Prešiel rok, odkedy som nebývala doma. Miesta pobytu som striedala každých pár týždňov, aby som sa vyhla zadržaniu a sledovaniu, nepoužívala som telefón. Zakrývala som si tvár vždy, keď som vyšla z bezpečia. Krátky čas som bola zadržaná a bolo voči mne začaté trestné stíhanie. Všetci moji súdruhovia a súdružky boli buď vo väzení, alebo na úteku – a ja som sa ocitla v Európskej únii so žiadosťou o štatút utečenky. Od roku 2005 som bola politicky aktívna a považovala som sa za anarchistku, no nikdy by som si nepomyslela, že raz budem musieť krajinu nadobro opustiť.
Zdá sa, že povolebné protesty v Bielorusku utíchli, avšak spomienky naďalej žijú v srdciach ľudí. Ľudí, ktorí stratili svojich milovaných, ktorých najbližší boli uväznení, bití a po krátkom zadržaní museli zomrieť na COVID-19. Ľudí, ktorí sedia vo väzení za hocičo od komentára na komunikačnom kanále Telegram až po konšpiráciu s cieľom zrealizovať štátny prevrat. Tisícov ľudí, ktorí boli nútení opustiť krajinu v strachu o svoje zdravie a život. A milióny tých, ktorí zostali a s úzkosťou čakajú na domovú prehliadku, zatknutie, vyhrážku, že ich pripravia o rodičovské práva, či na výpoveď z práce pre svoj politický postoj.
Avšak politická perspektíva zachovaných spomienok je zvyčajne prezentovaná najdôležitejšími hráčmi z mainstreamu, ktorí majú prístup k veľkým peniazom, politickým analytikom a svetovým súdom. A presne tak ako Lukašenko vytvára naratív o Bielorusku, ktoré ochránil pred vonkajším zásahom reprezentovaným Sviatlanou Cichanovskou a spol., táto opozícia zas vytvára naratív proeurópskeho, pokojného a civilizovaného protestu strednej triedy s cieľom dosiahnuť zastupiteľskú demokraciu. Odtiene medzi tým chýbajú. A jedným z takýchto odtieňov je anarchistický pohľad.
Životaschopná hŕstka
Anarchistické hlasy sú v Bielorusku odjakživa vylúčené z mainstreamového naratívu opozície. „Najnezávislejšie“ médiá v krajine sú liberálne alebo konzervatívne. Anarchisti a anarchistky si vyslúžili pozornosť len vtedy, keď oslovili verejnosť natoľko, že ich už nebolo možné odignorovať. Napríklad v roku 2017 počas protestu proti dani z nezamestnanosti, keď v regionálnom meste stáli v čele demonštrácie. Noviny vtedy písali o tom, ako „ľudia pochodujú centrom mesta“. Anarchistické hnutie v krajine nie je početné, no je vcelku organizované vďaka rokom vynútenej undergroundovej činnosti a rozvinutej kultúre kolektívnej bezpečnosti. V situáciách, keď existujúce opozičné strany majú problém zohnať dvadsať ľudí, ktorí by vyšli do ulíc, anarchisti a anarchistky s ľahkosťou vytvoria tzv. čierny blok (black bloc) pozostávajúci z päťdesiatich.
V auguste roku 2020 a v období predtým sa Cichanovská so svojím tímom báli verejne zvolať protest či zúčastniť sa nepovolených alebo spontánnych pochodov. Neskôr ich vyhostili z krajiny alebo väznili, zatiaľ čo iné strany sa aktívne pripravovali na obsadenie pozícií v novej vláde. A tak anarchisti vstúpili na čerstvo uprázdnenú politickú scénu počas demonštrácií ako jedna z mála skupín s jasným politickým postojom – ktorá navyše vystupuje ako kolektív, čo bieloruskú verejnosť zaujalo a oslovilo. Ľudia prahli po letákoch, príhovoroch a rytmoch vzdoru – a anarchisti a anarchistky toto všetko mali.
Anarchistické skupiny sa mohli podeliť o svoje skúsenosti s dlhodobým organizovaním sa proti režimu, trvalým znášaním represií i tým, aké bezpečnostné opatrenia je možné uplatňovať počas priamych akcií alebo pochodov. Vysvetľovali dôležitosť kombinovania rôznych taktík protestu a taktiež to, ako si štát snaží zachovať monopol na násilie, a neopomenuli ani taktiky, ako sa chrániť proti slzotvornému plynu, vodným delám a projektilom. No nik ich nepočúval. Hlavné kanály Telegramu slúžili iba na zvolávanie ľudí do ulíc a podnecovanie pomsty policajtom (skrz ničenie policajného majetku) bez akéhokoľvek tematizovania bezpečnosti a vyhýbajúc sa diskusii o rozdieloch medzi pokojným a násilným protestom. Keď sa anarchistom a anarchistkám nepodarilo osloviť svoje publikum online, vydali sa šíriť informácie do ulíc. Zúčastňovali sa miestnych susedských schôdzí, vytvorili malý komunikačný kanál určený na samoorganizovanie. Poskytovali aj právne rady a taktiky (ne)komunikovania s políciou počas zadržania. Vytlačili tisíce letákov a nálepiek pre ostatných protestujúcich a protestujúce. Práve anarchistické skupiny otvorili diskusiu na tému, koho by sme mali považovať za politického väzňa či väzenkyňu. Mainstreamové ľudskoprávne organizácie totiž z tejto definície často vylučujú ľudí, ktorí boli „násilnejší“ ako ostatní, prípadne nepatrili pred vypuknutím protestov medzi politicky činné osobnosti. Politicky združené kolektívy taktiež vytvorili mapu bezpečnostných kamier a prototyp webu so zbierkou odhalených identít príslušníkov a príslušníčok polície, ktorí sa podieľali na násilných zákrokoch a represiách.
Dosah anarchistických médií vzrástol. Anarchistický bloger Mikola Dziadok bol jednou z posledných osobností, ktoré nielen reportovali z ulíc a verbovali nových protestujúcich, ale prinášali aj politickú analýzu. No ľudí nepochybne viac nadchol jeho anarchistický imidž než pochopenie myšlienok tohto hnutia. Aj napriek tomu je na mieste hovoriť o úspechu – v prípade skupiny, ktorú štátne orgány i bežní ľudia po celom svete zavrhujú.
Najhorší nepriateľ štátu
Zatiaľ čo nezávislé médiá venovali anarchistickým skupinám len pár riadkov, jedinými organizáciami, ktoré o nich písali ako o hnacej sile protestov, boli polícia a štátne médiá. Prirodzene šlo do určitej miery o zveličenie, no zároveň mali propagandisti a polícia pravdu – keďže anarchisti a anarchistky organizovali kampane v uliciach namiesto toho, aby unikali pred zatýkaním, mohli teoreticky zmeniť mentálne nastavenie slušného množstva ľudí voči formám protestu a politickým požiadavkám.
Nebolo to po prvý raz, že sa anarchisti a anarchistky stali protagonistami v „dokumentárnych“ filmoch vysielaných v národnej televízii. Zaslúžili sa dokonca o vznik policajného kanálu na Telegrame, ktorý slúži špecificky na odhaľovanie identity anarchistov a anarchistiek.
Anarchistické kolektívy vyvinuli veľké úsilie, aby zanalyzovali predchádzajúce represie a vytvorili silnú kultúru kolektívnej bezpečnosti, ktorá zamedzila polícii získať prehľad o hnutí. No táto kultúra stratila svoju hlavnú oporu, spočívajúcu v zásade „nehovor s policajtmi a zašifruj si svoje zariadenia“ v momente, keď policajti mučili anarchistu Dziadoka, aby získali prístupové heslá. Ľudia začali pochybovať, že budú schopní zniesť fyzický nátlak a ochrániť citlivé informácie hnutia. Napriek tomu dodnes nie sú známe prípady anarchistiek či anarchistov, ktorí by na seba donášali na súde. Podľa skupiny Anarchist Black Cross Belarus, ktorá už 11 rokov poskytuje finančnú podporu anarchistom a anarchistkám, však bolo zatknutých 28 ľudí hlásiacich sa k anarchizmu a antifašizmu (vrátane jednej ženy) a väčšina z nich na súdny proces ešte len čaká. Treba podotknúť, že ani jedno politické hnutie či skupina v Bielorusku nemá v súčasnosti toľko väznených. No niektorí z nich nie sú považovaní za politických väzňov: čelia rôznym obvineniam od účasti na pochode cez založenie medzinárodnej kriminálnej organizácie až po terorizmus.
Revolúcia alebo zrodenie politického subjektu?
Tento proces umožnil bieloruským anarchistom konečne stretnúť „skutočných“ ľudí, porozprávať sa s nimi, zažiť veľkú podporu, solidaritu a obdiv. Dúfajme, že hnutie bude vítané a chránené pred represiou akéhokoľvek nového „demokratického“ režimu.
Po toľkých rokoch neúspešného boja som neočakávala, že Lukašenko len tak ľahko odíde len preto, že ho niekto poprosí a prinesie kvety jeho ochranke. Posledný rok pre mňa nebol transformáciou politického režimu, ale skôr rokom osvety a myšlienkového nastavenia bieloruského obyvateľstva. Absencia politických špičiek, ktoré by ľudom povedali, čo majú robiť, viedla k tomu, že sa ľudia zaangažovali do množstva diskusií o metódach a politickej budúcnosti krajiny. Väčšina stále sníva o raji zastupiteľskej demokracie, no mnohí zažili, aké to je, aktívne sa chopiť svojej vlastnej agendy, a snívať takýto sen im už nemusí stačiť. Odlišnú realitu, nanešťastie, nebudú môcť tak skoro okúsiť.
Autorka je anarchistka, želá si ostať v anonymite
Z angličtiny preložila Zuzana Miháliková
