Z druhovo, žánrovo i mediálne jednoznačných mantinelov dekády sviežo uskakujúca umelkyňa, ktorá sa napája na inonárodné aj slovenské pramene skorších i novších (ňou rovnako inšpirovaných) autorských ročníkov, píše veľa, lebo to potrebuje, a dobre (že ju tunajší diskurz má). Povedané pramení z textovo dokázateľného faktu, že jej život a sčasti autobiografické písanie sú prepojené podobne, ako je to v prípade trebárs Haugovej, u ktorej sa rovnako snúbi kvantita s kvalitou (síce u nej monotónnejších) diel a s ktorou Bodnárovú spájajú niektoré (každou svojsky uchopované) témy: obojsmerné rodové vzťahy, (kolektívne dotované) sny, (hodnotové) splývanie fauny/flóry/človeka, ktoré je u Bodnárovej silnejšie dotvárané urbánnosťou, vnorenie do (nielen) vesmírneho univerza, rokmi (po)značená telesnosť…
Dôverne iný rukopis
Zbierka VESMÍRNY PRACH si nesie typické znaky autorkinej tvorby, zároveň však predstavuje špirálovito nenápadný posun: nie v striktne lineárnom zmysle. Ide skôr o kyvadlové intra- a intertextové presúvanie tvarovo-obsahových závaží medzi miskami „knižných váh“, napríklad pokiaľ ide o rôzne odtienky osobnej/spoločenskej účasti, zasypávanie/odhaľovanie trás, po ktorých hrdinka kráča a v ktorých kladie vždy inú tiaž krokov na to, čo ju aktuálne zaujíma, resp. trápi (vo veci vzťahov, konkrétnych aj symbolických mužsko-ženských priziem či ukotvenosti v „tu a teraz“). Aj tvarovo je kniha vychýlením, rozkročením medzi dvoma polohami. Na jednej strane sa rúti vpred (aj v zhode s neobťažujúco terapeutickou potrebou vypisovania sa), textová subjektka [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
