Text pôvodne vyšiel vo vzdelávacom materiáli PolyluxMarx, ktorý v roku 2012 publikovala Nadácia Rosy Luxemburg v spolupráci s berlínskym vydavateľstvom Dietz. Ide o súbor powerpointových prezentácií a sprievodných komentárov, ktoré majú uľahčiť skupinové čítanie prvého zväzku Marxovho Kapitálu.Tento úvodný text zasadzuje čítanie diela do súčasného kontextu a pýta sa, prečo sa aj dnes oplatí oň zaujímať. Slovenský preklad celej knižky i prezentácií je k dispozícii zdarma na http://vol1.polyluxmarx.de/sk/home.html.
V internetovom kultúrnom magazíne perlentaucher.de patrí úvod k čítaniu Kapitáluod Davida Harveyho k najvyhľadávanejším knihám (jeseň 2011). V mnohých nemeckých kníhkupectvách sú police s knihami o ekonomike a politike plné nových titulov k téme Marx. Ani dopyt po Kapitáliv Nemecku neutícha. Záujem o tohto klasika je neustály. Nie je to však len v dôsledku hypotekárnej a finančnej krízy od roku 2008. Už krátko po prelome tisícročí začal záujem o Marxa znova pomaly rásť: na univerzitách a iných vzdelávacích inštitúciách vznikali samoorganizované čitateľské krúžky či študentské semináre a tešili sa rastúcej návštevnosti.
Desať rokov po páde berlínskeho múru, pri ktorom Marxa odpratávali na smetisko dejín, sa začalo ukazovať, že proklamovaný „koniec dejín“ by mohol znamenať hrôzu bez konca: priepasť medzi chudobnými a bohatými sa neustále roztvára, planétu zachvacujú hospodárske krízy, pribúda vojenských konfliktov a v neposlednom rade stojí svet 21. storočia pred ekologickou krízou dosiaľ nevídaného rozsahu. K tomu sa pripája fakt, že obvyklé vysvetlenia z učebníc dominantnej ekonomickej teórie strácajú na dôveryhodnosti. To, že neviditeľná ruka trhu vedie k najlepšiemu z možných svetov, už netvrdia ani najliberálnejší z liberálov. Od konca konfliktu medzi východným a západným blokom tiež dospela generácia, ktorá si nemôže pamätať pád múru, a tobôž časy studenej vojny. Nemilosrdné boje za a proti Marxovi, ktoré zároveň znamenali prihlásenie sa k tomu či onomu spoločenskému systému, už patria minulosti. Skutočný život súčasnej generácie určuje skôr kapitalistická globalizácia so svojimi otrasnými dôsledkami, ale aj rozmanité boje rôznych aktérov, ktorí sú voči globalizácii kritickí. Zároveň sa zmenšujú možnosti kritického prístupu k ekonomickej a spoločenskej teórii na univerzitách. „Bakalarizácia“ univerzity ako podniku, orientácia na efektivitu a tlak na výkony sú v diametrálnom protiklade k záujmu o poznanie, ktorý si vyžaduje čas a slobodu. Veda, ktorá vysvetľuje fungovanie súčasného sociálneho, politického a ekonomického poriadku za hranicami apológie a pritakávania, sa na univerzitných katedrách a odboroch pestuje len na okraji.
Nový záujem o Marxove spisy možno teda interpretovať ako túžbu najmä mladých ľudí porozumieť vlastnej, konfliktmi nasýtenej prežívanej skutočnosti. Obrat k Marxovmu Kapitálusúvisí okrem iného s tým, že Marxovi sa všade (nesprávne) pripisuje, že predpovedal krach kapitalizmu alebo navrhol koncept alternatívnej spoločnosti mimo kapitalizmu. Prinajmenšom sa s ním spája (a to sedí), že predvídal budúci vývoj kapitalizmu.
Čítanie Marxa – a v tom máme šťastie – dnes nie je pod vplyvom štátnej ideológie. Marxom sa možno zaoberať nezávisle, neexistuje nijaký tlak na to, aby sa pri čítaní Marxa sledovali konkrétne, vopred dané interpretácie. Zlostné interpretačné spory o správne čítanie a ľavičiarske nutkanie hlásiť sa k rôznym „školám“ je väčšine účastníkov a účastníčok kurzov o Kapitálicudzie. To všetko sú momenty, ktoré uľahčili renesanciu záujmu o Marxov Kapitál.
Bolo by však chybou, keby sme si mysleli, že nazretím do Kapitálu človek získa univerzálny kľúč k súčasným turbulenciám na finančných trhoch, gréckej dlhovej kríze alebo globálnemu rastu cien energií. Rovnako budú sklamaní tí, ktorí očakávajú, že už po dvoch-troch stretnutiach sa dozvedia celú pravdu o ekonomickej štruktúre našej spoločnosti. Marxovo dielo, tak ako predmet, ktorý skúma, má veľa vrtochov. Predovšetkým nejde o hotovú teóriu. Marx si niekoľko desaťročí kládol otázky, skúmal a písal. Predmet jeho záujmu sa v priebehu rokov menil. Dennodenne sedával v knižnici Britského múzea, čítal, zápasil s materiálom, zahadzoval svoje pôvodné závery, nanovo usporadúval nedokončený text, vylepšoval výklad svojho zložitého predmetu. Pôvodný plán vydať šesť kníh o rozsahu Kapitáluzlyhal v dôsledku autorových vysokých nárokov, ale tiež jeho zlého zdravotného stavu a napokon úmrtia. Marxovo dielo je analytickým staveniskom, torzom a vôbec je všetkým, len nie uzavretou, koherentnou a do konca domyslenou teóriou.
Kapitálvšak nie je len neúplný, ale aj veľmi rozsiahly. Skúmanie sa nekončí prvým zväzkom, ale tiahne sa všetkými troma. Samotné množstvo textu, ktoré treba prečítať, mnohých odradí. „Prečo by som mal čítať knihu, ba nie knihu, ale tri tučné zväzky s vyše 2300 stranami, ktoré prvýkrát vyšli pred dobrými 140 rokmi?“ parafrázoval pochopiteľné a rozšírené výhrady Michael Krätke v časopise junge Welt (2. 10. 2008). K tomu sa pridáva fakt, že Marx svoju „kritiku politickej ekonómie“ rozvíja veľmi špecifickým spôsobom, pričom neustále stavia na tom, čo už vysvetlil. „Diagonálne“ čítanie alebo vyberanie si jednotlivých kapitol teda nemôže viesť k pochopeniu Marxovej analýzy kapitalistického výrobného spôsobu.
Postupný proces výkladu v Kapitáli a s ním súvisiaci proces spoznávania nie je priamočiary. Ide skôr o krivolakú cestu s prekážkami, výškovými rozdielmi a bezodnými hĺbkami. Predmet Marxovej analýzy – kapitalistický výrobný spôsob – sa na začiatku Kapitáluvykladá tak, že sa pritom odhliada od mnohých jeho určení. Na ploche troch zväzkov sa obraz rozvíja a nadobúda čoraz bohatšie stránky. Nakoniec sa dostávame k odpovedi na otázku, ktorá desaťročia trápila Marxa: aké štruktúrne princípy, aké spôsoby fungovania a aká racionalita konania robia kapitalizmus kapitalizmom. S Marxom si človek vytrénuje zrak na rozoznávanie spoločenských štruktúr, v ktorých sme všetci nútení sa pohybovať, „slepého tlaku ekonomických pomerov“[1], ako aj na ňom spočívajúcej logiky konania a vedomia konajúcich osôb. Neobvyklý spôsob výkladu, ktorým Marx vedecky zdôvodňuje tieto súvislosti, môže od ďalšieho záujmu o „prevrátené“ pomery kapitálu rovnako odradiť, ako ho môže posilniť. Spočiatku musí človek zápasiť s množstvom nezodpovedaných otázok a nazbierať dosť trpezlivosti na to, aby ich istý čas ponechal bokom. Skrátka, treba zvládať protirečenia. Už na prvých stranách prvého zväzku sa kladú otázky, na ktoré možno nájsť rozličné odpovede v závislosti od interpretácie a východísk: Čo je hodnota a odkiaľ sa berie? Predstavuje Kapitál aj dejiny kapitalizmu? Prečo Marx začína svoje skúmanie tovarom? To všetko sú otázky, ktorých zodpovedanie vedie k rôznym interpretáciám Marxovho diela.
Marx občas píše jazykom, ktorý sa súčasným čitateľom zdá neobvyklý. Používa tiež pojmy z každodenného života („hodnota“, „fetiš“, „produktívny“ atď.), ktoré uňho majú špecifický význam a s našimi spontánnymi asociáciami majú len málo spoločného. To často vedie k zmätku a rozličným názorom na to, ako také pasáže interpretovať. Navyše dnes už možno pomocou súborného vydaniaMEGA2vystopovať, akým spôsobom zostavil Engels z Marxových rukopisov druhý a tretí zväzok Kapitálu. Vďaka dnes dostupným pracovným rukopisom možno „určiť, na akých problémoch Marx pracoval a ako ďaleko sa pritom dostal“, ako píše Krätke. Marx si ťažkosti spojené so svojím dielom jasne uvedomoval, prinajmenšom pokiaľ ide o začiatok Kapitálu. V liste vydavateľovi francúzskeho prekladu prvého zväzku píše o svojej metóde skúmania, ktorá čitateľskú verejnosť, „ktorá túži poznať závery a súvislosť všeobecných zásad s otázkami, ktoré ju priamo zaujímajú“, môže odstrašiť: „To je nevýhoda, proti ktorej nemôžem podniknúť nič iné, iba na ňu vopred upozorniť a pripraviť čitateľov túžiacich po pravde. Vo vede niet širokej cesty, a len tí, čo sa neľakajú námahy šplhať sa po jej strmých chodníkoch, môžu dosiahnuť jej svetlé výšiny.“[2]
Napriek všetkým prekážkam sa vytrvalosť pri čítaní opláca: Kapitál obnažuje spoločenské vzťahy ako triedne vzťahy, odhaľuje základ vládnucej ideológie tzv. „informačnej spoločnosti“ či „spoločnosti služieb“ a vyvracia diskurz o konci dejín, ktorý kapitalistické trhové hospodárstvo zobrazuje ako zodpovedajúce ľudskej „podstate“, ako dôsledok vrodeného individualizmu. Spoločne s Marxom možno presvedčivo ukázať, že vieru v požehnania slobodného trhu nemožno redukovať jednoducho na záujmy vládnucich, ale treba ju vysvetliť zo všadeprítomnej naturalizácie historicky špecifických spoločenských foriem. To znamená, že v buržoáznej spoločnosti ľudia vo svojich každodenných predstavách stotožňujú veci, ktorými sú obklopení, ako aj vzťahy, v ktorých žijú, s kapitalistickým spôsobom výroby a života. Peniaze sa vo svojej materiálnej podobe javia ako niečo transhistoricky hodnotné, vlastníctvo a konkurencia ako prirodzené a nevyhnutné stimuly pre kreativitu a nasadenie, a tovarová výmena ako jediná možnosť, ako ľuďom sprístupniť statky a služby, ktoré potrebujú alebo chcú mať. „Kritika politickej ekonómie“ zásadným spôsobom spochybňuje každodenné vedomie, ako aj svoje vlastné. Zároveň Marx ukazuje, do akej miery má toto každodenné vnímanie základ v tejto spoločnosti samej, a preto sa vyznačuje určitou prijateľnosťou – tak pre kapitalistov, ako pre námezdne pracujúcich. Napríklad, prečo sa na prvý pohľad zdá prirodzené žiadať „spravodlivú“ mzdu. Alebo prečo sa princíp racionálneho, egoistického a úžitok maximalizujúceho indivídua (v duchu hesla „človek človeku vlkom“) v spoločnosti konkurencie vysvetľuje „ľudskou prirodzenosťou“, akoby vrodenými vlastnosťami človeka. A ako došlo k tomu, že sa predstava o rozdiele medzi produktívnym („dobrým“) kapitálom a špekulatívnym („zlým“) kapitálom natoľko rozšírila, ba že sa dokonca obe sféry chápu ako oddelené. A prečo sa „chamtiví“ šéfovia alebo „neschopní“ manažéri často považujú za neduh zdravého hospodárstva, ktoré je inak celkom zdravé, a krízy sa chápu ako odchýlka od inak normálne fungujúcej ekonomiky.
Kto sa pustí do intenzívneho čítania Kapitálu, odhalí, že základné konštanty nášho života, ktoré sa často vôbec nespochybňujú – peniaze, vlastníctvo či tovarová výmena –,sú síce neoddeliteľné od kapitalizmu, ktorý od základu formujú, no ich existencia v žiadnom prípade nepredstavuje transhistorickú prírodnú nevyhnutnosť danú od pána boha. Za týmito vecami možno vidieť spoločenské vzťahy, vzťahy medzi ľuďmi. Úsilím pojmovo ich pochopiť v celej ich protirečivosti sa vyznačuje základný cieľ Marxovho hlavného diela. Pri skúmaní nejde o nič menej, ale ani o nič viac. Ak chceme pochopiť kapitalistický výrobný spôsob 21. storočia so všetkými jeho historicky špecifickými javovými formami, samotné čítanie Kapitálu nestačí. Marx skúma kapitalistický výrobný spôsob „v jeho ideálnom priereze“[3], ktorý si nárokuje platnosť pre všetky priestorovo a časovo odlišné podoby kapitalizmu. Marx píše, že „tá istá ekonomická základňa – tá istá, pokiaľ ide o hlavné podmienky“ môže „vďaka nekonečne rozmanitým empirickým okolnostiam, prírodným podmienkam, rasovým pomerom, zvonka pôsobiacim historickým vplyvom atď. vykazovať vo svojej javovej podobe nekonečné variácie a gradácie, ktoré možno pochopiť iba na základe rozboru týchto empiricky daných okolností“.[4]Ako tieto kapitalizmy konkrétne vyzerajú, čo odlišuje súčasný kapitalizmus a jeho krízy od starších – pri takých otázkach sa musíme obrátiť aj k iným analýzam, nielen k Marxovej.
Ak sa opýtame účastníkov a účastníčok kurzu o Kapitáli, čo ich priviedlo k čítaniu a čo ich pri ňom udržalo (mnohí totiž prestanú po niekoľkých kapitolách), odpovede vytvoria farebnú kyticu záujmov a motívov. Škála odpovedí siaha od triezveho vedomia, že čítanie Kapitáluje inšpirujúce a vedie k suverénnosti v politických debatách, cez želanie získať teoretické základy pre vlastnú, občas hmlistú kritiku spoločenských vzťahov, alebo presvedčenie, že Marxa nemožno jednoducho preskočiť, ak chceme pochopiť spoločnosť ako celok, až po sympatie k vtipnému, ostrému a občas literárnemu štýlu Marxovho pera. Pri čítaní a intenzívnej práci s osvojenými kategóriami sa účastníkom otvárajú viaceré brány k poznaniu. Údiv nad tým, aký iný, neobvyklý a zároveň podmanivý pohľad na spoločnosť poskytuje táto kniha, povzbudzuje k ďalšiemu čítaniu. Tam, kde sa všetko môže zdať ako ponorené v hmle, v skutočnosti čitateľ prekonáva výšky, z ktorých bude mať neskôr súvislosti ako na dlani. Napokon aj okolnosť, že až v treťom zväzku sa pri analýze kategórie fiktívneho kapitálu rozoberajú krízové pohyby na finančných trhoch a úverový systém, je dobrým dôvodom, prečo vytrvať. I opakované čítanie Kapitálumôže priniesť nové, dosiaľ nepoznané aspekty – alebo nanovo spochybniť to, čo sa už zdalo vysvetlené.
Valeria Bruschi, Antonella Muzzupappa, Sabine Nuss, Anne Steckner, Ingo Stützle
Preložil Juraj Halas
[1]Marx, K. (1985). Kapitál: Kritika politickej ekonómie(zv. 1). Bratislava: Pravda (s. 609)
[2]Marx, K. (1985). Kapitál: Kritika politickej ekonómie(zv. 1). Bratislava: Pravda (s. 27)
[3]Marx, K. (1987). Kapitál: Kritika politickej ekonómie(zv. 3). Bratislava: Pravda (s. 708)
[4]Marx, K. (1987). Kapitál: Kritika politickej ekonómie(zv. 3). Bratislava: Pravda (s. 676)
