„Kultúrne centrá považujem za chrbtovú kosť podpornej činnosti fondu, ich význam vnímam nielen ako umelecký a kultúrny, ale aj širšie spoločenský, demokratický a občiansky,“ povedal Robert Špoták, od júla nový riaditeľ Fondu na podporu umenia, počas prezentácie svojej koncepcie na verejnom zasadnutí Rady FPU začiatkom marca. Kultúrne centrá sú pilierom nezriaďovanej kultúry na Slovensku a ich zánik by mal fatálne následky na množstvo tvorkýň a tvorcov. Nie sú len divadelnými javiskami, kaviarňami či koncertnými sálami, ale neraz aj jedinými priestormi, kde je možné skúšať nové inscenácie, realizovať workshopy, diskusie alebo umelecké rezidencie. Ako zmenila ich fungovanie aktuálna energetická kríza?
„V prvom rade treba povedať, že kríza nevznikla včera. To, že príde, bolo jasné minimálne v roku 2020,“ povedal pre Kapitál Michal Klembara, predseda Antény – siete pre nezávislú kultúru. Toto občianske združenie zastrešuje aktuálne dvadsať organizácií, ktoré prevádzkujú stály priestor určený primárne na realizáciu aktivít v oblasti nezávislej kultúry. Anténa zastupuje kultúrne centrá v komunikácii s orgánmi štátnej správy a samosprávy, usiluje sa zlepšovať podmienky ich fungovania, participuje na formovaní kultúrnych politík. Počas pandémie Anténa vyjednala napríklad úpravy pravidiel covidového semafora pre kultúrny sektor, jej pripomienky do svojej štruktúry zapracoval Fond na podporu umenia.
V súvislosti so zvyšovaním nákladov a cien energií mala Anténa spolu s niekoľkými ďalšími kultúrnymi asociáciami stretnutie so zástupcami Ministerstva financií SR už v januári minulého roka. Rokovalo sa o plošných opatreniach pre kultúrny sektor, ktoré sa dnes ukazujú ako nepostačujúce. „Energetická kríza je v podstate stará téma, ale nič sa stále nevyriešilo,“ konštatuje Klembara. „Dlho trvalo, kým došlo k nejakej politickej dohode, ako bude vyzerať pomoc, či už domácnostiam alebo priemyslu a podnikom. A niekde v tom sú stratené aj neziskovky a občianske združenia.“
„Stratené“ je v tomto prípade pomerne trefný výraz, pretože je ťažké definovať, ktoré kultúrne centrum má nárok na akú pomoc (a či vôbec nejakú). Klembara hovorí o „informačnom chaose“, v ktorom je náročné zaujať spoločný postup vo vyjednávaní so štátom. „Situáciu komplikuje aj to, že centrá sú v rôznych regiónoch, majú rôznych dodávateľov, rôzne zmluvné podmienky, niektoré sú regulované subjekty, niektoré nie sú. Jeden je maloodberateľ, iný veľkoodberateľ. Tých možností a variácií je veľmi veľa a ťažko povedať plošne, aký je aktuálny stav. V prípade subjektov, ktoré nemajú ceny nejakým spôsobom zafixované, vieme dnes iba povedať, aké platia zálohové platby, nevieme predvídať, aká bude realita,“ vysvetľuje Klembara.
Dôležité je podľa neho ešte zdôrazniť, že energetická kríza a vysoká inflácia prišli po dvoch rokoch pandémie, ktorá kvôli opakovaným zákazom činnosti pre kultúru spôsobila to, že väčšina aktérov má už vyčerpané úspory aj manévrovací priestor na šetrenie. „Štát navyše pomohol kultúre len za rok 2020. Ten nasledujúci rok bol pritom v následkoch na kultúrny sektor ešte náročnejší,“ dodáva.
Čo všetko sa dá zvyšovať, čo všetko sa dá vypnúť
Kultúrne centrá sa preventívne už teraz snažia nejakým spôsobom ušetriť, mnohé v zimných mesiacoch úplne zavreli alebo radikálne obmedzili prevádzku. „Nekúrime a zimný program máme pozastavený, kým sa neoteplí,“ potvrdila Kapitálu Zuzana Novotová Godálová z multimediálneho priestoru Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. Činnosť v zimných mesiacoch zredukovali aj Periférne centrá v Dúbravici. „Pracujeme z domu, kultúrne centrum je od 20. decembra približne do konca marca zatvorené,“ hovorí Andrej Poliak.
Redukovať celoročné náklady je niekedy možné aj zdanlivo banálnymi opatreniami. Peter Kočiš z Divadla na Peróne v Košiciach hovorí, že plagáty nahradili písaním na veľkoplošné tabule, Marek Adamov zo spojených kultúrnych centier Stanica Žilina-Záriečie a Nová synagóga vypočítal, že aj vypínanie kávovaru na noc môže priniesť úsporu 300 eur ročne. „Premerali sme všetky naše spotrebiče a objavili najväčších žrútov elektriny, najmä staršie chladničky putovali do šrotu alebo sú vypnuté,“ dodáva Adamov. Aj tieto kroky sú dôkazom toho, že kultúrnym centrám výrazne pomôže ušetrenie každého eura.
Samozrejme, ako prirodzené riešenie sa ponúka zvyšovanie cien vstupného. Klembara však upozorňuje, že „kultúra, na rozdiel od iných sektorov, nemôže veľmi prenášať náklady na zákazníka“. Aj mimo krízy bojuje o každú diváčku a diváka, Slovensko stále nechápe kultúru ako segment, za ktorý treba aj platiť. Ako hovorí Matej Lukáč z kultúrno-turistického centra Hájovňa v Banskej Štiavnici, „ľudia začnú najskôr šetriť na kultúre, keď si budú musieť kupovať maslo za päť eur“. Hájovni okrem novozrekonštruovanej budovy pomáha aj bufet, ktorý v areáli prevádzkujú. Turisti si počas bicyklového výletu k tajchom prídu kúpiť pivo a kávu, a tým čiastočne umožňujú robiť v Hájovni aj kultúrne podujatia, výstavy či umelecké rezidencie.
Marek Adamov a jeho tím v Žiline k zdvihnutiu cien pristúpili a zvýšené náklady premietli do vyšších cien nápojov, vstupeniek, poplatkov za kurzy. Ide približne o dvadsaťpercentné navýšenie. Nová synagóga je príkladom kultúrneho centra, kde sú ceny za energie zásadnou položkou, a mohla by byť likvidačná. Podľa Adamova je preto nevyhnutné pracovať na diváckej vyťaženosti priestoru. „Pri súčasných cenách si nemôžeme dovoliť pomaly ani deň bez akcie,“ hovorí. Našťastie majú možnosť prenajímať Synagógu aj na mimokultúrne podujatia, čo vytvára značnú časť príjmov.
Napriek tomu, že odhadovaný nárast cien na rok 2023 za elektrinu a plyn je pre Stanicu a Synagógu okolo 250 až 300 percent (po odpočítaní štátnej dotácie), snažia sa tieto podmienky brať ako výzvu a motivovať sa k väčšej efektivite. „Máme šťastie na relatívne úsporné budovy, v rámci možností (pamiatku je možné zatepliť len čiastočne, ale ani Synagóga nie je úplne neefektívna, teraz sa ukazuje rozumný náš dávnejší tlak na architektov aj pamiatkarov), aj polystyrén na fasáde Stanice už nie je tak na smiech, ako niektorí architekti tvrdili. Plánujeme na Stanici výmenu kotla za efektívnejší a fotovoltické panely na Stanici aj na Synagóge (uvidíme, čo na to povedia pamiatkari, no verím v zmenu aj v takejto veci), na čo samozrejme potrebujeme obrovské investície (viac než 100-tisíc eur), ale návratnosť pri týchto cenách nebude už 10-ročná.“ Adamov vraví, že realistické by bolo vypnutie a zatvorenie Synagógy na zimné mesiace, avšak bola by to škoda, lebo je to obdobie, keď ľudia chodia na výstavy a ďalšie podujatia. Rizikom by bola jednak strata divákov, ale aj poškodenie budovy: „Pamiatkam ani žiadnym iným budovám nerobí dobre, keď sú mimo prevádzky, rastie v nich vlhkosť a výsledkom môže byť nakoniec vyššia škoda ako náklady na temperovanie.“
Prevádzka bez podpory
V posledných mesiacoch sa najviac skloňuje spojenie energetická kríza, ale Michal Klembara poukazuje na to, že energie nie sú jediná vec, ktorá zdražela. „Inflácia zasiahla kultúrne centrá pomerne tvrdo na niekoľkých frontoch. Napríklad honoráre umelcov vzrástli za posledné dva roky na Slovensku pomerne výrazne, čo sa dá chápať, tiež sa im zvyšujú životné náklady, ale tie dôsledky sú na naše pomery radikálne. Pýtať si o stovku-dve viac na prvý pohľad nepôsobí veľa, no za celý rok to pokojne urobí aj dvadsaťtisíc. Potrebujeme tak o niekoľko desiatok tisíc eur ročne viac ako pred dvoma rokmi len na honoráre. Vzrástli aj ceny prevádzky priestorov, správy budov, tlaky sú z každej strany.“
Mnohé kultúrne centrá ponúkajú tvorkyniam a tvorcom aj umelecké rezidencie, čo je pre fungovanie nezávislej kultúrnej scény nevyhnutnosť. Ako však upozorňuje Marek Adamov, umelecká rezidencia dnes môže byť drahšia ako verejné podujatie: „Najväčší problém sú dlhodobejšie odbery elektriny – čiže nie koncert alebo divadlo, ktoré trvajú hodinu či dve, ale skúšanie, pri ktorom sa svieti 8 – 12 hodín denne.“
Ako rezidenčné centrum funguje napríklad aj PlaST – Platforma pre súčasný tanec v Novej Cvernovke v Bratislave. „Nárast energií je takmer trojnásobný. Ročne to bola suma zhruba 7 500 eur, teraz to bude cez 20 000 eur, ak budeme mať otvorené celoročne,“ objasňuje Soňa Kúdeľová, koordinátorka centra. „Pristúpili sme k regulácii kúrenia (využívame priestor s mierne zníženou teplotou, čo však v prípade tanca môže viesť aj k úrazom a podchladeniu), inštalovali sme rôzne bariéry, ktoré majú zabrániť úniku tepla. Problém je, že priestor je nerekonštruovaný, takže je energeticky náročný a v krátkom čase a bez štrukturálnej pomoci sa to nedá riešiť,“ hovorí a už teraz je zrejmé, že telocvičňu budú musieť v nasledujúcom zimnom období na prelome rokov 2023/2024 zavrieť úplne. Ak by zavreli už teraz, malo by to fatálne následky pre vyše tridsať umelkýň a umelcov: „Sme jediný priestor, ktorý sa zameriava na zastrešenie pôvodnej tvorby. A sme aj zázemím pre pravidelný tréning nezávislých tvorcov na poli tanca. Keďže aj my sme financovaní grantami, priestor sme nikdy neposkytovali komerčne, teraz však musíme od nich začať žiadať aspoň nejaké menšie finančné spolupodieľanie sa na prevádzke, lebo to inak neutiahneme,“ konštatuje Kúdeľová.
Kultúrne centrá sa zhodujú, že na systémovej úrovni absentuje inštitucionálna podpora nezávislých kultúrnych aktérov – centier, divadiel, galérií. Väčšina grantov neumožňuje použiť financie na bežnú prevádzku, prípadne len malé percento. A práve takáto forma pomoci by bola pre centrá kľúčová. „Nejaké dotačné programy sa začínajú objavovať, ale sú to len lastovičky a štát k tomuto problému zatiaľ nijako komplexne nepristúpil,“ vraví Klembara. Dlhodobo problematické je dofinancovať fungovanie kultúrnych centier z iných zdrojov ako je Fond na podporu umenia. Ten síce vyzýva k viaczdrojovému financovaniu, avšak, ako vysvetľuje aj Klembara, nie je veľmi odkiaľ ho zohnať. „Niekto môže mať podporu od mesta alebo kraja, ale sú to veľmi symbolické sumy,“ hovorí. Podmienky sa menia aj v závislosti od regiónu. „Niekde to funguje trošku lepšie, inde je to veľmi zlé. A firemný či komerčný sponzoring mimo Bratislavy prakticky neexistuje“.
Niektoré centrá podľa Klembaru čerpajú podporu z nórskych grantov, Medzinárodného vyšehradského fondu, Kreatívnej Európy či z Erasmu+. Mnohé z nich sú z hľadiska administratívy či manažmentu mimoriadne náročné a zväčša ide opäť o projektové financovanie, ktoré nevie pomôcť so samotnou prevádzkou.
Volanie do prázdna?
Kultúrny sektor sa ocitá pri rôznych formách štátnej pomoci na chvoste alebo v akomsi slepom bode. A hoci sa v nedávno predstavenej Stratégii kultúry a kreatívneho priemyslu 2030 píše, že množstvo financií, ktoré štát a samospráva na Slovensku alokujú na kultúru, je dlhodobo porovnateľné s priemerom EÚ (za poslednú dekádu 0,76 % HDP oproti 0,73 % HDP v priemere EÚ 27), Michal Klembara upozorňuje, že prepočty sú trochu zavádzajúce: „Argument, že na kultúru je u nás alokovaných dostatok finančných prostriedkov, ale nenarába sa s nimi efektívne, sa v posledných rokoch používa často. Avšak absentuje uvedomenie si toho, že báza, o ktorej tu hovoríme, je nižšia. Nedá sa argumentovať nejakým percentom. Podobné kultúrne subjekty na západe alebo severe Európy majú päť- až desaťnásobne vyššie rozpočty.“
Rozpočet Fondu na podporu umenia sa nezmenil od roku 2017. Ministerstvo financií SR ho nenavýšilo napriek snahám samotného fondu, zatiaľ nepomáha ani tlak zo strany kultúrnej obce. Na jeseň 2022 adresovali viaceré kultúrne platformy a asociácie otvorený list „Pomôžte kultúre prežiť“ predsedovi vlády Eduardovi Hegerovi a ministerke kultúry Natálii Milanovej, v ktorom žiadali rýchlu pomoc v oblasti stabilizácie cien energií v takej výške, ktorá umožní plnohodnotné fungovanie kultúrnych zariadení, navýšenie rozpočtu FPU či urýchlenie prijatia sponzorského zákona pre kultúru. Odpoveď zo strany ministerky bola, ako inak, nekonkrétna a všeobecná: „uvedomujeme si potrebu navýšenia príspevku zo štátneho rozpočtu do fondu…“, „túto potrebu reflektujeme aj v Stratégii kultúry…“, „som otvorená spolupráci…“.
Anténa aktuálne chystá zber dát, aby mohla pri komunikácii s ministerstvami presvedčivejšie argumentovať. „So štátom sa doteraz veľmi ťažko hovorilo, lebo sme nevedeli vyčísliť, ako nás nárast cien zasiahol, a jediné, na čo štát dobre počúva, sú konkrétne čísla,“ hovorí Klembara. Otázne je, čo je možné vyriešiť v krajine, ktorá aktuálne nefunguje štandardným spôsobom. Skeptický je aj predseda siete Anténa. Uvedomuje si, že momentálne neexistuje politická vôľa niečo presadiť. Zrejme bude treba počkať do 30. septembra, keď sa uskutočnia predčasné voľby. „Len to už bude pre mnohé kultúrne centrá neskoro,“ uzatvára Klembara.
Autorka je estetička
Text vznikol v spolupráci s pražskou kanceláriou Heinrich Böll Stiftung
