Prečo si nekúpim počítač

Ako takmer všetci, aj ja som závislý od energetických korporácií, ktoré neobdivujem. Dúfam, že sa mi podarí aspoň trochu sa od nich odpojiť. Vo svojej práci sa na nich snažím byť závislý čo najmenej. Ako farmár robím takmer všetku svoju prácu s koňmi. Ako spisovateľ pracujem s ceruzkou alebo perom a kusom papiera.

Moja manželka prepisuje moje práce na písacom stroji Royal Standard, ktorý som kúpil v roku 1956 a dodnes funguje ako nový. Keď moje texty prepisuje, vidí veci, ktoré nesedia a označuje ich malými značkami na okrajoch. Je mojím najlepším kritikom, pretože ona najlepšie pozná moje časté zlozvyky a nedostatky. Taktiež chápe, niekedy lepšie ako ja, čo by som mal povedať. Myslím, že v našej chalupe máme malý literárny priemysel, ktorý funguje dobre a príjemne. Nevidím na tom nič zlé.

Viacerí ľudia mi už povedali, že by som si kúpou počítača výrazne pomohol. Moja odpoveď je, že to neurobím. Mám na to niekoľko dôvodov, a myslím, že sú dobré.

Prvý som spomenul už na začiatku. Nerád by som si myslel, že moja práca spisovateľa by sa nedala robiť bez priamej závislosti od ťažby uhlia. Ako by som mohol s čistým svedomím písať proti znásilňovaniu prírody, keby som sa pri písaní na tomto znásilňovaní podieľal? Z toho istého dôvodu mi záleží na tom, aby som písal cez deň, bez elektrického svetla.

Neobdivujem výrobcov počítačov o nič viac ako energetický priemysel. Videl som ich reklamy, v ktorých sa snažia zviesť poľnohospodárov, ktorí zápasia s problémami, k presvedčeniu, že ich môžu vyriešiť kúpou ďalšieho drahého zariadenia. Poznám ich propagandistické kampane, vďaka ktorým sa počítače dostali do verejných škôl, kde chýbajú knihy. To, že počítače sa v „budúcnosti“ stanú v domácnostiach rovnako bežnými ako televízne prijímače, na mňa nerobí dojem, ani ma to nezaujíma. Nevlastním televízny prijímač. Nevnímam, že by nás počítače priblížili o krok bližšie k niečomu, na čom mi záleží: k mieru, ekonomickej spravodlivosti, ekologickému zdraviu, politickej čestnosti, stabilite rodiny a komunity, dobrej práci.

Čo by ma stál počítač? Jednak viac peňazí, ako si môžem dovoliť a jednak viac ako chcem zaplatiť ľuďom, ktorých neobdivujem. Náklady by však neboli len finančné. Je dobre známe, že technologické inovácie si vždy vyžadujú zavrhnutie „starého modelu“ – „starý model“ v tomto prípade nie je len náš starý písací stroj Royal Standard, ale aj moja manželka, moja kritička, moja najbližšia čitateľka, moja spolupracovníčka. Teda (a myslím si, že je to typické pre súčasné technologické inovácie) to, čo by sa nahradilo, by nebolo len niečo, ale niekto. Aby som bol ako spisovateľ technologicky na tepe doby, musel by som obetovať spoločníčku, na ktorej som závislý a ktorú si vážim.

Môj posledný a hádam najlepší dôvod, prečo nevlastním počítač, je ten, že nechcem klamať sám seba. Neverím tvrdeniu – a preto sa mi veľmi nepáči – že ja alebo ktokoľvek iný by mohol písať lepšie alebo ľahšie s počítačom ako s ceruzkou. Nevidím dôvod, prečo by som sa k tomu nemal postaviť rovnako vedecky ako ktokoľvek iný: keď niekto pomocou počítača napíše dielo, ktoré je preukázateľne lepšie ako Danteho a keď sa bude dať toto zlepšenie preukázateľne pripísať použitiu počítača, potom budem o počítačoch hovoriť s väčším rešpektom, hoci si ho aj tak nekúpim.

Aby som sa vyjadril čo najzrozumiteľnejšie, mal by som uviesť svoje štandardy pre technologické inovácie vo vlastnej práci. Sú nasledovné:

1. Nový nástroj by mal byť lacnejší ako ten, ktorý nahrádza
2. Mal by byť aspoň taký malý ako ten, ktorý nahrádza
3. Mal by vykonávať prácu, ktorá je jasne a preukázateľne lepšia ako tá, ktorú nahrádza
4. Mal by spotrebovať menej energie ako ten, ktorý nahrádza
5. Ak je to možné, mal by využívať nejakú formu slnečnej energie alebo napríklad energiu tela
6. Mal by sa dať opraviť osobou s bežnou inteligenciou, ak má potrebné nástroje
7. Mal by sa dať kúpiť a opraviť čo najbližšie k domovu
8. Mal by pochádzať z malého súkromného obchodu alebo predajne, ktorá ho prijme späť na údržbu a opravu
9. Nemal by nahradiť ani narušiť nič dobré, čo už existuje, a to vrátane vzťahov v rodine a komunite

1987

Listy

Po tom, ako bola vyššie uvedená esej prvýkrát uverejnená v New England Review a Bread Loaf Quarterly, a neskôr aj v Harper’s, redakcia Harper’s uverejnila nasledujúce listy čitateľov a dovolila mi na ne aj odpovedať.

Wendell Berry poskytuje spisovateľom zotročeným počítačom praktickú alternatívu: Manželku – nízkoenergetické zariadenie na úsporu energie. Navaľte hromadu ručne písaných poznámok na manželku a späť dostanete hotový rukopis, upravený priamo počas prepisovania na stroji. Ktorý počítač to dokáže? Manželka spĺňa všetky Berryho nekompromisné štandardy technologických inovácií: je lacná, opraviteľná v blízkosti domova a je vhodná do rodiny. Najlepšie na tom je to, že Manželka je politicky korektný nástroj, pretože ukončí spisovateľovu „priamu závislosť od ťažby uhlia“. História nás učí, že Manželka sa dá použiť aj na prášenie kobercov a ručné pranie oblečenia, čím sa eliminuje potreba vysávača a práčky, dvoch ďalších nepríjemných prístrojov, ktoré ohrozujú proces tvorby.

Gordon Inkeles, Miranda, Kalifornia

Nevadí mi, že Berry radšej píše ceruzkou na papier, je to jeho voľba. Vadí mi však, že naznačuje, že ja a ostatní sme nejakým spôsobom nečistí, pretože sme sa rozhodli písať na počítači. Ani ja neobdivujem energetické korporácie. Problémom nie je to, že vyrábajú elektrinu, ale spôsob, akým to robia. Sú zle riadené, pretože sú slepé voči dlhodobým dôsledkom. Nebolo by pri riešení tohto problému rozumnejšie napraviť chybu, ktorú robia, než jednoducho ignorovať ich produkt? Rád by som sa pripojil k Berrymu a protestoval proti ťažbe uhlia, ale tento počítač hodlám s čistým svedomím naďalej zapájať do zásuvky.

James Rhoads, Battle Creek, Michigan

Berryho vyhlásenie, že si nikdy nekúpi počítač, som čítal s rovnakým potešením, ako čítam o systémoch viery neznámych kmeňových kultúr. Snažil som sa predstaviť si nástroj, ktorý by spĺňal Berryho kritériá nadradenosti nad jeho starý písací stroj. Jednoznačným víťazom je brkové pero. Je lacnejšie, menšie, energeticky úspornejšie, poháňané ľudskou silou, ľahko opraviteľné a nenarúša existujúce vzťahy. Berry tiež požaduje, aby tento nástroj bol „jasne a preukázateľne lepší“ ako ten, ktorý nahrádza. Všetci však dobre vieme, že „lepší“ je v mysli pozorovateľa. Pre milovníka pera môžu výhody získané z elegantnej kaligrafie prevážiť nad všetkými ostatnými.

Netúžim vidieť Berryho používať textový procesor, nevadí mi, že nemá rád počítače. Mám však námietky voči tomu, že svoju nechuť vykresľuje ako morálnu cnosť. Mnohí z nás zistili, že počítače môžu byť neoceniteľným nástrojom v boji za ochranu nášho životného prostredia. Okrem toho, že mi pomáha písať, môj osobný počítač mi umožňuje prístup k aktuálnym správam o fungovaní EPA (Environmental Protection Agency – Agentúra pre ochranu životného prostredia, pozn. prekl.) a jadrového priemyslu. Zúčastňujem sa online debát, v ktorých environmentálni aktivisti diskutujú o stratégii a navzájom sa upozorňujú na naliehavé legislatívne problémy. Možno sa Berry domnieva, že Sierra Club by sa mal vyhnúť modernej tlačiarenskej technológii, ktorá spotrebuje príliš veľa energie a namiesto toho by jeho členovia mali každý mesiac ručne kopírovať klubové časopisy a iné zásielky.

Nathaniel S. Borenstein, Pittsburgh, Pennsylvania

Hodnota počítača pre spisovateľa nespočíva v generovaní nápadov, ale v písaní a úprave slov. Je lacnejší ako sekretárka (alebo manželka!) a pravdepodobne aj úspornejší. A manželkám, ktoré nie sú ochotné poskytovať bezplatnú prácu, poskytuje viac času sústrediť sa na vlastnú prácu. Mali by sme podporovať alternatívy k elektrine vyrábanej z uhlia aj k technokracii v štýle IBM. Ale zdráham sa uvažovať o alternatívach, ktoré predpokladajú tradičnú podriadenosť jednej triedy druhej. Nech si nástupom počítačov môžu manželky a služobníctvo hľadať zmysluplnejšiu prácu.

Toby Koosman, Knoxville, Tennessee

Berry sa pýta, ako môže s čistým svedomím písať proti znásilňovaniu prírody, keď sa pri písaní na počítači na tomto znásilňovaní podieľa. Považujem za ironické, že spisovateľ, ktorý vidí hlbšie súvislosti, dovolí, aby bol jeho útok proti počítačom uverejnený v časopise, v ktorom sú reklamy na National Rural Electric Cooperative Association, Marlboro, Phillips Petroleum, McDonnell Douglas, a áno, aj Smith-Coronu. Ak sa Berrymu v noci dobre spí, musí užívať prášky na spanie.

Bradley C. Johnson, Grand Forks, North Dakota

Odpoveď Wendella Berryho

Predchádzajúce listy ma prekvapili intenzitou vyjadrených pocitov. Podľa výpovedí pisateľov nie je na ich počítačoch nič zlé, sú s nimi a so všetkým, čo predstavujú, úplne spokojní. Moji korešpondenti sú presvedčení, že sa mýlim a že som navyše na strane porazených, na strane, ktorá už bola odsunutá na smetisko dejín. A predsa sa nad mojím drobným nesúhlasom rozčuľujú a povyšujú. Čo ich tak znepokojuje?

Odhadujem, že som sa asi dotkol citlivého miesta na koži technologického fundamentalizmu, ktorý si podobne ako iné fundamentalizmy želá monopolizovať celú spoločnosť, a preto nemôže tolerovať ani najmenšiu odlišnosť názorov. Pri najmenšom náznaku ohrozenia ich samoľúbosti opakujú ako zbor ropúch tóny, ktoré zaznievajú od ich vodcov v priemysle. Minulosť bola pochmúrna, ťažká, otrocká, bezvýznamná a pomalá. Súčasnosť je len vďaka týmto produktom trhu zmysluplná, jasná, živá, centralizovaná a rýchla. Budúcnosť, len vďaka ďalším produktom, bude ešte lepšia. Zo spotrebiteľov sa tak stávajú predajcovia a svet sa stáva bezpečnejším pre korporácie.

Prekvapila ma aj podlosť, s akou sa dvaja z týchto autorov vyjadrujú o mojej manželke. Aby ma usvedčili z toho, že som tyran, priamym tvrdením aj narážkami naznačujú, že je poddajná, bezcharakterná a hlúpa – len „zariadenie“, ktoré je ľahko donútené poskytovať nezmyselnú „bezplatnú prácu“. Chápem, že nie je možné verejne primerane obhájiť svoj súkromný život, a tak len poukážem na to, že existuje viacero láskavejších možností, ktoré si moji kritici nechcú ani predstaviť: že moja žena môže túto prácu vykonávať, pretože ju vykonávať chce a má ju rada; že v nej môže nájsť nejaké uplatnenie a zmysel; že nemusí pracovať zadarmo. Títo páni sa zjavne považujú za feministov toho najsprávnejšieho a najzásadnejšieho druhu, a napriek tomu neváhajú stereotypizovať a urážať na základe jednej skutočnosti ženu, ktorú nepoznajú. Sú to drzé a nezodpovedné klebety.

Bradley C. Johnson sa vo svojom liste vyhýba čo i len možnosti toho, že to, čo som povedal vo svojej eseji, môže mať zmysel a naznačuje, že som, alebo by som mal byť, fanatik. To, že som človekom tohto storočia a som zapletený do mnohých praktík, ktoré ľutujem, som plne priznal na začiatku svojej eseje. Nepovedal som, že navrhujem okamžite ukončiť všetku svoju účasť na škodlivých technológiách, pretože neviem, ako to urobiť. Povedal som len, že chcem takúto účasť obmedziť a do istej miery viem, ako to urobiť. Ak nejaká technológia škodí svetu – a zdá sa, že dva z uvedených listov sa zhodujú v tom, že škodí – prečo by potom nebolo rozumné a dokonca morálne, pokúsiť sa obmedziť používanie tejto technológie? Samozrejme, že si myslím, že robiť to, je správne.

Zrejme by som si to nemyslel, keby som súhlasil s Nathanielom S. Borensteinom, že to „lepšie“ sa zrkadlí len v mysli pozorovateľa. Ale ak tomu naozaj verí, nechápem, prečo sa obťažuje s „aktuálnymi správami o fungovaní EPA a jadrového priemyslu“ na svojom osobnom počítači alebo prečo chce byť upozornený na „naliehavé legislatívne otázky“. Podľa jeho systému je to „lepšie“ v byrokratickej, priemyselnej alebo legislatívnej mysli rovnako dobré ako to „lepšie“ v jeho mysli. Jeho myseľ je zjavne podriadená akémusi objektívnemu meradlu a on by si mal dávať pozor.

Borenstein nehovorí, čo robí po tom, keď ho počítač preberie. Z jeho listu usudzujem, že musí posielať dary ochranárskym organizáciám a listy úradníkom. Podobne ako James Rhoads má v každom prípade čisté svedomie. Ale práve to je problém ochranárskeho hnutia. Má čisté svedomie. Vinní sú vždy iní a zlo je vždy niekde inde. Preto sa Borensteinovi tak hodí jeho „elektronická debata“. Pre ochranárske hnutie len výroba spôsobuje zhoršovanie životného prostredia; spotrebe, ktorá výrobu podporuje, sa vina prizná len zriedka. Ideálom bežného ochrancu prírody je zaviesť obmedzenia výroby bez toho, aby sa obmedzila spotreba alebo zaťažilo svedomie spotrebiteľov.

V súčasnosti je však prakticky všetka naša spotreba extravagantná a prakticky všetka spotrebúva svet. Pritom nie je vedľajšie, že väčšina elektrickej energie pochádza z povrchovo ťaženého uhlia. História ťažby apalačských uhoľných polí je dlhá a čitatelia ju majú k dispozícii. Nechápem, ako si ju môže niekto prečítať a s čistým svedomím zapojiť akýkoľvek spotrebič. Ak to Rhoads dokáže, neznamená to, že má čisté svedomie; znamená to, že jeho svedomie nefunguje.

V miere, v akej sa oddávame spotrebe, sme v našich súčasných podmienkach vinní. To, že my, vinní spotrebitelia, sme i ochrancami prírody, je absurdné. Čo však máme robiť? Musíme ďalej písať listy politikom a prispievať ochranárskym organizáciám, kým s nami nebude súhlasiť väčšina našich spoluobčanov? Alebo môžeme urobiť niečo priamo, aby sme vyriešili aspoň svoj podiel na tomto probléme?

Aj ja som ochranár. Z celého srdca verím v tlak na politikov a v zachovanie ochranárskych organizácií. Svoju malú esej som však napísal sčasti z nedôvery voči centralizácii. Nemyslím si, že samotná vláda a ochranárske organizácie z nás niekedy urobia ochranársku spoločnosť. Prečo potrebujem centralizovaný počítačový systém, ktorý ma upozorní na environmentálne krízy? To, že každú hodinu každého dňa žijem v environmentálnej kríze, my hovoria všetky moje zmysly. Prečo teda nie je mojou prvou povinnosťou znížiť, nakoľko môžem, svoju vlastnú spotrebu?

Napokon sa mi zdá, že nikto z mojich korešpondentov si neuvedomuje inovatívnosť mojej eseje. Ak je používanie počítača novou myšlienkou, potom novšou myšlienkou je nepoužívať ho.

Preložil Tomáš Hučko