Tajomná chýbajúca ľavica v Karpatoch

Radovan Geist9. mája 2018938

Len pred pár rokmi bola stredná Európa považovaná za úspešný príklad „kapitalistickej transformácie“. Z postkomunistického chaosu prvej polovice 90. rokov vzišli trhové ekonomiky, viac-menej stabilné zastupiteľské demokracie, postavené na princípoch právneho štátu.

Rozdiely oproti takzvaným „etablovaným demokraciám“ na Západe stále existovali: vyššia miera korupcie, nestabilnejšia politická scéna či existencia skupiny ľudí, ktorá sa z lokálnej transformačnej džungle vyviezla na drahých autách, do globálneho sveta cyperských dcérskych spoločností, bankových kont v daňových rajoch a víl na Floride. Ale mali to byť len také detské choroby. Veď, čo bolo, bolo, terazky sme všetci… Západ.

Go West!

Rýchly strih a máme tu podstatne iný obraz. Vyšehrad sa stavia (a stavajú ho) do pozície problémového dieťaťa európskej integrácie. Viktor Orbán, apoštol „neliberálnej demokracie“, po poslednom volebnom víťazstve sľubuje, že zatočí so všetkými nepriateľmi vlasti. Brusel je pre neho ďalším z radu zahraničných utláčateľov (popri, v historickom poradí, Viedni a Moskve) ohrozujúcich maďarskú suverenitu.

Poľská vláda, vedená de facto Kaczyńským, korčuľuje na tenkej hrane otvoreného konfliktu s EÚ a rozkladá základy právneho štátu. V Čechách vládne premiér v demisii, inak úspešný oligarcha, obvinený zo subvenčného podvodu.

A na Slovensku, ktoré prechádza vážnou politickou krízou, narieka nepremiér-premiér nad sprisahaním temných síl spoza hraníc, ktoré ho zbavili pozície (nie moci). A je len otázkou času, kedy začne trhajúce sa pozície Smeru látať nahrubo strihanými záplatami konzervatívneho nacionalizmu a xenofóbie. Premiérovi-nepremiérovi sa to možno nebude páčiť, ale vyššia berie.

Orbán, Kaczyński, Fico, Babiš aj ich otvorene nacionalistickí a neofašistickí doppelgängeri sa zastávajú „obyčajných ľudí“ – keď v ničom inom, tak v kritike „liberálnych elít“. Ich program a najmä rétorika mieria na voličov, ktorí nie sú víťazmi transformácie. To neznamená, že sa majú horšie než „za starého režimu“. No v ich politickom rozhodovaní hrá dôležitú úlohu pocit, že by sa mali mať lepšie. Že by to tak bolo spravodlivejšie.

Prečo nedokáže ich politické ambície zosobniť „slušná ľavica“? Strany, ktoré nemiešajú sociálnu spravodlivosť a nacionalizmus, pre ktoré silný verejný sektor nie je (najmä) nástrojom klientelizmu a verejné výdavky zdrojom korupcie? Najskôr si povedzme, ako sme sa v tomto stave vôbec ocitli.

Hľadanie vinníkov

Prvým vysvetlením býva, že po roku 2004 sa stratil tlak predvstupového obdobia, a stredná Európa sa vracia späť k svojim nacionalisticko-konzervatívnym politickým koreňom. Europeizácia nebola nikdy poriadne dokončená. Zmenila formálne politické a spoločenské inštitúcie, zmeny však nikdy neinternalizovala. Politická kultúra ostala nezmenená a nové elity (často recyklované z tých starých) prispôsobili pravidlá a inštitúcie svojim záujmom. Neliberálne tendencie sú procesom upevňovania ich moci voči domácim i vonkajším konkurentom.

Druhé vysvetlenie sa pozerá viac na individuálnych aktérov. Špecifická situácia a slabé inštitúcie umožnili vyrásť Mečiarovi, Klausovi, Orbánovi, Kaczyńskému, Zemanovi či Ficovi… Ich bojovný politický štýl, mocenský apetít a snaha udržať si popularitu ich vedú k vytváraniu vonkajších a vnútorných nepriateľov. Využívajú (a cielene živia) pri tom naratívy, ktoré majú v strednej Európe historické korene: o globálnych liberálnych elitách, peniazoch spoza Atlantiku, nebezpečných cudzincoch a zapredaných domácich agentoch.

Problémy stredoeurópskej cesty bývajú vysvetľované aj špecifikami stredoeurópskej histórie. Tieto krajiny dosiahli skutočnú politickú nezávislosť relatívne neskoro a/alebo si ju museli opakovane brániť proti vonkajším nepriateľom. Po tom, ako zvrhli „jarmo Moskvy“, nie sú nadšené odovzdávaním suverenity Bruselu (či Berlínu). Európska únia je pre ne najmä jednotným trhom, osladeným peniazmi z eurofondov. Reči o politickej integrácii však vnímajú s podozrením. Pridajme k tomu postkomunistické dedičstvo nezodpovednej moci, pasívnej spoločnosti a ochoty meniť slobodu za bezpečnosť, a máme región, ktorý si sen o liberálnej demokracii vlastne ani nezaslúži.

Všetky tri vysvetlenia sú vlastne variáciami na modernizačnú teóriu. Politická, spoločenská a kultúrna premena strednej Európy zastala niekde na polceste. Môžeme sa baviť o tom, či je to potknutie fatálne alebo je to len zaváhanie na ceste k westernizácii. Cieľ snaženia je však daný.

Existuje však ešte ďalšia možnosť. Čo ak majú stredoeurópski (kvázi)autokrati tak trochu pravdu? Čo ak existuje špecifický stredoeurópsky model? Pravda, nie taký, ktorý by im dával (historické) právo na vládu. Ale model, v ktorom nie je súčasný stav deviáciou, zlyhaním modernizácie, ale výsledkom štrukturálnych podmienok a spôsobov, akým na nich lokálni a vonkajší aktéri reagovali.

Závislý kapitalizmus

Bez ohľadu na nadbiehanie čínskym investorom či koketovanie s ruskými obchodnými záujmami, stredoeurópsky región je ekonomicky pevne spätý so západom kontinentu. Nadnárodné spoločnosti majú silnú pozíciu v kľúčových sektoroch – vrátane finančného sektora či energetiky. Relokácia priemyselnej výroby do strednej Európy je hlavnou súčasťou rozvojových stratégií týchto krajín. A naopak, západná Európa je hlavným trhom ich exportu.

Tieto väzby predatujú vstup do Európskej únie. A hoci si niektoré krajiny prešli pokusmi o vytváranie „domácej kapitálotvornej vrstvy“ (Slovensko za Mečiara, Česi krátko za premiérovania Václava Klausa), na začiatku tohto storočia všetky štyri stredoeurópske krajiny prijali model hospodárskeho rastu, ktorý je založený na zahraničných investíciách, otvorených, privatizovaných ekonomikách a neoliberálnych hospodárskych politikách.

Tento ekonomický model závisí od jednotného európskeho trhu (od slobody pohybu tovarov po voľný pohyb pracovnej sily, ktorý pomáha „riešiť“ problém nezamestnanosti) a schopnosti lákať zahraničné investície, ktorých hlavným cieľom nie je domáci stredoeurópsky, ale celoeurópsky zákazník. Táto konkurencieschopnosť stojí na udržiavaní rozdielov v mzdách a výhodnom regulačnom režime.

Ekonomicky (neo)liberálna, chudobnejšia stredná Európa teda nie je deviáciou od európskeho normálu. Je semiperiférnou súčasťou ekonomického systému, ktorého centrum sa nachádza v západnej Európe. Je ukážkou modelu závislého kapitalizmu.

Strata kúzla

Postkomunistická transformácia, inými slovami vytváranie závislého kapitalizmu, hľadala legitimitu v modernizačnom naratíve. Pol storočia „komunistickej diktatúry“ spôsobilo naše zaostávanie za Západom. Ak sa chceme stať jeho súčasťou, bude to stáť nejaké obete. No konečnou odmenou je liberálno-kapitalistická utópia, v ktorej bude mať každý práve toľko, čo si zaslúži, a spoločnosť pochová nacionalistických i totalitných duchov minulosti.

Keď sa transformačný prach usadil, stredná Európa sa ocitla v globálnom tábore tých šťastnejších – hoci aj len v pozícii chudobnejších bratrancov. Problémom však bolo, že krajiny sa pretvorili na feudálne léna, rozparcelované medzi skutočných domácich víťazov. Na predaj bolo všetko a všetko malo postupne svojho majiteľa: fabriky, verejné kontrakty a verejný priestor, politické strany a individuálni politici, futbalové kluby a médiá… Čas od času sa stoličky premiešali, na situácii to však nič nemenilo. Realita sa nepodobala na nástup liberálnej kapitalistickej utópie. Skôr na návrat feudalizmu, o ktorom písal Jan Keller.

Na prípadnú dezilúziu reagovali liberálne elity lokálnou verziou TNA (there’s no alternative): toto je jediný svet, ktorý máte. Ak ho odmietnete, uchytia vás démoni minulosti. Nacionalizmus, xenofóbia, návrat k autoritarizmu. Maximálne môžete dúfať v o niečo slušnejších oligarchov, ktorí sa podelia o časť ziskov, v lepších zahraničných investorov, v politikov, ktorí sa prestanú správať ako kasta nadradená spoločnosti i zákonom.

Neférový systém drží pokope šťastná zhoda historických okolností. V poslednom globálnom rozdávaní kariet sme skutočne skončili v tábore víťazov, ekonomicky i politicky. Vysychajúce verejné investície priživili európske peniaze. Investori vytvorili pracovné miesta a oživili upadajúce sektory. A časť nezamestnaných sme mohli vyviezť za hranice. Pravda, pár ľudí sa nabalilo skutočne poriadne. No ostatným ostali z le grande bouffe aspoň zvyšky popadané pod stolom.

Kapitalistická normalizácia chvíľu fungovala. Nedokázala ale prekonať vnútorné protirečenia. Spoločenský tlak pod povrchom narastal. A vákuum po delegitimizovanej idei modernizácie začal zapĺňať konzervatívny nacionalizmus.

Noví modernizátori

Pravda, tábor transformačných víťazov netvoria len oligarchovia, zástupcovia zahraničného kapitálu, finančné skupiny, skorumpovaní politici a vysokí úradníci či priživujúci sa celebritný cirkus. Dvadsaťpäť rokov transformácie umožnilo uspieť aj ľuďom, ktorí si nezašpinili ruky v privatizácii či vykrádaní verejných zdrojov. Niektorí mali šťastie, niektorí talent, väčšina akurátnu kombináciu oboch. Ich úspech nie je závislý od domácich politikov, aspoň nie do značnej miery. Ich kultúrny a politický horizont prekračuje národné hranice.

Politicky sa identifikujú ako progresívni, alebo ešte radšej odmietajú akékoľvek ideologické zaradenie. Neveria skorumpovanému establišmentu, boja sa extrémistov. Okupujú podobný sociálny priestor ako privatizéri, daňoví (kvázi)podvodníci a podnikatelia s verejnými funkciami a verejnými zdrojmi. Možno sa stretávajú na plesoch, benefičných akciách, chodia na podobné dovolenky. Napriek tomu ich považujú za nechutné prežitky. Pilierom ich politických programov je „slušnosť“.

Tieto nové vyššie stredné triedy preberajú zástavu modernizácie, sľubujú dokončenie transformačného procesu. Chcú vytvoriť krajinu, v ktorej sú elity menej skorumpované, masy inteligentnejšie a kapitalizmus férovejší. Rast nacionalizmu a extrémizmu ich vedie k tomu, aby sa presunuli od podpory nepolitického, občianskeho aktivizmu k priamej angažovanosti v politike.

Ich hlavnou politickou slabinou však je, že oslovujú najmä sebe podobných. Slušnosť, rešpektovanie pravidiel, stabilné inštitúcie sú potrebné. No neriešia otázku nerovnosti moci. Kto pravidlá vytvára, kde sú stanovené hranice slušnosti a v prospech koho stabilné inštitúcie fungujú. Noví modernizátori zatiaľ neponúkli presvedčivú alternatívu tradičnej upadajúcej strednej triede ani rastúcemu prekariátu.

Nižšie spoločenské triedy nemali príležitosť akumulovať v transformačnom procese ekonomický ani sociálny kapitál. Prežívajú vo svete, v ktorom sa kapitál a moc koncentrovali metódami prvotnej akumulácie. Ťažko uveria v ďalší modernizačný naratív – ten predchádzajúci pre nich najlepšie nedopadol. Dominantná politická ponuka im dáva na výber medzi „kapitalizmom bez príkras“, v ktorom má každý/á práve to, čo si zaslúži (resp. čo si môže kúpiť), a medzi vládou oligarchie, osladenej sociálnym populizmom a okorenenej kultúrnym konzervativizmom a nacionalizmom.

Väčšinou si vyberú to druhé. Noví modernizátori by si možno želali rozhľadenejšie, liberálnejšie masy. Pokiaľ je však ich vlastný politický program v podstate maloburžoázny, neponúkajú dôveryhodnú alternatívu. A protestné hlasy získavajú extrémisti.

Stratená ľavica

Na konci 90. rokov minulého storočia sa trajektória politického mainstreamu v strednej Európe ustálila na mixe povrchného proeurópanstva a ekonomického liberalizmu. Túto stredoeurópsku verziu TNA v zásade rešpektovali aj strany, ktoré sa označovali za „ľavicu“. Svoju ľavicovosť podriadili niekoľkým limitom.

Prvým z nich bolo, že progresívna politika znamená prakticky neobmedzenú podporu európskej integrácie v jej súčasnej podobe. Otázka sociálnej spravodlivosti bola chápaná skôr ako druhoradá: niečo, čo získame postupne naším priblížením sa k vyspelejšej Európe. Sociálne problémy mali zanikať postupne, vďaka modernizácii krajiny a hospodárskemu rastu. Kritika súčasnej podoby európskej integrácie bola na okraji záujmu, vyhradená pre krajné (a často extrémne) diskusie.

Napriek tomu, že vo vnútornej politike existovalo formálne delenie na ľavicu a pravicu (aspoň po väčšinu času), politickému diskurzu dominoval rozpor medzi tradicionalizmom a modernizmom. V takomto prostredí sa sama téma sociálnej spravodlivosti dostávala do pozície záťaže, ťahajúcej krajinu späť do minulosti.

A nakoniec, mainstreamové politické strany vážne nespochybňovali liberálny ekonomický program privatizácie, deregulácie a marketizácie. Keď sa ľavica dostala k moci, občas obrusovala najostrejšie hrany neoliberálnych politík. Nespochybnila však ich základy. A nepokúšala sa vážne narušiť jej ideologickú hegemóniu.

V takomto prostredí predstavoval hlavnú črtu (neo)liberálnej TNA kultúrny konzervativizmus a nacionalizmus. Po nich siahla časť politických elít, spojená predovšetkým s domácou oligarchiou, keď potrebovala posilniť svoje postavenie vo vnútropolitickom boji. Bolo v podstate jedno, k akej politickej afiliácii sa predtým hlásili. Z Orbána – liberála, poberateľa Sorosovho štipendia, sa tak stal bojovník proti Západu a živiteľ maďarského antisemitizmu. Z Roberta Fica, záchrancu proeurópskej orientácie Slovenska, sa periodicky stával kritik „diktátu Bruselu“ a šíriteľ konšpiračných teórií.

Hľadanie novej rovnováhy

Slabé pozície proeurópskej ľavice a nástup kultúrneho konzervativizmu a nacionalizmu (iniciovaný zo stredoľavej či stredopravej časti politického spektra) v strednej Európe sú prejavmi pokusov o znovunájdenie politickej rovnováhy, stratenej v hospodárskej kríze a problémoch európskej integrácie.

Domáci kapitál, najmä domáci kapitál živený z verejných zdrojov či ochrany politickou mocou, posilňuje svoje postavenie imitáciou redistributívnych politík a politikou identít. Podstatu sociálne neférového modelu závislého kapitalizmu však ohroziť nechce.

Tento stredoeurópsky problém – a bieda stredoeurópskej ľavice – má aj širšie európske súvislosti. Spolužitie demokracie a kapitalizmu, nikdy nie bezproblémové, a už vôbec nie prirodzené, je dnes mimoriadne napäté aj na západe nášho kontinentu. Spoločenský kontrakt, postavený na masovej demokracii a určitej miere rovnosti zabezpečovanej rovnejšou redistribúciou, ktorý udržiaval politickú stabilitu a tlmil sociálne konflikty v povojnovej Európe, je oslabený. Rovnosť ako idea i cieľ verejnej politiky je delegitimizovaná, redistribúcia obmedzená.

Rovnostárske dvadsiate storočie skončilo, kapitalizmus sa vracia k „normálu“ s rastúcimi nerovnosťami a medzigeneračnou reprodukciou privilégií (a znevýhodnení). Stredoeurópska semiperiféria, ktorá na konci minulého storočia plná entuziazmu prijala prísľub liberálneho kapitalizmu, tak možno nie je deviáciou. Možno je predpoveďou stavu, ku ktorému smeruje celá Európa.

Ak sa nepodarí sociálne férovejší spoločenský kontrakt napísať nanovo.

Autor je vydavateľom portálu EURACTIV.sk a externým spolupracovníkom Katedry politológie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: