Religiozita môže mať rôzne podoby. Akú si vyberie Slovensko?

24. 6. 2025

Autoritatívna politická moc sa v boji o konzervatívne voličstvo snaží parazitovať na kresťanstve. Samozrejme, robí to populisticky, teda v línii kultúrno-etických vojen a pokryteckého moralizovania. V čase, keď slovenský premiér otvorene hovorí o tom, že liberálna demokracia nefunguje a že by sme si mali brať príklad z diktatúr, by mali kresťania a kresťanky aj predstavitelia cirkví rázne odsúdiť autokratické snahy obmedzovať demokraciu a slobodu.

Pre ponovembrovú slovenskú spoločnosť je dôležitým pilierom kolektívnej identity kresťanstvo. Podľa posledného sčítania ľudu (2021) sa 55,8 percenta obyvateľstva hlási k rímskokatolíckemu vyznaniu, 5,3 percenta k evanjelickému, 4 percentá ku gréckokatolíckemu, 1,6 percenta k reformovanému a 0,9 percenta k pravoslávnemu. Výskum Sociologického ústavu SAV Generácia a viera 2024 zas opätovne potvrdil, že sa počet veriacich na Slovensku dlhodobo pohybuje okolo 70 percent. Mierne síce klesá počet praktizujúcich kresťanov a kresťaniek (návštevnosť bohoslužieb klesá s nižším vekom a väčším sídlom), svetonázorová štruktúra však ostáva pomerne stabilná. Stále u nás teda žije viac veriacich ako ľudí bez náboženského vyznania (23,8 percenta). Rastie však podpora odluky cirkví od štátu a menia sa aj samotné spôsoby, ako religiozitu na Slovensku prežívame a demonštrujeme: menej inštitucionálne, menej tradicionalisticky.

Náboženský kapitál je na Slovensku výhodný

Napätie medzi tradíciou a modernosťou, národným a globálnym, naším a cudzím, z ktorého pravicovo-populistický diskurz urobil eminentný problém dnešného sveta, formuje aj religiozitu v našej spoločnosti. Mnohí veriaci a veriace reagujú na dynamické spoločenské a kultúrne procesy príklonom k doktrinálnemu kresťanstvu, iní či iné v nich, naopak, vidia príležitosť kresťanstvo reformovať a viesť dialóg s dobou. Rigidná religiozita imponuje ľuďom, ktorí často inklinujú aj k etnickému nacionalizmu a vyhraneným spoločenským postojom. Religiozita je pre nich v prvom rade prostriedkom vytyčovania symbolických hraníc medzi „my“ a „oni“.

Protipól tejto rigidnej religiozity (nazvime ju „vonkajšia“, pretože jej funkcia spočíva v sociálnej dištinkcii: môže napríklad slúžiť morálnemu nadraďovaniu sa nad iné, často stigmatizované skupiny) predstavuje religiozita založená na spiritualite a univerzálnych hodnotách. Tá nachádza skôr prieniky medzi rôznymi kultúrami a náboženstvami namiesto toho, aby ich vylučovala (nazvime ju „vnútorná“).

Kresťanstvo predstavuje v každom prípade významný referent našej kolektívnej identity, hodnotovej orientácie a morálnych princípov. Ak zohľadníme vysokú mieru religiozity slovenskej populácie, historické i súčasné postavenie cirkví (najmä teda katolíckej) vo vzťahu k štátu, ako aj symbolický význam kresťanstva pre naše civilizačné a kultúrne sebazaradenie, môžeme konštatovať, že na Slovensku existuje niečo ako „náboženský kapitál“, ktorý môže jeho držiteľom a držiteľkám či užívateľom a užívateľkám prinášať spoločenské výhody. Tým väčšmi, že religiozita je v našej spoločnosti tradične reprodukovaná ako habitus, teda ako kognitívne a hodnotové schémy, spôsoby vnímania a konania, ktoré pôsobia ako niečo prirodzené a prostredníctvom ktorých sa jednotlivci tiež socializujú. Cez náboženský habitus sa zároveň reprodukuje istý obraz sveta a jeho sociálne hierarchie, ktoré sa často, najmä v diskurze pravice, prezentujú ako niečo, čo má buď metafyzický alebo biologický či kultúrny základ, a preto to má tak ostať.

Život na dedine bol typickým sociálnym priestorom, v ktorom reprodukcia náboženského habitu prinášala rôzne formy kapitálu. V menších sídlach, kde sa naďalej kladie dôraz na tradičnú pospolitosť, to tak môže fungovať doteraz. Dnes však veľké množstvo veriacich žije v prostrediach, kde vonkajšia religiozita nepredstavuje významný zdroj sociálneho kapitálu a klesá aj nátlak na jej praktizovanie zo strany okolia. Orientácia na vonkajšiu alebo vnútornú religiozitu ako prejav všeobecnejšieho svetonázoru (a štruktúry osobnosti) ovplyvňuje aj politické preferencie kresťansky orientovaných voličov. Kresťanskodemokratické hnutie (KDH) nie je automatickou voľbou, hoci ide o stranu s najviac religióznou identitou. Tým, ktorí a ktoré sa hlásia ku kresťanstvu, ale zároveň odmietajú otvorenú, pluralitnú a inkluzívnu spoločnosť, ponúkajú iné strany silnejšiu kombináciu kresťanstva, nacionalizmu, štátneho či vodcovského paternalizmu aj rôznych foriem xenofóbie.

Ani samotné voličstvo KDH sa jednoznačne nezhoduje v tom, s kým by mala ísť napríklad strana do prípadnej vládnej koalície. Dve tretiny by radšej uprednostnili Progresívne Slovensko, jedna tretina, naopak, Smer. Väčšina teda nie je naklonená kolaborácii s populistickými extrémistami, ktorí majú korupčné kauzy, nevenujú sa zvyšovaniu životnej úrovne, zdravotníctvu ani školstvu (ako vyplýva aj z výpovedí viacerých regionálnych členov a členiek KDH). V tejto súvislosti je trochu prekvapivé, aký politický záujem v KDH sledujú, keď chcú pri hlasovaní o kultúrno-etických zmenách v ústave kolaborovať s vládou, ktorú verejne odsudzujú – napríklad na protivládnych protestoch. Je prinajmenšom diskutabilné, či sú pre väčšinu ich voličstva navrhované ústavné zmeny natoľko zásadné, že má zmysel týmto spôsobom legitimizovať súčasnú moc a hrať jej hru.

Naša kresťanská identita by mala byť hrádzou proti pravicovému populizmu

Na Slovensku, ako aj v iných krajinách vo svete religiozita často prerastá do náboženského nacionalizmu. Je však otázne, či naozaj kvôli láske k vlasti alebo láske k Bohu. Vyzdvihovanie národných a kresťanských tradícií v skutočnosti pre mnohých a mnohé znamená návrat k etnickej identite, patriarchálnej rodine, národnej kultúre či ekonomickému klientelizmu, v rámci ktorého je možné obohacovať sa na štáte vďaka politickým konexiám. Takýto návrat k národnej zvrchovanosti v čase globalizácie a našej integrácie do takzvaných západných štruktúr nevyhovuje len politikom pri moci a s nimi spriazneným oligarchom, ale aj bežným oportunistom, ktorí očakávajú, že sa k pracovným a finančným príležitostiam dostanú vďaka svojej straníckej a ideologickej orientácii.

Pre istú časť spoločnosti predstavujú dopady globalizácie – či už ekonomické, spoločenské alebo kultúrne – nevýhodu. Keď sa jednotlivci nastavení na homogénne kultúrne a sociálne prostredie stavajú proti globalizmu, zahraničným vplyvom či európskej legislatíve a v kultúrnej oblasti aj proti progresivizmu, cudzím zvykom a tradíciám, do veľkej miery sa bránia tomu, aby ich ekonomický, sociálny a kultúrny kapitál, ktorým disponujú, nestratil na hodnote (a aby neprestal byť zameniteľný). Moc nadnárodného kapitálu a jeho dopady na pracovný trh, záväzok udržiavať právny štát vyplývajúci z nášho členstva v medzinárodných spoločenstvách, rastúca potreba ovládať cudzie jazyky a osvojovať si multikultúrne soft skills v profesijnom prostredí – všetky tieto okolnosti reálne alebo potenciálne znevýhodňujú tých a tie, ktorí a ktoré boli navyknutí fungovať v rámci lokálnych sietí, tradičných kultúrnych a jazykových prostredí či neformálnych (neoficiálnych) ekonomických aktivít.

Medzi národno-konzervatívnymi postojmi a pseudokresťanskou (vonkajšou) religiozitou na jednej strane a stratégiami získavania kapitálu na druhej strane existuje súvislosť, ktorá vypovedá niečo dôležité o charaktere našej spoločnosti: stále sa spoliehame na to, že nám bezpečný a pohodlný život zabezpečí v prvom rade politická a ideologická lojálnosť voči mocenským štruktúram. Denne sme svedkami toho, ako sa rezignuje na odbornosť a férovosť, pretože to, čo sa v prvom rade vypláca, je sociálny kapitál (rodinné väzby, užitoční známi a recipročná lojálnosť), ktorým je možné bez problémov kompenzovať nedostatky v iných druhoch kapitálu (napríklad vo vzdelaní a v odborných kompetenciách). Politická a ideologická orientácia má často najmä praktický význam, rovnako ako národno-konzervatívne cítenie: umožňuje jednoduchšiu cestu k úspechu, pričom najpodstatnejším kritériom sú klanová či stranícka príslušnosť, ale v neposlednom rade aj podobný spoločenský a kultúrny habitus (od kultúry vyjadrovania, životného štýlu, vkusu až po morálku a hodnoty).

Hlavná sociálna misia kresťanov a kresťaniek, ktorou by mala byť zodpovednosť za tento svet a pomoc slabým a vylúčeným, je dnes mimoriadne naliehavá. O to viac, že príslušníctvo spoločenskej majority aj politické špičky sa neraz odvolávajú práve na kresťanstvo, keď obhajujú vlastné nenávistné postoje a vypočítavo reprodukujú populárne názory (vrátane predsudkov). Kresťanstvo by sa malo, naopak, spájať s ďalšími emancipačnými hnutiami a spoločne bojovať proti hegemónii pravicového populizmu, ktorá je existenčne závislá od nenávisti a radikalizmu. Krajná pravica chce svoje voličstvo presvedčiť, že láska k blížnym (a v univerzalizme, ktorý by mali kresťania a kresťanky vyznávať, nimi nie sú len príbuzní a kamaráti, nanajvýš všetci bieli a heterosexuálni kresťania a kresťanky, ale aj cudzinci a cudzinky, príslušníctvo menšín či, dovolím si dodať, aj zvieratá a živá príroda) je prejavom slabosti. Práve preto by malo byť kresťanstvo v situácii, v akej sa nachádza dnešný svet, v prvom rade sociálne, ekumenické a environmentálne. Sociálne angažované kresťanstvo sa možno žije ťažšie ako kresťanstvo nenávisti a stigmatizovania, ale mali by sme sa zamyslieť, ktoré z nich má bližšie k odkazu evanjelií.

Autor sa venuje výskumu kultúry