„Nedovolenou rýchlosťou 4 km za svojím revolučným cieľom.“

Parodizovanie politickej konkurencie patrilo k najobľúbenejším spôsobom davistov, ako sa vymedziť voči ostatným stranám medzivojnového Československa. Jeho demokratické zriadenie prialo partajníctvu a politikárčeniu, ktoré si brali na paškál nielen mladí ľavicoví spisovatelia, ale napríklad tiež Milo Urban v Hmlách na úsvite (1930) či Janko Jesenský v Demokratoch (1934 – 1938). Politický život v zastupiteľskej demokracii bol všeobecne vďačným námetom karikovania nedôstojných spôsobov, akými súdobé strany kšeftovali s mocou a demagogicky sa uchádzali o priazeň voličov. Kto si predstavuje „staré dobré časy“ prvej republiky, keď ešte verejný život „mal úroveň“, nech sa začíta do beletrie z dvadsiatych a tridsiatych rokov.

Príležitosť okúsiť politickú atmosféru tohto obdobia ponúka fejtón Petra Jilemnického (1901 – 1949) Charlie Chaplin agituje, ktorý vyšiel v Pravde chudoby v novembri 1925, len týždeň pred parlamentnými voľbami. Podobne ako dnes, aj vtedy sa kandidáti bratali s verejne známymi osobnosťami, ktoré by im mohli dopomôcť k zvoleniu, a možno práve takýto marketing podnietil Petra Jilemnického načrtnúť, ako by sa v domácich pomeroch osvedčila globálna hviezda nového umenia. Len sotva pritom možno pochybovať, že ak by sa tento Jilemnického text dostal v štyridsiatych/päťdesiatych rokoch do Spojených štátov, bol by braný ako vážny argument proti Chaplinovi, ktorému v tom čase nad hlavou viselo mccarthyovské kladivo na čarodejnice a prokurátori sa usilovali všemožne dokázať jeho minulé či súčasné napojenie na komunistickú stranu.

Chaplinova anabáza na Slovensku sa v roku 1925 začína na zjazde agrárnej strany, a atmosféra tohto podujatia nevdojak tlačí na myseľ nedávno ohlásený vznik novej vidieckej strany jedného zo súčasných ministrov. Keď filmová hviezda prevráti kabát a výzvou „Otvorme okná, aby k nám mohol prísť čerstvý vietor svetových kultúr!“ sa obráti na národniarske publikum, v krpcoch pospiatky utekajúce pred týmto morom kozmopolitizmu, vyvoláva to dosť neodbytný pocit, že sme to kedysi kdesi zažili. A napokon k cvičenej ministerskej opičke, ktorá „sa s volantom sociálnodemokratického auta hrá, ako sa jej chce“, už pridáva komentár samotná realita; autor týchto riadkov si môže vyložiť nohy na stôl. Je sobota 2. augusta 2025 a udalosti ostatných týždňov a mesiacov glosuje Peter Jilemnický.

Charlie Chaplin agituje

Charlie Chaplin sa jedného dňa presvedčil, že politické pomery Československa a najmä Slovenska vyžadujú, aby v blížiacich sa voľbách zasiahli do osudov tejto krajiny a jej vlády ľudia vyznačujúci sa najväčšou dávkou popularity a obľuby medzi verejnosťou. Uvedomil si, že on ako najpopulárnejší kinoherec sveta prispeje ku konsolidácii rozháraných pomerov ČSR a vydal sa do tejto čudnej krajiny.

Skôr ale než vystúpil v Brémach na suchú zem a sadol si do expresného rýchlika, aby pozdravil Prahu a odcestoval do Bratislavy, dostala redakcia Slovenského denníka stručný telegram od svojho newyorského dopisovateľa:

A tak svojrázna postava Chaplinova bola vyhľadaná na bratislavskom nádraží pri Pullmanovom vozni a odvlečená do Reduty poprednými činiteľmi agrárnej strany, podplatená obrovskou sumou z rôznych čiernych fondov, a bolo dohovorené, že hneď zajtra bude skúška politickej a rečníckej schopnosti Chaplinovej.

Na druhý deň bola telegraficky objednaná schôdza v Š. S Chaplinom prišiel na schôdzu ešte jeden veľký agrárny politik, o ktorého sa ostatne náš agitátor veľmi málo staral. Vnímal zrakom krajinu a dojímala ho tklivá krása vidieka, ktorým sa rútilo auto. Osnoval v duchu kostru celej reči, ktorá by mala zahrmieť do zástupov zhromaždených roľníkov. A prišlo to tak ďaleko, že ozaj sa pri tejto ceste dokonale pripravil a neostávalo nič iného, ako dôjsť na miesto schôdze a spustiť.

Ale aj toho sa dočkal.

Na pódiu jednej dedinskej sály vystúpil Charlie Chaplin pred zhromaždené obecenstvo. Pán, ktorý ho v aute sprevádzal, vyhrnul si rukávy a povedal:

— Priatelia! Bratia a sestry! Až z Ameriky zavítal k nám vzácny hosť, aby vás presvedčil o správnosti agrárnej politiky. Menuje sa Charlie Chaplin a vy ho iste poznáte.

— Nech žije! — zarevali hrdlá.

Chaplin sa uklonil a začal:

— Drahí priatelia! Myslím, že najväčším nešťastím pre náš dôstojný poľnohospodársky stav sú nízke ceny potravných článkov, ktoré vy donášate na trh. Dajme tomu vajcia. Či je dosť ocenené množstvo čistej výživnej bielkoviny, ktorá sa v jednom vajci nachádza, nepatrnou sumou 90 halierov?

Ale vtom sa ozvalo z kúta nespokojné mrmlanie. Zdvihla sa ruka a padla úderom na stôl a ozval sa hlas tučného sedliaka.

— Doparoma, netárajte! Keď som bol nedávno v Bratislave, videl som v kine film Chaplin znáša vajcia. A z vás sa len tak sypali. Keby ste nám nerobili konkurenciu, mohli by možno byť vajcia za korunu päťdesiat. Dolu s vami, nechceme počúvať svojich nepriateľov!

— Dolu s ním, dolu! — hučala sála sťa úľ.

Chaplin sa poďakoval. Na druhý deň v Bratislave bolo mu oznámené: — Z ideových dôvodov musíme vás prepustiť zo služieb agrárnej strany. 

Tak prestal byť Chaplin agrárnikom, hoci to bolo výnosné.

Išiel z Bratislavy do Turčianskeho Svätého Martina. Prihlásil sa do národnej strany. Bol okamžite prijatý, len čo prisľúbil, že po návrate do Ameriky sfilmuje posledné agitačné články Rázusa a 25 percent čistého zisku z týchto hier bude pravidelne poukazovať Jánovi Smrekovi.

Večer bola schôdza v Národnom dome. Chaplin sa ale na reč nepripravil. Nemal národnostné city a rečnil ako najlepší svetoobčan: — Otvorme okná, aby k nám mohol prísť čerstvý vietor svetových kultúr, prispôsobme sa duchu dvadsiateho storočia, a tak načerpajme sily na ozdravený život národný, ktorému životu boli žily tak dlho otvorené, aby z neho všetko najlepšie vyprchalo. Treba vymiesť haraburdy a dezinfikovať. Súhlasíte?

Ale siné, bledé zhromaždenie bolo hrôzou stŕpnuté. V sekunde sa všetko zdvihlo a chcelo sa spasiť útekom.

Táto starozákonná archa sa šialene hnala za svojím vedením. Milý Charlie, chtiac si zachrániť túto sprostú situáciu, v rekordnom behu vysvetľoval: — Ale veď ja som to tak zle nemyslel! Chcel som len, aby ste vyzliekli svoje krpce a kúpili si také šimy topánky ako ja! Je to pohodlné!

— Ale nie do behu! V krpcoch sa nám lepšie uteká, — zúfalo volalo vedenie.

Charlie sa obzeral — a skutočne videl, že ten beh predstihuje vôbec akýkoľvek svetový rekord. Ale utešilo ho aspoň to, že to bol beh nazad.

Keď sa vrátil do Národného domu po svoju batožinu, videl na svoje veľké prekvapenie skloneného človeka, ktorý tíško plakal. Bol to Štefan Krčméry.

Ale Charlie Chaplin mal toľko taktu, že ho nevyrušoval v jeho bolesti. Mal ostatne novú starosť. Hľadal novú stranu.

Spomenul si, že on, Charlie Chaplin, je konečne tiež živnostníkom. Vykonáva poctivo svoju živnosť. A že je odborníkom, niet pochybností. Predsa každý pozná jeho dobré výrobky.

Bol prijatý a strana ho vyslala ešte v ten istý večer na schôdzu do K. Predsedom bol fotografista, ktorý bol práve v robote, keď sa mu Chaplin prihlásil v ateliéri. Bola tam dáma a žiadala:

— Pane majstre, vyfotografujte mi poprsie, áno?

— Áno, — vraví pán majster, — ale to tak, aby pri tom bola aj hlava, však!?

Charlie bol nadšený dobrým začiatkom svojej práce v živnostenskej strane. Videl samých odborníkov, keď vstúpil do krčmy, uvedený pánom predsedom miestnej organizácie. V krčme sedelo asi päť príslušníkov strany.

Zvedavo si ho pozerali. Charlie si rozkázal jeden sifón. Ale pretože jedna fľaša stojí jednu korunu, nepáčil sa krčmárovi takýto obhajca záujmov živnostníctva. Narazil totiž večer jeden sud piva v tej mienke, že sa budú musieť príslušníci živnostenskej strany potúžiť do volebného zápasu. Podpichoval krajčíra: — Ľa-ľa, aké ušubrané nohavice má pán Chaplin! Ani zarobiť vám nedá!

K obuvníkovi sa priklonil a povedá: — Čujete, budete voliť stranu, ktorá má takýchto agitátorov? Veď ten chlap už nemá žiadne opätky na topánkach a palce mu z nich lezú von!

Mäsiarovi poznamenal: — Ani kus vašej klbásy si neobjedná. Žerie beztak cibuľu s chlebom. Fííí, je mi to za chlapa.

A tak sa stalo, že po ohnivej reči odhlasovali živnostníci Chaplinovi nedôveru a on sa im milo odporúčal svojským, uhladené správanie prezradzujúcim spôsobom.

Práve sa začala utešene rozrastať národná strana práce. Pri vyjednávaní s ústredím bolo dohovorené, že Chaplin pre väčšiu účinnosť bude sprevádzať svoju agitačnú reč tiež kinematografickými obrazmi. V praxi to potom vyzeralo takto: Na plátne sa objavil obrázok.

A Charlie vysvetľuje:

— Úradníci, súkromní i štátni, zamestnanci všetkých možných odborov! Ak budete voliť našu stranu, zaručuje sa vám pán vládny radca Pavel Poničan, že naloží celú tú ohavnú záplavu úradných papierov, ktorá vám zbytočne zožiera pľúca, a spolu s úradným šimľom, zdedeným po Rakúsku, ju vyvezie do niektorého cudzieho štátu a všetku predá. Lebo to, čo ste doteraz robili, nebola práca. Až my zvíťazíme, budeme ešte len ukazovať, čo je to práca! Rozdelenie denného času je takéto podľa nášho programu:

8 hodín práce,
8 hodín poučenia,
8 hodín zábavy,
8 hodín spánku.

Hop! — pardon: 8 x 4 = 32, deň má len 24 hodín, 8 hodín teda musíme stiahnuť nazad. Dajme tomu — práca nabok!

Pre túto matematickú chybu, z ktorej sa nevedel dosť šikovne vymotať, bol Charlie Chaplin vypovedaný z práce stranou — a či zo strany. Bolo treba pestovať politiku činu.

Bŕŕŕ — evolučná sociálnodemokratická strana prijala Chaplina a poslala ho okamžite do H. medzi robotníkov a baníkov. Autiakom. Ale na ceste stalo sa nešťastie. Autiak, idúci nedovolenou rýchlosťou 4 km za svojím revolučným cieľom, zrazil sa s poštovým vozom vezúcim dôležité správy z ministerskej päťky. Správy opatrovala cvičená opica, ktorá sa zachránila skokom na strom. Chaplin rozmýšľal o svojej politickej reči, nedbajúc na to, že sa rozbitým autiakom nikde nedostane.

Keď sa chcel vo svojom entuziazme vzchopiť na ďalšiu cestu, zbadal, že sa s volantom sociálnodemokratického auta hrá, ako sa jej chce, cvičená ministerská opička — a preto jej nechcel kaziť radosť. Odišiel, aby sa dal do služieb aktivistickej strany ľudovej.

Páni, to už bolo niečo iné. V Ružomberku na fare boli mu odpustené rôzne nedôstojné vtipy, ktorých sa vo svojich filmoch kedy-tedy dopustil, a boli mu dané opraty od rodobraneckých koní, s ktorými pán profesor Tuka vyšiel čistiť Slovensko, vezúc so sebou na koči slečnu Autonómiu. A hoci náš milý Charlie Chaplin dokázal, že ľudová strana zverila opraty do dobrých rúk, a hoci „čistenie“ Slovenska pokračovalo zdarma, predsa len s vykonanou prácou nebol ctihodný páter Hlinka dosť spokojný, a vypovedal Charlie Chaplina zo svojej partaje.

Charlie Chaplin si až teraz spomenul, že vlastne je členom komunistickej strany v Amerike a že jeho svätou povinnosťou bolo prihlásiť sa v Bratislave, Námestie Republiky č. 12-1, na Sekretariáte KSČ. Prijal ho súdruh Verčík a potom chodili spolu po veľkých priemyselných strediskách, kde bol Charlie každému známy. Po dedinách ho vodili súdruhovia Čulen a Koreň, a i tam agitačná práca Chaplinova doznávala veľký úspech. Zásluhou jeho ohnivých rečí zvíťazili komunisti na Slovensku na celej čiare. Bolo mu ponúkané Predsedníctvo KSČ, ale on to neprijal. Prijal na pamiatku týchto krásnych búrlivých chvíľ len krásnu zbierku Som z rúk Jána Roba Poničana (s vlastnoručným Jankovým podpisom) a sľub, že mu tento básnik proletariátu zašle svoju druhú zbierku Útok, len čo vyjde tlačou. Prv než by bol sadol na rýchlik a odcestoval späť do Ameriky, kúpil dva krásne smútočné vence z bobkového listu (vavrínový veniec, Lorbeerkranz, dáva sa na pamiatku zaslúžilým osobám alebo inštitúciám) a doniesol ich na Vyšehrad na cintorín v Prahe, kde hneď po voľbách bola uložená žurnalistikou komunistických časopisov balzamovaná koalícia, a s bolestne pokrivenou tvárou, so srdcom zvierajúcim sa mukami vyslovil pamätnú vetu, ktorú si potom všetci robotníci zapísali do zápisníka:

Nech jej je zem ľahká!