Verejnoprávne médium ako nástroj sociálnej kontroly 

Nina Vidovencová10. októbra 2019627

Väčšinová spoločnosť sleduje televíziu, najmä verejnoprávnu. Cez videozáznamy, krátke reportáže o dielach, výstavách, vystúpeniach je možné znovunastolenie šírenia umenia a kultúry. Formovanie vnímavejšej spoločnosti v súčasnosti nemôže takto celoplošne dosiahnuť takmer žiadne múzeum, galéria ani kniha. Avšak pri produkovaní kultúrnych programov vo verejnoprávnych televíziách naďalej ostáva prehliadané postavenie moci televízie, jej rigidita a sociálna ideológia, ktorá stavia akékoľvek utopistické predstavy do naivnej až komickej polohy. 

David Sarnoff, riaditeľ Radio Corporation of America, v roku 1939 pomenoval počiatky televízneho vysielania ako zrod nového umenia, ktoré v problémovom svete svieti ako pochodeň nádeje. Vychádzal z amerického formátu, ktorý v tom čase predstavoval idylické opozitum komerčného modelu, voči európskemu modelu priamo závislého od štátu. Verejnoprávny priestor umožňujúci v televízii slobodný prejav a potenciál pre širokospektrálnu prezentáciu umenia bol v umeleckých kruhoch od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia diskutovanou problematikou. Aplikácia umeleckých prvkov vo verejnoprávnych televíziách mala byť akousi zbraňou proti mediálnemu skepticizmu, ktorý bol živený na základoch amerického komercializmu a propagande socialistického nacionalizmu.  

Verejnoprávna televízia plnohodnotne napĺňala z funkčného hľadiska svoj etymologický pôvod ako subjekt komplexne stelesňujúci koncept informovania a vzdelávania verejnosti cez syntézu kolektívnych efektov. Televízia sa v istom bode stala beznádejným médiom pre umenie. Mimo internetu je štylizovaná voči verejnosti do roly najúčinnejšieho reprodukčného a distribučného média v dejinách ľudstva, ale nemožno tvrdiť, že v poslednom polstoročí prišla s niečím, čo by sa dalo nazvať umeleckou formou, jedinečnou pre toto médium. Napriek opodstatnenému skepticizmu z umeleckých, ale aj spoločenských radov, bola televízia označovaná ako umelecká forma, ktorá sa stane umením zajtrajška.

Utópia v televízií

Z verejnoprávnej televízie sa stal ekonomický a mocenský nástroj, ktorý presahuje základné otázky estetiky alebo kultúrneho významu. Namiesto zdroja utopickej nádeje väčšina umelkýň a umelcov v minulosti aj v súčasnosti považuje televíziu za bezvýznamný obrazový svet umenia. Nemecký filmár Gerry Schum videl jedinú šancu pre výtvarné umenie, a to v cielenom využití vlastností televízie. V roku 1967 inicioval vznik konceptu „Fernsehgalerie“, teda galérie bez miesta, ktorá mala za cieľ produkovať a prezentovať umenie výlučne v televízií a nepoužívať zaužívané galerijné priestory ani iné alternatívy výstavných rozmerov. Vytvoril viac-menej mentálnu inštitúciu objavujúcu sa až v okamihu spustenia televízneho prenosu. Koncepčný purizmus sa stal protikladom multimediálneho akcionizmu, avšak ten narazil na zlyhanie (čo možno v spätnom pohľade považovať v umeleckom svete za symptomatické). 

Snaha o prekonanie bariéry medzi televíziou a umením sa prejavila v utopistickej myšlienke Nam June Paika o radikálnej televízií, ktorá umožňovala diváčkam a divákom aktívnejšiu participáciu. Pracoval s ideou diskusie o interaktivite a multimédiách ako masmédiách v dvadsiatom storočí, ktorú zobrazil cez dielo Global Groove (1973) predstavujúce jeden z možných televíznych programov pre budúcnosť. Rozvíjal víziu Marshalla McLuhana o „Global Village“, pričom televízia bola pre neho stelesnením utópie porozumenia a predvídanie globálnej internetovej komunity utvárajúcej sa v deväťdesiatych rokoch. Jednostranné štylizovanie verejnoprávnych televízií s dôrazom na ich spravodajstvo a šírenie kultúry vnímal Paik ako motív formovania politických názorov, ktorý vedie k rôznorodým konfliktom v spoločnosti. Jeho protinávrhom bola celosvetová výmena televíznych programov simulovaná v Global Groove

Idealistická predstava pozostávala z týždenného televízneho festivalu hudby a tanca v každej krajine, ktorý by sa šíril prostredníctvom spoločného kanálu do celého sveta. Kombinácia žánrov a kultúr mala pre neho najmä silný vzdelávací charakter, ktorý označoval za „fenomenálny“. Po technologickej stránke sa jeho predstava vďaka satelitnému vysielaniu naplnila, no ideovo naďalej pretrváva nadvláda politickej ideológie v dramaturgii verejnoprávneho média. Paik sa nikdy nevzdal tejto radikálnej spolupráce a nádeje, že umelecké dielo je potrebné vo verejnoprávnom masmédiu televízie.

Verejnoprávne médium bez umenia 

Problematika verejnoprávnych médií vyvoláva dlhodobé diskusie z politického, sociálneho, ekonomického, kultúrneho i mediálneho hľadiska. Rozvoj televízneho vysielania  na Slovensku sa odohral v čase, keď patrili verejnoprávne média k štátnym monopolom. Od roku 1993 zastupuje verejnoprávne vysielanie na Slovensku Rozhlas a televízia Slovenska (RTVS) prostredníctvom svojich organizačných zložiek, ktorými sú Slovenský rozhlas a Slovenská televízia (STV). V posledných rokoch v tejto oblasti stále viac a viac pretrváva kríza. STV stráca v širšej kultúrnej obci, ale aj laickej verejnosti svoju pozíciu referenčného bodu, ktorý má potenciál na vytváranie priestoru pre verejnú debatu, šírenie názorov a myšlienok, prepájanie občianok a občanov a podnecovanie občianskej angažovanosti. 

Zmeny zapríčinené aj následkami ekonomického a technologického vývoja generujú rôznorodé fenomény, ktoré výrazne ovplyvňujú celkový súčasný mediálny obraz krajiny. Najmä komercializácia spájaná s aplikáciou tržného mechanizmu minimalizácie celkových nákladov a absolútnej maximalizácie zisku vytvára nežiadúci efekt konzumizmu, čo spôsobuje nedostatok pôvodnosti a tvorivosti pri dramaturgii programov. Súbežne sa prejavujú v STV mediálne tendencie sugestívneho charakteru, ktoré majú cielený morálny, kultúrny a emocionálny vplyv na verejnosť. Vytvára sa potenciálny priestor pre politickú a ekonomickú manipuláciu, pretože nezávislosť verejnoprávnych médií je priamo závislá od parlamentu v oblasti otázok, ako sú výška koncesionárskych poplatkov a financovania ako takého. Pri sledovaní STV je dôležité vnímať jej duálny systém financovania predstavujúci riziko mocenskej a záujmovej regulácie. Verejnoprávne médiá majú moc ovplyvňovať veľké množstvo ľudí rovnakými hodnotami, myšlienkami a informáciami, čím formujú vnímanie sveta svojho publika a stávajú sa tak nástrojom sociálnej kontroly. 

Pri verejnoprávnom televíznom médiu akým je STV nikdy nedošlo k utopistickému ideálu radikálnej televízie od Nam June Paika alebo Garryho Schuma. Verejné sa stalo skôr subjektívnou selekciou pod politickým vplyvom, ktorá je podsúvaná verejnosti, ako ukážka toho, čo nie je vždy súčasným umením alebo aktuálnym dianím na umeleckej scéne. Širokospektrálnosť umenia a kultúry v STV nikdy nenašla dobrého spojenca. To, samozrejme, súvisí s ťažkými politickými a ekonomickými záujmami stláčajúcimi televíziu, ale aj so štandardizovanými formátmi, ktoré sú minimalizované alebo nedostatočne modifikovateľné. Okliešťujú tvorcov dramaturgie umelecky zameraných relácií, v dôsledku čoho nemôžu navrhovať dostatočne odvážne a kreatívne projekty. 

Kultúrny magazín Umenie vysiela STV od januára 2013 a od septembra 2019 vznikol nový publicistický formát Kultúra.sk, ktorý je svojím zameraním takmer identický s reláciou Umenie. Oba projekty STV si kladú za cieľ v pravidelných intervaloch sledovať umeleckú scénu v prestížnych kultúrnych inštitúciách na celom Slovensku. Tento formát posledných šesť rokov zastupovala relácia Umenie. Preto je zarážajúce, prečo sa nová relácia neprispôsobila napríklad kultúrnym záujmom nových diváčok a divákov, mladším generáciám ovplyvneným elektronickými a digitálnymi médiami, počítačmi a telematickými sieťami. Namiesto toho RTVS pripravila veľmi podobný duplikát. Verejnoprávne médiá na Slovensku vo všeobecnosti len fragmentárne prezentujú  rozmanité druhy umenia, ako sú videoart, hudobné video, súčasná akustická alebo elektronická hudba, súčasná fotografia, avantgardné divadlo, počítačová animácia, sociálne siete, interaktívne umenie, politický aktivizmus, hackerstvo, či tvorba softvéru a hardvéru. Aj keď sa v podstate pri oboch používa pomerne dobre známy formát kultúrneho časopisu, samotný program bez ohľadu na jeho obsah nemožno považovať za umelecký prejav vzhľadom na jeho neaktualizovaný vizuálny a nedostatočný akustický charakter.

Relácie UmenieKultúra.sk chatrne reflektujú aktuálnu situáciu v umení a kultúre, ktorá by mala byť odrazom kondície súčasnej spoločnosti. Rozdiel medzi umením prezentovaným verejnosti v televízií a v inštitúciách je divergentný, čím STV výrazne prispieva k stavu všeobecného chaosu. Krátkometrážne formáty kultúrnych recenzií majú ambíciu byť akousi galériou, ktorá ponúka tematické pohľady na rôzne predstavenia, výstavy a projekty na aktuálnej umeleckej scéne. STV by mala vytvárať priestor pre diskusiu o súčasnom umení a kultúre. Namiesto toho sa objavuje skôr selektívna príprava dramaturgie s fokusom na prezentáciu komerčného umenia, čo nie je nevyhnutne negatívnou a polarizujúcou skutočnosťou. Negatívna konotácia sa začína prejavovať až v momentoch, ak sa stáva jasne preferovanou formou nad prezentáciou tvorieb etablovaných inštitúcií a súkromných subjektov s diferentným zameraním. Je citeľné, že na to, aby relácia Umenie prežila tak dlho, musela urobiť veľa dramaturgických ústupkov či už z kultúrneho, alebo politického hľadiska.

Umenie a kultúra by mali vznikať aj v súčinnosti s platnými ekonomickými a inštitucionálnymi modelmi, ale predovšetkým v aktívnej spolupráci s odbornými inštitúciami, umelkyňami a umelcami, pohybujúcimi sa v oblasti umenia a kultúry. Prípadne by mohla RTVS vyvinúť iniciatívu v spolupráci s už existujúcimi a ako-tak úspešne dokumentujúcimi subjektmi so zameraním na umenie. Necitlivá kategorizácia a vymedzovanie sa nepokrývaním určitých oblastí vytvára polarizačný dojem. Neexistuje dôvod, prečo by sa aj v zábavnom komerčnom priemysle verejnoprávnych televízií nemali objavovať rôznorodé diela z produkcie umelkýň a umelcov. Rovnako tiež neexistuje dôvod automaticky odsudzovať komerčné produkty podliehajúce masovej kultúre, pretože zastávajú tvorivé segmenty odrážajúce našu aktuálnu dobu, či už sú alebo nie sú považované za umenie. 

Nepriaznivý vplyv na prezentáciu umenia a kultúry na STV má aj vysielací čas relácií o umení, ktorý výrazne ovplyvňuje ich sledovanosť. Nočné hodiny sa istým spôsobom dajú považovať za cielený spôsob výberu verejnosti, ktorá program sleduje. Utopistická predstava sledovania umenia v tichu, v noci a v domácom prostredí je v tomto prípade nedostatočná, ak sa jedná o reláciu, ktorá má dopomôcť k informovanosti a formovaniu kritického myslenia verejnosti. Rovnako podpriemerná je nenaplnená argumentácia nočnej hodiny, ktorá môže na oplátku poskytnúť programu väčšiu slobodu, aby sa mohol venovať aj kontroverznejším témam a prezentovať odvážnejšie scény. Diváčky a diváci, ktorí sú verejnoprávnymi médiami naučení na konzumovanie komerčne ladených obsahov následne prirodzene menej inklinujú k vyhľadávaniu a sledovaniu kvalitnejších alebo náročnejších obsahov. Komercializácia sa aj z tohto dôvodu často dostáva do konfliktu s nízkou kultúrnou úrovňou a medzi jej charakteristiky patrí predovšetkým orientácia smerom k jednoduchej zábave, nízkemu nároku na samotného konzumenta a konzumentky, názorovej konformite, štandardizácii programu a plytkej forme žurnalistiky. 

Obsahová stránka relácii UmenieKultúra.sk je takmer vždy výsledkom povrchne zdokumentovaného výskumu uskutočňovaného bez výraznejšej pomoci odborníkov z prezentovaných oblastí. Niektoré vydania majú skôr podobu správy o kurátorstve umenia určenej na vystavenie v konvenčných kultúrnych priestoroch, akými sú napr. múzeá, divadlá, koncertné sály, galérie umenia a kultúrne centrá. Iné programy majú skôr populistický charakter, ktorý len letmo predstaví aktuálne podujatie, bez ohľadu na kvalitatívnu stránku zobrazovaného projektu. Čiastočne sa v nich objavujú rozhovory s členkami a členmi širšej kultúrnej obce, ktorí si vo všeobecnosti uchovávajú nezávislé názory. Vďaka individuálnym vstupom odborníčok, odborníkov, umelkýň a umelcov nie sú tieto prístupy len žurnalistické, ale zahŕňajú aj čiastočnú, i keď obmedzenú interpretáciu diskutovaných tém alebo diel. Postupom času sa pri relácii Umenie vyskytli určité variácie tematických a štylistických koncepcií, no základné identifikačné znaky zostali. Medzi ne patrí aj hlas, ktorý uvedie tému, predstaví umelkyne, umelcov, kritičky, kritikov a ďalšie subjekty zapojené do predmetu každého vysielania. Len veľmi zriedkavo je využitá prítomnosť priamych aktérok a aktérov, ktorí by rozvinuli danú problematiku. Inokedy sú písané texty (prirodzene, graficky spracované podľa požiadaviek televízie) stále používané ako spôsob komentovania a analýzy diel. V skutočnosti majú obe relácie napriek svojej hyperkontextovej vizualite jednoduchú štruktúru založenú na blokoch a primárnych otázkach o téme. 

Za možno najvýraznejší problém STV možno považovať spôsob, akým prezentuje umenie a individuálne umelecké diela. Pokiaľ ide o televíziu, ktorá predpokladá rýchly jazyk a fragmentovanú štruktúru, nemali by sa tieto prvky aplikovať na úkor kvality prezentovaných diel. Relácie Umenie Kultúra.sk sú často nudné, neimaginatívne, používajú tradičný novinársky formát rozhovoru s večne blúdiacou kamerou po priestore, ktorá len letmo zachytáva jednotlivé diela. Nemodifikačný formát iba príležitostne umožní, aby boli verejnosti odprezentované úplné diela, zväčša ide o časti videí, hudby, divadelného umenia alebo čohokoľvek. Je dôležité si uvedomiť, že diváčka alebo divák verejnoprávnej televízie nepozná celkový kontext, v ktorom sa tento fragment objaví, čo vedie k dezinterpretácii a vyvoláva dojem veľmi rýchleho prepínania kanálov. Zriedka je predstavená komplexne celá výstava alebo vystúpenie, čo je z časového hľadiska pochopiteľné, avšak stavia to relácie z hľadiska edukatívneho formátu pre verejnosť do pozície nekoncepčného spravodajstva. Malý výňatok alebo segment z diela zachytený v rýchlosti neumožňuje diváčke, divákovi dostatočný priestor na jeho uchopenie a porozumenie. Afirmatívnejšou voľbou by v tomto prípade mohla byť myšlienka na upustenie od tradičného spravodajského  „rýchloformátu” a ucelenejšie zacielenie hlbšieho záujmu redakcie na jedno konkrétne umelecké dielo.

Autorka je doktorandkou na VŠVU

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: