Moja päťtisícová facebooková bublina zahŕňa prominentných spin doktorov. Presadzujú centristický racionalizmus, ústavne výpočtový realizmus. Ich operačným obmedzením je uvážlivá reaktívnosť ku každodennej dynamike. Reaktívnosť je sesternica reakcionárstva.
Ich vrtenie psom víťazstva Slovenskej jari 2018 sa opieralo o precízne konzervatívny výklad demokracie. Bol to pragmatizmus menšieho zla s relevantným argumentom, že daná opozícia (len iná oligarchia = tí istí sponzori, nevypočítateľne egotický diletantizmus, gýčový fašizmus, mondénny hipsterizmus niekde okolo 2 %) je spolu ešte väčšia pliaga. Opozícia nepreukázala nič podstatné v (pre nich) marketingovo excelentnej situácii, či dokonca jeden z nich sa vyhrážal organizátorom pochodov, lebo ho nepripustili medzi seba. Z perspektív expertíz a výkonu poradcov sami preukázali maximum, čoho bol prezident sám schopný bez vytvárania precedensov do hlbšej budúcnosti (karcinogénnych spaziem výkladu – zneužiteľných extrémnou pravicou). Kombinatorika. Nejsou lidi. #noalt.
Racionalizmus vykazoval užitočnosť ako pravdu. Kládol vlastný zdravý rozum (insiderských dát svojej hrubokožej bubliny) nad emóciu plebejského polisu (iba sa tešil jeho mladej prítomnosti, lebo hra je založená na elektorálnom žriedle verejnej mienky). Okolo rozumu je väčšia rozmernosť ako on sám. Rozum je len štatista.
II.
Kamarát (reálpolitický ekocentrista) ma v bratislavskej kaviarni pozdravil označením za „masturbujúceho neomarxistu – z mesačníka Kapitál“. Sranda, nie? Všetci reálpolitici chcú byť centristi, lebo plebs chce istoty.
Asi nie som marxista, skôr tápajúci anarchista (trebárs severiar alebo južiar?) stirneriánskeho sentimentu. Blúdim v hmle vyparujúcej sa politickej profilácie. Dýcham partokratický smog v nerozlíšiteľnosti. Vychádzam z okultúry (duchovnej rodiny) do kultúry (verejnej mienky). Som brikolér distribuovanej society, kde sloboda je antonymom istoty.
Kapitál je osočovaný ako uzavretá, nezrozumiteľná bublina naplnená naivitou (ktovie, čo by na to povedal Sloterdijk[1]). Pravý význam naivity je zrod (dieťaťa). Kapitál nie je platformou reálpolitiky. Kapitál je asociatívna sieť, ktorá ponúka spolupatričnosť. Možní kamaráti sú rozosiati v anonymite každodenne sa rodiacich detí. Písanie nie je určené iba na nasýtenie nafúkaných respondentov. Keď nedostávajú, čo očakávali, tak sa hnevajú. Pre mňa je dostať iba to, čo očakávam, deprimujúcou nudou. Narcistický čitateľ si iba nárokuje – konzumerizmus v celom spektre politických afiliácií.
Experimentálna hudba nenapĺňa štadióny. Sú budované primárne na šport. Množstvo dnes transhistoricky dôležitých kapiel hralo iba pre desiatky divákov. Curtis mal 23, keď napísal Love Will Tear Us Apart. Niektoré kapely neovplyvnili húfy, ale svojich kolegov zásadne. Až potom sa sekundárne generoval ich vplyv. Adresátom Kapitálu nie sú (len) húfy, ale (aj) následné deti. Kapitál nie je jednoliata bublina, ale molekula peny prelínajúcich sa excentrických atómov. Kapitál je bublifuk. Bubliny po čase praskajú a vytvárajú sa nové. Udržateľnosť je nepriateľom možnosti.
Cítim úzkosť. Venovať sa niečomu špecificky znamená bublinu (intimitu). Keď potrebujem niečo napísať, musím byť sám. Necítim však osamotenosť. Za posledný rok som stretol toľko nemožných spriaznencov ako nikdy predtým. Aj vďaka Kapitálu. Predaj liekov je nevyhnutne predznamenaný laboratórnym výskumom biologických a syntetických substancií. Množstvo výskumu je utajené pred verejnosťou pre (dočasnú) kontroverznosť, je ťažko komunikovateľné širším plénam. To neznamená, že nemá mať svoje prístupné periodikum. Dôkaz sa udeje vďaka experimentu. Vyžadovať rovnaké poznatky a vyjadrovacie prostriedky od vedca ako od lekárničky je stupídne.
III.
Infraštruktúra performujúca výkon prezidenta to robí (v rámci svojich metapartokratických limitácií) brilantne. Slovenská jar už napr. sama pridala 2 % + pre PS. Nepostrádam vďaku. Je to poučné. Chcem sa stále učiť. Kiska prechováva najvyššiu dôveru. Fico padá sám do seba. Doména socializmu potrebuje radikálny detox. Zmierlivosť v dobrej vôli (ich viera v racio) sebarekultivácie mocou opitých sa prezidentovmu okruhu môže vymknúť z rúk. Už nie je nič horšie ako to, čo je. Odsúvanie nedáva priestor iba PS (a ich čerstvému Kiska-projektu), ale aj kryptoklerofašistickým asociáciám skrz rozmerné politické spektrum (otváranie dna priepaste). Už nejde o udržanie menšieho zla, ale odstránenie väčšieho. Zas budeme voliť iba proti a dúfam, že čím skôr. To musí znamenať absolútnu anihiláciu toho, čo je. Táto partokracia už nie je pre starých. Môžu ju vykonať iba mladé/í (Farská, Nagy Pázmány, Nagy, Šeligaa ďalší, ak ich nestihne osud Superstar, ktorú privatizujú blbí skladatelia, textári aj manažéri). Každá individuálna budúcnosť sa kontinuálne zmenšuje. Tento proces potrebuje dlhšiu perspektívu, ako umožňuje moja generačná.
IV.
Nie je nevyhnutné byť aktívnym v konzervatívnej kapite (ako si to spomínaní duchovia verbálne uzurpujú). Okultúrnym je produktívnejšie byť transgresívnymi žlčníkmi podvedomia (zrkadlami verejného povedomia). Oni indikujú možné delírium zdravého rozumu. Radšej byť čiernou žlčou, čo denominuje cirhózu centristickej logiky (hlavného prúdu elektorátu). Jazyk potrebuje masturbantky, ktoré sú ochotné sa s ním pohrávať. Používanie orgánu vyžaduje taktilné spoznávanie. Politika jazyka si pýta poetiku — inkubátor pomenovávania, tvorby slov, kritickej dynamiky. Generovanie slovnej zásoby je médiom spoznávania (sa navzájom). Ak by sme ostali iba v rozume, tak vymrieme psychicky najchudobnejší. Je dôležité sa venovať emóciám. Vylúčiť pathos je zvrátené. Ethos nie je jediná esencia. Nič nie je samostatné. Samy osebe sú nekonzumovateľné. Mnoho zložiek formálneho jazyka nefunguje bez interpretácie. Nedá sa preniesť hordy urgentných apelov suchými dátami. Stred nie je mesto, ale skanzen.
V.
Ako reagoval iný z mojich kamarátov z expertných sfér: „Čiže beriem to tak, že sa bavíme v rovine emócií: tam som OK, mám bohatý arzenál.“ Myslel tým, že emócie sú prostodušné, odvádzajúce od podstaty? Práveže: ľudia nevolia na základe dát (tie im nikto netlmočí zrozumiteľne, robia niečo iné, sú vyčerpaní), ale reflexivity estetických súdov. Elektorát je emokratický.
Politika nie je AŽ to, o čom hovoria poradcovia, ale začína UŽ prvým krokom z intimity do intersubjektivity. Politika je celá medziľudská vzťahovosť. Preto (tápajúc) sa k nej môže vyjadrovať každý svojím spôsobom. Ak majú experti tendenciu moju citovosť pejoratívniť, mám ja vyžadovať ich precíznu znalosť umení?
VI.
Svrček si nemohol zabezpečiť zásoby na zimu tak ako mravce, lebo muzicíroval celý rok. Mravce tohto lenivca aj tak prichýlili. Takto interpretujú nevďačnosť emotívnych húfov mnou osočovaní. Považovať si hudobníka neznamená prituľkať darmožráča. Hudba nie je len po práci alebo na mimovoľné pobrumkávanie si pri šoférovaní. Pre niekoho je hudba práca na plný úväzok, tak ako praxou teoretika je teória. Je to jedna z najťažších. Aj preto umiera 99 % tínedžerských kapiel. Máme konzumovať chlieb bez hudby a dáta bez smiechu? Dá sa vládnuť bez teórie – len z empirickej skúsenosti? Demokracia nie je iba servisný výkon existujúceho. Je to aj imaginácia lepšieho, ešte neexistujúceho mladého. Bez idey niet hypotézy, jej experimentácie, dokazovania, aplikácie. Bez idey niet ideológie.
Keď kapela produkuje demo (na vlastné náklady), znamená to niečo ešte nevydané (často i nevídané). Keď ľudia idú na demonštráciu (slangovo tiež demo), idú preukázať potenciál, modalitu určitej (kultúrnej) udalosti alebo stavu, radosť byť spolu, základ demokracie. Burcujú vypočutie mainstreamovej moci. Demokracia znamená voliť niečo (iba z predstavy), čo ti bude vládnuť. Demokracia nie je vláda ľudí (demos). Sme iba na ceste k demokracii. Ešte sme v nej nikdy neboli. A možno je demokracia neskonštruovateľný fetiš, konzervativistické tabu.
VII.
Ak sa budem opierať o kritiku Kapitálu ako postpubertálnej bubliny zverejňujúcej masturbácie – potom je Kapitál porno. Dík! Je to kompliment!
Historicko-fenomenologicky sa môžeme radiť k nonkonformistickým periodikám – od rakúskeho Ver sacrum cez britský Blast, francúzsky Acéphale alebo Olympia Press Mauricea Girodiasa (práve porno bolo jeho distribučným politikom), nemecký Der Sturm, taliansky Noi, poľský Blok, ruský Современник, českú Erotickú revue, Jazz petit (a súčasnú A2), náš DAV po srbský Kokot.
VIII.
Ak sa v miestnosti nedá dýchať, jednoducho musíte otvoriť okná, aj za cenu, že vám dnu vletia sršne.
Autor je píšuci výtvarník, spevák a kurátor
[1]Myslím na jeho sférologickú trilógiu (Bubbles, Globes, Foams, MIT Press, originál v nemčine, 1998 – 2004): výskum zaujatia ľudstva intímnymi priestormi.
