Poézia ozdobou politického rituálu? Ku kritikám nekultúrnosti

photo: Chairman of the Joint Chiefs of Staff from Washington D.C, United States, CC BY 2.0

Vystúpenie poetky Amandy Gorman na inaugurácii nového amerického prezidenta Joea Bidena rezonovalo po celom svete, a Slovensko nebolo výnimkou. Zaujímavým (a pre mňa nečakaným) typom reakcie bolo lamentovanie nad nedostatočnou kultivovanosťou slovenskej politickej scény, ktorá – na rozdiel od Spojených štátov – svoje umelkyne a umelcov nielenže nerešpektuje, ale ani nepozná. No a poézia, tá je celkom na okraji záujmu. Zhodli sa na tom napríklad spisovateľ Michal Hvorecký či náš šéfredaktor (a môj co-host v podcaste Koniec hry) Tomáš Hučko. Zatiaľ čo prvého tento markantný rozdiel inšpiroval k napísaniu textu pre Denník N, druhý sa uspokojil s facebookovým statusom, v ktorom píše, že by bolo „super vidieť takúto úctu k poézii aj u nás, počuť napr. slovenského básnika či poetku pri najbližšom menovaní prezidenta/prezidentky.“

Nárek nad nedostatočným postavením umelcov a iných kultúrnych pracovníkov v našej spoločnosti nie je v žiadnom prípade vzácny. Treba povedať, že je na ňom mnoho pravdy – to ukázala ignorácia zo strany štátu, s ktorou sa kultúrne pracovníčky a pracovníci stretli v priebehu pandémie, ako aj minimalistická úloha, ktorú kultúre prisudzuje politická vízia budúcej obnovy. Tieto problémy si zaslúžia adresnú kritiku.

Za adresnú kritiku však nemožno považovať fantazijné túženie po tom, že garantovať umeniu status, ktorý mu domnele patrí, môže jeho zapájanie do verejných rituálov politiky. Takéto túženie nie je krokom k relevancii a mobilizácii. Pôsobí skôr ako upokojujúca uspávanka, ktorú si opakujeme v snahe utíšiť vlastné ego a pocit nedocenenia. Jej východisko je mylné a závery nemajú s nápravou tragickej situácie kultúrnych pracovníčok a pracovníkov nič spoločné.

Nevecnosťou proti nekultúrnosti

Vhodnou inšpiráciou ku kritike tohto postoja je, myslím, cyklus prednášok Petra Rezka Husserlova vecnosť, v ktorej Rezek používa Husserlovu filozofiu na lepšie pochopenie procesov šírenia kultúry. Upozorňuje na dva typy uvažovania: vecný a nevecný. Zatiaľ čo vecný sa vzťahuje k objektu kultúry ako takému, teda k textu či dielu, nevecný sa vzťahuje k inému aktu vzťahovania sa k objektu – pričom objekt sa v ňom ako taký nevyskytuje. Dôležité je, naopak, všetko ostatné: kto, kde či ako dielo vyprodukoval. Vulgárne povedané, podstatnejšie sú báchorky a dojmy než dielo samotné. Iste, niečo o ňom de facto zistíme, ale je to skutočne to podstatné?

Dobrým príkladom nevecnosti môže byť napríklad súd, ktorý o diele Rudolfa Slobodu nedávno vyslovil iný slovenský intelektuál: „Stredoeurópsky Houellebecq, hĺbkou spriaznený s Bernhardom, neúprosný a presný pozorovateľ z domu pod treťohornou plážou Sandbergu, je dodnes, napriek kvalite diela, autorom pre malú skupinu ľudí.“ Znie to svetácky, no ak sa pozrieme bližšie, okrem floskuly „neúprosný a presný pozorovateľ“ a stručnej poznámky o „kvalite diela“ sa o Slobodovi nič nedozvedáme. Podozrivo veľa sa však dozvedáme o autorovi súdu, ktorý nám imponuje svojou znalosťou dvoch slávnych spisovateľov a Slobodovho bydliska.

Dojatie nad výkonom Amandy Gorman, ktoré zdôrazňovalo nekultúrnosť nášho národa, malo veľmi podobný nádych nevecnosti. Pre Hvoreckého, napríklad, nebol dôležitý samotný text básne, teda to, či zaznieva kvalitná alebo nekvalitná poézia – o nej sa dozvedáme totiž vskutku iba to, že jej prednes bol „strhujúci“. O autorke však Michal Hvorecký symptomaticky píše možno viac ako potrebujeme vedieť: má 22 rokov, vyrástla v Los Angeles, študovala sociológiu na Harvarde, stihla založiť neziskovú organizáciu, je laureátkou Národnej ceny pre mladých básnikov a poetky atď. Namiesto diskusie o kultúre sa teda skôr dojímame na jednej strane inštitucionálnymi znakmi prestíže (Harvard, oficiálny program na podporu talentov) a na druhej zase ostentatívnou hagiografickou interpretáciou autorkinho života, ktorý kopíruje konvenčnú trajektóriu „rags to riches“, v ktorej jedinec prekoná úskalia života a tvrdou prácou a talentom dosiahne zaslúžený úspech. Prosto, v centre nie je poézia, ale naratívny gýč nedeľnej televízie.

Hvoreckému to však slúži ako odrazový mostík ku kritike slovenskej nekultúrnosti, ktorá ignoruje priam metafyzický význam literatúry pre spoločnosť. Ako píše, naši politici zverejňujú iba „mizerné“ a „urážlivé“ veršovačky – v kontraste s USA, kde „lyrika patrí k samozrejmej súčasti civilizácie, nie obskúrnej záľube,“ čo dokladá tvrdením, že v USA číta poéziu 28 miliónov ľudí. Akú poéziu, žiaľ, nespomína. Cieľom totiž nie je hovoriť o poézii, ale šokovať číslovkou. Ďalej nás žiada predstaviť si, že by na inaugurácii našej prezidentky vystúpili napríklad Michal Tallo či Mária Ferenčuhová. Symptomaticky sa však o ich poézii nič nedozvedáme – Tallo je tu redukovaný na „queer“ a Ferenčuhová na „poetku“. Prečo sa práve ich poézia hodí ako sprievod politických rituálov, nevieme. Mám skôr dojem, že sa tu hovorí o potencialite, že by takéto texty v budúcnosti mohli napísať. Nejde teda o ich vlastnú poéziu, ale o akúsi inú, ktorá ešte nevznikla.

Inak povedané, je to typ výzvy ku kultúrnosti, ktorý je mimoriadne nevecný. V centre pozornosti totiž stojí kto, kde, pred kým a ako. Všetko je o dojmoch, o „krásnom a kultúrnom geste“, ktoré spomína Hučko, nie o jeho podstate. Kultúra sa tu síce šíri, ale, ako to pekne sumarizuje Rezek, „nešíri sa jej vec.“ Ak však túžbu po kultivovanosti založíme na nevecnosti a dojmoch, asi ťažko bude jej výsledkom niečo iné než iba dojem.

Literatúra dityrambu

Za nevecnou túžbou po novom postavení kultúry v politickom a verejnom živote sa skrýva ešte väčší problém ako to, že sa zaoberá dojmami namiesto pojmov. Týka sa predstavy, že ak zaradíme umelecký prejav do choreografie politického rituálu, robíme službu umeniu, a napokon i spoločnosti, ktorú kultivujeme.

Participácia na verejných rituáloch (typu inaugurácie) môže nepochybne saturovať žiadzu jednotlivcov po uznaní či význame. Zároveň však z definície okliešťuje jednu zo základných funkcií moderného umenia – jeho kritický potenciál. Túžiť po literárnych vložkách politických akcií totiž znamená túžiť po umení, ktoré je zviazané etiketou rituálu, neutralizované a (vedome či nevedome) redukované na okrasný prvok. Spoľahlivé, vypočítateľné a nekonzekventné umenie, ktorého doménou sú prinajlepšom dityramby. Hoci sa môže tváriť revolučne, vždy bude iba mobilizovať v limitoch vopred alokovaného času a priestoru v rámci rituálu a vo vopred určených hodnotových (resp. rétorických) rámcoch politikov, ktorí mu venujú priestor. Bude to umenie buď irelevantné, alebo poplatné – hoci možno svetonázoru, s ktorým sa stotožňujeme. Osobne si len ťažko viem predstaviť, čo je na tomto type kultúrnej produkcie lákavé, okrem prvoplánového dojatia nad zdanlivou relevanciou umenia v politickom živote.

Druhým problémom tejto túžby je, že obvyklým výsledkom tesnej aliancie medzi umením a politikou je vznik limitovaného okruhu umelcov, ktorí majú privilegovaný prístup k rôznym typom zdrojov. Dôvodom pritom nemusia byť kvality ich prác, ale práve osobné a hodnotové priesečníky medzi svetmi umenia a politiky. Tie však, napokon, budú viditeľné iba pre insiderov umeleckého sveta – navonok, ako vždy, je privilégium ospravedlnené meritokratickou ideológiou talentu. Nemyslím si, že práve tento typ elity slovenské umenie potrebuje.

Záverom

Aby bolo zrejmé, mojím cieľom nie je kritizovať akúkoľvek formu spolupráce so štátnymi inštitúciami. Nemám najmenší problém s transparentne nastavenými grantovými schémami, dobre organizovanými umeleckými odbormi, či dekonštrukciou a rekonštrukciou slovenských umeleckých inštitúcií. To sú potrebné procesy – a obaja autori spomínaní v tomto texte sa do nich, každý svojím spôsobom, zapájajú. Čo naopak nepotrebujeme, sú jalové fantázie o relevancii umenia, za ktorými sa skrýva fascinácia pátosom chvíle, možnosťou slávy a hypotetickým prístupom k moci. Nie umenie samotné.

Autor je sociológ