Prepínam telku a tam Ježiš: Náboženstvo vo vysielaní slovenských verejnoprávnych médií 

Veľa ľudí z mojej generácie dvadsiatnikov a tridsiatnikov môže mať z detstva spomienku na vianočné a veľkonočné prázdniny, počas ktorých sa ako čert krížu snažili vyhnúť náboženskému vysielaniu televízie. Lacné talianske biblické filmy plné prehnaného pátosu a monotónne omše vo mne vyvolávali rôzne otázky. Pýtal som sa hlavne, pre koho je tento druh vysielania určený a prečo má taký lukratívny vysielací čas? Tieto otázky sú aj v súčasnosti prekvapivo aktuálne. Moje terajšie dospelé ja ich dopĺňa ešte o jednu zásadnú – prečo by malo byť vo verejnoprávnej televízii iba jedno náboženské vysielanie, a to práve kresťanské?  

Pre bližšie porozumenie dominancie kresťanstva vo verejnoprávnych médiách sa treba vrátiť do minulosti a stručne naznačiť dejiny slovenského náboženského vysielania. Tie ukazujú, že organizované náboženstvá sa začali veľmi rýchlo zaujímať o možnosti šírenia svojho vplyvu alebo efektívneho manažovania svojich veriacich prostredníctvom nových médií, akými sú rozhlas a neskôr televízia. Dňa 20.11.1927, štyri roky po prvom rozhlasovom vysielaní v Československu, bola prvýkrát prenášaná rozhlasovými vlnami slovenská omša z Dómu sv. Alžbety v Košiciach. Rímskokatolícka cirkev si zaraz uvedomila silu nového média a prostredníctvom svojej misijnej organizácie Katolícka akcia sa snažila ovplyvňovať vysielanie vo svoj prospech. Zaujímavosťou z konca tridsiatych rokov bolo tiché súperenie maďarského a slovenského náboženského rozhlasového vysielania. Maďarské omše z Budapešti môžeme v istom ohľade považovať za prvý príklad subverzívneho využitia rádia na území Slovenska. Aj keď to nie je v žiadnych archívoch doložené,  jedným z cieľov maďarského vysielania bolo podrývanie integrity rodiacej sa ČSR (tak ju aspoň vnímala dobová slovenská rozhlasová „konkurencia“ z radov katolíkov). 

Ľahké i ťažké roky náboženstva v médiách

Počas druhej svetovej vojny sa vplyv cirkvi na média prehĺbil. Kresťanstvo v Slovenskom rozhlase dostávalo veľký priestor. Väčšinou ho „okupovali“ katolíci, ale svoje miesto v ňom mali aj evanjelici, pravoslávni či gréckokatolíci. Vysielané boli prenosy bohoslužieb, kázní, nábožensky zameraných publicistických príspevkov teológov a príležitostne rozhlasových pásiem s náboženskou tematikou. V krátkom období medzi koncom vojny a komunistickým prevratom náboženské vysielanie pokračovalo, ale nový československý režim sa začal pomaly vymedzovať voči vplyvu katolíckej cirkvi v rozhlase kvôli jej prepojeniu so slovenskou politickou špičkou z doby Slovenského štátu. Naďalej boli vysielané živé prenosy z bohoslužieb, ale často dochádzalo k ich predčasným ukončeniam, ak prekročili pre ne vyhradený čas vo vysielaní. Veriaci bývali pobúrení a sťažovali sa na rozhlas, ktorý bol ale pod politickým tlakom československej vlády. Obnovená Československá republika zakázala po roku 1945 vysielanie kázní, ktoré nahradilo v nedeľu podobne ladené vysielanie s názvom Nedeľné príhovory. V nich sa ľuďom prihovárali významní kultúrni a verejní dejatelia namiesto kňazov. Po komunistickom prevrate pokračovalo náboženské vysielanie až do roku 1952, kedy bolo zakázané úplne. K jeho oficiálnemu obnoveniu došlo až v roku 1990. Dovtedy jeho funkciu zastupovalo subverzívne vysielanie Rádia Vatikán zo zahraničia. 

Dejiny slovenského náboženského vysielania upriamujú pozornosť na jednu, dnes menej viditeľnú, skutočnosť. Tou je prepojenie vládnej moci s organizovanou vierou, ktoré okrem iného vedie k jej prítomnosti či neprítomnosti vo verejnoprávnych médiách. Náboženské vysielanie nie je len servisom pre veriacich, ako sa nám radi snažia nahovoriť predstavitelia cirkví, ale symbol moci niektorej z vier v konkrétnom priestore. 

Nová televízna éra

Po osemdesiatom deviatom prišla vytúžená sloboda a ľudia mohli zase raz otvorene vyjadriť svoju vieru. Morálny kredit kresťanskej cirkvi bol začiatkom deväťdesiatych rokov v spoločnosti aj vďaka osobnostiam ako Ján Čarnogurský a František Mikloško pomerne veľký. Preto nie je prekvapivé, že po takmer štyridsaťročnej pauze sa náboženstvo a špeciálne kresťanstvo vrátilo do mediálneho priestoru vo veľkom. Navyše sa moderné Slovensko prihlásilo k cyrilo-metodskej tradícii ako k jednému zo štátotvorných pilierov novodobej slovenskej identity. V štátnej televízii aj v rozhlase máme v súčasnosti vysielané bohoslužby, katolícky a evanjelický týždenník, kresťanské dokumenty a hrané filmy či kresťanské špeciály ako napríklad spomienkový dokument k výročiu návštev Jána Pavla II. či prenosy z cyrilo-metodských pútí. Každý týždeň si katolík nájde vo verejnoprávnom vysielaní pre seba niečo špeciálne. Ešte aj moja osemdesiatročná česká kamarátka z jógy si pochvaľuje kvalitu slovenského kresťanského vysielania, ktoré vraj v Česku za veľa nestojí. 

Možno si pri čítaní poviete, že na tom, že sa čas od času v televízii objaví trochu kresťanstva predsa nie je nič zlé. Koniec koncov, aj v zákone o RTVS sa píše, že: „jednou z jeho úloh je poskytovanie priestoru činnosti registrovaných cirkví a náboženských spoločností vo vysielaní a uskutočňovanie prenosov a záznamov z vybraných spoločensky významných udalostí politického, kultúrneho, náboženského (nielen kresťanského, pozn. aut), umeleckého a športového zamerania.”    

Za problematické považujem, že verejnoprávne média zaspali v otázke náboženského vysielania posledných tridsať rokov vo vývoji náboženstva na Slovensku. Preto si myslím, že už by nemalo byť samozrejmosťou, že sa v televízii či v rozhlase objavujú ako odborníci na morálku iba kresťanskí teológovia. Vo vysielaní RTVS majú priestor len registrované duchovné spoločenstvá s výrazným monopolom katolíckej cirkvi. Hlavne nové náboženské hnutia  sú často reflektované cez optiku siekt, náboženského násilia či z perspektívy fascinácie bizarnosťou a odlišnosťou. Prístup RTVS k iným náboženstvám a predstave o nich vhodne ukazuje napríklad podoba diskusií s náboženskou tematikou programu „Večera s Havranom“.

Intelektuálne seansy protestantského teológa

Michal Havran je bez väčších pochýb inteligentný človek s veľkým rozhľadom a širokým tematickým záberom. Aj keď si myslím, že svoje diskusie moderuje za asistencie kvalitných hostí čo najviac vecne (dobrým príkladom sú jeho debaty o islame), niektoré jeho relácie odrážajú dominanciu kresťanského myslenia vo verejnoprávnom mediálnom priestore. Ukážkovou v tomto smere bola napríklad debata o nebezpečenstve siekt, ktorá kompletne preberala zjednodušujúci kresťanský naratív „zlých siekt“, kam Havran implicitne hádzal všetko od „Krišnákov” cez pohanov až po Jehovistov. V debate sa objavil psychiater, zástupca z ministerstva kultúry a vedúci Centra pre štúdium siekt, ktorý vydáva „sektobijecký“ časopis Rozmer. Prečo by sa v podobnej debate nemohli objaviť zástupcovia nových náboženských hnutí a naopak diskutovať s Havranom o situáciách, v rámci ktorých narážajú na nedôveru spoločnosti a nezmyselne komplikovanú byrokraciu? 

Havran tiež dal vo svojej relácii priestor diskusii na tému, či sa cítia aktívni kresťania v slovenskej spoločnosti prenasledovaní. Traja kresťania (hlasný ultrakonzervatívec, tichý ultrakonzervatívec, liberálny teológ) sa rozprávali o kresťanstve a moderoval to evanjelický teológ. Ak naozaj prebieha kultúrna vojna proti kresťanstvu v slovenskej spoločnosti, prečo je toľko kresťanského vysielania v štátnej verejnoprávnej televízii, ktoré by mohol režim okamžite zakázať? Je ešte takáto diskusia vo verejnoprávnom záujme alebo patrí už do vysielania TV LUX? Havran živí a udržiava obraz kresťanských teológov ako druhu morálnych a intelektuálnych vzorov. V relácii na tému morálnej krízy slovenskej spoločnosti vo svetle vývoja posledných tridsiatich rokov sa ako hostia objavil bývalý biskup Róbert Bezák, kazateľ Cirkvi Bratskej Daniel Pastirčák a syn evanjelického teológa, český hudobník a bývalý politik Michael Kocáb. Preto nás asi neudiví, že debata mierila k úvahám o tom, či by viac žitia podľa ducha Biblie pomohlo k mravnej obrode spoločnosti. Prečo by sa podobnej debaty nemohol zúčastniť novopohanský žrec, ktorý žije na samote v súlade s prírodou či hinduistická tantrická kňažná, ktorá denne pomáha ľuďom naprávať sexualitu pokrivenú zlou výchovou spoločnosti? Práve verejnoprávna televízia by teoreticky mohla byť kanálom, ktorý širšej verejnosti sprostredkuje podnetné myšlienky zaujímavých ľudí mimo tradičný rámec. Z logiky veci to nie je niečo, čo by zaujímalo na zisk orientované komerčné televízie. Namiesto toho ale udržiava stav z rokov deväťdesiatych tesne pred prvou návštevou pápeža Jána Pavla II.   

Problém nazývaný monopol katolicizmu

Slovensko sa tradične považuje za kresťanskú krajinu, hlavne v porovnaní s naším západným susedom Českom. Aj pomer kresťanského, špeciálne katolíckeho vysielania v RTVS vytvára dojem, že drvivá väčšina Slovákov sú aktívni kresťania. To ale podľa sociologických výskumov nezodpovedá realite. Približne sedemdesiat percent Slovákov sa podľa sčítania z roku 2011 hlási k nejakej podobe kresťanstva. Ale ďalší výskumu Slovenskej akadémie vied „Demokratickosť a občania Slovenska“ z roku 2014, vypracovaný Miroslavom Tížikom a Milanom Zemanom ukázal, že len približne dvadsaťosem percent veriacich chodieva na bohoslužby pravidelne každý týždeň a  štyridsať aspoň raz mesačne. Inými slovami, menej ako polovica z celkového počtu veriacich žije verejne viditeľným náboženským životom, čo znamená približne tridsať percent obyvateľov Slovenska. Pre zvyšných môže byť kresťanstvo viac druhom kultúrnej, rodinnej a národnej identity. Iste by mohol niekto namietať, že existuje skupina introvertných veriacich, ktorá svoju vieru žije doma. A mal by pravdu. No i tak tento výskum naznačuje, že len pre menej ako štvrtinu Slovenska sú správy zo sveta kresťanstva kvôli ich pevnej viere bytostne zaujímavé. Zvyšok krajiny sa im na to skladá. RTVS robí  pre slovenských katolíkov nadprácu v miere náboženského vysielania. Stále existuje súkromná kresťanská televízia TV LUX, sponzorovaná KBS, ktorá vysiela od rána do večera. Tak prečo máme vo verejnoprávnej televízii a rozhlase toľko kresťanstva?

Zvyk je železná košeľa?

Podľa môjho názoru sa na súčasnom stave podieľa viacero faktorov, ktoré spoločne vybudovali miesto pre kresťanské vysielanie v RTVS a nastavili ho ako druh nediskutovanej skutočnosti. Koreňom tejto situácie je už citovaný výrok zo zákona o verejnoprávnom vysielaní, v ktorom sa píše o povinnosti poskytnúť priestor pre náboženské vysielanie registrovaným cirkvám. Tie sa oň logicky hlásia. Predstavitelia tradičných kresťanských cirkví si navyše uvedomujú svoj klesajúci vplyv medzi ľuďmi (voči zmienenému výskumu o miere religiozity Slovákov sa napríklad ostro mediálne ohradili), ale odmietajú sa vzdať svojich verejných pozícií, pretože bez viditeľnosti v médiách by pokles ich členskej základne napredoval ešte rýchlejšie. Cirkevníci sa najviac boja toho, že by sa jedného dňa prestalo rozprávať o kresťanstve. A keďže slovenská vláda v rámci populistických opatrení proti slovenskému islamu v roku 2016 zdvihla kvórum pre registráciu náboženskej spoločnosti na päťdesiattisíc ľudí, tak tým okrem iného podporila monopol už zaregistrovaných spolkov vo vysielaní RTVS. Malé náboženské spolky sa nemôžu oprieť o autoritu zákona a vyboxovať si svoj priestor vo vysielaní, ktorého podobu by určovali ony. Nemenej dôležitý faktor podľa môjho názoru tkvie aj v úzkom prepojení slovenskej národnej a štátnej identity s cyrilo-metodskou tradíciou a kresťanstvom vo všeobecnosti. V minulosti ich presadzovala vo vládach  KDH, aj SMER-SD sa našiel vo veľkomoravskom diskurze (socha Svätopluka na Bratislavskom hrade), ktorý sa úzko spája s pokresťančením územia Slovenska. Kresťanstvo je súčasťou slovenskej kultúrnej a národnej identity, preto ho množstvo ľudí berie ako normálnu súčasť života. To je jedna z príčin, prečo sa voči kresťanskému vysielaniu nikdy nezdvihol hlas verejnosti.

Kam ďalej?

Otázkou sa stáva, či má byť verejnoprávna televízia baštou konzervatívneho myslenia kresťansky orientovaných ľudí, alebo sa má v duchu služby verejnosti otvoriť v záležitosti spiritualít súčasnosti. Kto si minimálne vo väčších mestách aspoň raz nevyskúšal jógu a nepoznal silu jej relaxačných schopností? Skúsme sa zasnívať. Vedeli by ste si predstaviť, že popri kresťanskom týždenníku Orientácie by Dvojka vysielala raz týždenne ranné cvičenie jógy z petržalského chrámu Jóga v dennom živote? Alebo by si človek popri omši mohol pustiť záznam z jógového festivalu Shantiloka (organizovaného Fredym Ayisim), ktorého súčasťou bývajú napríklad koncerty duchovných hudobníkov? Prípadne by sme si mohli pozrieť v hlavných večerných správach reportáž nielen z mariánskej púte, ale aj z osláv letného novopohanského slnovratu? Slovensko, to nie je len zjavenie sa Panny Márie v Litmanovej. 

Na našom území sa za posledných tridsať rokov vyprofilovalo viacero duchovne a intelektuálne zaujímavých osobností (Miro Žiarislav Švický, Pavel Hirax Baričák, Olga Weleslawa Dubovská a ďalší). Ich názor by mohol v širšom mediálnom priestore doplniť zažité spektrum kresťanských intelektuálov, ktoré Havran prevzal od Hríba. Je preto škoda, že sa iné spirituality krčia na okraji verejného záujmu a nachádzajú priestor len v alternatívnych médiách ako je Slobodný vysielač či Zem&Vek. A to im tiež nepridáva na verejnom kredite ako duchovným spolkom, keď sa objavujú v médiách propagujúcich zákaz očkovania či protiislamskú hystériu. Možno by sa dalo diskutovať o tom, či vôbec majú záujem sa vyjadrovať v štátnych médiách. Niektoré určite nie. Ale ja si myslím, že väčšina by sa šance chytila, inak by svoje šťastie neskúšali v alternatívnych médiách a na internete vo všeobecnosti. Otázkou by bol spôsob, akým by sa selektovali vhodné nové náboženstvá do vysielania. Tu sa dá obrátiť na študovaných odborníkov na súčasnú spiritualitu – religionistov, ktorí by vedeli ukázať prstom na ľudí potenciálne šíriacich spoločensky škodlivé myšlienky. Nepochybujem o tom, že by niečo podobné dokázali aj ľudia z Centra pre štúdium siekt. 

Na slovenskom mediálnom trhu tak vzniká paradox: najviac slobody vyjadriť svoje odlišné náboženské presvedčenie dávajú kanály, ktoré sú svojou konkurenciou označované ako konšpiračné či priam bludárske. Ako sa ale slovenské povedomie o náboženských alternatívach má niekam vyvíjať, keď na človeka z televízie vyskakuje len Ježiš z talianskych filmov a v diskusiách sa za posledných dvadsať rokov objavujú tie isté kresťanské morálne autority? Aj preto a pre ďalšie zmienené dôvody si otvorená, vecná a nepredpojatá diskusia o náboženskom vysielaní v RTVS zaslúži omnoho viac mediálneho priestoru, než sa jej venuje v súčasnosti.       

Autor je doktorandom religionistiky na FF MUNI v Brne