Proletárky alebo feministky?

V roku 1989 americká sociologička Arlie Russell Hochschild vydala knihu s názvom The Second Shift: Working Parents and the Revolution at Home, v ktorej hovorí o tzv. dvojitom bremene zamestnaných matiek vo vtedajšej spoločnosti Spojených štátov. Pojem „druhá zmena“, ktorý zaviedla práve Arlie Hochschild, označuje prácu vykonávanú doma po platenej práci v zamestnaní. Kniha, ktorá spustila vlnu verejných debát a kontroverzií, sa stala krátko po vydaní bestsellerom. Aj na Slovensku, a to práve v kontexte pandémie COVID-19, sa pojem dvojitého bremena skloňuje čoraz častejšie. Menej známa je skutočnosť, že medzi slovenskými ženami sa o ňom hovorilo už pred takmer sto rokmi, čiže šesťdesiat rokov pred vydaním knihy Arlie Hochschild. O bojovníčkach za rodovú a sociálnu rovnosť, kritičkách dvojitého zaťaženia, priekopníčkach sexuálnej liberalizácie, a teda aj podporovateľkách zlepšenia prístupu k antikoncepčným prostriedkom a interrupcii ako pomoci pre ženy zo znevýhodneného prostredia vieme iba málo. Ženy združené okolo slovenského časopisu Proletárka písali o témach, ktoré lomcujú dnešnou spoločnosťou, už v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia.

Počas celého obdobia existencie prvej Československej republiky sa viacerí aktéri snažili zlepšiť spoločenské postavenie žien, čo súviselo najmä s ekonomickou závislosťou žien v manželstve, znevýhodnením žien na pracovnom trhu, právnou diskrimináciou slobodných matiek a ich detí, nedostatočným prístupom k antikoncepcii a kriminalizáciou potratov. Boli to práve predstaviteľky československého ženského hnutia a poslankyne najmä za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku a Komunistickú stranu Československa, ktoré intenzívne pracovali na zrovnoprávnení žien v Československu. Na Slovensku k týmto ženám patrili autorky časopisu Proletárka.

Časopis Proletárka vychádzal od roku 1922 ako príloha novín Pravda chudoby a v období od roku 1923 do roku 1927 ako samostatný dvojtýždenník a „orgán slovenských komunistických žien“. Obdobne v Československu vychádzali noviny Komunistka pre česky hovoriace ženy, pre oblasť Moravy a Sliezka vychádzala Žena, pre nemecky hovoriace ženy Die Kommunistin, a Nömunkás pre maďarsky hovoriace ženy. Spoločný náklad všetkých týchto tlačovín bol asi 30-tisíc výtlačkov, z toho Proletárka tvorila asi 2 300 kusov.

Dvojité zaťaženie

„Štvaná celý deň domácou robotou.“*

Odhliadnuc od snahy o ideologicko-politickú (pre)výchovu čitateliek, autorky Proletárky referovali o spoločenských otázkach, ktoré mali priamy vplyv na ženy na Slovensku, politike štátu a jej následkoch na hmotnú a právnu závislosť žien od mužov. Proletárka písala o výrazne nižších mzdách žien za rovnakú prácu, akú vykonávali muži, čo obmedzovalo spoločenské uplatnenie žien a ďalej posilňovalo ekonomickú závislosť žien od mužov. Autorky časopisu opakovane kritizovali takzvanú dvojitú záťaž alebo druhú zmenu žien – teda neplatenú prácu v rodine. Upozorňujúc na osemhodinovú pracovnú dobu si autorky všímali, že ženy robotníčky mali v porovnaní so svojimi manželmi o štyri-päť hodín viac práce, ktorá zahŕňala neplatenú starostlivosť o deti, stravu a poriadok v domácnosti.

Kritikou nešetrili ani pri posudzovaní štátnych inštitúcií, ktoré mali zamestnaným ženám pri výchove detí pomáhať. Pre rubriku Matka a dieťa napísala Anna Malá, poslankyňa Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku, neskôr za Komunistickú stranu Československa, o žalostnom nedostatku jaslí. Odhadovala, že v Československu pracovalo za odmenu (t. j. nielen v domácnosti či rodinnom hospodárstve) asi tristotisíc vydatých, ovdovených a rozvedených žien, ktorým štát neponúkal možnosť inštitucionálnej starostlivosti, napr. jaslí. Podľa Malej napríklad pripadlo na 448 moravských obcí päť jaslí. Na Slovensku a Podkarpatskej Rusi mala byť situácia ešte zúfalejšia – jasle tu nejestvovali. Kapacity dobročinných spolkov a charitatívnych organizácií, ktoré ponúkali aspoň čiastočnú starostlivosť, pokladala Malá za nedostatočné.

Sexuálna liberalizácia

„Meštianska spoločnosť tresce umelé prerušenie tehotenstva, ale nezaručuje ani jednému ľudskému tvoru chlieb, ženie milióny dorastlých ľudí na jatky imperialistických vojen, necháva tisíce zomierať chorobami a nedostatkom.“

Okrem neprimeraného pracovného zaťaženia a nedostatočného a neférového finančného odmeňovanie práce žien sa v Proletárke pravidelne objavovala kritika sexuálneho vykorisťovania žien. Autorky zdôrazňovali pokryteckosť náboženského a meštianskeho moralizovania, v tieni ktorého prekvitala prostitúcia.

Proletárka kritizovala percepciu ženy ako sexuálneho objektu, ktorý „je len na rozkoš a zábavu“. Obmedzenie prístupu žien k práci a vzdelaniu chápali ako organizovanú snahu o limitovanie možností nezávislého uplatnenia sa žien v spoločnosti, a teda o ochranu vtedajších mužských privilégií a dominancie mužov nad ženami, ktorú pokladali predovšetkým za súčasť kapitalistickej spoločnosti.

Vo viacerých textoch kritizovali nedostatočnú sexuálnu výchovu a zásadné rozdiely v prístupe k bezpečným a finančne dostupným interrupciám a antikoncepčným prostriedkom medzi ženami z rôznych spoločenských tried, čo privádzalo mnoho žien k tzv. potratárom/anjeličkárkam, to znamená k tajným, nelegálnym, zdravie ohrozujúcim a často smrteľným úkonom. Tvrdiac „čo nevedomé ženy robia so svojím telom, aby sa ochránili pred materstvom, je niekedy šialenstvo“ poukazovali nielen na problematiku tzv. potratárstva, ale najmä na nedostatočnú zdravotnú a finančnú starostlivosť o matky a deti. V stálej rubrike Matka a dieťa sa napríklad venovali nielen otázkam antikoncepcie, ale aj zdravotnej starostlivosti o ženy a deti, výchovy, či problematike tzv. nájomného dojčenia. Práve zákon o čiastočnom zákaze nájomného dojčenia sa podarilo schváliť v roku 1924 na návrh sociálnodemokratickej poslankyne Národného zhromaždenia Anny Sychravovej, ktorá po prvej svetovej vojne pôsobila vo Vrútkach, a hoci bola českej národnosti, v senáte zastupovala Slovákov a Slovenky.

Antifeministky

„Meštianske ženské hnutie – prekážka na ceste k vyriešeniu problému ženského proletariátu“

Podľa Komunistickej ženskej internacionály (Communist Women‘s International) bola emancipácia žien dôležitým, ale nie hlavným prvkom kľúčového boja proletariátu. Zrovnoprávnenie a slobodu žien spájali komunistky s revolúciou proletariátu. Preto aj slovenské komunistky dali triednemu boju väčšiu prioritu ako ženskému hnutiu.

No hoci ženský aktivizmus alebo záležitosti zamerané iba na ženy považovali autorky Proletárky za druhoradú otázku, kritizovali tie isté spoločenské problémy, proti ktorým bojovali aj iné feministické hnutia. Napriek tomu sa slovenské ženy, ktoré boli členkami, voličkami alebo sympatizantkami komunistickej strany, nestotožňovali so „západným“ feminizmom. Tie ženské hnutia, ktoré považovali za buržoázne, označovali ako povrchné a naivné, svoj aktivizmus nechápali ako „boj proti mužom, ale ako boj proti spoločnému nepriateľovi: kapitalistickému modelu výroby“. V súlade s komunistickým naratívom teda v buržoáznom feminizme videli opozíciu – nebezpečného nepriateľa pracujúcich a prekážku na ceste k vyriešeniu problémov ženského proletariátu. Okrem západného buržoázneho feminizmu sa slovenské komunistky odklonili aj od slovenského konceptu meštianskej emancipácie, ktorý určoval miesto a aktivitu žien výlučne v súkromnej sfére – v rodine. Takúto predstavu o úlohe žien pokladali nielen za naivnú a zastaranú, ale pre väčšinové slovenské obyvateľstvo aj nemožnú, keďže väčšina žien bola zaradená do pracovnej, čiže verejnej sféry.

V dnešnom slovníku sa aktivizmus týchto žien zaraďuje do marxistického feminizmu, filozofického variantu feminizmu, ktorý vychádza z marxistickej teórie. Od iných foriem feminizmu sa odlišuje najmä tým, že za vykorisťovateľa žien pokladá kapitalizmus, to znamená, že jeho boj za rodovú rovnosť existuje iba v rámci prioritného boja proti kapitalizmu. Z praktického hľadiska dnes možno zaradiť aktivizmus týchto žien do intersekcionálneho feminizmu, ktorý sa taktiež vymedzuje voči tzv. feminizmu hlavného prúdu, teda feminizmu bielych žien strednej triedy zo západnej Európy a USA. Napokon, aj slovenské komunistky sa snažili obsiahnuť skúsenosť marginalizovaných žien – robotníčok, slúžok, žien zo znevýhodneného prostredia či rôzneho etnického pôvodu, a to takmer pred sto rokmi.

Alternatívna modernita?

Ženy, redaktorky a prispievateľky Proletárky boli zdatnými novinárkami, vyznali sa v ženskom hnutí v západnej aj východnej Európe, politike, a obratne písali o pozícii a problémoch žien v dvadsiatych rokoch dvadsiateho storočia v Československu. Ich reflexie, názory a postoje boli typické pre marxistické ženské emancipačné hnutie. Na Proletárku a jej autorky by sa bez štúdie historičky Evy Škorvánkovej z roku 2017 takmer úplne zabudlo. Jednak ženský aktivizmus a radikálnosť v podobe, ako ho reprezentovali autorky na stránkach Proletárky, nemali po roku 1948 v spoločnosti miesto, keďže októbrom 1948 sa „vyriešila“ ženská otázka, no a po roku 1989 bola činnosť Proletárky stigmatizovaná pre jej príslušnosť ku komunistickej strane. Navyše, ako naznačila česká priekopníčka rodových štúdií Jiřina Šiklová, spočiatku sa aj feministky z bývalého východného bloku vrhli takpovediac do odmietania všetkého východného a oslavy všetkého západného. A okrem toho, feminizmus, rodové štúdiá a „džender ideológia“ dodnes vyvolávajú v našej spoločnosti nechuť, zosmiešňovanie, devalváciu, ale aj vytrvalú ignoranciu tak v politických, ako aj vedeckých kruhoch. A tak sa niet čo čudovať, že na ženy okolo Proletárky sa s ľahkosťou zabudlo.

S obdobím štátneho socializmu sa na Slovensku dodnes vyrovnávame nielen ekonomicky, ale aj kultúrne a intelektuálne. No výskum čoraz častejšie nazerá na štátny socializmus i komunistické hnutie pred rokom 1948 ako na jednu z tvárí modernity. Podobne aj česká sociologička Kateřina Lišková opisuje niektoré vývojové trendy v krajinách strednej a východnej Európy ako alternatívu voči hegemónnemu chápaniu modernity, ktorá sa spája s kapitalistickou spoločnosťou globálneho Západu. Preto je namieste si pripomenúť aktivizmus a nadčasovosť spoločenskej kritiky autoriek Proletárky.

* Citáty použité v texte a medzititulkoch sú z Proletárky.

Autorka je historička, pôsobí na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave a Herderovom inštitúte v nemeckom Marburgu

Číslo Zabudnutá ľavica bolo podporené Nadáciou Rosy Luxemburg.