2018 05 MarxFilozofický KapitálProblémy s triedou

Michal Lipták9. mája 2018417

Marxisti, alebo niekedy aj širšia časť súčasnej ľavice, zvyknú aj dnes hovoriť, že treba uvažovať v „triednom kontexte“, sústrediť sa viac na spojenectvá po triednych líniách a podobne. Obzrime sa teda za pojmom triedy u Marxa, špeciálne za triedou zvanou „proletariát“.

 

Tretí zväzok Kapitálu v závere otvára veľkú kapitolu s názvom Triedy. Po dvoch hotových stranách však nájdeme už len informáciu, že „tu je rukopis prerušený“. To, čo sa ešte v rukopise stihlo objaviť, nie je až také nápomocné: podľa Marxa na prvý pohľad odlišuje robotníka, kapitalistu a pozemkového vlastníka zdroj jeho obživy. No toto z nich ešte nerobí ucelené spoločenské triedy, ktoré by sa netrieštili v špecifických záujmoch, takže v závislosti od deľby práce sa hovorí o rôznych robotníkoch (napr. odborná a neodborná práca), v závislosti od typu kapitálu o rôznych kapitalistoch atď. Čo z nich ucelené spoločenské skupiny robí, to už sa v rukopise nedozvieme. Pre marxistov budúcnosti tak Marx zanechal rébus, na riešení ktorého sa štiepili tak teoretické školy, ako aj politické stratégie a taktiky.

 

Trieda „o sebe“ a trieda „pre seba“

 

V Kapitáli Marx skúmal v prvom rade to, čo označoval ako „trieda o sebe“, t. j. triedu v ekonomickom zmysle. Jeho najväčšie dielo je totiž v prvom rade snahou o vypracovanie teoretického modelu, ktorý by zachytil fungovanie kapitalizmu ako výrobného procesu. V rámci tohto modelu sa „kapitál“ (ktorý môže mať formu peňazí, budov, strojov, surovín) a „práca“ skúmajú skôr ako abstraktné momenty. Tieto sú len zosobnené v konkrétnom kapitalistovi či robotníkovi, cez nich sa však realizujú záujmy kapitálu a práce ako takých. V kapitalizme to, pravdaže, realizuje záujem kapitálu – a tento záujem spočíva v sebamnožení a raste vynaloženého kapitálu. Práca je v kapitalizme zahrnutá ako pracovná sila do kapitálu; zároveň funguje ako médium, prostredníctvom ktorého kapitál rastie – budova či stroj sa totiž nemnožia bez ľudskej práce.

 

Vo „výrobnom procese“ je to teda kapitál, ktorý má navrch nad prácou v tom zmysle, že práca sa organizuje vzhľadom na záujmy a potreby kapitálu. Robotník je tak „o sebe“ utláčaný. Aby sa však z masy pracujúcich stala trieda v spoločenskom zmysle, musia byť „triedou pre seba“, teda musia byť uvedomelou triedou. Georg Lukács na to zaviedol známejší pojem „triedne vedomie“. Nestačí, aby boli robotníci objektívne utláčaní, musia aj subjektívne vedieť, že sú utláčaní, a presne rozumieť tomu, ako sú utláčaní.

 

Význačnosť proletariátu

 

Ak by sme mali predbežne definovať proletariát v Marxovom chápaní, nemožno ho bez ďalšieho považovať za synonymum slova „pracujúci“ či „zamestnanci“. Proletariát sú  robotníci v produktívnom sektore; konkrétne napríklad nejde o zamestnancov v službovom sektore (aj vymedzenie „produktívneho“ a „neproduktívneho“ sektora bolo náročné už za Marxovho života; dnes je to ešte náročnejšie). V čom je význačnosť takto vymedzenej vrstvy pracujúcich?

 

Marx za svojho života sledoval jednak utrpenie robotníkov pracujúcich v továrňach (a ich rodín) a jednak výdobytky, ktoré si proletariát vo svojom boji vymáhal – rušenie detskej práce či skracovanie pracovného dňa. Aj keď Marx bol presvedčený, že proletár je v kapitalizme odsúdený na živorenie, keďže kapitalista nemá motiváciu pokrývať viac než jeho subsistenčné náklady (v čom nemusí byť nič osobné, proste kapitalista by neobstál v konkurencii, ak by vynakladal viac), význačnosť proletariátu nespočívala pre neho v chudobe a utrpení proletára, ale vyplývala zo základnej ekonomickej štruktúry kapitalizmu. Akým spôsobom?

 

Zjednodušene povedané, súčasné mainstreamové ekonomické teórie pracujú so subjektívnou koncepciou hodnoty: hodnota je určená tým, čo je pre jednotlivého spotrebiteľa subjektívne hodnotné, a odhaľuje sa spotrebiteľskou voľbou na trhu. Marx pracoval s vtedy rozšírenou teóriou, podľa ktorej hodnota má svoj zdroj v práci – v ľudskej schopnosti vyprodukovať oveľa viac, než človek potrebuje na vlastnú obživu. Hodnota nevzniká na trhu, ale vo výrobe; na trhu sa hodnota následne len „realizuje“. Bez realizácie na trhu sa hodnota stráca, takže trh je aj v Marxovej teórii síce dôležitý, ale zdrojom hodnoty nie je.

 

Význačnosť proletariátu tak spočíva v jeho taktickej pozícii – v tom, že sa nachádza priamo v centre výrobného procesu pri vzniku hodnoty. Žiadna iná trieda nie je takto výhodne takticky situovaná. Vďaka štrajkom (alebo, ak by sme boli radikálnejší, aj sabotážam) je bojovne naladený proletariát schopný zasiahnuť kapitalizmus priamo do srdca. Otázka však je, prečo by to proletariát robil. Prečo by bojoval proti kapitalizmu ako takému namiesto toho, aby si staval dosiahnuteľnejšie ciele a snažil sa postupne zlepšovať svoje postavenie, ako sa to dialo už aj v 19. storočí?

 

Vnútorné protirečenia kapitalizmu

 

Odpoveď je rôzna podľa toho, či sa pýtame mladého alebo neskorého Marxa. Mladý Marx poukazoval na to, ako sa práca v kapitalizme stáva „odcudzenou“. Namiesto niečoho, v čom dochádza k mojej bytostnej sebarealizácii v spoločenstve s ostatnými, sa z práce stáva tovar, s ktorým vstupujem na trh a ktorý sa snažím nejakým spôsobom objektívne kvantifikovať – rozdelením pracovného výkonu na hodiny, za ktoré pýtam nejakú cenu – resp. skôr prijímam cenu, ktorá mi je ponúknutá. Pracovná doba je teda nutným zlom a nie priestorom na zmysluplnú činnosť, ktorá by ma osobnostne niekam posúvala. Tento priestor na osobný rozvoj sa nachádza skôr vo voľnom čase (aj preto podľa Marxa bohatstvo krajiny možno posudzovať podľa množstva voľného času, ktoré jej obyvatelia majú), no aj ten býva často čoraz viac podriadený práci. Ultimátnym cieľom je teda odstránenie odcudzenej práce ako takej. Toto v kapitalizme nie je možné, keďže kapitalizmus nevyhnutne premieňa prácu na tovar, akési zvláštne vlastníctvo, ktoré ponúkam na trhu. Ničí tak sociálny rozmer práce a premieňa vzťah medzi kapitalistami a pracujúcimi, či dokonca medzi pracujúcimi navzájom, na vzťahy medzi tovarmi. Odstránenie odcudzenej práce tak znamená odstránenie kapitalizmu.

 

Neskorý Marx sa viac zaoberá ekonomickou základňou kapitalizmu, a kapitalizmus z ekonomického hľadiska vidí ako protirečivý, schizofrenický systém nevyhnutne upadajúci do kríz (dá sa teda povedať, že pre Marxa sú krízy kapitalizmu v podstate vždy endogénne, vyplývajúce z podstaty kapitalizmu). V jadre kapitalizmu identifikuje Marx paradox, ktorý nazýva „zákon klesajúcej tendencie miery zisku“. Hodnota má svoj zdroj v práci. Avšak každý kapitalista sa – z konkurenčných dôvodov – snaží zvýšiť produktivitu práce a vďaka tomu si uhryznúť viac zo spoločného koláča na trhu. Zvyšovanie produktivity prebieha v technologických inováciách, vďaka ktorým sa znižuje počet robotníkov na úkor strojov. Tým však dochádza k odstraňovaniu zdroja hodnoty z výrobného procesu, a tak po počiatočných ziskoch v čase, keď je technológia nová, začína agregátna miera zisku (a napokon aj celkový objem zisku) klesať. Investície sú čoraz menej návratné a investičné plány zlyhávajú. Nasleduje kríza; a aby sa ekonomika dostala z krízy, je nutné buď výrazné znehodnotenie tzv. fixného kapitálu (t. j. najmä budov a strojov), alebo jeho zničenie. Inými slovami, je nutná hlboká hospodárska kríza alebo vojna. Marxizmus tak aj udalosti ako prvá svetová vojna vníma ako inherentnú súčasť kapitalistickej ekonomiky.

 

Toto je moment, kedy je Marxova teória v podstate falzifikovateľná – hovorí nám, že v období pred krízou (resp. medzi krízami) by sme mali pozorovať jednak pokles miery zisku a jednak zmenu tzv. organickej kompozície kapitálu v prospech fixného kapitálu; to znamená, že by mal klesať počet robotníkov v produktívnom sektore, resp. že pomer výdavkov na mzdy a stroje by sa mal meniť v prospech strojov. Táto marxistická teória krízy je dnes okrajová, avšak sú ekonómovia (napr. Andrew Kliman či Michael Roberts), ktorí tvrdia a aj empiricky dokazujú, že táto teória krízy dobre vysvetľuje aj krízu z roku 2008 a pohyby v západnej ekonomike od konca druhej svetovej vojny cez vrchol v roku 1973 až do tejto krízy. Jeden spôsob, ako týmto procesom zabrániť, je z tohto pohľadu to, že by si kapitalisti prestali konkurovať a ničiť zdroj hodnoty; lenže kapitalizmus bez konkurencie by už ťažko bolo možné nazvať kapitalizmom (pri extrémnej monopolizácii by sa skôr dalo hovoriť o nejakej novej forme feudalizmu).

 

Mladý Marx nám teda hovorí, že v kapitalizme nikdy nemôže dôjsť k plnohodnotnej realizácii človeka a proletára zvlášť. To však síce môže vyvolávať idealistickú túžbu po zániku kapitalizmu, ale nie ešte racionálnu snahu o jeho aktívne revolučné odstránenie. Neskorý Marx je, napriek celému tomu ekonomickému žargónu, urgentnejší: kapitalizmus nevyhnutne produkuje hlboké krízy, vojny, utrpenie a my určite máme na viac. Proletariát môže stratiť len svoje reťaze a je dokonale situovaný na boj, takže musí bojovať.

 

(Ne)uvedomelý proletariát

 

Táto analýza sa však pohybovala v rovine ekonomickej. Ako ju dostať do roviny politickej? Ako dosiahnuť, aby išlo o uvedomelú triedu, ktorá rozumie prepojeniam medzi jej členmi a jednotne ide za spoločnými cieľmi? Následné marxistické riešenia tohto problému boli skôr v praktickej rovine. Povedomie o spoločných záujmoch sa budovalo prakticky, takpovediac prostredníctvom ľudskej blízkosti a organizovania sa v jednotlivých továrňach, kde robotníci spolu pracovali a žili. Budovalo sa prostredníctvom spoločných bojov, ktoré sa tam diali – prostredníctvom štrajkov a demonštrácií. Na dostatočnú „uvedomelosť“ to však samo osebe nestačí. To Marx pozoroval už aj za svojho života, napr. keď pracujúci v konečnom dôsledku podporili v revolučnom čase v decembri 1852 autoritára Ľudovíta Napoleona Bonaparta počas jeho coup d’état.

 

Rok 1917 však mal byť paradigmatickou zmenou, momentom víťazstva proletariátu. Továrne a robotnícke rady boli v Rusku pred revolúciou skutočne centrami odporu proti Kerenského vláde. Po revolúcii však boľševické elity pracovali na tom, aby ich opätovne integrovali do nového ekonomického systému, ktorý sa pre rádového robotníka vlastne až tak nelíšil od starého. Robotník bol síce formálne súčasťou vládnucej triedy, ale jeho práca bola stále zameraná v prvom rade na výkon. V roku 1956 potom v Maďarsku spontánne organizované „soviety“ vystúpili proti komunistickej vláde. V Akčnom programe z roku 1968 zas mali odbory byť nezávislé od KSČ a hájiť aj proti „diktatúre proletariátu“ záujmy pracujúcich. A keď v posledných rokoch Čína zažíva nárast štrajkov, komunistická strana robí všetko pre to, aby ich od seba izolovala a aby neprerástli do širšej kolektívnej akcie; v podstate tak tlmí triedne vedomie. „Revolúcie sú pravdivé ako hnutia, ale falošné ako režimy,“ povedal by Maurice Merleau-Ponty.

 

Táto diskrepancia medzi proletariátom a „revolučnou avantgardou“ však nemusí byť len praktickým zlyhaním, sú tam teoretické korene. Už spomínaný Georg Lukács, stúpenec tzv. ortodoxného marxizmu, vo svojej eseji z roku 1920 s názvom Triedne vedomie píše, že proletariát sa v konečnom dôsledku musí snažiť o zničenie seba ako triedy. Proletariát ako trieda má zmysel len v kapitalizme; zánik kapitalizmu znamená zánik proletariátu ako triedy. Akákoľvek iná trieda podľa Lukácsa môže mať len „falošné triedne vedomie“ – ak by pochopila protirečivú ekonomickú povahu kapitalizmu, pochopila by aj potrebu svojho zániku ako triedy; zároveň je však zánik takej triedy v rozpore s jej záujmami a nemôže ho žiadať, a svoju situáciu teda môže vnímať len ako beznádejnú. Len proletariát môže vôbec vidieť nádej a oslobodenie vo svojom zániku, a dokonca ho žiadať ako svoj najvyšší záujem.

 

Takáto požiadavka smerom k pracujúcim sa však zdá byť neznesiteľná. Pracujúci sa zvyknú organizovať so zámerom dosiahnuť hmatateľnejších cieľov než je odstránenie kapitalizmu – snažia sa jednoducho uplatniť zlepšenie svojho postavenia a je jedno v akom režime. Je náročné snažiť sa súčasne o zlepšenie svojej pozície a zároveň o odstránenie proletariátu, a teda zásadné prekopanie organizácie, ktorá určuje dovtedajší boj za lepšie podmienky. Marxov pojem „proletariátu“ nie je napokon ani tak opisným, ako skôr normatívnym pojmom, ktorý predpisuje, čím by reálne organizovaní pracujúci mali byť. Je zaklínadlom, ktoré má takýto proletariát vyvolať. Marx osobne nemal problém podporovať boje pracujúcich za priamočiare zlepšenie svojho postavenia; socialistickí revolucionári sa však s takýmito bojmi dostávali do konfliktu aj preto, že proti pracujúcim stavali takýto normatívny pojem „proletariátu“. Robotník v socializme mal podľa komunistického vedenia jednoducho myslieť v širších súvislostiach a nezaoberať sa už platmi či dĺžkou pracovného týždňa. Revolučným mal byť počas kapitalizmu, po „víťazstve“ revolúcie mal byť už len postupne budujúcim. Sloganu „proletári všetkých krajín, spojte sa!“ tak zrejme mal predchádzať slogan „pracujúci všetkých krajín, buďte proletármi!“, nasledovaný rozsiahlou teoretickou diskusiou.

 

Marxizmus bez proletariátu

 

Počas zlyhania socialistického experimentu (čo nie je synonymné s pádom socialistických režimov, to prišlo až neskôr) viacerí západní marxisti začali premýšľať o otázke triedy nanovo bez toho, aby sa museli na pracujúcich klásť takéto neriešiteľné požiadavky. Riešenie bolo vrátiť sa k reálnym pohybom v spoločnosti, k tomu, ako sa ľudia reálne organizujú, aké záujmy ich pritom spájajú, aké naratívy o sebe vytvárajú. Išlo potom o skúmania mechanizmov útlaku, foriem moci, mechanizmov budovania kolektívnej či individuálnej identity atď. Na určitom extrémnom konci môžeme napríklad vidieť Ernesta Laclaua a Chantal Mouffovej (ich prácami sa inšpirovalo španielske hnutie Podemos), ktorí sa snažia zbaviť podľa nich príliš zväzujúceho pojmu triedy ako takej.

 

Samozrejme, takéto prístupy sú aj prakticky uplatniteľné v politickom boji. Takýto nový marxizmus sa tak pretavuje do boja za konkrétne zlepšovanie pracovných podmienok, ale potom aj do boja proti kolonializmu, boja proti rasizmu, boja za rovnoprávnosť, feminizmus, boja proti ekonomickej nerovnosti a za redistribúciu bohatstva, boja proti prekarizácii atď. Úspešnosť bojov je zvýšená tým, že bez polarizujúceho jazyka sa tu dajú nájsť spojenci naprieč širším politickým spektrom – môže hľadať spojencov medzi širšou ľavicou, liberálmi a, za istých okolností, aj konzervatívcami. Premena výrobnej základne a pokles klasického „továrenského“ proletariátu v západných krajinách (resp. jeho presunutie do tretieho sveta) tiež odôvodňujú vzdanie sa lipnutia na pojme proletariát. Napokon, svetová proletárska revolúcia dnes hrozí menej než kedykoľvek inokedy v dejinách kapitalizmu.

 

Napriek všetkému sa však marxizmus bez proletariátu zdá neúplný. Bez širšieho naratívu nebude tým, čo určuje, podľa akých línií sa pracujúci budú organizovať. Ľudia túžia po tom, aby ich život mal hlbší zmysel, než je lopotenie sa v náročnej, ubíjajúcej práci, popritom ako sa snažia riešiť svoje najakútnejšie materiálne problémy a dosahovať postupné, čiastočné zvýšenia platu. Dnes sa zdá, že tieto širšie naratívy dnes oveľa úspešnejšie prichádzajú zo strany extrémistov a populistov, a moderná ľavica so svojimi postupnými riešeniami najakútnejších problémov nedokáže osloviť masy. Bez ukotvenia v ekonomickej základni vyhráva esteticky najsilnejší príbeh, a to je väčšinou jednoduchý príbeh o nepriateľovi, ktorý využíva jednoduchý resentiment.

 

„Klasický“ marxista je tak dnes v zvláštnej situácii. Znalosť marxistickej ekonomickej teórie je akási kabalistická vedomosť, ktorú síce ovláda, ale ďalej nerozširuje, aby nestaval pred pracujúcich neriešiteľné problémy a neodvádzal ich pozornosť od konkrétnych bojov. Táto znalosť môže pomôcť napr. pri predvídaní línie obrany kapitálu alebo pri navrhovaní konkrétnych taktík. V praxi je potom ale dôraz na triedny rozmer často viac o snahe dostať z času na čas pracujúcich pod jeden transparent než  o vybudovaní kolektívneho povedomia o spoločných záujmoch a spoločných cieľoch. Proti využívaniu resentimentu populistami sa to napokon zdá byť nedostatočné. Skúmanie ekonomickej základne sa tak nedá ani poriadne prakticky využiť, ale ani opustiť.

 

Marx začal od existujúcej spoločenskej stratifikácie a prešiel k skúmaniu ekonomickej základne, na ktorej táto stratifikácia stojí. Nestihol však prejsť od ekonomickej analýzy späť ku konkrétnej spoločenskej organizácii. Neskorší marxisti či socialistickí revolucionári neprekonali tieto problémy ani prakticky, ani teoreticky; mnohí skôr marxistickú koncepciu triedy vyplývajúcej z ekonomických vzťahov opustili. Je možné, že Marxov problém s triedou nikdy ani riešiteľný nebol: spoločenská nadstavba je príliš rezistentná voči ekonomickej základni. Pohyby v ekonomickej základni majú v dlhodobom horizonte navrch, ale v krátkodobom horizonte sú prekryté nepreniknuteľným nánosom presvedčení, ideológií, vier, naratívov či túžob, ktoré sú od nej viac či menej nezávislé. Ekonomická základňa sa tak nemá kedy „politizovať“. Ak by aj Marxov problém tried nebol riešiteľný, stále to nie je dôvod opustiť marxistickú ekonomickú teóriu. Ak by aj proletárska revolúcia či samotná predstava proletariátu ako triedy boli chimérami, marxistická ekonomická teória nám pri hľadaní iných možností organizácie bude neustále pripomínať, ako sú alternatívne naratívy nevyhnutne materiálne neukotvené, visiace vo vzduchu, a teda fundamentálne krehké a zraniteľné.

 

Autor je filozof

Táto práca bola podporovaná Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-15-0682.

 

 

 

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *