Pre vás tá škola aj tak nebola

(divadelná hra o dopade epidémie COVID-19 na vzdelávanie)

Zbor: Školy sú uzavreté od 16. marca. Vyučovanie odvtedy pokračuje dištančne, teda na diaľku.

Dominantná pozornosť štátu či súkromných spoločností sa venuje podpore online vyučovania. Podľa našich odhadov pritom len prístup k internetu nemá 23- až 32-tisíc žiakov základných škôl. Ide najmä o deti z chudobných rodín, ktoré doma často nemajú ani potrebnú techniku. Nehovoriac o ich zručnostiach pracovať online.

Môžeme tiež predpokladať, že za daných okolností sa ešte zvýšil vplyv domáceho zázemia detí na ich schopnosť učiť sa. Vieme pritom, že takmer polovica z nich žije v preplnenej domácnosti, kde môže byť náročné sústrediť sa. Odhadom 110-tisíc detí mohli od hladu chrániť školské obedy. A na Slovensku bol už pred krízou jasne negatívny vzťah medzi zázemím rodín žiakov a ich výsledkami v škole.

To je to, čo vieme. Teraz ešte krátko k tomu, čo nevieme:

Podiel učiteliek a učiteľov, ktorí vedia vyučovať online – nevieme. Podiel učiteliek a učiteľov, ktorí majú na online výučbu vhodné vybavenie – nevieme. Počet detí, ku ktorým učiteľky a učitelia za súčasných okolností nemajú prístup – nevieme. Čo sa deje s takmer 

52-tisíc deťmi, ktoré majú pre zdravotné znevýhodnenie nárok na dodatočnú podporu (sem patria aj špeciálne školy) – nevieme.

Analýze aktuálnej situácie sme sa venovali prakticky od uzavretia škôl. Viac čísel aj sumár opatrení, ktoré by pomohli dostať sa k výučbe (ideálne) všetkým deťom, sme uverejnili krátko pred Veľkou nocou. Teraz by sme sa chceli nad tým, čo sa deje, zamyslieť zo širšej perspektívy. A možno sa podeliť aj o to, ako sa cítime, keď každodenne vyratúvame, ako zostávajú deti z nižších spoločenských tried za hranicou spoločenského záujmu. A vôbec nejde len o tie najchudobnejšie.

Juraj: Asi od druhého týždňa karantény sa cítim ako Alenka v ríši divov. Absolútne mi hlava neberie fakt, že si všetci kompetentní uvedomujú, že sú deti, ktoré zatvorením škôl prišli o prístup k vyučujúcim, spolužiakom a spolužiačkam, k učivu – ale rozhodli sa vytesniť to.

Cítim sa ako Alenka v ríši divov, keď vidím, že k tomu prispievajú ľudia, ktorí založili elitné školy alebo v nich učia deti zo zabezpečených rodín, všetci tí inovátori, ktorých považujeme za crème de la crème slovenského školstva, lebo oni už vedia, čo by sa malo robiť inak, že školy by mali učiť všetky tie soft-skills, a teraz môžu ukázať celému svetu, akí sú flexibilní, ako sa vedia zo dňa na deň adaptovať na nové podmienky a myslia si, že keď to dokážu oni, musí to predsa dokázať každý. A kto to nedokáže, je zaostalý, mal sa lepšie pripravovať a nečakať na to, kým sa ukáže, že nie je nespochybniteľný ako Ježiš Kristus a jeho žiaci nebudú večnými apoštolmi, ktorí prahnú po tom, aby si mohli zapísať a zapamätať všetko, čo im ich syn boží hovorí. Lebo boh je mŕtvy, umrel v zatvorených priestoroch školy na predávkovanie Savom, nech žijú internety a online výučba.

Konečne prišla ich chvíľa, chvíľa všetkých tých heretikov, ktorých doteraz nikto z mocných nepočúval, konečne majú kľúče od miešačky, aby všetkým ukázali, ako vyzerá kánon dvadsiateho prvého storočia. Lebo konečne našli svojho Konštantína Veľkého, ktorý sa na tróne zjavil v čase veľkých otrasov, bezradný, čo si v novej situácii počať. On zúfalo potreboval ukázať, že má veci pod kontrolou, oni mali návod. Školy sú mŕtve, nech žije online!

V tom zhone, zdá sa, všetci hromadne vytesnili, že nový kánon má presne tie isté ciele, ako ten predošlý. Je ním signalizačná hodnota, ten druhý riadok každého pracovného inzerátu, dosiahnutý stupeň vzdelania. Nové učenie je postavené na rovnakom princípe – pripraviť deti nie na život, ale na prijímačky na strednú a neskôr na vysokú školu. Všetko ostatné sú v slovenskej realite len motivačné kecy.

A rodiny, kde nie je internet, kde každý člen domácnosti nemá aspoň notebook, hoci to majú na štyri kliky v Alze, aj tak určite nemajú ambície niečo dosiahnuť. Istotne im preto nebude vadiť, ak ich deti zostanú na nečakaných prázdninách – o to viac, ak vieme, že napríklad v takých vylúčených komunitách neuznávali ani predošlého boha, ktorý sa medzičasom predávkoval Savom v zatvorených priestoroch škôl.

Cítim sa ako Alenka v ríši divov, lebo hoci sa od začiatku karantény slovo solidarita skloňuje hneď v niekoľkých kontextoch, jeho zmysel nám v prípade školstva tragicky uniká. Z čoho by nám mohlo byť len smutno, keby to na kosť neodhaľovalo nefunkčnosť tejto republiky, pretože štát zabúda, že je tu pre všetkých jeho občanov a občianky.

Mišo: Priznám sa, že súčasná necitlivosť voči slabším, ktorá sa veľmi okato a bolestivo prejavuje aj v školstve, ma v podstate až tak neprekvapuje. Veď je to dlhodobý a konštantný princíp fungovania tejto spoločnosti, resp. jej exekutívy. Dlhé roky, ba desaťročia vieme o tom, že budúca prosperita a kvalita života detí do veľkej miery závisia od toho, do akých pomerov sa narodia. V podstate tu existuje akási forma kastovného systému, keďže sociálna, či vzdelanostná mobilita je pomerne nízka.

Domáce aj zahraničné testovania vedomostí a zručností nám zreteľne ukazujú, že žiaci a žiačky zo slabšieho sociálno-ekonomického zázemia dosahujú horšie výsledky. Naše vlastné analýzy nám jasnými číslami hovoria, že rozdiely a zaostávanie spôsobené sociálnymi podmienkami sa začínajú už v ranom detstve (vidíme to napríklad v nižšej dochádzke týchto detí do materských škôl). Vieme, že za segregáciu rómskych detí v našom vzdelávacom systéme nám hrozí opodstatnená žaloba Európskej komisie.

Preto ma ani neprekvapuje, že súčasná kritická situácia najtvrdšie zasahuje práve znevýhodnené časti našej spoločnosti. Dodnes tu predsa nebola schopnosť vytvoriť funkčný systém podpory detí s rozličnými ťažkosťami a potrebami. Ako by sme teda mohli očakávať, že práve teraz, zo dňa na deň, by bolo možné dobehnúť všetko to katastrofálne zameškané? Ako môžeme očakávať, že sa zrazu na systémovej úrovni docení nutnosť zavádzania menej tradičných foriem dištančnej výučby, ako napríklad televízne vysielanie, distribúcia tlačených materiálov či telefonická komunikácia?

Neviem, do akej miery je obraz o zriaďovateľoch elitných škôl, aký ty vykresľuješ, Juraj, presný. Ale aj keby to bola verná fotografia reality, je mi to v podstate jedno (no dobre, možno by ma to kvôli lepšej sociálnej kohézii a kvalite diskusie o vzdelávaní predsa len trochu škrelo). Zodpovednosť predsa nenesú súkromní zriaďovatelia, a tí budú vždy špecifickou skupinou s osobitými pohľadmi a záujmami. Zodpovednosť leží na pleciach niekoho iného. Sú to doterajšie vlády, ktoré problém znevýhodnenia veľkej časti našej spoločnosti nikdy poriadne neriešili. A posledné týždne je to už aj zodpovednosť aktuálnej exekutívy, ktorá je síce v extrémne náročnej situácii, ale všetci a všetky akosi cítime, že potenciál na účinné akcie a aktivity je omnoho väčší ako súčasná realita.

Saša: Vyčleňovanie offline detí, ich rodičov aj učiteliek a učiteľov nevnímam iba ako nedostatok citlivosti voči zraniteľným skupinám, a dokonca ani výlučne ako zlyhanie štátu či konkrétnej politickej reprezentácie, čím ich zodpovednosť za hlad detí a porušovanie ich práva na vzdelanie nechcem umenšovať. Zdá sa mi však, že problém je hlbší a vyplýva z dlhodobého zlyhávania našej politickej imaginácie, ktorá ustrnula na mŕtvom bode sprava aj zľava, alebo, možno ešte presnejšie, kdesi v strede.

Aj obhajoba dôstojnosti a práv diskriminovaných skupín sa mnohokrát odvoláva na neoliberálne hodnoty, ktoré sú de facto za chudobu týchto skupín zodpovedné. V prípade vzdelávania sa napríklad argumentuje tým, že chudobné deti treba podporovať preto, aby sa v dospelosti lepšie uplatnili na trhu práce. To, že pracovný trh ponúka miesta s čoraz horšími podmienkami a že niekto musí upratovať nemocnice či školy, aj keby sme všetky a všetci mali tituly z prírodovedných odborov, sa už nedopovie. Zdá sa mi potom logické, že aj v čase krízy pozornosť a podpora smeruje predovšetkým k tomu, čo považujeme za najdôležitejšie – dosiahnutý stupeň vzdelania; a k tým, ktorých sa podporovať „oplatí“ – dokážu sa postarať sami o seba, nespoliehajú sa na štát, „chcú“ sa učiť.

Okrem toho, že takto hádžeme cez palubu desaťtisíce detí, mňa osobne mrzí tiež to, že cez palubu letia aj všetky smajlíky, ktoré kreslia na papierové zadania učiteľky pre svojich žiakov a žiačky bez internetu, všetky správy či telefonáty o tom, ako sa deťom počas karantény darí, či obedy, ktoré navaria matky medzi zmenami v obchode či v nemocnici, zabezpečovaním potravín pre svojich starnúcich rodičov a domácimi úlohami. Keďže v prevažujúcom naratíve neexistuje prakticky nič okrem online výučby a online prijímačiek a maturít, práca v podobe starostlivosti sa doň už jednoducho nezmestí a je úplne jedno, nakoľko je dôležitá pre samotné deti či pre tie a tých, ktorí ju vykonávajú. Akákoľvek hodnota mimo tej finančnej zostáva za hranicou nášho záujmu aj predstavivosti.

Často mám strach, že poučenie z krízového vývoja (opäť) bude, že silnejší prežije. A to nielen v školstve.

Miška: Veľká časť detí, o ktorých hovoríme, chodí do školy po krajnici ciest prvej a druhej triedy. V mieste ich bydliska totiž neexistuje chodník ani autobus, vďaka ktorým by mohli dochádzať do školy bezpečne. Že ich niekedy zrazí auto? No a? Hovoríme o deťoch, ktoré sa musia učiť čítať v jazyku, ktorému nerozumejú. Niektoré z nich majú dokonca v škole zakázané používať svoj materinský jazyk. A čo teraz? Hovoríme o deťoch, z ktorých sa niektoré neukážu v škole celé týždne, a i tak sa za nimi nikto neobzrie. Veď čo s nimi? Hovoríme o deťoch, kvôli ktorým učiteľky a učitelia nemali silu kričať ani v menej vyčerpávajúcich „bezkrízových“ časoch, a ktorým by pravdepodobne aj tak nik nepomohol. Ako aj?

Všetko to viem. Niečo z toho som dokonca počula na vlastné uši a videla na vlastné oči. Napriek tomu som zase raz bola schopná – úplne nelogicky a naivne – uveriť, že teraz, teraz to bude iné. Že deti, o ktoré sa štát a samospráva nezaujímajú za bežných okolností, sa začnú o tieto deti zaujímať vo chvíľach chaosu. Veď krízy v nás dokážu prebúdzať aj to lepšie.

Lenže, ako píše Saša, solidarita síce nie je mŕtva, ale nie je ani pre všetky a pre všetkých. Exkluzívny nárok na solidaritu si tu ako životný štýl pestujeme už viac ako tridsať rokov. A dnes sa po x-tý raz opakuje ten istý príbeh. Počuť iba hlasné ticho a kdesi v diaľke nástojčivé kričanie neziskoviek, ktoré sa snažia neznieť porazenecky. Jedna napíše blog, druhá dá rozhovor, tretia zverejní analýzu a analytici postnú krikľavú infografiku so strašidelnými číslami. Všetci naliehame. Ďalšie organizácie a individuálni ľudia pomáhajú desiatkam, možno stovkám detí, aby nezostali odrezané od sveta – zháňajú telefóny, SIM-ky s dátami, vyrábajú a doručujú zadania a spolu s nimi aj milé slovo. Všetci s nefalšovaným záujmom.

A čo zvyšné desaťtisíce detí? Aj pre ne máme z tlačovej besedy jasný a zrozumiteľný odkaz: „Pre vás, žiaľ, viac spraviť nevieme.“ Vizualizujem si tú istú tlačovú besedu, tentokrát ale na inom mieste a za účasti viacerých osôb. Štadión, uprostred neho rečnícky pult a za ním spolu so šéfom rezortu stovky úradníkov a úradníčok z ministerstva, okresných úradov, všakovakých psychologických, metodických a pedagogických centier. Zaznela by tá istá veta s rovnakým sebavedomím aj za týchto okolností? Zostali by všetci stáť na mieste?

Neviem, či chcem ešte písať analýzy. Lebo tie zatiaľ nemenia nič na tom, že „školská dochádzka je povinná, ale nie každý má právo na vzdelanie“ (článok č. 42 Ústavy SR v znení neskorších predpisov v praxi). Myšlienky mi začínajú unikať smerom k ďalšej vizualizácii – prvá demonštrácia za právo detí na vzdelanie. Príde niekto?

Zbor: Školy sú uzavreté od 16. marca. Vyučovanie odvtedy pokračuje dištančne, teda na diaľku.

Pozornosť štátu by sa mala zamerať na to, aby sa zabezpečil výdaj teplej stravy pre všetky deti, ktorých rodičia o to prejavia záujem. Alebo, aby bolo možné im aspoň poskytovať stravovacie poukážky, ako to robia napríklad vo Veľkej Británii.

Musia sa začať intenzívnejšie podporovať všetky formy offline dištančného vyučovania. Znamená to najmä posilnenie a rozšírenie televízneho vysielania. Televízia je dostupná takmer v každej domácnosti, preto by sa prostredníctvom nej malo šíriť vyučovanie pre všetky ročníky a kľúčové predmety. V niektorých krajinách takéto televízne vyučovanie prebieha celodenne.

Podporiť by sa malo aj doručovanie tlačených materiálov a telefonické spojenie medzi deťmi a učiteľkami či učiteľmi tým, že sa im zabezpečia bezplatné volania. V prípade niektorých skupín detí by sa mala umožniť aj kontaktná výučba – samozrejme pri dodržiavaní stanovených pravidiel sociálneho odstupu. Tam, kde je to vhodné (deti i učiteľky a učitelia majú aspoň základné digitálne zručnosti), by sa mal deťom zabezpečiť prístup k technológiám, aby sa mohla realizovať aj online výučba.

A to nie je všetko – učiteľom sa musia čo najskôr poskytnúť jasné inštrukcie a rady, na aké učivo by sa mali v tomto období sústrediť, aké učebné materiály a formy vzdelávania by mohli používať a ako by v praxi malo vyzerať hodnotenie žiakov. Na to sa už dávno mohli pripravovať prostredníctvom webinárov či metodík a manuálov. Rovnako už malo dôjsť aj k vybaveniu učiteľov technikou, aby mali na čom pracovať, prípadne nemuseli pracovať na svojich súkromných zariadeniach, ktoré napríklad môžu potrebovať ich vlastné deti.

Už teraz by bolo vhodné myslieť na tie deti, ktorých sa táto kríza dotkne najviac a ich vedomosti a zručnosti nebudú na úrovni detí, ktoré mali lepšie podmienky. Preto je nevyhnutné pripraviť sa na organizovanie letných škôl či zabezpečenie mentorov a tútorov pre tieto deti.

Dá sa to. Veľa z týchto vecí dokonca takmer nič alebo až tak veľa nestojí. Navyše zostalo pomerne veľa nevyčerpaných zdrojov z eurofondov.

Všetky postavy uvedené v tomto texte sú fiktívne. Akákoľvek podobnosť so skutočnými osobami je čisto náhodná.

Autorky a autori sú občianky a občania

Titulná ilustrácia:  Ján Kupecký, Johan veit Kauperz: Škriabajúci sa chlapec, 1752, mezzotinta na papieri, inv. č. GMB.C_471