Rozhovor s pani Krumplihlavovou
Pána a Pani Krumplihlavových v našich končinách poznáme od polovice deväťdesiatych rokov ako postavičky z disneyovky Toy Story: Príbeh hračiek. Predlohou k týmto filmovým hviezdam sú originály Mr. a Mrs. Potato Head, ktoré boli prvými hračkami propagovanými prostredníctvom televíznej reklamy. Pre zemiakové vydanie Kapitálu sa vo fiktívnom rozhovore s pani Krumplihlavovou rozprávala Jennifer Mills, spisovateľka a jedna z producentiek medzinárodne oceňovaného podcastového formátu Everything Is Alive, ktorý je zameraný na špekulatívne rozhovory s každodennými objektmi.
Mohli by ste sa nám predstaviť?
Áno, volám sa pani Krumplihlavová a som tá hračka – pani Krumplihlavová. Momentálne mám na sebe svoje žlté vlasy, fialový klobúk a ružové uši. Dnes mám nasadenú iba jednu ruku a nemám nos.
Áno, to som si všimla. Ešte sa mi nikto nikdy nepredstavil úplným opisom toho, čo má na sebe.
My to vnímame ako formálne predstavenie sa. Krumplihlavy si vo všeobecnosti veľmi potrpia na spôsoby a dbajú na zdvorilostné oslovenia či vykanie. Preto sa o nás vždy hovorí ako o pani Krumplihlavovej alebo pánovi Krumplihlavovi. Nikdy nepoužívame svoje krstné mená.
Tak mi napadá, že som počula o pánovi a pani Krumplihlavových, ale existujú aj pán doktor Krumplihlava alebo pani doktorka Krumplihlavová?
Nie.
Prečo nie?
Naše živobytie závisí od toho, že nám odpadávajú časti tela. Doktori sú pre nás zbytoční.
Cítite sa ako zemiak?
Moji praprarodičia boli skutočné krumple. Páči sa mi myšlienka, že mám v sebe kúsok z DNA skutočných krumplí.
Všetci boli skutočné krumple?
Áno. Narodili sa pod zemou. Nie je to úžasné? Chcela by som sa narodiť pod zemou. Vy nie?
No, nie som si istá. Ako sa z nich stali krumplihlavy?
Moja praprababka a môj prapradedko boli prvými Krumplihlavovcami. To bolo v roku 1952. Vtedy decká dostali krabicu s našimi doplnkami, ku ktorým boli pripevnené pripínačky, našli si skutočné krumple a vyobliekali ich.
Naozaj? Takže deti obliekali vašich praprarodičov, ktorí boli skutočnými krumplami?
Áno! A v tých časoch nechali môjho praprastarého otca fajčiť fajku. Pán Krumplihlava prestal mať dovolené fajčiť fajku v roku 1987. Teraz má niekedy pán Krumplihlava namiesto fajky mikrofón. Možno prestal fajčiť, aby mohol spievať čistejším hlasom.
Boli vaši praprarodičia populárni?
Ó, bože, že či? V tých dávnych časoch boli veľmi slávni. Boli televíznymi hviezdami!
Vážne?
V roku 1952 účinkovali v celkom prvej televíznej reklame pre deti. Všetko ostatné v telke bolo v tej dobe pre dospelých. Ale keby ste sa vtedy spýtali decka, či pozná pána a pani Krumplihlavových – akoby ste sa dnes pýtali, či poznajú Justina Biebera. V tom roku sa predalo viac ako milión sád. Množstvo mojich príbuzných v tej dobe pracovalo ako krumplihlavy, pre krumple to bolo dobré zamestnanie.
A čo sa stalo s vašimi praprarodičmi, keď sa stali slávnymi?
No, spomínané sady doplnkov boli v tom čase také populárne, že decká sa hrali so skutočnými krumplami po celom dome. A v nasledujúcom roku do hry vniesli celkom novú rodinu. Neobmedzovali sa na krumple, ale začali strkať naše ruky a oči do hocijakej zeleniny, ktorá im prišla pod ruky – do uhoriek, mrkvy, paradajok… a čo ja viem, do čoho ešte.
To znie ako riadny bordel.
Veď aj bol. Rodičia sa začali sťažovať, pretože po celom dome nachádzali plesnivú zeleninu. Stalo sa z nás ohrozenie zdravia, hoci z nás mal byť skôr obed. Vtedy začali zakazovať skutočným krumpliam, ako boli moji praprarodičia, stať sa krumplihlavami. Tak vznikol náš druh. Od roku 1964 sú naše telá len plastové. Neskôr nám dali aj väčšie uši, väčšie nosy, väčšie klobúky… všetko je dnes väčšie, aby nás malé deti neprehltli. Aspoň to považujem za dobrú vec…
Vyzeráte, že vám je smutno z toho, že sa z vás stali plastové krumple.
Áno, trochu. V podstate sme také bárbiny zo sveta krumplí. Tie nerealistické telesné normy… V prvom rade som obrovská. A taká zmyselná, dokonca nemám na sebe ani ždibku hliny, ani žiadne čudné hrboly! Pozrite, akú mám hladkú pokožku!
To je pravda, ste najdokonalejšia krumpla, akú som kedy videla.
Ale ja nechcem byť dokonalá, chcem robiť to, čo bežne robia krumple, napríklad splesnivieť alebo žiť pod zemou.
Vidím, že dnes máte len jednu ruku. Chceli by ste mi o tom porozprávať?
Ach, božíčku, samozrejme. Niektoré moje časti sa navždy stratia, iné na čas zmiznú a zase sa zjavia. Ako napríklad dnes, odpusťte, prosím, no vyzerá to, že moje ústa s profesionálnym úsmevom sa stratili. Preto sa tvárim trochu, ehm, zvodnejšie, než by som si priala.
Skutočne máte veľmi našpúlené pery.
Tieto ústa naozaj neznášam. Dúfam, že sa moje profesionálne ústa čoskoro nájdu. Nechcem, aby si všetci mysleli, že ich chcem pobozkať.
Ak to pomôže: ja si nemyslím, že ma chcete pobozkať.
No, to je dobre. A chudák pán Krumplihlava. Všetky jeho klobúky sa stratili. Veľmi sa hanbí, lebo nechce, aby ľudia vedeli, že je plešatý. Ale zase, čo ja viem… všetci už predsa vedia, že sme plešatí. Veď sme krumple.
Môžete mi porozprávať o pánovi Krumplihlavovi?
Jasné – ak sa ma nebudete pýtať, či sme zosobášení! To, že všetci Krumplihlavovci, ktorých poznáte z popkultúry, sú páry, neznamená, že sme nimi všetci. My s mojím pánom Kurmplihlavom sme len priatelia. Úprimne, niekedy ho nemôžem vystáť. Stále si požičiava môj dobrý pár uší.
Vďaka za objasnenie. Aj ja som predpokladala, že pán a pani Krumplihlavovci sú vždy zosobášení.
Len to nehovorte mojej priateľke Marjorie. Jej pán Krumplihlava je jej brat. Božemôj, neviem si predstaviť, že by sme boli na ich mieste. Stále každého opravujú a keď sú spolu na verejnosti, dávajú si záležať na tom, aby naozaj hlasno rozprávali o svojej matke. Musí to byť vyčerpávajúce.
A odkiaľ poznáte svojho pána Krumplihlavu?
Zažili sme toho spolu veľa. Raz na Vianoce nás spoločne darovali jednému chlapcovi, ktorý nás nemal veľmi rád, takže nás nasledujúce leto predali v garážovom výpredaji.
Naozaj? A vtedy ste získali svojho súčasného človeka?
Áno, volá sa Helen. Mali sme veľké šťastie. V tom garážovom výpredaji si nás kúpili ako úplne prvých, pretože sme boli v pôvodných krabiciach. Cítila som sa trochu slávna. A Helen bola taká nadšená, že nás dostala, že kričala celú cestu domov. Dosť si tým zavarila, lebo nechcela prestať kričať.
To muselo byť príjemné.
Bolo.
Takže táto skúsenosť vás zblížila s vaším pánom Krumplihlavom?
To, že vás odložia do garážového výpredaja, môže poriadne naštrbiť vaše sebavedomie, ale pán Krumplihlava má zmysel pre čierny humor a robil si z toho srandu. Keď som sa začala cítiť zle a zosmutnela som, jednoducho ma rozosmial. Povedal mi: ,Mala by si byť smutná! Sme len dve falošné krumple a snažia sa nás predať v starej garáži!‘ Je najlepší. Ale nikdy som ho nemala rada inak ako kamaráta a viem, že on to cíti rovnako.
Boli ste niekedy zaľúbená?
Raz som sa zamilovala do skutočnej krumple. Bol veľmi zmyselný.
Naozaj?
Bol stále nahý. Nikdy nenosil ani len pripínacie fúzy.
Spomínali ste, že snívate o tom, že splesniviete, a o živote pod zemou. Máte ešte nejaké sny?
Helen práve pracuje na projekte, ktorý bude prezentovať na školskej vedeckej výstave. Ukáže v ňom, ako funguje solárna energia. Keby som bola skutočná krumpla, mohla by vo svojom vedeckom projekte namiesto solárnej energie použiť ako batériu mňa. Bolo by super, keby som s ňou mohla ísť do školy.
Áno, to by bolo skutočne výnimočné.
Bol by zo mňa dobrý vedecký projekt.
Úplne si vás viem predstaviť ako krumplovú batériu. Boli by ste plná rôznych súčiastok.
Medené drôty namiesto rúk, pozinkovaná skrutka v nose, klobúk, kabelka, pár krokosvoriek…
Na vedeckej výstave by ste urobili dojem.
Určite áno. A možno by v ten deň pred začiatkom výstavy prišla obrovská búrka, ktorá by strhla elektrické vedenie v celom meste. A vedecká výstava by samozrejme nemohla prebehnúť bez elektriny.
Všetky tie deti v školskej telocvični by sa snažili svoje vedecké projekty pripraviť potme.
Presne tak, učiteľky by plakali, deti by do seba narážali papierovými sopkami. Potom by som vošla ja.
Dokonalá krumplová batéria.
Všetky deti by ma začali povzbudzovať, Helen by ma vystrelila k stropu v krumplovom dele, ja by som sa chytila jednej z lámp a BUM! Všetky svetlá v telocvični by sa okamžite rozsvietili len vďaka môjmu elektrickému dotyku.
Nie som si úplne istá, či takto funguje krumplová batéria, ale určite to bude nejak tak. V každom prípade, už som stretla pár vašich priateľov a priateliek, ale nikdy som nevidela nikoho ako ste vy. Môžete mi povedať niečo o vašom oku?
Áno. Toto nie je jedno z tých certifikovaných očí, ktoré mám od výroby. Helen bola jedného dňa trochu kreatívna a hrala sa so sekundovým lepidlom svojej mamy. Prilepila mi doprostred tváre toto obrovské nalepovacie pohyblivé oko. Je z detskej kreatívnej súpravy, takže sa nehodí k môjmu zvyšku. Už nemôžem nosiť žiadne z očí, ktoré mám od výroby, keďže toto oko mi zakrýva očnú dierku, ale nevadí mi to.
Neprekáža vám, že máte jedno veľké oko?
No, ja viem, že to vyzerá trochu zvláštne, ale som falošná krumpla, ktorá nosí kabelku, tak to už je jedno.
To je pravda.
Úprimne, mám fakt šťastie. Vždy ma rozčuľovalo, že každú chvíľu ku mne niekto prišiel a vytiahol mi oči. A Helen mi rada vymieňala očné súpravy, takže som neustále z ničoho nič prichádzala o zrak. Nikdy som nevedela, ako dlho budem bez očí, kým mi ich znova vráti.
No teda! Aké to bolo?
Raz sa stalo, že jej starší brat pozeral v pozadí veľmi strašidelný film a ja som ho tak trochu pozerala tiež, kútikom oka, rozumiete. Vtipné bolo, že mi vyberala oči v ideálnych momentoch, vždy práve vtedy, keď ma ten film začínal príliš desiť. Potom mi ich však vybrala ešte raz a odišli s rodičmi na dovolenku, takže som nevidela celý mesiac.
Páni… Takže teraz vaše jediné veľké oko funguje stále?
Áno. A Helen mi ho nevie dať dole, aj keď sa o to pokúšala. Takže sa už vôbec nemusím báť, že náhle prídem o zrak.
Čo si o tom myslí pán Krumplihlava?
Pán Krumplihlava si ma vždy doberá. Hovorí mi ,jasnovidka‘. Ale hádajte, kto sa smeje, keď mu vytiahnu oči a ja som jediná z nás, ktorá vidí!
Je niečo, čo by ste si priali vidieť, keď už máte oko, ktoré tak dobre funguje?
Priala by som si vidieť to miesto pod zemou, kde sa narodila moja praprababička. Rada by som sa dostala hlboko pod zem a rozhliadla sa tam. Chcela by som vidieť korene rastlín navôkol alebo nejaké krumple, ako prichádzajú na svet, možno nejaké červy…
Možno by ste zazreli aj krtka.
Mohla by som nájsť niečo, čo niekto stratil, napríklad starú rímsku mincu…
Alebo zakopaný poklad…
Chcela by som vedieť, aký je to pocit, byť tam dole a vidieť všetko, čo videla moja praprababka.
Ale ako by ste tam dole niečo videli? Pod zemou je tma.
Použila by som svoju batériu a rozsvietila by som.
Autorka je rozhlasová producentka, spisovateľka a umelkyňa, žije v New Yorku
Z angličtiny preložilo Niko Nagy
