Spoločnosť je ríšou večných návratov, a preto niet divu, že čaro rokov osemdesiatych sa pomaly vytráca a vracajú sa deväťdesiate roky, uchvacujú našu predstavivosť a inšpirujú naše výskumy. Nejde však len o dobre známe, hipsterské recyklovanie, aké poznáme z oblasti módy či popkultúry.

 

Deväťdesiate roky minulého storočia si skutočne zaslúžia našu pozornosť, pretože v nich nájdeme korene dnešnej politiky, a to hlavne všadeprítomnej populistickej revolty. Tých, čo na ne nazerajú z liberálnej perspektívy, neprestáva prekvapovať, že z éry plnej nadšenia a pozitivity sa dokázalo vyvinúť niečo také temné a depresívne. Bolo to predsa obdobie nádeje a svetlých vyhliadok: sovietske impérium sa rozpadlo, centrálne plánované hospodárstva skrachovali, komunistické strany sa rozpustili. Zdalo sa, že všetkým ostávala iba jedna možnosť: voľný trh spojený s liberálnou demokraciou. Niektorí spolu s Francisom Fukuyamom dokonca vyhlásili, že dejiny sa skončili – že už nedôjde k žiadnym zásadným zmenám vo všeobecnom smerovaní dejín sveta. Samozrejme, nie každý podľahol povinnému všeobecnému nadšeniu, no oponujúcich hlasov, dokonca aj tých, ktoré zaznievali z progresívneho a kritického intelektuálneho spektra, bolo málo, a umlčali ich skôr, ako mohli zaujať pozíciu vo verejnej diskusii. Mal existovať len jeden možný svet a všetci sa s tým mali uspokojiť. Napokon, ako sme počúvali od začiatku osemdesiatych rokov, „alternatíva neexistuje“ („There Is No Alternative!“) a deväťdesiate roky mali byť toho definitívnym dôkazom.

 

V takomto spoločenskom a intelektuálnom rozpoložení sa zrodili koncepty postsocializmu a postkomunizmu. Za všetky možné problémy východnej Európy sa vtedy vinili problematické pozostatky z doby sovietskej a údajný nedostatočný civilizačný vývoj na Východe, akási spoločenská a politická nevyspelosť. Východoeurópania a Východoeurópanky sa mali učiť od rozvinutého, vyspelého Západu. Nebudem zachádzať do detailov, analýze a vyvráteniu tejto infantilizácie sa do hĺbky venuje Boris Buden. Stojí za zmienku, že takto definovaný postkomunizmus a postsocializmus bol len ďalším (a posledným) stelesnením takzvanej teórie modernizácie, ústrednej teórie sociálnych vied dvadsiateho storočia. Jej podrobnej analýze sa v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch venovali napríklad Walter Rostow a Daniel Lerner. Základná premisa tejto teórie tvrdila, že existuje jediný žiaduci a efektívny spôsob, akým dosiahnuť ekonomický, spoločenský či politický rozvoj, a každá spoločnosť ním skôr či neskôr prejde, a to navzájom veľmi podobnými spôsobmi. Lerner porovnával spoločenské a politické zmeny v Turecku, ktoré sa menilo po vzore Európy, a veril, že sa vyvíja rovnako ako Nemecko či Francúzsko, len s päťdesiat až storočným oneskorením.

Pre pokračovanie článku a pre prístup do archívu, si prosím zakúpte ročné predplatné. Ďakujeme a prajeme dobré čítanie.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *