Bez srandy: ukrajinskú verejnoprávnu stanicu si založili novinári sami

Angelina Kariakina10. októbra 2019915

Nikdy tu však nebola núdza o individuálne iniciatívy, medzi ktoré patrí aj Hromadske. Cieľ, ktorý si tím okolo tejto stanice vytýčil, mal ďaleko od trochárenia: nešlo o nič menšie než vytvoriť historicky prvé ukrajinské verejnoprávne vysielanie.

Prvé vysielanie stanice v novembri 2013 náhodne pripadlo na začiatok revolúcie. Ukrajinci a Ukrajinky bojovali za štrukturálne zmeny v krajine, nové zákony a inštitúcie, ako aj za jednotu a bezpečnosť spoločnosti. Aby to dosiahli, bolo nevyhnutné zaistiť slobodný prístup k informáciám a ničím nehatenú verejnú diskusiu. Ukrajinské médiá toto pred šiestimi rokmi neposkytovali. Popritom, ako medzitým vzplanul konflikt na východnej Ukrajine a korupcia naďalej rozleptávala spoločnosť, sme si uvedomili, že našej vlastnej krajine vôbec nerozumieme. Noví lídri nemali príliš jasno v tom, akú krajinu chceme budovať. V tej chvíli sme viac než kedykoľvek predtým potrebovali diskusiu. Založenie verejnoprávneho vysielania a ochrana jeho integrity nám tak v dôsledku revolúcie prišlo ako logické rozhodnutie.

Deň D prišiel vtedy, keď sa začali realizovať porevolučné reformy. Obrovský, kedysi štátom vlastnený vysielateľ s tisíckami zamestnancov, z ktorých mnohí tam pracovali desaťročia a nikdy nepočuli o Facebooku či Twitteri, musel byť od základov prestavaný. Iniciatíva Hromadske nemala času nazvyš. Nepotrebovali sme zložitú infraštruktúru. V čase, keď sme s novozaloženým verejnoprávnym vysielateľom (UA:PBC, zal. 2015, pozn. prekl.) začali zdieľať obsah a profesionálne znalosti, naša stanica mala za sebou už niekoľko mesiacov vysielania. Skromná žurnalistika v troch jazykoch – ukrajinčine, ruštine a angličtine – dokázala nasýtiť nepretržitý vysielací čas. V roku 2017 sa nám podaril bezprecedentný úspech – ako prvá ukrajinská mimovládna organizácia sme získali licenciu na televízne vysielanie. S tým, ako sme postupne rástli, však rástli aj naše problémy. 

Po každom skončenom projekte či grante sme museli odznova zháňať financie na prevádzku stanice, na trhu chýbali kompetentní ľudia, s ktorými by sme mohli spolupracovať, čelili sme výzvam spojeným s budovaním transparentnej inštitúcie. Okrem toho sme však narazili na čosi, čo sme nečakali: naše publikum od nás nežiadalo nestrannosť, ako sme si pôvodne mysleli. Kvôli frustrácii z nepriaznivého vývoja na fronte, nespravodlivosti a pomalého nástupu reforiem boli naši diváci hladní po nepriateľoch. Oligarchické médiá, blogeri, troli a komunikační boti: tí všetci tento hlad sýtili. Novú ukrajinskú realitu tvorilo ukazovanie prstom na tých, ktorí neboli „patriotmi“, zostavovanie zoznamov „zradcov“ a „kolaborantov“ a volania po bojkotoch. 

„Patriotizmus“ si v tomto špecifickom ukrajinskom kontexte vyžaduje vysvetlenie. Patriot nesmie kritizovať vládu, „pretože tá vedie vojnu s Ruskom“; ak tak napriek tomu robí, je spojencom Kremľa. Patriot je pevne na strane vlády, čo znamená, že mlčí o jej prešľapoch či dokonca zločinoch, ak si to záujem krajiny vyžaduje.

Naši redaktori a redaktorky sa často ocitali na týchto „zoznamoch zradcov“ a vypočuli si mnoho vyhrážok – a to len preto, že sme vysielanie zo separatistického Donbasu a okupovaného Krymu považovali za nevyhnutnú časť našej práce. Strach medzi nás zasiala najmä brutálna vražda nášho kolegu a kamaráta, Pavla Šeremeta. V lete 2016 pod jeho autom v centre Kyjeva vybuchla bomba. Kým sa vrahovia nenájdu, strach zo seba asi nestrasieme. 

Možno si poviete, že z celosvetovej perspektívy to nie je nič nezvyčajné. V čase písania tohto textu spoločnosť rozdeľujú aj „alternatívne fakty“ prezidenta Trumpa či stúpencov brexitu. Načo potrebujeme novinárov, ak nám sociálne siete poskytujú presne to, čomu veríme, a vytesňujú to, čo nám do nášho obrazu sveta nepasuje? Odpoveď je prostá: život sa neriadi algoritmami sociálnych sietí. Nemôžeme prestať „sledovať“ svojho suseda či dokonca polovicu krajiny. Musíme čeliť aj ľuďom, s ktorými nesúhlasíme a zhovárať sa s nimi. To je úloha nás, novinárov a novináriek. 

Nedávno sme mali redakčnú poradu k novej vysielacej sezóne. „Urobme reláciu o médiách,“ navrhol kolega, „a nazvime ju nejak provokatívne… Štandardy BBC!“ Vyprskli sme smiechom: v dominantnej paradigme „patriotickej“ žurnalistiky sú na Ukrajine „štandardy BBC“ nanajvýš tak vtipom. My ich však berieme vážne. Ukrajinskou BBC sa možno nestaneme, ale aspoň sa o to pokúsime. 

Text pôvodne vyšiel v IWMpost, magazíne viedenského Inštitútu humanitných vied, č. 120 (jeseň/zima 2017). Verzia Hromadske v anglickom jazyku je dostupná na https://en.hromadske.ua

Autorka je šéfredaktorkou internetovej TV stanice Hromadske

Z anglického originálu preložil Martin Makara

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: