Reflexia konferencie The White West III: Automating Apartheid (13. – 14. 2. 2020, Viedeň)
Konferencia The White West III: Automating Apartheid, ktorá sa stihla odohrať pár týždňov pred plošným rušením kultúrnych a vedeckých podujatí, bola paradoxne v mnohom teoretickou prípravou na budúce udalosti spojené s paralýzou kolektívneho života. Nové spoločenské podmienky totiž môžu otvoriť cestu ďalším manipuláciám digitálneho priestoru a aktualizáciám kolonializmu v online priestore – teda témam, ktoré prepájali konferenčné príspevky. Oblasti analýzy, ktoré mali až morbídne či dystopické kontúry (napr. kontrola obyvateľstva umelou inteligenciou a múzejníctvo ostatkov nebielych ľudí), ukázali, že belošská pevnosť Západu je stále nedobytná – internet nepriniesol demokratizáciu, ktorú sme od neho v 90. rokoch očakávali, a fašizmus dnes vyhráva svoj boj o politickú legitimitu. Ak chceme v sieti ochromujúcich udalostí objaviť priestor pre akciu a rezistenciu, musíme najprv konceptualizovať beznádej, ktorá plynie zo súčasného vývoja vzťahu medzi krypto-kolonializmom a fašizmom, mimo bieleho Západu aj na jeho domácom fronte. Konferencia The White West III: Automating Apartheid v tomto zmysle predstavovala príležitosť nazrieť za oponu súčasných ideologických mechaník a pomenovať to, čo tvaruje emocionálne aj biologické priebehy a výsledky našich životov v 21. storočí – od objektivizácie tela v koloniálnom múzeu po politiky odozvy na pandémiu nového koronavírusu.
Dvojdňová konferencia bola rozdelená do štyroch blokov: prvý bol zameraný na nové populizmy a geopolitickú ekonómiu súčasného kapitalizmu, druhý na nekropolitiku a rasovú vedu, tretí na kryptomeny a politiku biometrickej kontroly, štvrtý na politiky identít a post-humanizmus. Kým niektoré z príspevkov by bolo možné zaradiť do dekády trvajúceho postkoloniálneho projektu sústredeného na dekolonizáciu vedy a ištitúcií, iné boli orientované na nové kolonizačné systémy – predovšetkým technológie blockchainu.
Spájajúcim prvkom oboch týchto tematických odnoží je, samozrejme, rasa – ezoterická kategória, sociálny konštrukt viazaný na arbitrárne biologické charakteristiky, alchymistická častica zapojená v biopolitike a prízrak, ktorý sa vkráda aj do zdanlivo autonómnych oblastí prežívania, ako je hudba (ako hlása slávny citát z úvodu knihy Music and the Racial Imagination od Ronalda Radana a Philipa Bohlmana z roku 2000, „istý prízrak sa vkráda do domu hudby […] v mene rasy“).
V tomto texte chcem vyzdvihnúť tri príspevky konferencie, ktoré boli pre mňa najplodnejšie. Ide o subjektívny výber ovplyvnený osobnými preferenciami a zámerom tohto textu. Tým je uchopenie určitej dystopickej situácie, ktorá existovala aj pred pandémiou v podobe paranojí a fantázií o penetrácii belošského centra subskupinami a rasovanými ľuďmi. Ako už priamo na konferencii predpovedala filozofka Marina Gržinić, tieto paranoje sa v mytológii pravicových populistov naplnili práve v entite nového koronavírusu, v čase konania konferencie ešte celkom globálne neprejaveného – snahy Viktora Orbána či Donalda Trumpa vykresliť vírus ako entitu prichádzajúcu zvonka od cudzincov (v súlade s fantáziami reverzného kolonializmu) na seba nenechali dlho čakať.
Ľudské ostatky a hranice (rasovaného) človeka
Príspevok s názvom Human Remains Restitution and the Politics of Undoing Race in the Museum otvoril jeho autor Ciraj Rassool otázkou, akým spôsobom je možné „pretvoriť staré koloniálne múzeum na také, ktoré je vhodné pre demokratickú spoločnosť“. Následne popísal súčasnú situáciu európskych múzeí, ktoré v 20. storočí neeticky získavali ostatky ľudí z Južnej Afriky bez súhlasu zosnulých a pozostalých. Cieľom bolo zachovať rasované charakteristiky tiel ľudí, ktorí boli považovaní za miznúce „rasové typy“. Ostatky takýchto Juhoafričanov/Juhoafričaniek boli vykopané z hrobov a za účelom takzvaného rasového výskumu prevezené do Viedne, kde sú uložené dodnes. V kontexte v súčasnosti už začatého projektu reštitúcie Rassool volá po novom étose múzea a diskusii nad tým, ako by mala správna reštitúcia vyzerať – aká „epistemická práca“ má v nej byť zapojená a akým typom ceremoniálu vrátiť ostatky pozostalým.
Koloniálne „násilie zbrane a násilie múzea“, ktoré popisuje Rassool, môže pripomenuť výstavu tiel väzňov svedomia z Číny s názvom Body the Exhibition, ktorú v roku 2017 hosťovala aj Bratislava. Fotografie z eticky spornej výstavy, na ktorých si bieli ľudia obzerajú detailne rozobrané telá z Číny, prinášajú okrem pocitu zhnusenia aj poznanie, že dokonca aj v súčasnosti a bez prvoplánovej väzby k starému koloniálnemu múzeu sa ľudské telá takpovediac „nižšej kategórie“ môžu stať exponátmi. Dôležitým rozmerom tohto procesu je anonymizácia a objektivizácia tela tak, aby zanikli ľudsko-právne kontexty a jeho hodnota ostala výsostne prírodovedná.
Belošská pevnosť: Kto môže žiť a kto musí zomrieť
To, že v koloniálnom múzeu je cieľom vystaviť či archivovať ľudské telo ako prírodný úkaz, a to, že sú na tento účel použité telá ľudí zbavených práv – potenciálne zavraždených či vykopaných z hrobov – je v súlade s logikou nekrokapitalizmu, o ktorom hovorila Marina Gržinić v svojom príspevku How to Blow the World of Racial Global Necrocapitalism and Provoke Rebellion, Power, Thoughts. Rasový nekrokapitalizmus distribuuje nároky na život nerovnomerne a slovami teoretika nekropolitiky Achille Mbembe (2003), doslova určuje, „kto môže žiť a kto musí zomrieť“. Implicitne rasové politiky podľa Gržinić tiež rozhodujú o možnostiach cestovania a vzdelávania. Nástrojom znemožňovania mobility a vzdelania sú napríklad objemné byrokratické prekážky pri získavaní víz.
Najviac kontroly a prekážok je sústredených v takzvaných neoliberálnym nekrozónach, o ktorých Gržinić hovorila ako o miestach, v ktorých sú „mizéria, vylúčenie a smrť vytvárané, spravované, normalizované a napokon estetizované“. Nekrozóny sú hotspoty utrpenia v systéme, ktorý umožňuje aj globálnym hrozbám udierať asymetricky a situovať dôsledky kríz individuálne na určité telá a kolektívne na určité miesta. V tomto kontexte a v súvislosti s foucaultovským poňatím biomoci Marina Gržinić tiež spomenula nový koronavírus a tendencie k exklúzii a deportáciam – k etnickému čisteniu centra belošskej pevnosti Západu a odstraňovaniu subskupín. Na konci príspevku Gržinić vyslovila nádej na zmenu v znovudefinovaní toho, čo to znamená byť človekom. To je ambiciózna požiadavka a veľká úloha, načať cestu k jej splneniu môžu práve fóra ako konferencia The White West III.
„Vaša otázka je súčasťou problému.“
Príspevok Blockchain: The White Man’s Burden od Davida Golumbiu bol azda z celej konferencie najviac pesimistický v predpovedi budúcnosti bieleho Západu vzhľadom na rastúci vplyv korporácií a zlyhávanie štátu v snahe o reguláciu tech gigantov. Golumbia sa zameral na technológiu blockchainu – zo svojej podstaty podvodný projekt kryptomien, ktorý sa dá porovnať s konštrukciou belošskosti (whiteness). Golumbia chápe blockchain aj belošskosť ako „technológiu, ktorá nemôže nič doručiť, alebo môže doručiť iba nedostatok, a tento nedostatok veľmi rýchlo prepuká vo fašizmus na domácom fronte a kolonializmus mimo neho.“ (Golumbia parafrazujúci Seshadri-Crooks, 2000) Blockchain je podľa Golumbiu dizajnovaný na zneužívanie ľudí prevažne zo štátov Globálneho Juhu, ktoré nemajú vyvinuté mechanizmy na reguláciu krypto-ekonomiky. Podľa jeho slov „nejde len o to, že tieto projekty sú zavádzajúce a neuvedomelé repetície koloniálnych gest; tieto projekty sú tiež prešpikované libertariánskou túžbou po naplnení vlastných záujmov, ktorá je zahalená vágnym altruizmom, typickým pre celý diskurz kryptomien (Golumbia, 2020)
Keď sa v rámci diskusie z publika ozvala otázka, či nie je historicky práve štát hlavnou entitou zapojenou v kolonizácii a prečo je v tejto analýze štát vykreslený pozitívne, Golumbia stručne odpovedal: „Vaša otázka je súčasťou problému.“ Táto priamočiara a v rámci štandardov debaty na vedeckej konferencii nevyberaná reakcia bola pre mňa pamätihodná. Golumbia, ktorý je zbehlý v postkoloniálnej teórii a zároveň technologických detailoch a politikách blockchainu, sa vzdal nuansovanejšej reakcie na otázku spochybňujúcu jeho analýzu pre údernosť svojej odpovede. Už v svojom príspevku však zavrhol naratív o reguláciách ako nástrojoch despotizmu štátu a po ďalšej otázke hovoril o tom, aký je štát v skutočnosti bezzubý v snahe regulovať korporácie ako Facebook, ktorý je v súčasnosti „neštátny hráč mimo akejkoľvek kontroly“. Podľa Golumbiu budú mať korporácie zapojené v digitálnej kolonizácii čoraz väčšiu moc, zatiaľ čo štát bude slabnúť, a on sám zatiaľ netuší, ako tento trend zvrátiť.
Budúcnosť a smrť
Konferencia The White West III: Automating Apartheid sa na neurčitú dobu stala mojím posledným kolektívnym zážitkom vedy. Avšak nielen v tomto ohľade bola pre mňa výnimočná. Dá sa povedať, že oplývala akousi historickou tiažou, ktorá azda nie je celkom nová, ale až na tomto podujatí som ju zažila v takej vybičovanej intenzite. Po príspevku Davida Golumbiu táto intenzita navyše nadobudla príchuť bolestnej beznádeje, aká na vedeckých konferenciách nie je bežná.
V posledných rokoch je v humanitno-vednej komunite už v zásade konsenzom, že tektonické dosky globálneho ideologického usporiadania sa dávajú do pohybu. „Koniec histórie“ filozofa Francisa Fukuyamu je už – pre nedostatok iného slova – históriou. Ocitáme sa v podivnom období, ktoré ekonóm Joseph E. Stiglitz v roku 2019 v odkaze na Fukuyamu nazval nielen koncom neoliberalizmu (a teda koncom histórie), ale aj „znovuzrodením histórie“. Konferencia The White West III bola nielen pokračovaním tohto nového konsenzu, ale svojím naladením aj mrazivo vizionárska.
Je takmer zbytočné napísať, že klincom do rakvy Fukuyamovho konca histórie je dnes práve pandémia, ktorá možno dokáže alterovať kolektívne imaginácie v zmysle pamäti aj budúcnosti. Kultúrny teoretik Mark Fisher, ktorý písal o tom, ako nám neskorý kapitalizmus znemožnil predstavivosť o nových budúcnostiach (aj naše futuristické fikcie sú nostalgické – preberajú alebo oživujú estetiku 80. rokov), by dnes možno mal čo povedať k našej novej každodennosti v izolácii a ekonomickej neistote pandémie. Otázka je, či sme stratili posledné zvyškynároku na budúcnosť a dostane sa nám len bezkrvnej dystópie, ktorá je navyše esteticky horšia než kyberpunk 80. rokov (Mark Fisher o ére sociálnych médií hovorí ako o „nudnej dystópii“), alebo nás náhla neobyčajnosť situácie donúti nielen k vytvoreniu nových kultúrnych foriem, ale aj k tomu, čo Markovi Fisherovi chýbalo pred jeho smrťou v roku 2017 – ku kultúre 21. storočia, ktorá je prominentne kultúrou 21. storočia, a nie pastichom kultúr minulosti.
Avšak, hoci sa ocitáme v období zmien, netreba zabúdať na to, čo veľmi efektívne ukázala práve konferencia The White West III – že vzorce rozdeľovania moci a utrpenia sú neuveriteľne odolné a medzi tie najneotrasiteľnejšie hierarchie patria práve tie rasové. Prežili internet a kryptomeny, prežijú aj možné spoločenské zmeny v dôsledku pandémie. Nech už je naša budúcnosť akákoľvek, zrejme v nej pocítime (a to v novej kvalite) realitu toho, čo tvrdí Achille Mbembe: že vládnutie znamená rozdeľovanie nároku na život a „politika je smrť, ktorá žije ľudským životom
Autorka je doktorandka hudobnej vedy, študuje konštrukcie rasy v hudbe a hudobné vzdelávanie rómskych detí
