Jej fyzickosť fascinuje i zastrašuje. Výška stoosemdesiat centimetrov, dlhé čierne vlasy, veľké tmavé oči, husté obočie, ostrý nos, plné pery, pretiahnutá tvár s výraznou sánkou, široké plecia, dlhé svalnaté nohy. Sevda Alizadeh, vystupujúca pod umeleckým menom Sevdaliza, nie je ženou, ktorá sa dá ľahko prehliadnuť a ani ženou, ktorej pohľad by sa dal ľahko zniesť. Vzbudzuje v nás, ľudských mravcoch loziacich v prachu pod nimi, predstavy o umelkyniach ako o nadľudských, zbožštených figúrach.
Auru výnimočnosti posilňujú naratívy, že je utečenkou, že sa na vlastné nohy postavila už v šestnástich, že nemá žiadne formálne hudobné vzdelanie. Môj obľúbený príbeh je ten, ako jej raz po koncerte akýsi profesor z konzervatória dával výklad o tom, že v jej hudbe sa výrazne prejavujú perzské vplyvy. Sevdaliza síce pochádza z Iránu, ale podľa vlastných slov žiadnu tamojšiu hudbu v tom čase nepoznala. Muselo sa to stať podvedome, prvky kultúry sa jej zapísali do DNA, alebo sa ako mocná spirituálna bytosť dokáže spojiť s odkazom svojich predkov. Sama používa vysvetlenie s „kultúrnou DNA“. Nie je to práve vedecký koncept. Dobre však vystihuje nejednoznačnosť Sevdalizinej identity a jej prístupu k hudobnej tvorbe.
Narodila sa v roku 1987 v Teheráne. Keď mala päť rokov, jej rodina emigrovala do Holandska. Zažila pobyt v utečeneckom tábore a vyrastala v Rotterdame. V šestnástich rokoch dostala basketbalové [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
