Prvý problém anarchistického divadla na Slovensku je, že neexistuje. Druhý problém je, že je ťažké si predstaviť, ako by vôbec existovať mohlo. Je to problém radikálnej politickej imaginácie v divadelnej obci? Môže za to fetiš apolitického divadla, ktorý sme zdedili ako traumu po minulom režime? Alebo je na vine diskontinuita tradície anarchizmu na Slovensku? V čom by mohlo byť inšpiratívne začať rozmýšľať nad tým, čo by anarchistické divadlo mohlo byť?
Štát a financie
Súčasnej slovenskej scéne dominujú veľké kamenné divadlá a nezávislé divadelné zoskupenia. Máme tu takisto množstvo neprofesionálnych súborov a divadiel, ktoré pracujú s marginalizovanými skupinami obyvateľstva a síce divadlo tvoria, no verejnosť im často nevenuje takmer žiadnu pozornosť. V ekosystéme dotácií od štátu, Fondu na podporu umenia či vyššieho územného celku alebo mesta zdanlivo nie je priestor na niečo, čo by sme mohli nazvať anarchistickým divadlom. Zdá sa celkom pochopiteľné, prečo by divadlo, ktoré chce byť anarchistické, nemalo byť dotované z týchto zdrojov. Ak je subverzia a kritika politického zriadenia určitým cieľom anarchistického divadla, priama väzba, ba až existenčná odkázanosť naň, týmto cieľom priamo odporuje.
Možno je pravda, čo Badiou píše v Rhapsody for the theatre (Rapsódia pre divadlo), že prepletenosť štátu a divadla má hlboké filozoficko-historické korene, ktoré sa na ploche jedného článku rozpliesť nedajú. Možno naozaj platí, že divadlo „je obrazným preuzlením politiky“. Možnože naozaj divadlo „má charakter pevného štátu väčšmi ako štát samotný“. Možno naozaj niet úniku zo situácie sprostredkovanej štátom, ktorou je prepojenie hľadiska s javiskom. A možno nie je potrebné takto rýchlo rezignovať, napriek tomu, že taký prominentný hlas, akým je Badiouov, určitú integrálnu spätosť medzi divadlom a štátom vidí.
Otázky organizácie, zriaďovania a finančných prostriedkov sú nespochybniteľne podstatné a treba ich nastoliť. Avšak, ako píše Camille Mayer vo svojom článku z tohto roku Le théâtre, outil de praxis évolutionnaire des anarchistes parisiens de la Belle Époque? (Divadlo, nástroj evolučnej praxe pre parížskych anarchistov z Belle époque?), s touto otázkou sa anarchistické divadlo vyrovnávalo od svojho vzniku na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Dokázalo sa s ňou vyrovnať veľmi efektívne – rôznymi spôsobmi, prevažne nehierarchickou komunitnou iniciatívou, zbieralo príspevky od pracujúcich ľudí, budúceho obecenstva, od umeleckej obce, ale aj od osvieteneckej buržoázie. Z týchto zdrojov si skupiny ako Théâtre du Peuple, Théâtre libertaire či Théâtre civique následne prenajímali priestory, často v sociálne vylúčených štvrtiach, kde organizovali za pomoci obyvateľstva týchto sídlisk divadelné predstavenia spojené s diskusiami o anarchizme a prednáškami o právach pracujúcich.
Vymaniť sa z tradície
Odkazovanie na francúzsku anarchistickú tradíciu tu môže pôsobiť zvláštne, avšak je to, žiaľ, nutnosť. Celkovo je zvláštne pri anarchistickom divadle rozprávať takýmto národne okliešteným slovníkom, no tradičné spojenie divadla s budovaním národa, s konkrétnym geografickým priestorom a jazykom, ktorý sa v ňom používa, k takémuto uvažovaniu zvádza. Bezpochyby sa z neho treba vymaniť. Jedna z možností, ako na to, je tvorba internacionálnych kolektívov, ktorou sa postupne vybuduje medzinárodná tradícia, ďalšou možnosťou je odklon od konceptualizácie dejín divadla ako spätých s národnou tradíciou.
„Uskupení anarchistické mládeže z Vzdělávacího spolku ‚Mladá síla‘ sehrálo dne 28. března roku 1909 divadelní představení ‚Pan Vdoleček‘, veselohru o čtyřech jednáních. Divadlo se odehrálo ve spolkové místnosti hostince ‚U Lípy‘ Bedřicha Pavla v Lomu. Divadlo bylo benefiční ve prospěch ‚České akce školské‘.“ Zmienky ako tieto nám až tak veľa o činnosti českého anarchistického divadelníctva nehovoria, avšak dávajú podstatný dôraz na jeho vzdelávací, benefičný a spoločensko-kritický rozmer. „Pěvecko – vzdělávací spolek ‚Lidumil‘ v Kopistech sehrál v neděli 4. října 1908 v hostinci p. Karla Zartiho sociální drama ‚Špatní pastýři‘, v němž autor Octave Mirbeau sytými a pravdivými barvami kreslí pohnutý zápas horníků proti uhlobaronským vyděračům.“ Česká tradícia je napriek nádherným spomienkam historického spolku Zádruha, ktorý sa zaoberá českým anarchizmom, tradíciou málo zmapovanou a popretrhávanou. Slovenská tradícia tvorby anarchistického divadla (pokiaľ viem) neexistuje.
No možno hlbším problémom je tradícia percepcie divadla ako stroja na výrobu estetických produktov. Táto tradícia je síce často zo strany divadelnej obce popieraná rôznymi estetikami – psychologickými, pseudopolitickými, „avantgardnými“ či moralizátorskými –, no nakoniec je to tradícia zameraná na výrobu diel. Na vytváranie predstavení, teda ucelených, reprízovateľných a monetizovateľných tvarov.
Funkcia a úloha
K problému anarchistického divadla na Slovensku sa dá pristúpiť položením otázky o funkcii a úlohe takéhoto divadla. Cecilia Beach vo svojej knihe Staging Politics and Gender (Inscenovanie politiky a rodu) opisuje anarchistické divadlo, ako ho vnímal redaktor a militant Jean Grave: „kolektívna aktivita ľudí, pre ľudí“. Grave bol presvedčený, že aj obecenstvo by malo byť zapojené do spracovania drámy; nemalo by zaujať tradičnú pasívnu úlohu v hľadisku, ale „aktívne sa zapájať do kreatívneho procesu“.
V súčasnosti by sa dalo inšpirovať iniciatívami popísanými v publikácii platformy European Theatre Convention s názvom Participatory Theatre – A Casebook (Participatívne divadlo – Prípadová kniha). Tieto divadlá a divadelné zoskupenia ťažisko svojej tvorby vkladajú do participatívneho kreatívneho procesu, do ktorého zapájajú rôzne marginalizované skupiny obyvateľstva,. Takýmto spôsobom na jednej strane zverejňujú málo známe príbehy, ktoré vďaka nim zaznievajú hlasnejšie, a zároveň vytvárajú pre zaangažované skupiny komunitný priestor, čím im priamo umožňujú pretvárať svoju situáciu.
Ak sa na divadlo pozrieme takouto optikou, teda že produkcia komplexných a krásnych predajných diel nie je to najpodstatnejšie, ale naopak, že cieľom by malo byť prepájanie, vytváranie a zbližovanie komunity, začne sa črtať estetika, ktorá môže umožniť vznik anarchistického divadla. Alebo nám aspoň uľahčí si jeho vznik predstaviť. Divadlo ako organizácia workshopov, diskusií, solidárnych akcií a iniciatív. Divadlo ako prevádzka bezpečných priestorov na stretávanie sa. Divadlo, ktoré vytvára inú ako hierarchickú a pasívnu kolektivitu; divadlo, ktoré už spôsobom svojej organizácie pomáha sociálnemu scitlivovaniu.
Manifestovať však to, čo by anarchistické divadlo malo alebo mohlo byť, mi pripadá kontraproduktívne. Rovnako ako sa snažiť tento pojem vymedziť skrz vytvorenie určitých normatívnych kategórií. Podstatnejšie je skôr uvedomiť si, že divadlo je a priori politické. Stretnutie obecenstva je protestným stretnutím. Môže byť plénom, zhromaždením, blokádou či okupáciou. Len čo však predstavy o divadle formulujeme a samotné divadlo organizujeme podľa logiky trhových vzťahov, teda s dôrazom na tvorbu reprízovateľných a monetizovateľných umeleckých tvarov, či podľa logiky hierarchizovaného štátneho útlaku, t. j. pod priamym vplyvom dotačných schém a kopírujúc hierarchické rozloženie moci, riskujeme, že ostaneme len pri replikovaní súčasného tragického stavu neskorého kapitalizmu. Stavu, ktorý charakterizuje spoločenský a ekologický rozklad; stavu, ktorý charakterizuje útlak marginalizovaných skupín. Ak sa naopak v procese tvorby, v spôsobe uvádzania divadelných inscenácií a v spôsobe divadelnej prevádzky oslobodíme od tejto logiky, môžeme začať premýšľať o divadle, ktoré je schopné proti týmto formám násilia bojovať.
Autor je divadelník
