdiť na doživotie. Stanovuje to zákon, ktorý pochádza ešte z koloniálnych čias. Pôsobia tam nejakí aktivisti a aktivistky?
Áno, poznám mnohých, veľká časť z nich však žije v zahraničí. V Bangladéši sa kvír aktivisti a aktivistky organizujú tajne cez internetové aplikácie, napríklad skupiny na Facebooku. Zaujímavé je, že naše organizácie vedia otvorene podporovať transrodovú komunitu, v južnej Ázii existuje termín „hijra“ [hižra, jiz’ra], ktorým sa tradične označujú ľudia, tzv. tretieho rodu, špecificky transrodové ženy. Bangladéšska vláda ich uznala a začala ich právne ochraňovať (po Indii, Nepále a Pakistane, pozn. red.). Žiaľ, nikto nerozpráva o existencii a právach ľudí s inou než heterosexuálnou orientáciou. Hlas gejov a lesieb je v bangladéšskej spoločnosti umlčaný a kriminalizovaný zákonom aj väčšinovým náboženstvom. Takže majú problémy vo všetkých oblastiach verejného života, o osobnom živote nehovoriac. Náš premiér povedal, že v Bangladéši homosexualita neexistuje… Taký je stav krajiny, na ktorú má veľký vplyv politika Blízkeho východu. Pred pár rokmi u nás extrémisti zavraždili aktivistu Xulhaza Mannana.
Prečo bol Xulhaz nepohodlný, a čím?
Pracoval na americkej ambasáde v Dháke a bol príbuzným niekdajšieho ministra zahraničných vecí, Dr. Diu Moniho. Mal dobré postavenie, a aj tak ho zabili. Xulhaz založil u nás vôbec prvý LGBT magazín Roopban (v r. 2014, pozn. red.) a zorganizoval dúhové zhromaždenie. Našli ho mŕtveho v byte spolu s jeho priateľom, aktivistom Mahbubom Rabbim Tonoyom. Zaútočili na nich s mačetami. Radikálni islamisti spôsobujú v krajine problémy, aj viaceré politické strany sa hlásia k prúdu politického islamu.
Asi nebude ľahké nájsť si v Bangladéši priateľa. Máte nejaké zoznamky?
Máme Grindr, používame aj Facebook, ale tieto aplikácie nie sú pre nás bezpečné. Štátni úradníci a homofóbovia si vytvárajú falošné profily, aby gejov monitorovali a neskôr im volali, obťažovali ich, vydierali pre peniaze, alebo dokonca mučili a fyzicky napádali. Každý mesiac je v našej facebookovej skupine zverejnených mnoho prípadov obťažovania. Nemôžeme sa však spoľahnúť na spravodlivosť a prípady nahlásiť. Začala by nás obťažovať polícia a keby sa o nás dozvedela nejaká náboženská skupina, mohlo by to skončiť vyhrážkami smrťou alebo zabitím. Ja som mal veľké šťastie, že ma mama prijala takého, aký som.
Znie to ako malý zázrak, že tvoj coming out prijala dobre v takej konzervatívnej spoločnosti.
Oznámil som jej, že som gej a ona sa rozplakala. Povedal som jej: „Neplač.“ Ona odpovedala: „Neplačem kvôli tomu, čo si mi povedal, ale preto, lebo ty plačeš.“
Koľko si mal rokov?
Mal som vtedy šestnásť alebo sedemnásť. Zveril som sa jej aj s tým, že svoju sexualitu som si uvedomil už v štrnástich rokoch, ale obával som sa, či ma nevyhodí z domu. Rozhodol som sa počkať, kým sa budem vedieť o seba postarať.
Mal si teda naozaj šťastie.
Skutočne. Môj otec zomrel, keď som mal štrnásť rokov, a nasťahoval sa k nám jeho brat. Zazrel niekoľko intímnych fotografií…
Posielal si si ich s niekým?
Nie, pozeral som nejaké porno na internete, nebol som v bezpečí svojej izby a on to zbadal. Nasledovala najčudnejšia noc v mojom živote. Strýko požiadal mamu, aby ma vyhodila z domu. Ona trvala na tom, aby ma prijal ako geja, vravela: „Ak je môj syn pre teba problém, odíď.“ Nepresvedčila ho, no mysleli sme si, že je to aj tak v poriadku… V novembri 2018 sa mi prvý raz vyhrážali za „protiislamské aktivity“ – homosexualita je považovaná za haram. Oslavovali sme u nás doma moje narodeniny, s rodinou, mojím bývalým partnerom a tromi najlepšími kamarátmi. Naraz sa ozvalo búchanie na dvere. Moja mama otvorila. Stála tam skupina piatich ľudí. Najprv ju požiadali, aby ma zavolala, a potom ma pozvali do mešity a hovorili mi, aby som vyznával halal život. Nepochopili sme, že sa vlastne chcú vyhrážať. Pokračovali sme s nimi v dialógu, mama im vravela: „Môj syn sa pravidelne modlí, chodí do mešity a riadi sa moslimskými pravidlami.“ Jeden chlap zo skupiny začal kričať: „Veľmi dobre vieme, ako halal tvoj syn a vaša rodina žijete. Nedovolíme, aby si žil v spoločnosti a praktizoval haram! Prečo máš toľko chlapov naraz v dome?“ Veľmi som sa naplašil a povedal som, že máme normálnu narodeninovú oslavu s rodinou. Chlap ďalej kričal: „Nemôžeš praktizovať haram s chlapcami. Vieme o všetkom! Varujeme ťa, vráť sa k halal životu.“ Našťastie v ten večer nakoniec odišli a nezaútočili. Odvtedy sa mama o mňa a môjho brata stále bála, obaja sme totiž gejovia. Som si istý, že tá návšteva súvisela s mojím strýkom. On bol jediný, kto vedel o mojej homosexualite a vyhrážal sa mi len pár mesiacov predtým.
Vtedy si odišiel z Bangladéša?
Uvažoval som o odchode. O mesiac nato sme sa presťahovali do nového bytu. V máji 2019 som sa raz večer vracal domov z kancelárie, keď ma na ulici zastavilo niekoľko osôb. Bol medzi nimi aj bratranec, strýkov syn. Nútili ma, nech s nimi idem na neznáme miesto. Ja som odmietal a oni sa vyhrážali, že počas večernej modlitby oznámia všetkým v mešite, že som gej. Musel som ísť s nimi. Týrali ma potom dve hodiny… Poprosil som ich o trochu vody a oni na to, že som muž a „jebem“ iných mužov, tak si nezaslúžim ani byť nažive, nieto vodu… Ležal som na podlahe, oni odišli a ja som sa zbitý vrátil domov. Bál som sa o brata.
Potom si odišiel? Prečo do Švédska?
Najprv som chcel ísť do Kanady, lebo mám rád zimu. Zvyknem vravieť, že som si nevybral Švédsko, Švédsko si vybralo mňa.
Čo sa stalo?
Do Kanady som sa snažil dostať už na magisterské štúdium v roku 2012. Nakoniec som sa rozhodol zostať v Bangladéši, nechcel som opustiť mamu a brata. Tušil som však, že v istom okamihu budem musieť odísť, lebo nemôžem robiť kompromisy medzi svojím životom a spoločnosťou. Po prvom útoku v roku 2018 som sa znovu prihlásil na zahraničné magisterské programy a hlavne mama ma presviedčala, aby som utiekol a zachránil sa. Na univerzity vo Švédsku som nepotreboval jazykové certifikáty. Na druhej strane, pripravoval som sa aj na IELTS kvôli Kanade. Nakoniec ma prijali do Švédska a na skúšky som nešiel, lebo boli drahé a nechcel som dlhšie zostávať v Bangladéši, po poslednom útoku som musel odísť čo najskôr.
Chýba ti domov?
… chýba.
Si s mamou v kontakte?
Rozprávame sa každý deň, aj dvakrát… Nemala rada môjho prvého partnera. Presviedčala ma, že to pre mňa nie je dobrý človek, ale môjho terajšieho si veľmi obľúbila.
Kde je tvoj brat? Odišiel tiež z Bangladéša?
Zostal. Hľadám spôsoby, ako mu pomôcť utiecť. Je v nebezpečí, vo veľmi zraniteľnej situácii. V detstve ho znásilňoval bratranec, ktorý sa ho teraz snaží vydierať. Brat sa kvôli tomu už dvakrát sťahoval a vôbec sa nestretáva s rodinou. Žije v Dháke v utajení a moja mama o ňom klame príbuzným, že je na výlete v Indii.
Je to zaujímavá náhoda, že ste obaja gejovia. Je mladší?
Sme dvojčatá. Stalo sa aj, že sme sa zaľúbili do rovnakého muža, ale odvtedy sa bratove preferencie zmenili. Nechal si narásť dlhé vlasy, ja to neznášam. Sme rozdielni. On sa ľahko nechá presvedčiť. O iných názoroch, alebo keď mu niekto povie „poď do vzťahu, lebo ťa milujem“, nechá sa nahovoriť.
Máš niekedy strach, že sa ti to môže stať znovu? Aj vo Švédsku sú homofóbi a rasisti.
V skutočnosti sa necítim úplne bezpečne. Diskrimináciu zažívam kvôli tmavšej pleti, ako utečenec, aj ako gej. Snažím sa vyhýbať situáciám, v ktorých by som jej mohol byť vystavený. Život kvír utečenca vo Švédsku je plný trápenia. Nekontaktujem miestnu bangladéšsku komunitu. Obrátili sa mi chrbtom a rozhodol som sa, že kvôli bezpečiu sa s nimi prestanem stýkať. Získal som trojročný dočasný pobyt, do roku 2023. Dovtedy sa musím naučiť švédsky, nájsť si trvalú prácu, ubytovanie a tak ďalej… Všetko je náročné a mám na to len tri roky. Na druhej strane tu mám veľa kamarátov, pracujem s organizáciou RFSL a vrátil som sa aj k prerušenému magisterskému štúdiu.
S Adnanom sa zhováral Marek Hudec, s prepisom a prekladom do slovenčiny pomáhala Laura Lišková
