Prečo Američania zvolili Trumpa a ako sa cítia tí, ktorí ho nevolili

V roku 2016, keď bol Donald Trump zvolený za prezidenta Spojených štátov amerických, som ešte len začínala svoje bakalárske štúdium na Amsterdamskej univerzite. Bola som obklopená študentkami a študentami z rôznych krajín, vrátane USA. Študovala som politológiu, takže sme so spolužiakmi z kurzu sledovali volebnú kampaň aj debaty v USA. V to ráno, keď sme sa dozvedeli výsledky volieb, sme len mlčky sedeli.

Netušila som, že o osem rokov neskôr zažijem déjà vu – tentokrát priamo v Spojených štátoch. Ráno po volebnej noci ma čakala správa od priateľa: „Tak, a je tu opäť rok 2016.“

Ako sa blížili voľby, všimla som si, že ľudia v mojom okolí o nich hovorili čoraz menej. Deň predtým si obaja spolubývajúci vypli telefóny a držali si od správ odstup. Hlasná politická kampaň, ktorá trvala dlhé mesiace a bola neustále všade viditeľná – na televíznych obrazovkách, sociálnych sieťach, v mobilných správach – dosiahla najvyšší bod nepokoja. Pre niektorých Američanov tieto voľby symbolizovali nie oslavu demokracie, ale otázku jej prežitia.

„Zdá sa, že tieto voľby ponúkajú dva úplne rozdielne výsledky: buď šancu vyhrať milión dolárov, alebo bodnutie dýkou do srdca,“ hovorí mi moja americká priateľka Hannah, kým v kuchyni večer pred voľbami pijeme čaj.

Podľa organizácie Human Rights Watch druhé Trumpovo volebné obdobie predstavuje veľkú hrozbu pre ľudské práva v USA a na celom svete. Jeho politická rétorika, zameraná napríklad proti transrodovým osobám, vzbudzuje znepokojenie kvôli ešte väčšej diskriminácii transrodových ľudí a celej LGBTQ+ komunity (Kamala Harris podporuje aj používanie zámen „they/them“), zatiaľ čo prezident Trump rozlišuje len „he/him“, „she/her“). Podľa ACLU, American Civil Liberties Union (Americkej únie občianskych slobôd), by jeho víťazstvo mohlo viesť k národnému zákazu interrupcií. Pripomínajúc útok na Kapitol zo 6. januára 2021 sa mnohí obávali o zachovanie demokratického systému v krajine.

Samozrejme, nie všetci cítili znepokojenie. Tento rok, na rozdiel od roku 2016, bol Trump zvolený za 47. prezidenta USA väčšinou hlasov. Triumfoval vo všetkých siedmich najdôležitejších štátoch, kde boli predtým výsledky nerozhodné – v Arizone, Georgii, Michigane, Nevade, Severnej Karolíne, Pensylvánii, aj Wisconsine. V porovnaní s rokom 2020 si Trump zväčšil svoje voličské zázemie takmer všade. Stal sa prvým zvoleným prezidentom USA, ktorý je odsúdený, a to za falšovanie dokumentov a podplácanie hviezdy pornografie Stormy Daniels, aby sa vyhol poškodeniu svojej volebnej kampane v roku 2016. Okrem toho bol Trump obvinený z ovplyvňovania volieb v roku 2020 a z neoprávneného prechovávania prísne tajných dokumentov národnej bezpečnosti mimo Bieleho domu v roku 2021. Tieto kauzy boli zamietnuté 25. novembra 2024 kvôli americkému ústavnému zákazu stíhať úradujúceho prezidenta.

Ako mohol vyhrať? Po pár rokoch života v Spojených štátoch amerických som pochopila, že táto krajina sa skladá z mnohých rozdielnych komunít, z rôznych realít. Výsledky volieb mi to znova pripomenuli.

Do USA som prišla pred viac ako dvoma rokmi po získaní štipendia Fulbright na magisterské štúdium žurnalistiky. Namiesto vysnívaného New Yorku som sa ocitla v meste East Lansing v štáte Michigan, v malom univerzitnom mestečku, ktoré hraničí s hlavným mestom Lansing. Dokopy v týchto mestách žije asi 160 tisíc ľudí, o niečo viac ako v Klaipėde, kde som vyrastala.

Prišla som sklamaná, že nezažijem americký život obklopený mrakodrapmi, ktorý tak často vidíme vo filmoch. Časom som ale pochopila, že Lansing a iné menšie mestá v Michigane, ktoré som spoznala, reprezentujú omnoho väčšiu časť Ameriky, než tých pár veľkých miest v krajine, ako napríklad New York, Chicago alebo Los Angeles, ktoré vidíme vo filmoch.

Michigan je jeden z „nerozhodných štátov“ USA. V týchto štátoch býva volebná prevaha často malá, preto môžu vyhrať kandidáti demokratov aj republikánov. Tu zažijete politickú rozmanitosť Ameriky – občas môžete v tom istom meste zájsť do kníhkupectva vyzdobeného dúhovými vlajkami, a neskôr v kaviarni sedieť v blízkosti staršieho muža so šiltovkou s nápisom MAGA (Make America Great Again).

Len niekoľko mesiacov po tom, čo som sa presťahovala do USA, sa uskutočnili voľby do amerického kongresu v roku 2022, v polovici prezidentského funkčného obdobia. Podmieňoval ich útok na Kapitol z roku 2021 a rozhodnutie Najvyššieho súdu spred pár mesiacov, ktoré zvrátilo rozsudok v prípade Roe v. Wade, ktorý garantoval ženám ústavné právo na interrupciu na federálnej úrovni. Prvýkrát som zblízka uvidela, aké agresívne a všadeprítomné sú americké politické kampane. Môj telefón niekoľko mesiacov nestíchol, dostávala som nekonečné správy určené pre Julie, pravdepodobne predošlú majiteľku môjho telefónneho čísla. Zakrátko som pochopila, že som bola v mene Julie zaradená do voličského publika republikánov: „Julie, demokrati chcú, aby si zabudla na ich deštruktívne COVID zákazy. Ukáž im, že je to stále ich vina. Klikni sem >>“

V SMS správach ma oslovovali menom, čím zdôrazňovali moju výnimočnosť. Písali mi ako „jednej z najdôležitejších Trumpovych podporovateliek“, „jednej z mála vyvolených“. Mnohé správy boli vraj poslané politikmi alebo aj samotnými Trumpovými synmi: „Mám naliehavú správu o sprisahaní Hillary proti môjmu otcovi, prezidentovi Trumpovi. Julie, tu Donald Trump mladší. Obraciam sa NA TEBA, pretože si jedna z našich hlavných patriotiek. Prečítaj si to a potom to po 30 minútach vymaž.“

Obsah správ bol dramatický, jasne vykresľovali naratív „my a oni“ a skvelo ilustrovali jeden z aspektov americkej politiky: politické kampane sa tu netočia okolo debát a výmeny myšlienok v súlade s niekdajšími predstavami politických mysliteľov o základoch demokracie. Tu úspech predurčuje to, ako dobre dokážete znevážiť „druhú stranu“.

Dve strany – tak ľudia často vidia americkú spoločnosť. Štáty sú často rozdelené na „modré“ a „červené“, ako keby boli oddelené, homogénne celky. Spomínam si, že hneď ako som sa dozvedela, že budem študovať v Michigane, začala som googliť, či je to „demokratický“ alebo „republikánsky“ štát. Avšak život tu rozšíril môj obzor. Počas štúdia som spolupracovala s iniciatívou American Communities Project (ACP), v ktorej vedci a žurnalisti spolupracujú na hlbšom porozumení krajiny cez uhol pohľadu menších komunít. Údaje ACP ukazujú, že rozdiely medzi obyvateľmi veľkých miest a obyvateľmi vidieckych lokalít v tom istom štáte sú často výraznejšie než medzi dvoma mestami, ktoré od seba delí 500 míľ. Projekt v súčasnosti rozlišuje pätnásť rozdielnych kultúrnych, regionálnych a socioekonomických typov komunít v Amerike, vrátane veľkomiest, afroamerického juhu, univerzitných kampusov, evanjelizačných centier a vidieckych lokalít Strednej Ameriky.

Tento projekt ma dostal na miesta, kde dokonca nikdy nebola ani väčšina mojich známych z Michiganu. Pripravovala som napríklad novinárske príbehy z okresu Osceola v Michigane, ktorý ACP klasifikuje ako vidiecku komunitu robotníckej triedy. Tento okres bol v roku 2020 druhým najsilnejším podporovateľom Trumpa v celom štáte Michigan a v tom čase bol nedávno vyhlásený za „útočisko zbraní“ (angl. „Second Amendment sanctuary“). To znamená, že sa v okrese neuplatňuje časť zákonov o kontrole zbraní.

Pred cestou do Osceoly som cítila úzkosť – vedela som, že časť ľudí tam americkú politiku vidí inak ako ja. Popri prechádzkach po miestnych obchodoch, knižniciach a bistrách som pochopila, že môj strach bol neopodstatnený. Miestni obyvatelia ma privítali priateľsky. Aj napriek politickým rozdielom sme našli spoločnú reč. Tak som sa ocitla na ženskom lukostreleckom podujatí, kde sme s lukostrelkyňami diskutovali o stereotypoch, s ktorými sa stretávajú ako nadšenkyne tohto športu. Hoci som prišla so zámerom napísať o konzervatívnej komunite, môj článok sa rozvinul do celkom progresívneho príbehu o ženách, ktoré si hľadajú svoje miesto v športe, v ktorom dominujú muži.

Perspektíva spoznávania rôznych komunít ma sprevádzala aj po presťahovaní do Chicaga. Toto obrovské mesto je rozdelené do 178 štvrtí, z ktorých má každá jedinečný demografický profil, infraštruktúru a politickú náladu. Chicago sa už dlho považuje za demokratickú baštu, kde od roku 1992 vyhráva prezidentské voľby v USA kandidát demokratov. Odtiaľto pochádza Barack Obama, prvý afroamerický prezident USA, ktorého funkčné obdobie trvalo osem rokov. Tento volebný rok sa v Chicagu konalo zhromaždenie Demokratickej národnej strany pred prezidentskými voľbami.

No aj v demokratickom Chicagu v posledných voľbách vzrástla Trumpova popularita. Hoci Kamala Harris nazbierala okolo 78 percent hlasov, viac než 20 percent obyvateľov Chicaga volilo Trumpa. V roku 2020 za Trumpa hlasovalo 15,8 percent obyvateľov mesta, a v roku 2016 12,4 percent.

Takmer dva týždne po voľbách beriem fotoaparát a vydávam sa na Armour Square, jednu zo štvrtí v Chicagu, kde tento rok vyhral Trump.

Idem len pár zastávok vlakom od centra Chicaga a ocitám sa v malom americkom mestečku. Je tu ticho, prevažne obytné domy, len jeden ďalší človek zametá lístie na dvore. Keď prejdem o kúsok ďalej, vidím čoraz viac domov, ktorým na dvoroch povievajú vlajky podporujúce Trumpa alebo vlajky s nápisom „Blue Lives Matter“, odkazujúcim na hnutie, ktoré vzniklo ako reakcia na „Black Lives Matter“ na obhajobu práv policajtov.

Moje oči pritiahne dom, na ktorého dvore visí Trumpova „Fight fight fight“ vlajka, na dverách sa vystatuje orol na pozadí americkej vlajky a pri schodoch je opretý    „Trump Vance“ nápis. Blížiac sa ku plotu vidím dvoch mužov, ktorí sa rozprávajú, a tak spoznávam muža menom Mike, 79-ročného miestneho obyvateľa. Keď sa opýtam na Trumpovo víťazstvo, jeho tvár sa rozžiari radosťou. „Konečne prišiel náš čas,“ hovorí a dodáva, že posledné štyri roky boli pre neho „strašné“ a všetci, čo si myslia niečo iné, sú „hlupáci“.

Mike pracoval ako zamestnanec väznice, teraz je dôchodca. Hovorí, ako jeho starí rodičia prišli do USA z Talianska bez toho, aby vedeli po anglicky a ťažko pracovali, aby sa tu usadili. Pri rozhovore s Mikeom si uvedomujem, že stelesňuje veľkú časť Američanov podporujúcich Trumpa, sklamaných ekonomickou situáciou a neustále sa meniacimi cenami. Hovorí, že „jeden deň vajíčka stoja 1,5 dolára a ďalší týždeň už 3,5 dolára.“ Kvôli rastúcim cenám si musí častejšie pripravovať jedlo doma, pretože „ani nemôže ísť na raňajky“, a ak aj môže, všetko je tam drahšie ako predtým – „v dnešnej dobe si musíš zaplatiť aj za krajec chleba navyše.“

Mikeove príklady a veľký dom, pri ktorom sa rozprávame, ma nepresviedčajú o tom, že má finančné problémy. Jeho emócie a sklamanie sú ale očividné. Hovorí, ako keby citoval slogany Trumpovej politickej kampane – rozčuľuje sa, že demokratom ide len o profit, nevidí zmysel zeleného hospodárstva, je nespokojný s imigrantami prichádzajúcimi do krajiny nelegálne, ktorí vraj využívajú jeho peniaze z daní. Podľa jeho názoru, pandémia COVID-19 bola klamstvo, nástroj na ovládanie ľudí.

Podľa Mikea sú súčasné zákony až príliš mierne voči zločincom a „ak ste v minulosti niečo ukradli, boli ste odsúdený. Teraz sa dá ukradnúť až tisíc dolárov a nikto ani nežmurkne.“ Nemôžem si nevšimnúť protirečenie v jeho prejave: v roku 2022 bola rodinná spoločnosť zvoleného prezidenta odsúdená za daňový podvod. Pýtam sa Mikea, čo si o tom myslí. Odpovedá jedným slovom: „Hlúposť.“

Väčšina Mikeových tvrdení sa nezhoduje s faktami, ale mojím cieľom nie je ukázať, že sa mýli, ale porozumieť, prečo si to myslí. Mike sa stále vracia k myšlienkam, že jeho posledné roky boli finančne náročné. Je nepriateľský aj voči médiám – hnevá sa, že „novinári sa s vami rozprávajú tri hodiny, ale v článku nechajú len pár slov.“ Spýtam sa ho, čo je pre neho dôležité zachovať v našom rozhovore. Odpovedá: „Urobte môj život lepším, aby som si mohol užiť posledné roky môjho života.“

Svoje osobné krivdy priamo spája s politikmi, ktorí boli vo vláde, preto preňho Trumpovo víťazstvo symbolizuje želané zlepšenie života. „Svet sa za posledné štyri roky zmenil. Nevidíš? Svoje zlaté roky prežívam ako chudák, ako hlupák. Kvôli hlúpostiam, ktoré oni (Bidenova administratíva – pozn. red.) narobili. Posledné roky môjho života mali byť šťastné. Mal som byť šťastný. Ale nie som.“

Keď sa Mike lúči, obzrie sa na svoj dvor a radostne ukáže na palmu. „Vidíš? Palma. Má už päť rokov. Odkedy rastú palmy v Chicagu?“

**

Idem sa zahriať do miestnej pizzerie, je jedna z mála fungujúcich reštaurácií na tomto mieste. Po tom, ako zaplatím za čaj, sa so zamestnancami podelím o svoj zámer zoznámiť sa s obyvateľmi Armour Square a dozvedieť sa o ich názoroch na voľby. Muž stojaci za pultom bez váhania prikývne, odíde zo svojho miesta a pozýva ma prisadnúť si k stolu. Čudujem sa, že súhlasí s tým, že mi bude venovať čas počas pracovnej doby, ale vysvetlí mi: „Práca dnes ide veľmi pomaly, tak sa aspoň s niekým porozprávam.“

Môj partner v rozhovore, Mario Scalise, vyštudoval žurnalistiku a nejaký čas pracoval ako športový novinár, neskôr ako grafik. Keď zanikli noviny, v ktorých pracoval, k žurnalistike sa už Mario nevrátil. V roku 2017 si v garáži budovy, ktorá patrí jeho rodine, založil pizzeriu, ktorú sám riadi a sám aj pečie pizze.

Mario je sklamaný z politických rozporov v krajine, za ktoré, podľa jeho názoru, môžu najmä médiá, ktoré vytvárajú informačné bubliny. Podľa neho sa ľudia od seba vzďaľujú, lebo sa držia svojich presvedčení a nespochybňujú ich. Mario spomína na pandémiu COVID-19, keď „niektorí hovorili, že to je len bežná chrípka, zatiaľ čo iní to brali veľmi vážne.“ Kvôli rozdielnym pohľadom sa tieto skupiny tak vzdialili, že prestali komunikovať úplne.

Raz sa v jeho pizzerii konalo podujatie neziskovej organizácie, na ktoré boli pozvaní demokrati a republikáni, aby diskutovali o právach transrodových osôb. Mario toto podujatie sledoval z ústrania a tešil sa, keď videl, ako dva opačné tábory dokázali diskutovať, alebo sa dokonca navzájom pochopiť. „Bolo to skvelé,“ spomína.

Podľa Maria sú také prípady veľmi zriedkavé. Hovorí, že akonáhle ľudia vycítia, že niekto zmýšľa inak, okamžite sa rozhodnú, že ten človek je na druhej, radikálnej strane. Ani sa s ním nesnažia rozprávať. „A práve takýto nepriateľský postoj nám vytvárajú sociálne siete,“ hovorí.

Mario zvyčajne volil vo všetkých voľbách republikánskych kandidátov. Hoci voľby v Chicagu väčšinou vyhrávajú demokrati, je pre neho dôležité, aby vláda zohľadňovala aj iné názory, aby nie všetko, čo vláda robí, bolo bezpodmienečne podporované. V rozhovore sa vraciame k myšlienke rozdelenia Ameriky na „modrú“ a „červenú“, o ktorej často premýšľam aj ja sama. Mario si myslí, že politici v USA sa dostatočne nesnažia o uspokojovanie potrieb všetkých obyvateľov, a že ide o dôsledok systému dvoch strán. Zdá sa mu, že keď v krajine vládne jedna strana, zástupcovia druhej strany zostávajú bez hlasu, nezáleží na tom, či sú demokrati alebo republikáni.

Avšak v roku 2016 sa rozhodnutie Maria voliť opäť republikánov zmenilo: „Nevolil som Trumpa, nemôžem ho vystáť. Nevolil som ani Kamalu Harris.“ Vysvetľuje, že Trump je, podľa jeho názoru, len „hrozný človek“. Za Kamalu Harris však nehlasoval, lebo sa podľa neho nedostatočne odčlenila od Bidenovej vlády a nedokázala vhodne hospodáriť s financiami na svoju politickú kampaň. Dňa 7. novembra napísal na Twitteri (X) novinár časopisu Politico Christopher Cadelago, že Harrisovej štábu po kampani zostal dlh v hodnote 20 miliónov dolárov. Hoci sa správa rozšírila po rôznych spravodajských portáloch, zostala nepotvrdená. Finančný riaditeľ Harrisovej kampane Patrick Stauffer vyhlásil, že vo volebný deň neexistovali žiadne nesplatené dlhy. Podľa údajov Federálnej volebnej komisie má Harrisovej kampaň na účte 1,8 milióna amerických dolárov.

Pri rozhovore s Mariom som si uvedomila, že je jeden z tých voličov, ktorí cítia, že neboli vypočutí ani jedným kandidátom. Podpora centristických politických myšlienok nemá miesto v americkej politike, tu jednoducho neexistuje možnosť „strednej cesty“. Tak ako Mario, viacerí Američania sa cítia nevypočutí, predovšetkým voličstvo republikánov, pre ktoré je Trumpova politika príliš radikálna a neprijateľná.

Mariovi chýba v spoločnosti konštruktívny dialóg. Hovorí, že ak v rozhovore nadhodíte otázku hraníc, „okamžite ste považovaný za rasistu, aj keď chcete len trochu viac kontroly.“ Hoci je pre Maria dôležité, aby Chicago zostalo „mestom útočiska“ pre prisťahovalcov (angl. “Sanctuary city“), zároveň chce, aby sa tieto rozhodnutia nerobili na úkor ľudí, ktorí tu žijú. Podľa neho je potrebné riešiť aj iné sociálne problémy, ako napríklad bezdomovectvo, a tiež je dôležité, aby boli prostriedky využívané efektívne a dosiahli svoj účel.

Kým sa rozprávame, do pizzerie prichádza viac návštevníkov. Po skončení rozhovoru sa Mario rozlúči a vráti sa do práce.

Chicago pridelilo veľkú väčšinu hlasov Kamale Harris, preto bolo pre mňa dôležité spoznať aj tie miesta, kde kandidátka demokratov získala veľkú podporu.

Týždeň po voľbách idem na spomienkové stretnutie venované pamiatke zosnulej transrodovej ženy len niekoľko blokov od môjho domu v štvrti Andersonville. Skupina ľudí hlasno opakuje mená transrodvých ľudí, ktorí zomreli za rôznych okolností. Každý zapáli sviečku. Podľa údajov univerzitného výskumu UCLA majú transrodové osoby v USA štyrikrát vyššiu pravdepodobnosť, že zažijú násilie, než cisgender ľudia (ľudia, ktorých pohlavná identita sa zhoduje s pohlavím, ktoré im bolo pridelené pri narodení). To všetko nadobúda ešte väčší význam, keď si uvedomíme, že počas tejto volebnej kampane boli transrodoví ľudia využívaní ako rétorický nástroj na ďalšie rozdeľovanie spoločnosti.

Andersonville je jednou z najliberálnejších štvrtí v Chicagu. Za Kamalu Harris tu hlasovalo až 95,6 percent všetkých voličov. Je taktiež známa ako jedna z najpriateľskejších štvrtí pre LGBTQ+ ľudí, viac ako 20 percent domácností tu tvoria páry rovnakého pohlavia. Keď kráčate hlavnou ulicou Clark Street, môžete pocítiť ducha tohto miesta. Väčšina obchodov a kaviarní tu patrí miestnym obyvateľkám a obyvateľom a podniky, ktoré tu sídlia pravidelne organizujú podujatia pre komunitu.

Pamätám si, ako počas volebnej noci jeden z obchodov vonku umiestnil televíziu, ktorá okoloidúcim vysielala program s volebnou analýzou. Vedľa bol rozložený merch Kamaly Harris a Tima Walza, ktorý si bolo možné zakúpiť. Tento pohľad pripomínal Ameriku z 50. rokov, keď vo výkladoch obchodov na hlavnej ulici stávali televízory, ktoré vysielali správy.

Po niekoľkých týždňoch sa do tohto obchodu vraciam. Keď som vošla, mala som dojem, že som sa dostala do obchodu so suvenírmi. No namiesto suvenírov odrážajúcich charakter navštíveného mesta je tu všetko pokryté nápismi deklarujúcimi liberálny svetonázor: tričká s nápisom Loud & queer či Say gay every day, šiltovky s textom Abortion rights are human rights, odznaky so sloganom Racial justice now. Keď podídem k pultu, zoznámim sa s Alyx a Naimou, ktoré tu pracujú. Poviem im, že hľadám členky a členov LGBTQ+ komunity, ktorých sa osobne dotkli nedávne voľby. Obe hneď súhlasia s rozhovorom a o pár minút sme už na druhom poschodí obchodu, sedíme v čiernych kreslách medzi kartónovými krabicami. „Asi som si ani neuvedomila, že návrat Trumpa do prezidentského úradu bola reálna možnosť. Keď som videla výsledky, bola som veľmi prekvapená. Bolo to nečakané a smutné. Ešte stále sa to snažím pochopiť,“ hovorí Alyx Rice, manažérka obchodu.

Vysielať volebný prehľad na ulici bol jej nápad. Pamätá si, že po zvolení Bidena za prezidenta sa z hlavnej ulice štvrte stal oslavný sprievod, na ktorom bolo veľa ľudí, ozývali sa klaksóny áut, hrala hudba, a v jednom momente sa v Andersonville objavil aj samotný starosta Chicaga. Tento deň bol pre obchod jeden z najúspešnejších za celý rok. Alyx očakávala oslavu aj tento rok. Na víťazstvo Kamaly Harris už mala pripravené tričká. Tieto tričká sú teraz v sekcii výpredajov.

Pri rozhovore s Alyx cítim, že sa snaží pochopiť voličov Trumpa, aj keď s nimi nesúhlasí. V roku 2016 Alyxin otec volil Trumpa, no neprešiel ani rok a svoje rozhodnutie oľutoval. Volil Trumpa v nádeji, že sa niečo zmení v pracovnej oblasti –  vtedy pracoval ako sprievodca v nákladnej doprave a vkladal nádej do kandidáta, ktorý sa predtým neangažoval v politike.

„Hoci som s ním vôbec nesúhlasila, vedela som, aké sú jeho motívy. To mi pomohlo vidieť ľudskú stránku ľudí, ktorí hlasovali za Trumpa,“ hovorí Alyx. Dúfala, že po prvom Trumpovom funkčnom období, ktoré bolo poznačené xenofóbnymi a nenávistnými prejavmi, súvisiacimi s narastajúcim počtom trestných činov z nenávisti v krajine, a ďalšími kontroverznými krokmi, väčšina Trumpových voličov zmení názor. To sa stalo jej otcovi. V roku 2020, keď sa začali „Black Lives Matter“ protesty po smrti Georga Floyda, bolo mu jasné, „ktorá strana sa zúčastňovala na protestoch a ktorá nie.“ Uvedomil si, že keď hlasoval za Trumpa, ocitol sa na „nesprávnej strane“.

Teraz, keď bol Trump znova zvolený za prezidenta, Alyx hľadá spôsob ako sa vyrovnať so zmenenou realitou. Podporu hľadá v komunite svojich susedov. Ráno po voľbách Alyx vonku postavila stojan s nápisom: „Ahojte, priatelia. Sme tiež smutné. Nemáme odpovede, ale máme čokoládu, „tums“ (antacidové tablety – pozn. red.), vodu a milého psíka z obchodu, ktorý by vás rád videl.“

Ako členka kvír komunity sa Alyx cíti ohrozená kvôli Trumpovým politickým krokom voči LGBTQ+ komunite. Napríklad, prezident v roku 2019 nepodporil zákon o rovnosti, tzv. Equality Act, ktorý mal zabezpečiť ochranu pred diskrimináciou na základe rodovej identity a sexuálnej orientácie. Preto sa na svojom pracovisku snaží Alyx vytvoriť bezpečné prostredie ostatným kvír ľuďom. Myslí aj na iné zraniteľné skupiny vo svojom okolí, ale aj mimo neho. Keďže má mladšiu sestru, obáva sa o budúcnosť reprodukčných práv a je odhodlaná pomôcť aj priateľom, ktorí sú tzv. „dreamers“ – nezdokumentovaní imigranti, ktorí prišli do USA ako deti a vyrástli tu. S príchodom Trumpovej administratívy stúpa hrozba, že títo ľudia budú deportovaní.

„Nemusím ľudí poznať osobne na to, aby som si myslela, že si zaslúžia ochranu,“ hovorí Alyx.

Na prvom poschodí obchodu púta pozornosť stolík s vlajkou Palestíny, tričkami s nápismi Let Gaza Live a Amplify Black Voices, s knihami o afroamerických a transrodových komunitách a s rôznymi samolepkami a hrnčekmi.

Tento malý stánok pripravila kolegyňa Alyx, Naima Woods. Odzrkadľuje ich (Naima používajú nebinárne zámená „they/she“) hodnoty. Naima majú nebinárnu rodovú identitu, ale keď hovoria o svojej skúsenosti z pohľadu afroamerickej osoby, označujú sa za afroamerickú ženu. Pohlavie je pre nich len sociálny konštrukt a môže byť podľa nich fluidné, môže sa stále meniť. Preto Naima používajú aj nebinárne zámená, aj ženský rod.

Naima mi povedali, že otázky Palestíny a afroamerických žien v Amerike sú pre nich obzvlášť dôležité. Z toho dôvodu nebolo rozhodnutie o tom, koho voliť, ľahké. Naima nechceli, aby sa stal prezidentom Trump, no nepodporovali ani Kamalu Harris, kvôli jej chýbajúcemu odhodlaniu pomôcť Palestíne.

To ma privádza k predošlému rozhovoru o ich priateľke, ktorá je občiankou USA, ale jej rodičia sa sem prisťahovali z Libanonu. Naimina priateľka, ktorá vyrastala v meste Dearborn, v Michigane, kde obyvatelia arabského pôvodu tvoria väčšinu, hovorila o vnútornom konflikte, o rozhodovaní, či vôbec ísť voliť. Počas kampane vyjadrili obaja kandidáti podporu Izraelu a vyhýbali sa jasnej odpovedi ohľadom ich postoja k pomoci Palestíne.

Sklamanie z nečinnosti demokratov na Blízkom východe sa odzrkadlilo na výsledkoch volieb v meste Dearborn. Od roku 2000 miestni obyvatelia volili v amerických prezidentských voľbách demokratických kandidátov, no tento rok tu triumfoval Trump, keďže bol zvolený 42,48 percentami hlasov. Okrem toho, až 20 percent voličstva v Dearborne odovzdalo svoj hlas nezávislej kandidátke Jill Stein.

Ešte pred tým, ako si Demokratická strana zvolila svojho kandidáta na post prezidenta USA, viedli v Michigane politickí aktivisti a aktivistky arabského pôvodu kampaň, ktorou vyzývali voličstvo, aby odovzdalo „nerozhodnuté“ hlasy (angl. „uncommitted“). Takto chceli vyjadriť svoje rozhorčenie nad nečinnosťou Bidena pri zastavení násilia v Gaze.

Tento morálny konflikt propalestínskych voličov Demokratickej strany sa snažili riešiť rôzne iniciatívy, ktoré vznikli pred voľbami. Jedna z nich – Swap your vote, ponúkla voličom zo štátov, kde sú preferencie medzi demokratmi a republikánmi nerozhodné, kompromisné riešenie. Ich webová stránka uvádzala, že ak bude občan voliť Kamalu Harris, organizácia nájde dvoch ľudí z „bezpečného demokratického modrého štátu“, ktorí budú hlasovať za iných kandidátov podľa ich výberu. Tento model sa snažil umožniť voličstvu vyjadriť nesúhlas s postojom Kamaly Harris voči palestínskej otázke, a zároveň zabrániť víťazstvu Trumpa. Stránka uviedla, že na účasť v iniciatíve sa zaregistrovalo viac ako pätnásť tisíc občanov USA.

Takže nie len Naima zažívali počas týchto volieb vnútorný konflikt. Tým, že sa Naima stotožňujú aj s afroamerickými ženami, cítili nádej, že by sa po prvýkrát v histórii mohla stať prezidentkou USA Afroameričanka, aj keď sa s jej názormi úplne nestotožňujú.

Naima hovoria, že výsledky ich najskôr prekvapili, ale zároveň sčasti takýto výsledok očakávali: „Ľudia v Amerike stále nechcú vidieť ženu prezidentku, afroamerickú prezidentku.“ Naimine skúsenosti ukazujú, že hlasy Afroameričaniek zostávajú v USA často nevypočuté. Na protestoch „Black Lives Matter“ museli Naima čeliť afroamerickým mužom, ktorí nepodporovali afroamerické ženy, a na „Women’s marches“ museli stáť vzadu, za bielymi ženami.

Dnes Naima vkladajú nádeje do miestnych komunít a dúfajú, že Trumpovo zvolenie poslúži ako podnet na posilnenie iniciatív na ochranu ľudských práv a ako podnet na podporu vzájomného počúvania sa.

„Dúfam, že dôsledkom týchto volieb bude to, že najskôr spolu budeme smútiť a následne sa staneme silnejšími. A dúfam, že sa budeme snažiť bojovať jeden za druhého a nie len za seba. Myslím si, že práve tu sme prehrali – každý bojoval len za seba.“

Na druhý deň, keď kráčam po Clark Street, si všimnem dvoch kamarátov sediacich na lavičke. Vedľa nich sú tašky plné oslavných dekorácií. Obaja hneď súhlasia s rozhovorom, žartujú, že to je skvelá príležitosť precvičiť si angličtinu.

„Aká je teda vaša materinská reč?“ opýtam sa.

Hovoria, že obaja pochádzajú z Venezuely. Frank Adrian a Diana Anaya sú najlepší kamaráti už viac ako dvadsať rokov. Diana sa do USA prisťahovala v roku 2017 a Frank prišiel o rok neskôr. Diana si robí srandu, že presvedčila Franka, ktorý je homosexuál, aby sa presťahoval do USA kvôli štvrti Andersonville. „Povedala som mu, že tu ho nikto nebude obťažovať a môže sa cítiť slobodne,“ spomína Diana.

Teraz sa tu Frank a Diana stretávajú takmer každú nedeľu na prechádzke a káve. Frank hovorí, že po anglicky sa naučil po príchode do Ameriky. Veľmi sa mu páči život v Chicagu, láka ho multikultúrny charakter mesta a množstvo reštaurácií, v ktorých môže ochutnať rôzne kuchyne z celého sveta. Obaja hovoria, že jazero Michigan a miestne pláže im pripomínajú domov pri Karibskom mori. Frank pracuje pre poisťovňu a Diana sa stará o domáce zvieratá. V sobotu Franka môžete stretnúť aj v miestnej venezuelskej pekárni. Ešte nie je občanom USA, ale dúfa, že sa ním rýchlo stane – momentálne sa pripravuje na skúšku potrebnú pre získanie občianstva.

Premýšľam o tom, že téma imigrantov bola v politických kampaniach veľmi výrazná – od Trumpovho poburujúceho tvrdenia, že „jedia psy a mačky“, až po hrozby masových deportácií. Od Franka a Diany chcem počuť, čo znamená byť prisťahovalcami z Venezuely.

Trump počas svojho prvého funkčného obdobia vraj podporoval prisťahovalcov z Venezuely. Frank tvrdí, že práve z toho dôvodu sa on sám pri príchode nestretol so žiadnymi problémami. Prekvapila ich Trumpova zmena rétoriky voči imigrantom z Južnej Ameriky, vrátane Venezuely. Frank to berie osobne: „Záleží mi na latinskoamerickej komunite, tiež som Latinoameričan a vôbec nesúhlasím s jeho ponižujúcim vyjadrovaním. Myslel som si, že americká filozofia odráža súcit a vzdelanosť, ale Trump je toho opakom.“

Diana sa nedávno stala občiankou USA a prvýkrát volila v tohtoročných voľbách – volila Kamalu Harris. Vedľa sediaci Frank zo žartu poznamenal, že ju volila kvôli nemu. Diana s tým čiastočne súhlasila: „Nechcem, aby LGBTQ+ ľudia stratili svoje práva. Nechcem, aby boli prenasledovaní.“

Pokračujeme v rozhovore o tom, že v liberálnom prostredí bolo Trumpovo víťazstvo vnímané ako tragédia. Pamätám si, ako moja spolubývajúca niekoľko dní po sebe prosila susedku, aby nám „požičala“ svojho psa ako emocionálnu podporu. Priatelia sa na sociálnych sieťach delili o rady, ako si poradiť so smútkom. Diana povedala, že v meste videla veľa smutných ľudí, a že štúdiá jogy ponúkali bezplatné lekcie. Aj keď bola sama sklamaná z výsledkov, cítila sa pokojnejšie: „Som z Venezuely, máme tú istú vládu už mnoho rokov. Volíme a vždy prehráme. Rozumiem, že sa tu ľudia cítia smutní, no po štyroch rokoch budú mať opäť možnosť voliť. Som si istá, že výsledky budú iné.“

**

Spojené štáty americké sú krajinou, ktorú, zdá sa, poznáte ešte predtým, ako pricestujete. Americké mestá, ulice, kultúra – mihajú sa na obrazovkách, sú dejiskom väčšiny filmov, televíznych programov, aj obsahu na Instagrame a TikToku. Pamätám si, ako mi moja kamarátka z Pakistanu, taktiež študentka Fulbright štipendia, povedala, že keď prišla do USA, cítila sa ako na filmovom natáčaní. Cítila som sa podobne.

Žiť tu počas volieb bolo zvláštne – zrazu sa všetko to, čo som bola zvyknutá vidieť na portáli The New York Times, stalo živou scénou okolo mňa. Politika, ktorú som väčšinou sledovala cez obrazovku, sa stala hmatateľnou, a dokonca by som povedala, že sa stala istým druhom zábavy. Spomínam si, ako som celé popoludnie stála v rade, aby som videla Kamalu Harris na jednom z jej posledných mítingov pred voľbami. Bolo to ako čakať v rade na koncert popovej hviezdy.

A predsa, hoci sa Amerika zdá mnohým známa, ukrýva v sebe viacero rozdielnych realít. Práve občania USA žijúci v týchto realitách – pre radosť jedných, na prekvapenie alebo sklamanie druhých – zvolili nového prezidenta krajiny. Zostáva len čakať a sledovať, ako bude vyzerať druhé funkčné obdobie Donalda Trumpa a aká bude budúcnosť americkej demokracie. Ak nejaká vôbec bude.

Autorka je novinárka

Z litovčiny preložila Ema Fančiová

Text publikujeme s láskavým súhlasom portálu NARA.