Po konci dejín

Jan Sowa11. novembra 20191760

Spoločnosť je ríšou večných návratov, a preto niet divu, že čaro rokov osemdesiatych sa pomaly vytráca a vracajú sa deväťdesiate roky, uchvacujú našu predstavivosť a inšpirujú naše výskumy. Nejde však len o dobre známe, hipsterské recyklovanie, aké poznáme z oblasti módy či popkultúry.

Deväťdesiate roky minulého storočia si skutočne zaslúžia našu pozornosť, pretože v nich nájdeme korene dnešnej politiky, a to hlavne všadeprítomnej populistickej revolty. Tých, čo na ne nazerajú z liberálnej perspektívy, neprestáva prekvapovať, že z éry plnej nadšenia a pozitivity sa dokázalo vyvinúť niečo také temné a depresívne. Bolo to predsa obdobie nádeje a svetlých vyhliadok: sovietske impérium sa rozpadlo, centrálne plánované hospodárstva skrachovali, komunistické strany sa rozpustili. Zdalo sa, že všetkým ostávala iba jedna možnosť: voľný trh spojený s liberálnou demokraciou. Niektorí spolu s Francisom Fukuyamom dokonca vyhlásili, že dejiny sa skončili – že už nedôjde k žiadnym zásadným zmenám vo všeobecnom smerovaní dejín sveta. Samozrejme, nie každý podľahol povinnému všeobecnému nadšeniu, no oponujúcich hlasov, dokonca aj tých, ktoré zaznievali z progresívneho a kritického intelektuálneho spektra, bolo málo, a umlčali ich skôr, ako mohli zaujať pozíciu vo verejnej diskusii. Mal existovať len jeden možný svet a všetci sa s tým mali uspokojiť. Napokon, ako sme počúvali od začiatku osemdesiatych rokov, „alternatíva neexistuje“ („There Is No Alternative!“) a deväťdesiate roky mali byť toho definitívnym dôkazom.

V takomto spoločenskom a intelektuálnom rozpoložení sa zrodili koncepty postsocializmu a postkomunizmu. Za všetky možné problémy východnej Európy sa vtedy vinili problematické pozostatky z doby sovietskej a údajný nedostatočný civilizačný vývoj na Východe, akási spoločenská a politická nevyspelosť. Východoeurópania a Východoeurópanky sa mali učiť od rozvinutého, vyspelého Západu. Nebudem zachádzať do detailov, analýze a vyvráteniu tejto infantilizácie sa do hĺbky venuje Boris Buden. Stojí za zmienku, že takto definovaný postkomunizmus a postsocializmus bol len ďalším (a posledným) stelesnením takzvanej teórie modernizácie, ústrednej teórie sociálnych vied dvadsiateho storočia. Jej podrobnej analýze sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch venovali napríklad Walter Rostow a Daniel Lerner. Základná premisa tejto teórie tvrdila, že existuje jediný žiaduci a efektívny spôsob, akým dosiahnuť ekonomický, spoločenský či politický rozvoj, a každá spoločnosť ním skôr či neskôr prejde, a to navzájom veľmi podobnými spôsobmi. Lerner porovnával spoločenské a politické zmeny v Turecku, ktoré sa menilo po vzore Európy, a veril, že sa vyvíja rovnako ako Nemecko či Francúzsko, len s päťdesiat až storočným oneskorením. To isté malo platiť pre bývalý východný blok: nastúpil na cestu modernizácie a musel sa meniť po vzore Západu. Doktrínou doby bol neoliberalizmus a nikto sa neunúval hľadať alternatívu. Ak sa o to predsa len niekto pokúsil, považovali ho za nebezpečného šialenca.

Takýto vývoj mal pre danú oblasť závažné dôsledky, no často sa prehliada, akú rolu zohrala transformácia postsocialistickej Európy v rozvoji neoliberalizmu ako takého. To je jasne viditeľné na samotnej štruktúre Fukuyamovho argumentu, ktorým dokazoval svoje tvrdenie, že dejiny dospeli ku koncu. Ako tvrdí v článku publikovanom v roku 1989: „Koniec marxizmu-leninizmu v Číne a neskôr aj v Sovietskom zväze bude znamenať, že už viac nebude živou ideológiou svetového a historického významu. Istú dobu možno ešte bude mať zopár izolovaných, oduševnených zástancov, napr. v Manague, Pchjongjangu či Cambridgei v Massachusetts, no skutočnosť, že v žiadnom z väčších štátov nie je momentálne v prevádzke, úplne podkopáva jeho ambíciu stať sa predvojom ľudských dejín.“

Ironickosť a sebavedomosť Fukuyamovho tvrdenia je dnes vzhľadom na víťazoslávny návrat socializmu aj do súčasnej politiky USA zarážajúca, no vo východoeurópskom kontexte je najzaujímavejšie to, akú kľúčovú rolu zohral pri prechode k údajnému koncu dejín: definitívnym dôkazom nadradenosti Západu nie je modernizácia Afriky ani demokratizácia Indie, ale doznievanie poslednej a jedinej štrukturálnej alternatívy voči liberálnemu usporiadaniu kedysi „komunistického“ sveta (resp. sveta usilujúceho sa o komunizmus, ak chceme presnejšie pomenovať experiment sovietskeho Ruska a neskôr aj iných kútov sveta).

Napokon, bolo to pôsobivé víťazstvo: nielenže centrálne plánované hospodárstva

skrachovali, ale tiež uvoľnili cestu najradikálnejšej podobe voľnotrhového fundamentalizmu. A stalo sa tak nielen s demokratickou podporou obyvateľstva, ale v sprievode jeho povzbudzujúceho nadšenia. Typickým príkladom je ohromný úspech reštaurácií McDonald’s v postsocialistických štátoch. Pobočka tohto reťazca v Moskve sa zakrátko stala najnavštevovanejšou na celom svete a na otváraní prvej pobočky vo Varšave v roku 1992 sa zúčastnili aj štátnici, medzi inými napríklad ľudia z Ministerstva práce a sociálnych vecí (sic!) či ikonický opozičný aktivista Jacek Kuroń (ten, ktorý v šesťdesiatych rokoch v snahe zmeniť poľskú komunistickú stranu na ešte komunistickejšiu vypisoval spolu so súdruhom Karolom Modzelewskim rôzne otvorené listy). Tento pozoruhodný úspech zohrával kľúčovú rolu v pretláčaní neoliberalizmu na pozíciu globálne hegemónneho režimu. Vznikol a bol odskúšaný na postkoloniálnych perifériách (prvou krajinou, v ktorej vládli neoliberáli, bolo Pinochetovo Čile) a v osemdesiatych rokoch si získal podporu jadra vtedajšieho kapitalistického usporiadania sveta. Obmedzil sa však na anglosaské krajiny, ako napríklad Thatcherovej Veľkú Britániu a Reaganove Spojené štáty americké. Až po údajnom makroekonomickom úspechu radikálneho pretvárania postsocialistickej východnej Európy sa neoliberalizmus stal jedinou doktrínou zlučiteľnou so zdravým socioekonomickým myslením. Jeho víťazstvo je porovnateľné s víťazstvom ideálov Francúzskej revolúcie na Haiti. Očami Hegela: opakovanie, ktoré vydláždilo cestu univerzalizácii.

Vtedy akoby nezáležalo na obrovských sociálnych nákladoch neoliberálnych opatrení zavedených v postsocialistických krajinách. V Poľsku sa len počas dvoch rokov miera nezamestnanosti strojnásobila a neprestávala rásť až do roku 2002, keď dosiahla 20 %. Pod 10 % klesla až v roku 2006, a to hlavne vďaka masovej emigrácii, keďže Poľsko v roku 2004 vstúpilo do EÚ. Neoliberálne reformy z konca roku 1989 teda vyústili do takmer dvoch desaťročí dvojcifernej miery nezamestnanosti. Priniesli nesmierny spoločenský chaos: približne s tretinou obyvateľstva voľnotrhový kapitalizmus zaobchádzal ako so spotrebným tovarom, životy týchto ľudí vyšli celkom navnivoč, ako poznamenal Zygmunt Bauman.

Ani silnú a okamžitú populistickú opozíciu proti neoliberalizmu si v deväťdesiatych rokoch svet nevšimol a Poliaci si ju vykladali mylne. Už v roku 1990 poľskú politickú scénu zasiahol prvý typicky populistický otras: Stan Tymiński, neznámy a záhadný poľsko-kanadský podnikateľ, sa dostal do druhého kola prezidentských volieb. Porazil ikonickú postavu liberálnej opozície, Tadeusza Mazowieckého, prvého postkomunistického premiéra Poľska. Tymiński bol niečo ako poľský Donald Trump: viedol kampaň proti celému vtedajšiemu politickému establišmentu (tvorenému následníckymi subjektmi Poľskej zjednotenej robotníckej strany a hnutia Solidarita), sám seba prezentoval ako čestného outsidera a tvrdil, že všetci ostatní politici sú skorumpovaní a treba ich vyhnať z poľskej politickej scény. To isté tvrdí Donald Trump svojím výrokom „Drain the swamp!“ (v preklade: odvodniť močiare, a tým vyhubiť komáre prenášajúce choroby, pozn. prekl.). Tymiński dookola omieľal svoje osobné úspechy, hoci tvrdil, že reprezentuje ľudí, ktorým neoliberálna transformácia priťažila; šíril konšpiračné teórie a zasadzoval sa za tradičné hodnoty; a tiež sľuboval, že sa pričiní o to, aby Poľsko bolo „znova veľké“ a že ho zakrátko premení na ekonomický raj. V druhom kole volieb získal 25 % hlasov. Porazil ho iba Lech Wałęsa, bývalý líder hnutia Solidarita.

V nasledujúcom roku sa zrodilo skutočne skrz-naskrz populistické hnutie Sebaobrana (poľsky Samoobrona), na čele s charizmatickým Andrzejom Lepperom. Poháňali ho najmä rozčarovaní, skrachovaní drobní poľnohospodári, preto pripomínalo prvé pôvodné agrárno-populistické hnutie Spojených štátov z konca devätnásteho storočia, ktoré Lawrence Goodwyn opísal v knihe The Populist Moment. Sebaobrana si udržiavala stálu podporu okolo 10 – 15 % hlasov až do roku 2005, keď vytvorila vládu s… nikým iným ako stranou Právo a spravodlivosť (poľsky Prawo i Sprawiedliwość, skrátene PiS) pod vedením Jarosława Kaczyńskeho. To bol pre poľskú politiku bod zlomu – kedysi neokonzervatívna PiS pohltila elektorát Sebaobrany a stala sa populisticko-konzervatívnou stranou, akou je dodnes.

V deväťdesiatych rokoch sa viacero odborníkov snažilo zdôvodniť prepuknutie populizmu v poľskej politike našimi postsocialistickými/postkomunistickými pomermi. Poľský sociológ Piotr Sztompka prišiel s triednym ponímaním „civilizačných kompetencií“, aké v poľskej spoločnosti so sklonom k nespútaným emóciám a hrubým činom údajne chýbajú. Kňaz a filozof Józef Tischner prešiel od triedneho hľadiska k populárnej antropológii: spopularizoval termín Homo sovieticus, ktorý mal pôvodne označovať lenivých, nepodnikavých ľudí zhýčkaných starým režimom až natoľko, že už nedokázali vidieť hodnotu slobody. Je prinajmenšom zaujímavé, že priaznivci podobných vysvetlení často schvaľovali anglosaskú politiku a verili, že Anglicko a Spojené štáty sú ideálnym vzorom politického života a usporiadania spoločnosti. Dnes, keď už vieme, že všetky tie krásne tradície a inštitúcie (ktorých údajný nedostatok spôsobil, že poľská politika sa zmenila na ponuré barbarské divadlo) boli anglickej a americkej spoločnosti v boji proti pliage populizmu úplne nanič, to vyznieva prinajlepšom ironicky. Aby to bolo pre liberálov ešte komplikovanejšie a znepokojivejšie, spomedzi všetkých krajín kapitalistického jadra za posledné roky populizmus najviac poznačil práve Ameriku a Veľkú Britániu. Len toľko k hodnote vysvetľovania politiky kulturalizmom.

Teória modernizácie sa vďaka súčasnému zvratu svetovej politiky smerom k populizmu ocitla v slepej uličke. Po prvé, nedošlo ku konvergencii periférií k centru. Nevyzerá to tak, že by sa dnešná politika a spoločenské vzťahy v postsocialistických krajinách východnej Európy približovali Západu deväťdesiatych rokov. Po druhé (a toto je ešte dôležitejšie), zdá sa, že pravý opak je pravdou: periférie sa stali akousi zvrátenou avantgardou a centrum nasleduje ich vzor. Ako som už mnohokrát vysvetľoval, toto je súčasťou oveľa väčšieho a komplexnejšieho vzorca demodernizácie: je to obrat v smerovaní svetových dejín ustanovenom teoretikmi modernizácie. John Feffer sa nemýli, keď tvrdí, že „rodiskom trumpizmu“ je východná Európa. Donald Trump, Nigel Farage a im podobní sa inšpirovali tamojšou pravicovou populistickou politikou. Populizmus teda predstavuje hranicu akejkoľvek užitočnosti konceptov postsocializmu a postkomunizmu, ak len nechceme tvrdiť, že Donald Trump v roku 2016 vyhral americké prezidentské voľby preto, že v päťdesiatych rokoch vo východnej Európe vládol Stalin, čo by bol úplný nezmysel.

Ak budeme na vec nazerať z kulturalistickej perspektívy, nikdy do hĺbky neporozumieme podstate tohto nečakaného zvratu. Materialistický prístup nám poskytne oveľa lepší prehľad o tom, čo sa deje v postsovietskej Európe a ostatných častiach sveta. Populizmus je prítomný všade, jeho víťazstvo však nie: najväčší úspech zažil tam, kde bol za posledných pár desaťročí neoliberalizmus najnemilosrdnejší, a kde kapitalizmus napáchal najviac sociálnych škôd: Spojené štáty, Veľká Británia, východná Európa a iné (napoly) periférne krajiny. Nemalo by nás to prekvapovať – úsporné opatrenia, prekarizácia práce a destabilizácia spoločnosti sú jednoducho živnou pôdou pre populizmus. Ľudia zbavení dôstojnosti a akýchkoľvek progresívnych podôb komunity (či už máme na mysli triedu alebo odbory) sa obracajú k najzákladnejším hodnotám, ktoré neoliberálne cunami nespláchlo: národ, rodina, náboženstvo.

Tradičná politika sa rúca a je čoraz jasnejšie, že ani liberalizmus ani konzervativizmus nedokážu úspešne odporovať populistickej revolte. Buď vykročíme vpred a vytvoríme nové, spravodlivé spoločenstvá založené na princípe rovnosti a nových spôsoboch prerozdelenia bohatstva, alebo nás populizmus vráti míľovými krokmi tam, kde sa ocitnúť nechceme: do tridsiatych rokov, aj s ich temným, tragickým koncom. Potrebujeme vynaložiť obrovské úsilie, a pojmy postsocializmus a postkomunizmus nám pri tom nijako nepomôžu. Nastal čas konečne ich odložiť bokom.

Jan Sowa

Z angličtiny preložila Lucia Čuriová

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: