V súčasnom výtvarnom umení sa neustále vracia téma skúmania dejín nacionalizmu a jeho revitalizácie, respektíve ako sa to všetko prepája s aktuálnou politikou identity.
Téma úzko súvisí s migračnou krízou, s nepriateľskými reakciami vzbudzujúcimi nenávisť, ktoré so sebou prináša, či s vládnou kampaňou proti Bruselu, ktorú vidíme v Maďarsku. V širšom ponímaní ju môžeme dať do súvislosti so spôsobom, ako opätovne vznikajú nové oplotenia, múry či hranice v inak „bezhraničnej“ Európskej únii. Témou významných európskych výstav, ako napríklad viedenskej How To Live Together (Kunsthalle Wien, 2017) alebo Neighbours (Warsaw Under Construction, niekdajší Cepelia pavilion, 2018) vo Varšave, bolo, ako môžeme (a či to vôbec dokážeme) žiť spolu v mieri, správať sa empaticky a byť otvorení.
V Maďarsku si nacionalizmus razí cestu do politického priestoru podobne ako v iných krajinách, ktoré sa uberajú smerom doprava: opakujú sa frázy o tom, čo znamená byť Maďarom, kto sa zaň považuje, aká dôležitá je láska k vlasti a akými vybranými spôsobmi ju možno praktizovať. Kresťanské hodnoty, respektíve maďarská ľudová kultúra hrajú v súčasnosti významnú úlohu, keď sa pozrieme na štruktúru podpory od štátu (napríklad značná podpora ľudových tanečných súborov z rozpočtu maďarského Národného fondu kultúry) alebo rozličné výstavy Szalonu v galérii výtvarného umenia Műcsarnok, ktoré má pod palcom konzervatívna a retrográdna Maďarská akadémia umení. Patriotizmus alebo len hrdosť na „maďarskosť“ súčasný režim vyhrotil natoľko, že opozícia začala, hoci aj nevedomky, tieto otázky brzdiť. Prirodzene, je to otázka vkusu a svetonázoru, aká dôležitá je pre človeka jeho maďarskosť a nakoľko predstavuje súčasť jeho identity. V každom prípade však za symbolický môžeme s istotou považovať okamih, keď strana Fidesz, ktorá v roku 2002 prehrala parlamentné voľby, vo svojej predvolebnej kampani voličov vyzývala, aby nosili symbol revolúcie a boja za slobodu z roku 1848, kokardu s maďarskou trikolórou. Aj dnes sa nájdu takí, ktorí ju už viac nenosia ani v deň výročia revolúcie 15. marca, práve z dôvodu, že tak veľmi splynula s ideológiou strany Fidesz. Odvtedy sa vyskytlo množstvo situácií, v ktorých sa maďarská identita tesne prepojila s otázkou politickej príslušnosti. Občan, ktorý sa k otázke vlasti nerád stavia podľa rámca, ktorý určuje Fidesz, sa dostáva do čoraz ťažšej situácie.
Láska k vlasti nemusí ísť cez Fidesz
V nasledovných riadkoch predstavím dva umelecké projekty (jeden obšírnejšie a jeden v stručnosti), ktoré nejakým spôsobom „hekli“ propagandistické fungovanie systému, jeho jednohlasný populizmus; a o maďarskej identite, láske k vlasti alebo o ľudovej kultúre sa pokúšajú rozprávať tak, že v súčasnosti už mnohokrát vyčerpané pojmy presúvajú do iného svetla. Umelecká stratégia Sári Ember a Dominiky Trapp spočíva v umiestnení vyššie uvedených pojmov do novej perspektívy, a to takým spôsobom, že sa od nich nevzdialia, dokonca jav nového nacionalizmu ani objektívne neanalyzujú, práve naopak: stávajú sa jeho súčasťou a reflektujú ho z pohľadu rôznych spoločenských a komunitných procesov. Podobne ako takzvaný „shooting back efekt“, ktorý je známy vo filmovej teórii a používajú ho režiséri v témach o menšinách alebo napríklad autori tretieho sveta, aj tieto autorky sa pokúšajú prepísať dominantný mocenský diskurz tým, že rozprávajú presne o tých istých otázkach, no skúmajú ich z celkom iných hľadísk.
Sári Ember vo svojom videoprojekte A távolság íze (Chuť diaľavy), ktorý vznikol na základe výzvy OFF-Biennále Budapest 2017, približuje krehkosť identity maďarskej komunity emigrantov v meste São Paulo a to, ako svoju identitu neustále pestujú. Členovia komunity prišli do Brazílie ako deti a tínedžeri so svojimi rodičmi v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch, pochádzali z rozličných finančných a spoločenských pomerov a do dnešného dňa ich navzájom spája úzke priateľstvo, takmer až rodinné putá. Komunita nazývajúca samu seba Turma (v portugalčine skupina) v „zlatom období“, teda na začiatku šesťdesiatych rokov, často hrávala pri príležitosti maďarských národných sviatkov divadelné predstavenia, ktoré zohrávali dôležitú úlohu nielen v posilnení komunity, ale považujeme ich za dôležité aj z hľadiska formovania identity jednotlivcov. Pre kolóniu je odvtedy charakteristické, že svoju maďarskú identitu praktizujú prostredníctvom rozličných básní, piesní, tanečných predstavení: na javisku i mimo neho prebieha akási prezentácia maďarskosti v cudzine.
Stratená poézia domova
Jedinečnosť videoprojektu spočíva v tom, že nejde o dokumentárny film, ktorý „necháva rozprávať“ účinkujúcich prostredníctvom rozhovorov, v ktorých by priamo vyjadrili, čo pre nich znamená emigrácia a maďarská identita. V jednom bode na to prišla aj autorka, keď pravdepodobne inšpirovaná spoločným spontánnym spevom a prednesom vyzve členov komunity, aby pred kamerou nahlas prečítali svoje obľúbené maďarské básne alebo zaspievali obľúbené piesne, čo nám v konečnom dôsledku prezradí oveľa viac o tom, čo pre nich znamená domov než to, keby sa ich priamo spýtala. Pre (poväčšine) maďarské obecenstvo dostanú ošúchané básne a piesne, ktoré už počuli priam tisíckrát, celkom nový význam, a keď zaznejú v interpretácii starnúcich členov komunity, prakticky ich počujeme „znovu“ a dostávajú sa do úplne iného kontextu. Diela, ktoré si vybrali, prezradia veľa nielen o ich osobnej životnej ceste a aktuálnej situácii, ale v širšom zmysle hovoria o ich oduševnení pre maďarskú kultúru a o láske k vzdialenej vlasti, o ambivalentnej existencii v emigrácii. Nech už je reč o maďarskej hymne, o zaľúbenej básni od Sándora Petőfiho alebo o diele zobrazujúcom zrúcaninu maďarského hradu, v ich „predstavení maďarskej identity“ akoby zaznievali nové, dosiaľ neznáme diela. Toto performatívne praktizovanie ich maďarskej identity, v ktorom na žiadosť autorky pokračovali aj pred kamerou, veľmi presne zobrazuje uvedomenie si vlastnej identity v uzavretej komunite a s tým súvisiace neprestajné boje. Kým Brazília je ich druhým domovom, Maďarsko je v ich živote prítomné ako neustály deficit.
Zvláštne môže pôsobiť mapa Uhorska v jednej z miestností alebo typický maďarský hlinený krčah; niekedy máme až pocit, že hľadíme na priestory akéhosi múzea. Tieto interiéry v podstate zachytávajú zachovanú minulosť, v ktorej sa znovu a znovu tvorí časť ich identity, pričom vonkajšie brazílske prostredie a tropické záhrady predstavujú presný opak. Pri sledovaní videa znovu prehodnotíme aj náš vlastný vzťah ku krajine a predovšetkým k maďarskej kultúre: keď sa mnohokrát počuté slová dostanú do iného svetla, napadnú nám naše vlastné, už dávno zabudnuté obľúbené diela. Po pozretí filmu si napokon nevdojak položíme otázku: čo pre nás znamená maďarská identita? Je naozaj tak veľmi dôležité, aby sme sa o ňu starali podobným spôsobom alebo môže vzniknúť už len ako dôsledok emigrácie? A ako ju dokážeme prezentovať tak, aby sme sa pri tom predsa len odchýlili od smeru, ktorý určuje kultúrna politika? Tým, že projekt Chuť diaľavy stavia do centra prístup tejto jedinečnej komunity, upriamuje pozornosť na mnoho odtieňov tematiky nacionalizmu, na neustále zmývanie hraníc a na to, že niekedy by úplne stačilo znovu si prečítať jednu báseň, aby sme sa dostali bližšie k tomu, odkiaľ pochádzame, a zamysleli sa, nakoľko toto miesto určuje to, kam smerujeme.
Vyňať folklór z hrsti politiky a gýču
Projekt Dominiky Trapp s názvom Parasztok atmoszférában (Sedliacka atmosféra) skúma konkrétnu časť maďarskej kultúry, presnejšie ľudovú hudbu. V predstavení, ktoré takisto vzniklo pre OFF Biennále Budapest v roku 2017, vystupujú hudobníci rozličných štýlov a s rôznymi nástrojmi – od ľudovej a vážnej hudby až po alternatívne či popové kapely. Títo hudobníci sa spojili, aby počas jedného koncertu vznikla skupina, ktorá dlhý čas skúmala aktuálnu situáciu tradície maďarskej ľudovej hudby u Bartóka. Ako umelkyňa zhrnula, východiskom boli tančiarne, ktoré počas socializmu predstavovali súčasť kontrakultúry a aktívne fungovali v rozličných domoch umenia, v súčasnosti sú však populárne najmä v konzervatívnych kruhoch. Dominika Trapp vo svojom projekte skúma, ako môžeme získať späť ľudovú hudbu a kultúru, ako sa k nim môžeme z hľadiska súčasnosti stavať bez toho, aby sme nasledovali prázdne reči politického systému alebo bez toho, aby sme sa jednoducho dištancovali a stali ľahostajnými voči tomuto bohatému a mimoriadne dôležitému odvetviu kultúry. Sedliacka atmosféra, ako napovedá už názov, je pilotný projekt, kde sa prostredníctvom spoločného učenia a spoločného uvažovania môžu predovšetkým účastníci projektu znovu zamyslieť nad vlastnými predsudkami a dokonca ich aj prehodnotiť. Na ich prvom verejnom predstavení v kultúrnom centre Törekvés zazneli ľudové piesne hrané na rozličných nástrojoch a v rôznych predvedeniach. Podobne ako práca Sári Ember, percepcia sa tu posunula smerom, keď aj obecenstvo začalo spochybňovať vlastné stereotypné názory a stalo sa otvoreným voči hudobným štýlom, pred ktorými sa v minulosti uzatvorilo.
Projekty Sári Ember a Dominiky Trapp nám umožňujú získať späť maďarskú ľudovú kultúru a identitu vyčlenenú vládou práve takýmito spôsobmi a zároveň sa nám naskytla príležitosť, aby sme prostredníctvom ich diel prehodnotili vlastnú identitu. Hoci aj radikálne.
Autorka je kurátorka
Z maďarského originálu preložila Lenka Nagyová
