Pre Teba, Mína

Narodila som sa koncom osemdesiatych rokov ako jediné dieťa železničiara a železničiarky. Klasické sídliskové veľkomestské dievča, ktoré sníva o korunke krásy. Ale odkiaľ vôbec vedelo, že korunka existuje?

Gúglim. Občas mám pocit, že nerobím nič iné, len gúglim. Ak nechcete zažívať spánkovú paralýzu, eliminujte zo svojho života stres. Ležím v posteli, polospánok, vôňa kadidla, estragónu a akejsi ťažkej ruže. Vyháňajú zo mňa diabla, je to príliš reálne, nedokážem sa pohnúť, chcem odvrátiť tvár, ale je zaseknutá. Cítim, ako zo mňa odchádza duša (diabol). Znásilňujú ma na Lýcejnej, nedokážem sa pohnúť, zdá sa to prirodzené, akoby sa to malo stať. Nahlas kričím, dcéra sa vedľa mňa zamrví a zašepká, že Mína chce ešte spať. Až táto sila ma vytrhne, dokážem pohnúť rukou, prehodiť ju cez jej telo, obopnúť ju a spať.

Eliminujte stres. Ekzém ma obrástol ako mach. Je frustrujúce, že ešte aj môj ekzém je slušný a hanblivý. Dômyselne sa objavuje len tam, kde ho zakrýva oblečenie. Nezvyklé kožné problémy sa vraj dajú považovať za signál, že sa niečo potlačené derie von. Psychosomatika. Inokedy nedokážem spať celú noc, ráno vyklonená nad slabo osvetleným mestom lapám po čerstvom vzduchu, myslím na to, že som zase mala sex, že som zase stratila kontrolu, priateľ mi do dlane strká Lexaurin, podopiera ma, vezme ma do postele, pod kríže zasunie termofor.

Bradu rovno, ramená zatlačiť

Keď dnes spomínam na svoje detstvo, mnoho vecí viem. Ale najhoršie je vedieť a nemôcť nič urobiť. Dá sa vedieť, že patriarchálna kultúra telesnosti sa nezrodila v našom panelákovom byte, ale dá sa vedieť, že tam panovala. Dá sa na to prísť, ale prestať žiť podľa jej vzorcov: teda nenechať sa ovládať diktátom krásy a telesnosti… tiež sa to dá, ale nie je to jednoduché. Bolí to.

Stojím v našuchorených princeznovských šatách. Na vysvietenom pódiu. Ako Malá Miss Sunshine, lenže ja som z cukru. Je to moja prvá súťaž krásy, diadém mám dodnes vystavený na polici. Keď naň dopadá svetlo, lesk kamienkov sa odráža na strope. Nechcem ho požičať ani dcére, je to vážna vec. Keď mi ju ukladajú na hlavu, mám päť rokov. Každý ma obdivuje, cítim sa milovaná. Chodím na prehliadky, väčšie modelky si ma maznajú, češú, ukazujú mi, ako správne chodiť, vlniť sa, ako na konci móla zastaviť a zapózovať. Stojím na konci móla na akomsi kúpalisku, akoby priamo nad bazénom, chlór v nose, letný outfit, modrý gliter sa mi z mihalníc zatúla na sliznicu, slzí mi očko, ale naďalej sa usmievam.

Divoké deväťdesiate, transformačné obdobie. Doma chodím v obývačke s knihami na hlave po zakreslenej čiare. Čítam, veľa: aj s otcom, aj s mamou, predsa však, keď príde návšteva, ide neustále o to, aká som krásna. Tancujem pred návštevami v baletných špičkách. Som dobrá, mohla by som byť baletka, popravde, milujem to, aj učiteľka vraví, že mám talent, ale zhumpľovať si telo mi nedovolia, tanca stačí tak akurát. Celý život počúvam rôzne možné idey o mojej budúcej kariére. Moderátorka večerných správ pre babku, kráľovná krásy pre mamu, pre otca – na nič konkrétne si nespomínam, až neskôr ľutuje, že som si nevybrala právo.

Možno to znie smiešne, ale keď som veľmi mladá otehotnela, napadlo mi, že teraz už som nadobro diskvalifikovaná: na Miss nesmiem. Nedávno sa mi snívalo, že som zatajila dieťa, prešmykla som sa do finále, drasticky som schudla, na mojom tele neboli stopy pôrodu, boky sa mi zúžili naspäť do starých levisiek. Aj vo sne som bola celkom rozpoltená, vedela som, že je to choré, ale cítila som úľavu, akoby boli veci konečne tak, ako majú byť.

Chytená v sieti

Uvedomujem si svoje telo, blížim sa do puberty. Nesmiem sa ho dotýkať, ovoniavajú mi ruky, keď opustím izbu a nesmiem byť pridlho v kúpeľni. Od počiatku teda viem, že moje telo je krásne, nárok naň však nemám.

Násťročná stojím v bikinách v studenej chodbe akéhosi piešťanského bytu. Nohy ako bužírky. Pred odchodom sa uistiť, že sú oholené, dlho sa škodovkou nadránom z Bratislavy trmácať, na zadnom sedadle sa ponoriť do lacného kožucha zo secondhandu, krajina v rannom šere je krásna, hmla nad poľami, srnky a zajace, ale komu sa chce v takej zime vyzliekať? Mama so mnou nesmie. Je nás veľa, ako na páse, vtedy si to ale neuvedomujem, šúcham si husiu kožu, čítam si rodokaps, nohy ma omínajú v lacných lodičkách, o chvíľu ma zavolajú, otočím sa ako kebab na ražni pred škaredými tučnými chlapmi, a potom doma čakám na výsledok, netrpezlivá a roztúžená zúročiť to, že v každom aspekte vyhovujem ideálu krásy dvadsiateho prvého storočia. Nikdy som to nezúročila, hoci som túto situáciu prežila stokrát.

S mamou spíme v robotníckej ubytovni, inú si nemôžeme dovoliť. Večer sa v tej testosterónovej liahni bojíme ísť osprchovať. Ráno kasting. Neprinesieme domov peniaze, ani zmluvu, ale ploštice. Celé mesiace spíme všetci traja na karimatkách v obývačke. Deratizéri nám poradili všetko zbaliť do vriec na odpad a okrem vyhubenia dospelých jedincov čakať aspoň dva mesiace, kým bezpečne zdochnú všetky larvy. Ploštice sú môj jediný plat, jediné zákazky. Rodičia ma utešujú, že sú v tom prachy. Tie sme nikdy nemali, nemáme čím, ani koho podplatiť.

Keby aspoň úzus o mojom tele nekolísal. Po pôrode prichádza babka na návštevu, čakám ju v bráne nášho bungalovu, opretá o hrdzavý plot, už z diaľky som dojatá, že je tu, predsa už má svoj vek, je horúce leto a cesta je dlhá. Mám priateľove tričko a šortky. Podíde ku mne a pobavene pošepne: „Ostalo ti brucho.“ Na dieťa v kočíku sa ani nepozrie, až vnútri, keď sa pohodlne usadí s citronádou v ruke. V mladosti som akné mala podľa otca preto, lebo som špinavá, neumývam sa dosť, tak som sa drhla do krvi, robila som si bolestivý píling z kávových zŕn a vaječného bielka, tigrou masťou natierala jazvy na čele, akné však zmizlo až vekom. Podľa babky som bola čaptavá, krivonohá, mala som príliš čiernu kožu, inokedy zas nezdravo žltú, raz, keď na mne zbadala tangáče, povolala celú rodinnú radu: nosím diablov vynález, lákam úchylov. Pre ten istý diabolský dôvod som nesmela čítať Harryho Pottera. Nie som dosť elegantná, na ihrisku stúpim do každého hovna, hlavu mám v oblakoch, načo toľko čítam – pre babku, aby ma mala rada, hltám Danielle Steelovú – ale mám špinavé topánky, hnusné nechty, chlpaté nohy, milión modrín a prečo preboha, preboha, nemôžem sedieť vystretá. Zdá sa, že čím chudobnejšia rodina, tým viac si nárokuje dokonalosť. Z teleshoppingu mi za veľa peňazí objednajú pajonček.

Každé kilo navyše je pre mňa dodnes výzvou. Nikdy, alebo takmer nikdy to na mne nebolo vidno, ale určite trpím poruchou príjmu potravy. V zrkadle nevidím zdravé silné telo po pôrode, hoci racionálne viem, že vyzerám v poriadku. Vidím tank. Vidím niečo, čo nemá nič spoločné s telom, ktoré sa ako pierko triaslo na chodbe modelingovej agentúry. A racionálne viem, že je to normálne, človek sa vyvíja, starne, zreje. Lenže hlboko vnútri cítim kolaps, neistotu a bojím sa, že sa viac nikomu nebudem páčiť. Babka mi občas zavolá. Vždy sa ma nejakým spôsobom spýta, koľko mám kíl. Šesťdesiat, neviem to ani vysloviť, hneď sa mi prevráti žalúdok, viem, že je to hanba. Povie, aby som schudla. Poradí mi, aby som fajčila, to mi pomôže. Ona toľko kíl nemala ani po menopauze. Neskôr mi napíše aj strýko. Že by som mala chodiť behať, keď mám toľko kíl.

Obliekam sa ako do vreca. Nech ma ani nevidno. Nech sa stratím, rozpustím vo vzduchu. Necvičím, len sa občas s dcérou prerúčkujem na preliezačke. Milujem tanec, ale tancujem len v obývačke. Mohla by som niečo urobiť, aby som vyzerala pevnejšie, ale nedokážem to. Akékoľvek intenzívnejšie cvičenie je potvrdením, že majú pravdu.

Mnoho vecí nemôžem. Nemohla som povedať nie, keď sa na mňa vo výťahu vrhol šéf. Nikdy nespočítam, koľko nechceného sexu som mala len preto, že som nemohla povedať nie. Pretože moje telo bolo krásne, každý ho chcel, ale nikdy mi nepatrilo. A všetky čiary sa napokon spájajú na Lýcejnej.

Krv vo mne vrie a som vydesená. Čo sa bude diať, keď budem starnúť? V každom možnom ohľade vyhovujem ideálu krásy dvadsiateho prvého storočia. A asi aj naďalej budem. Predsa však horím, v každom výklade sa kontrolujem, a byt nedokážem opustiť, kým som na kabáte neuhladila aj posledný pokrivený šev. Pre mnohých som elegantná, štýlová, ale je to kŕč. O chvíľu sa koronová škrupina rozbije, vykročíme do ulíc a reality. Nedokážem myslieť na nič iné, len či si to niekto všimne: že som pribrala.

Všetko vo mne vrie, keď vstávam i keď zaspávam. Konečne však cítim aspoň hnev. Myslím na Mínu, moju dcéru, ktorá v každom možnom ohľade vyhovuje ideálu krásy dvadsiateho prvého storočia. Každý večer presúvam jej telíčko, aby som sa vedľa nej pomestila. V polospánku sa zamrví. Robím to z lásky a aby som mohla byť pri nej blízko. Ale predsa len: čo ak si zvykne, že sa jej niekto len tak dotýka?

Predstavujem si, aké by to bolo, keby som ten oheň vo mne mohla rozšíriť von. Keby ju mohol celú obopnúť ako neviditeľné puzdro a slúžiť jej na obranu pred nechcenými dotykmi. Keby mohol popáliť každého idiota a podpáliť celú Lýcejnú.

Jediné, čo môžem, je napísať tento text. Vytrhnúť ho z novín, poskladať ho do malej obálky a raz jej ho darovať: nech si k nemu sama priradí tvár.

Autorka je matka