2019 10 VerejnoprávnosťTematický KapitálVerejnoprávne médium ako nástroj sociálnej kontroly 

Nina Vidovencová10. októbra 2019155

 

Väčšinová spoločnosť sleduje televíziu, najmä verejnoprávnu. Cez videozáznamy, krátke reportáže o dielach, výstavách, vystúpeniach je možné znovunastolenie šírenia umenia a kultúry. Formovanie vnímavejšej spoločnosti v súčasnosti nemôže takto celoplošne dosiahnuť takmer žiadne múzeum, galéria ani kniha. Avšak pri produkovaní kultúrnych programov vo verejnoprávnych televíziách naďalej ostáva prehliadané postavenie moci televízie, jej rigidita a sociálna ideológia, ktorá stavia akékoľvek utopistické predstavy do naivnej až komickej polohy. 

 

David Sarnoff, riaditeľ Radio Corporation of America, v roku 1939 pomenoval počiatky televízneho vysielania ako zrod nového umenia, ktoré v problémovom svete svieti ako pochodeň nádeje. Vychádzal z amerického formátu, ktorý v tom čase predstavoval idylické opozitum komerčného modelu, voči európskemu modelu priamo závislého od štátu. Verejnoprávny priestor umožňujúci v televízii slobodný prejav a potenciál pre širokospektrálnu prezentáciu umenia bol v umeleckých kruhoch od päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia diskutovanou problematikou. Aplikácia umeleckých prvkov vo verejnoprávnych televíziách mala byť akousi zbraňou proti mediálnemu skepticizmu, ktorý bol živený na základoch amerického komercializmu a propagande socialistického nacionalizmu.  

Verejnoprávna televízia plnohodnotne napĺňala z funkčného hľadiska svoj etymologický pôvod ako subjekt komplexne stelesňujúci koncept informovania a vzdelávania verejnosti cez syntézu kolektívnych efektov. Televízia sa v istom bode stala beznádejným médiom pre umenie. Mimo internetu je štylizovaná voči verejnosti do roly najúčinnejšieho reprodukčného a distribučného média v dejinách ľudstva, ale nemožno tvrdiť, že v poslednom polstoročí prišla s niečím, čo by sa dalo nazvať umeleckou formou, jedinečnou pre toto médium. Napriek opodstatnenému skepticizmu z umeleckých, ale aj spoločenských radov, bola televízia označovaná ako umelecká forma, ktorá sa stane umením zajtrajška.

 

Utópia v televízií

Z verejnoprávnej televízie sa stal ekonomický a mocenský nástroj, ktorý presahuje základné otázky estetiky alebo kultúrneho významu. Namiesto zdroja utopickej nádeje väčšina umelkýň a umelcov v minulosti aj v súčasnosti považuje televíziu za bezvýznamný obrazový svet umenia. Nemecký filmár Gerry Schum videl jedinú šancu pre výtvarné umenie, a to v cielenom využití vlastností televízie. V roku 1967 inicioval vznik konceptu „Fernsehgalerie“, teda galérie bez miesta, ktorá mala za cieľ produkovať a prezentovať umenie výlučne v televízií a nepoužívať zaužívané galerijné priestory ani iné alternatívy výstavných rozmerov. Vytvoril viac-menej mentálnu inštitúciu objavujúcu sa až v okamihu spustenia televízneho prenosu. Koncepčný purizmus sa stal protikladom multimediálneho akcionizmu, avšak ten narazil na zlyhanie (čo možno v spätnom pohľade považovať v umeleckom svete za symptomatické). 

Snaha o prekonanie bariéry medzi televíziou a umením sa prejavila v utopistickej myšlienke Nam June Paika o radikálnej televízií, ktorá umožňovala diváčkam a divákom aktívnejšiu participáciu.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *