Prečo je slovenská politika taká debilná?

Každý, kto v ostatných rokoch sleduje slovenskú politickú scénu, bude asi súhlasiť, že ju dnes spoluutvára neobvyklé množstvo excentrických politických osobností, sýtiacich našu pozornosť extravagantnými činmi, výstrednými prejavmi a bizarnými interakciami. Výsledkom je nikdy nekončiaci pocit prenesenej hanby a autentickej hrôzy. Ad hoc príklady: poslankyňa Helena Mezenská uvažuje o teleportácii a telepatii, Martin Poliačik v parlamente exhibuje farebnými ponožkami, Rudolf Huliak oživuje rastliny cigarovým dymom, Igor Matovič sa šplhá na bránu úradu vlády, aby Robertovi Ficovi doručil balík plienok Pampers. Richard Glück deklamuje vety Johna Stuarta Milla.

Prečo je slovenská politika taká debilná? Odpovede na túto otázku často vychádzajú z naivnej predstavy, že politika je reflexiou národnej mentality. Keďže, a tu sa zhodnú mnohí intelektuáli a intelektuálky naprieč ideologickými spektrami, je slovenská spoločnosť mimoriadne debilná, musí byť mimoriadne debilná aj jej politika. Táto kuchynská teória má však odrazu mnohé hluché miesta. Predovšetkým nedoceňuje to, že vzťah medzi politikou a spoločnosťou nie je vzťahom absolútnej závislosti, ale relatívnej autonómie. Politika je síce súčasťou spoločnosti, má však vlastnú štruktúru, dynamiku a vývoj, ktorý je situovaný v širšom prúde spoločenského vývoja (ktorý vie aj sama smerovať).

Od celkov k jedinečnosti

Nemecký sociológ Andreas Reckwitz považuje za jeden z kľúčových fenoménov, ktoré oddeľujú súčasnú podobu modernity od predchádzajúcich vývojových etáp, nástup takzvanej singularizácie. Zhruba do tretej štvrtiny 20. storočia slúžili v modernom svete (počítame Západ i Východ) symboly, príbehy a inštitúcie k tomu, aby z rôznorodosti produkovali jednotu, napríklad integrovali jednotlivé názorové prúdy do politických väčšín (aj autoritárskymi praktikami). V súčasnosti či neskorej modernite však sledujeme opačný proces. Dochádza k postupnému rozpúšťaniu do jednotlivín, ktoré nadobúdajú kultúrnu príťažlivosť. V novom systéme je každý sám sebe projektom. Ako píše Václav Bělohradský, je to čas, keď sú jednotlivé časti väčšie ako celok. Tento proces sa nevyhýba ani politike, v ktorej dochádza – v globálnom meradle – k postupnej premene straníckeho systému. Ako uvádza Peter Mair v knihe Vládnuť prázdnote: Vyprázdňovanie západnej demokracie, „čas straníckej demokracie sa skončil. Strany síce prežívajú, ale stávajú sa čím ďalej vzdialenejšími širšej spoločnosti… a venujú sa typu politickej súťaže, ktorá stratila význam.“ Otvára sa okno príležitosti pre charizmatických lídrov (napríklad Donalda Trumpa), politických mikroinfluencerov a rôzne podnikateľské subjekty, ktoré sa vymedzujú proti ťažkopádnej partokracii politických strán, aby zastupovali päť- a menejpercentné fragmenty elektorátu.

Na Slovensku môžeme sledovať tento proces fragmentarizácie celkom jasne  na stredo-pravom póle politického spektra, ktoré sa ešte v roku 1998 čiastočne integrovalo (SDK), avšak odvtedy už prebiehala viac ako dve dekády celková dezintegrácia (s výnimkou občasného volebného spájania). Po roku 2011 došlo vďaka kauze Gorila a pádu vlády Ivety Radičovej k faktickému rozkladu legitimity slovenskej pravice a rozpadu jadrovej strany SDKÚ, ktorá integrovala liberálne a konzervatívne prúdy, či dlhoročnému úpadku kedysi silného KDH. Nasledoval proces rozptylu straníckej scény do malých politických útvarov okolo výrazných osobností, ktoré nezriedka (nie vždy) disponovali spasiteľskou aurou: SaS, OĽaNO, Liberálna dohoda, Nová väčšina, SKOK!, Alfa, Sieť, Spolu (neskôr premenovaná na Modrú koalíciu a Demokratov), Toska, Modrí… 

Tento trend zároveň výrazne podporoval rozmach preferenčného hlasovania (tzv. krúžkovanie), najmä po reforme v roku 2004, keď preferenčné hlasy získali väčší význam. Dnes je v parlamente už väčšina poslancov „prekrúžkovaných“. Krúžky dodávajú politikom a političkám novú legitimitu (povedzme, že kvázi plebiscitárnu), nezávislú na straníckom systéme. Ich politická sila je založená na priamom vzťahu s elektorátom. Rozpad straníckych štruktúr a váha preferenčných hlasov spôsobili vzostup excentrických osobností, ktoré by v bežnom straníckom systéme len ťažko bojovali o politické pozície.

Ľavicové a národovecké krídlo slovenskej politiky, ktoré má tendenciu k spoločnej povolebnej spolupráci, na tom bolo síce trocha inak, avšak postupnú tendenciu k fragmentácii môžeme sledovať aj tu. Vidíme ho u SNS aj HZDS, od ktorých sa tiež priebežne odliepali menšie subjekty (napríklad Pravá SNS, HZD, Národ a Spravodlivosť). Smer, ktorý nepochybne aj vďaka silnému kapitálovému základu pôsobil pôvodne ako integračná sila, sa po kríze vyvolanej vraždou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej v roku 2018 a strate voličskej podpory v roku 2020 dočasne rozpadol. Odišiel z neho Peter Pellegrini, aby si spolu s časťou predsedníctva založil Hlas. Tento moment vytvoril štruktúrnu príležitosť – okrem iného – pre vzostup skupiny, známej ako „smerácki vlci“ (Juraj Gedra, Richard Glück, Erik Kaliňák a iní), ktorej komunikačné schopnosti a tendencia rozkladať slovenskú politickú kultúru súperí azda iba s Igorom Matovičom, ďalším produktom slovenského straníckeho rozkladu. Tento vývoj bol skôr náhodný než systémový, prispel však k tomu, že fragmentarizácia, ktorá umožňuje vzostup politickým excentrikom, sa rozšírila prakticky na celú politickú scénu.

Súčasťou tejto transformácie bola aj neustála celebritizácia slovenskej politickej scény. V prostredí rozpadajúcich sa straníckych inštitúcií sa z politiky stali hunger games, v ktorých sa kandidátky skladajú nielen z ostrieľaných straníkov a politických byrokratov, ale aj z verejne známych mien, pri ktorých stranícke centrály veria, že by svoj verejný kapitál mohli pretaviť do politickej podpory pre politické subjekty a priblížiť ich päťpercentnému parlamentnému kvóru či aspoň trom percentám potrebným pre zisk volebného príspevku. Na straníckych kandidátkach sa začínajú čoraz viac objavovať, hoci prítomné boli už aj v minulosti, známe mená verejného života, kultúry, športu, aktivizmu alebo verejnej správy – Jozef Pročko, Romana Tabak, Dorota Nvotová, Karol Kučera, Veronika Cifrová Ostrihoňová, Michal Sabo, Štefan Hamran, a neskôr aj aktéri vznikajúcej alternatívnej scény ako Martina Šimkovičová, Rudolf Huliak či Peter Kotlár. Tento príliv osobností síce predstavoval spôsob, ako osloviť časť elektorátu, ktorý nadobro stratil ilúzie o politike, do parlamentu však (nie vo všetkých prípadoch) priniesol osobnosti ako spomínaný Pročko, ktoré prehlbujú výstrednosť slovenskej politiky.

Nový mediálny svet

Dôležitým faktorom premeny slovenskej politiky je paralelná transformácia mediálneho ekosystému, v ktorom sa odohráva každodenný politický zápas o status a pozornosť. Tú ovplyvnil rozvoj digitálnej infraštruktúry a popularizácia sociálnych médií, ktoré sa stali jedným z primárnych komunikačných kanálov rozdrobenej politickej scény. Pri zdôrazňovaní významu sociálnych médií v spoločenskom vývoji je vždy namieste opatrnosť. Len ťažko však možno poprieť, že výrazne ovplyvňujú našu každodennú skúsenosť s politikou aj proces politickej komunikácie.

Nová digitálna infraštruktúra, ktorá eskaluje vytrvalý boj o publikum aj medzi tradičnými médiami, vytvorila nové platformy pre prezentáciu jednotlivých politikov a političiek mimo staršieho modelu tlačových konferencií a priebežných televíznych diskusií – neustály príval rozhovorov či podcastov, ktorými médiá obohacujú svoj repertoár. V rámci neho môžu prostredníctvom čoraz extravagantnejších vystúpení priamo súperiť o elektorát, pričom úspech je veľmi rýchlo reflektovaný rýchlymi prieskumami verejnej mienky, ktoré sú čím ďalej tým častejšie založené na pomerne rýchlom digitálnom zbere dát, čo však nutne neznižuje ich kvalitu a reprezentatívnosť. 

Meniaca sa štruktúra mediálneho sveta a jeho ponuka sama vytvára túžbu a dopyt po neustále novom pohľade do politického zákulisia. Naplno sa realizuje politická tendencia, ktorú odhadol ešte v roku 1992 Karel Kosík, keď hovoril o nastupujúcom politickom type herca, respektíve v Kosíkovom nietzscheovskom žargóne „šaušpílera“: „Šaušpíler je verejný činiteľ, ktorý svojím predvádzaním udržuje obecenstvo v napätí. Sám je stredobodom tejto pozornosti, je osobou, ktorá žije tak, že je neustále na očiach verejnosti a neustále si žiada jej pohľad a uznanie. Je človekom okamihu a majstrom prítomnej chvíle… Je pánom verejnosti, pokiaľ je v centre pozornosti a obecenstvo mu prejavuje priazeň, no zároveň je aj jej otrokom, pretože je úplne závislý od jej mienky.“

Okrem štandardných médií existujú aj sociálne, ktoré političkám a politikom umožňujú komunikovať pomerne priamo aj kontrolovať a kurátorovať vlastné mediálne výstupy. Vďaka sociálnym médiám môžu priamo kreovať vlastný politický marketing a byť prakticky v neustálom kontakte so svojim publikom a elektorátom a šokovať voličky a voličov novými kúskami, ako sme to videli napríklad v čase vlády Igora Matoviča. Vytvárajú sa takzvané parasociálne vzťahy, pri ktorých nadobúda voličstvo falošný dojem priameho, nezriedka charizmatického vzťahu s političkou alebo politikom, s ktorým (respektíve s jeho kurátorským tímom) môže často aj priamo komunikovať. Sociálne siete umožňujú pohľad nielen do politického zákulisia, ale aj do súkromných sfér a myšlienkových pochodov excentrických osobností, ktoré obsadili stranícky systém slovenskej politiky. Symbolický vrchol prepojenia slovenskej politiky a sociálnych platforiem sme dosiahli v momente, keď si Peter Pčolinský zo Sme rodina založil účet na HeroHero. Dnes už čakáme len na to, kto sa odváži preraziť na OnlyFans.

Mediálna premena dosiahla kľúčový moment v čase koronavírusovej pandémie, keď v očiach nespokojného diváctva mnohé tradičné médiá celkom stratili legitimitu a informačnú hodnotu. Tento moment výrazne prospel tomu, čo nazývame alternatívna (alebo pivničná) mediálna sféra, teda mediálnemu ekosystému lokalizovanému najmä na sociálnych médiách a platformách typu Youtube či Telegram, ktorá sa na Slovensku aktívne rozvíjala aspoň od Gorila protestov v roku 2011. Pre strany ako Smer predstavovali alternatívne médiá kanál, prostredníctvom ktorého mohli dosiahnuť na radikalizujúci sa elektorát, čo si však vyžadovalo brutálne pritvrdenie rétoriky aj čiastočnú premenu ideológie. Alternatívna mediálna scéna sa stala takou silnou, že vygenerovala osobnosti s politickým výtlakom a dnes sama participuje na celebritizácii politiky, ktorú vidieť v stranách ako Smer alebo SNS. Tie na svoje volebný úspech v národných či európskych voľbách využili postavy, ako sú spomínaný Peter Kotlár, Martina Šimkovičová, Rudolf Huliak či Judita Laššáková. Otázkou dnes je, kto na svoju kandidátku uloví Daniela Bombica (tušíme, že Smer).

Záverom

Ak chceme porozumieť výstrednosti slovenskej politiky, nemali by sme sa obmedzovať len teóriou odrazu – že slovenská politika vyzerá tak, ako vyzerá, pretože defektná je slovenská spoločnosť. Slovenská politika a spoločnosť sú súčasťou širšej socio-kultúrnej premeny, ktorá sa v slovenskej politike odráža špecifickým spôsobom vzhľadom na jej slabú inštitucionálnu štruktúru (tá bola však budovaná aj vedome v prospech kontroly lídrov nad subjektmi) a nevypočítateľnú dynamiku domáceho vývoja (rozklad politického stredu v podobe SDKÚ a KDH po Gorile, rozpad Smeru po roku 2020). V kontexte rozvoja digitálnej infraštruktúry a poklesu dôveryhodnosti etablovaných médií vzniká potom mimoriadne nestabilný a individualizovaný systém, v ktorom sa pozornosť presúva z programov na postavy a ich excentrické jednanie, snažiace sa pritiahnuť fragmenty rozpadávajúceho sa elektorátu. Nestála štruktúra strán umožňuje vyšvihnúť sa aj osobnostiam, ktoré nemajú vlohy na viac než na politický performance art.

Slovensko, samozrejme, nie je osamelým príkladom vyššie spomínaných procesov. Dnes ich vidíme aj v štandardne politicky pevnejšom priestore susednej Českej republiky, ktorej stranícky systém sa oslabuje už od krízy v roku 2013. Úpadok etablovaných strán ako ODS, ČSSD či KDU sa aj tu kompenzuje projektmi politických podnikateľov (ANO, SPD) a krehkými a vnútorne prázdnymi stranami s neregulárnou štruktúrou (Motoristé, Přísaha, a tak ďalej). Nie som taký pesimista, aby som v súčasnom Česku videl potenciál pre plnú slovakizáciu, ktorá sa z mnohých dôvodov ani neudeje). Istý trend k čím ďalej tým výstrednejšej politike však možno badať aj u našich západných susedov.

Napokon dodám, že cieľom nie je obhajovať partokraciu, ale skôr poukázať na trendy vedúce k aktuálnej podobe slovenskej politiky. Aj vláda silných strán môže poľahky degenerovať do stavu, ktorý v kontexte prvej Československej republiky nazval politológ Ondřej Slačálek „blbokraciou“ teda „vládu druhotriednych ľudí a úzkych čiastkových záujmov“. Na regulárnom fungovaní straníckeho systému však možno predsa čosi je. Keďže štruktúra generuje túžbu a individualizovaná, excentrická politika vytvára ďalší dopyt po sebe samej, len ťažko povedať, či sa k takému spôsobu politického fungovania vie Slovensko ešte niekedy skutočne vrátiť.

Autor je sociológ