Pandémia prehlbuje aj migračnú krízu

Sára Činčurová7. mája 202011258

Pandémia koronavírusu, podobne ako napríklad klimatická kríza, prehlbuje existujúce sociálne nerovnosti a ešte viac zaťažuje citlivé miesta v spoločnosti. Migranti a migrantky sú momentálne jednou z najzraniteľnejších skupín v celej Európe. Od neexistujúcich hygienických ochranných pomôcok v utečeneckých táboroch cez zvýšené riziko pre migrantov a migrantky pokúšajúce sa v týchto chvíľach prekonať Stredozemné more až po úplnú stratu príjmu pre tých, ktorí v Európe pracovali načierno či na krátkodobé kontrakty – súčasná kríza ohrozuje takmer všetky skupiny migrantov a migrantiek na kontinente.

Minette je mladá žena pôvodom z Kamerunu; po veľmi náročnej ceste do Európy už niekoľko mesiacov žije v Španielsku, kde pracuje pre firmu, ktorá sa zaoberá distribúciou cibule a mrkvy. Jej prácou je čistiť cibuľu.

Spolu s inými migrantmi a migrantkami pracuje na krátkodobé zmluvy cez agentúru; po vypuknutí epidémie koronavírusu v Španielsku boli prepustení a prepustené medzi prvými. V podobnej situácii sa ocitli aj tisíce ľudí z prevažne východoeurópskych krajín, migrujúcich za sezónnou prácou medzi európskymi krajinami, no na rozdiel od Minette, zväčša majú možnosť vrátiť sa domov.

Minette je momentálne už niekoľko týždňov bez práce a nevie, z čoho zaplatí nájomné za izbu, v ktorej býva. „Najviac ma trápi, že nemôžem poslať peniaze svojim dvom deťom do Kamerunu. Obe deti mali v marci narodeniny, nemohla som im poslať ani drobnú sumu na darček,“ hovorí. Minette dúfala, že keď sa jej podarí získať v Európe povolenie na pobyt, jej deti budú môcť pricestovať za ňou. Teraz však situácia výrazne skomplikovala aj jej osobný život, zdravie aj životné podmienky.

Podľa Minette súčasná kríza v Európe zhorší aj životnú úroveň mnohých rodín v subsaharskej Afrike. Celé rodiny migrantov a migrantiek totiž neraz doma žijú len z peňazí, ktoré im posielajú príbuzní či príbuzné z Európy.

Daniel Zerbo, viceprezident Rady Malijčanov v Španielsku, hovorí, že mnoho migrujúcich – či už boli zamestnaní a zamestnané oficiálne alebo načierno – sa dnes ocitlo v úplnej biede alebo na ulici. „Prežívajú zo dňa na deň, a ich rodiny v Afrike často čakajú každý mesiac od nich príspevok, aby mali čo jesť,“ potvrdzuje aj on slová Minette. V Európe aj Afrike tak už mnohí následkom prebiehajúcej krízy hladujú.

Zabudnutejší než zabudnutí

Situácia je kritická aj v krajinách, ktoré susedia s Európskou úniou. „Viacero organizácií, ktoré pomáhali migrantom, v posledných týždňoch prestalo fungovať,“ hovorí Reuben Yemoh Odoi z organizácie The Minority Globe, ktorá pôsobí v Maroku. Sám Yemoh dnes zbiera peniaze cez crowdfundigovú zbierku, aby migrantom a migrantkám dokázal zakúpiť aspoň základné potreby a jedlo.

Zúfalí migranti a migrantky sa navyše aj v týchto chvíľach snažia prekonať Stredozemné more. „Len pred niekoľkými dňami vyplávala z marockého pobrežia loď plná migrujúcich. Na palube bolo dvadsaťosem ľudí, no prežili iba štyria, ktorých zachránili rybári. Tí najzúfalejší sa snažia preplaviť do Európy aj v tomto období,“ hovorí Yemoh.

Youssef Chemlal, dobrovoľník, ktorý sa v organizácii Alarm Phone v Maroku venuje advokácii za práva migrujúcich, hovorí, že situácia migrantov a migrantiek na území Maroka je kritická a mnoho z nich prebýva v ubytovniach či táboroch v absolútne nehygienických podmienkach. Aj Chemlal súhlasí, že epidémia neodradila zúfalých migrantov a migrantky od toho, aby sa pokúšali prekonať more či pozemnú hranicu so Španielskom. „Len za dva dni, 4. a 5. apríla 2020, prišlo na palube troch lodí na Kanárske ostrovy stodvadsať ľudí, z toho štyridsaťtri žien a devätnásť neplnoletých a detí,“ hovorí Chemlal. „Hoci sa niektorým podarilo dosiahnuť svoju vysnívanú destináciu, iní to šťastie nemali. Tragickým príkladom je stroskotanie plavidla, ktoré v piatok 3. apríla vyplávalo z marockého pobrežia s vyše šesťdesiatimi ľuďmi na palube, vrátane dvadsaťdva žien a štyroch detí. Približne štyridsať z nich zostalo nezvestných.“

V Stredozemnom mori sa situácia vážne skomplikovala na rôznych úsekoch, aj na strednej trase. Zúfalí ľudia na ceste z Líbye sa tiež snažia prekonať more aj v týchto chvíľach, no nakoľko Európske krajiny sprísňujú opatrenia regulujúce vstup cudzincov a cudziniek na svoje územie, osudy mnohých ľudí sú neznáme. Organizácie pôsobiace na tomto úseku varujú, že mnohé potápajúce sa člny ostávajú dlho nepovšimnuté a ľudia v kritických momentoch bez pomoci.

Organizácia Alarm Phone vydala 16. apríla 2020 tlačovú správu, v ktorej upozorňuje, že dvanásť ľudí prišlo o život na plavidle, ktoré vyrazilo z Líbye v noci z 9. na 10. apríla 2020.  Alarm Phone v tlačovej správe uvádza, že podľa ich informácií sa loď ocitla v núdzi a v dôsledku dlhej nečinnosti zodpovedných európskych orgánov štyria ľudia od zúfalstva skočili do mora. Osem ďalších na lodi umrelo od smädu. Alarm Phone tvrdí, že plavidlu nebola poskytnutá pomoc a 15. apríla bolo vrátené naspäť do Líbye, s päťdesiatimi šiestimi ľuďmi na palube.

Obzvlášť vážna je aj situácia na gréckych ostrovoch. Sonia Nandzik, spoluzakladateľka organizácie ReFOCUS pôsobiacej na ostrove Lesbos, ktorá sa venuje vzdelávaniu migrantov a migrantiek v oblasti mediálnych zručností, hovorí, že celoeurópske opatrenia prijaté s cieľom spomaliť šírenie koronavírusu im situáciu ešte komplikujú. Ľudia na úteku a žiadajúci azyl ostali bez pomoci, ponechaní sami na seba, vláda na podmienky, v akých žijú, neprihliada. „Hustota obyvateľstva na ostrovoch je obrovská, stany sú príliš blízko seba, nie je tam dostatok vody ani mydla. Na ostrove je iba okolo dvadsať zdravotníkov a zdravotníčok,“ vykresľuje Sonia Nandzik podmienky, v ktorých poradiť si s krízou, keď na ostrovy dorazí koronavírus, bude nemožné.

V sťaženej situácii sa ocitli aj migranti a migrantky na východnej hranici Európskej únie. Kirill Kofanov, právnik organizácie Human Constanta v bieloruskom pohraničnom meste Brest uvádza, že „Poľsko uzatvorilo svoju hranicu s Bieloruskom z dôvodu pandémie koronavírusu. Je však potrebné zdôrazniť, že zodpovedné orgány na poľskej strane prestali prijímať žiadosti o medzinárodnú ochranu od 12. marca 2020, a to aj napriek tomu, že oficiálne uzatvorenie hraníc vstúpilo do platnosti až 15. marca 2020. Od tohto dátumu prestali premávať aj vlaky do poľského mesta Terespol.“ Utečenci a utečenky tak stratili svoju jedinú možnosť, ako požiadať v Poľsku o medzinárodnú ochranu.

Na pochode hanby

Anna Alboth, vedúca mediálnych programov v organizácii Minority Rights Group International a hovorkyňa iniciatívy Walk of Shame pripomína, že migrantské a ďalšie menšinové komunity, s ktorými pracuje, čelili sociálnemu vylúčeniu už v období pred vypuknutím pandémie. COVID-19 však prehĺbil ich izoláciu, príslušníci a príslušníčky väčšinovej spoločnosti dnes majú z migrantov a migrantiek ešte väčší strach. Navyše, mnohé mimovládne organizácie museli pozastaviť svoje pôsobenie v utečeneckých táboroch, takže tam nie je dostatok jedla, vody, ani hygienických produktov. „Vírus nevidí ostnaté drôty,“ hovorí Alboth. „Zraniteľní ľudia sú dnes ešte zraniteľnejší, nemajú luxus ostať doma a umývať si ruky mydlom a teplou vodou. Iniciatívou Walk of Shame (Pochod hanby), sme chceli rehumanizovať kontakt s ľuďmi na úteku, tráviť s nimi čas v táboroch a opustených budovách, v ktorých bývajú, a pochodovať s nimi z miesta na miesto. Hanbíme sa za to, čo im spôsobila Európa, čo sme im spôsobili my všetci. Kvôli koronavírusu dnes pochodovať nemôžeme, ale aj tak sa snažíme s utečencami a utečenkami nadväzovať kontakty a udržiavať spojenie prostredníctvom internetových kampaní a technológií.“

Alboth dodáva, že ľudia na úteku majú už predchádzajúce skúsenosti s mnohým, čo my ostatní v týchto chvíľach zažívame po prvýkrát. „Izolácia, nemožnosť prechádzať cez hranice či stretávať sa so svojimi blízkymi, prebývanie v stiesnených podmienkach či v strese a strachu z nepoznaného – môžeme sa od nich veľa naučiť. Keď sa svojich priateliek migrantiek pýtam, ako zvládajú v tejto stresujúcej situácii žiť so svojimi deťmi bez prestávky v takom malom priestore, len sa pousmejú. No aj prostredníctvom takýchto rozhovorov si skúšam vybudovať s utečencami a utečenkami ešte hlbšie spojenie.“

Autorka je novinárka a analytička

Jeden komentár

  • Tomas Raso

    19. mája 2020 v 23:09

    V Stredozemnom mori sa situácia vážne skomplikovala aj kvôli zablokovaniu záchranných plavidiel asociáciám ako SOS Méditerranée vo francúzskych a talianskych prístavoch ako súčasť opatrení v boji proti Covid-19. Na mori je primálo svedkov našej ľahostajnosti k vyhasínajúcim životom.

    Pred pár týždňami mi kamarát z Burkina Faso opísal dramatickú situáciu  v krajine. « Život je tu teraz veľmi veľmi ťažký. Nevieme aký to bude mať koniec. Sme čoraz častejšie napádaní teroristami, ktorí zabili viac ako Covid-19. “Bradatí” okupujú čoraz väčšiu časť krajiny (vláda sa sústreďuje na chorobu). Kvôli nedostatku vody a jedla nemôžeme dodržiavať vládne odporúčania. Starostlivosť o chorých či testy nie sú vôbec dostupné. 21 respirátorov pre celú krajinu (Pozn. populácia v Burkina Faso je cca. 21 miliónov). Snažíme sa si navzájom pomáhať… »

    Východnú Afriku zasiahli kobylky. Keňa, Etiópia, Somálsko a ďalšie krajiny. Miliónom ľudí hrozí hladomor…

    A my, narodení v šťastnejšom kúte sveta, začíname plánovať letné dovolenky. S trochou šťastia budeme môcť čoskoro opäť oblietať a konzumovať svet. A svet sa ešte o čosi oteplí. S trochou šťastia sa oteplí natoľko, že to k Stredozemnému moru už nedá nik. A my uveríme plotom, múrom a Frontex-u.

    Odpovedať

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: