Pedagogika utláčaných a kritické vedomie na Slovensku

Pedagogika utláčaných od Paula Freireho je dielo, ktoré zásadne ovplyvňuje oblasť vzdelávania k sociálnej spravodlivosti. Kniha z roku 1968 je práve vďaka svojej kritike tradičných modelov vzdelávania, teórii útlaku, a najmä vďaka presvedčivým argumentom za dialóg, kritické myslenie a aktívnu účasť vzdelávaných na vlastnom oslobodení, stále relevantná, a to aj v kontexte slovenského školstva. Bližšie k nemu než kedykoľvek predtým ju prináša nový český preklad.

Sociálne konzervatívne hnutie za tzv. rodičovské práva v USA sa od svojho vzniku koncom dvadsiateho storočia snaží o zakotvenie takzvaného „práva rodičov na riadenie výchovy, vzdelávania a starostlivosti o deti“. História hnutia ukazuje, že jeho snahy bývajú úspešné vo forme odopierania práva detí na vzdelanie a prístup k informáciám. Teória evolúcie, vzťahová a sexuálna výchova či výučba o téme rasy a rasizmu boli a sú posledné storočie predmetom obmedzovania zo strany (najmä náboženskej) pravice v mene rodičovských práv. Avšak myšlienka rodičmi riadeného odovzdávania kultúry deťom nie je kontrakultúrna, a teda ani hnutie, ktoré ju presadzuje. Pri snahe o kritickejšie zhodnotenie tejto myšlienky sa dá začať jednoduchým pozorovaním: vo freirovskom zmysle sú rodičia v našej spoločnosti tí vzdelávajúci, zatiaľ čo deti sú tie vzdelávané.

Ľudská prirodzenosť v podmienkach útlaku

V Pedagogike utláčaných, ktorá minulý rok vyšla v českom preklade, brazílsky pedagóg Paulo Freire z humanistického pohľadu kritizuje práve vzťah vzdelávajúcich a vzdelávaných. Vzdelávaní ľudia v tomto vzťahu „poslušne počúvajú“, „sú vychovávaní“, a „majú sa prispôsobiť tomu, čo vzdelávajúci určuje ako záväzné“, čo nápadne pripomína slovenské školstvo. Takýto vzťah je charakteristický napríklad pre to, čo Freire nazýva bankovým vzdelávaním. Vzdelávaní sú v ňom akýmisi nádobami, pasívne čakajúcimi na to, že ich vzdelávajúci naplnia hodnotami a poznatkami. Neučia sa o (svojom) svete ako ľudia, ktorí ho môžu slobodne meniť, ale ako utláčaní, ktorí majú útlak prijať ako nevyhnutnú zákonitosť a prispôsobiť sa mu.

Freireho antropológia nachádza ľudskú prirodzenosť v svetodejinnej podmienenosti človeka a hybnej sile solidarity a rozumu. Človek podľa Freireho, na rozdiel od zvierat, žije v historickom čase, je tvorom spoločenským a má slobodnú vôľu. Môže meniť svet na svoj obraz, no zároveň sa nachádza v podmienkach útlaku. Kapitalizmus škodí utláčaným aj utláčajúcim, dehumanizuje ich tým, že ich vzťah nefunguje na základe spolupráce ako rovnocenných ľudských bytostí, ale na základe zadávania úloh. Antikapitalistický odkaz Pedagogiky utláčaných je nespochybniteľný a možno ho zhrnúť nasledovne: utláčaní ľudia prijímajú utláčajúcich ako tých, s ktorými sa majú identifikovať, aj keď žiadni utláčajúci by nemuseli existovať. Všetci by sme mohli byť slobodnými, rovnocennými ľuďmi.

Humanistický odkaz dialógu

Vo Freireho predstave o oslobodení utláčaní menia materiálne a štrukturálne podmienky kapitalizmu pri kritickom vedomí, ktoré vedie dialóg so svetom. Preto alternatívou voči tradičnému vzdelávaniu, ktorú Pedagogika utláčaných ponúka, je tzv. problematizujúca pedagogika. Podľa nej svet predstavuje problém tak pre vzdelávajúcich, ako aj pre vzdelávaných. Dialogická metóda problematizujúcej pedagogiky je v knihe opísaná dopodrobna. Na 51 stranách tretej kapitoly s názvom „Dialogicita: podstata vzdělávání jako praxe svobody“ Freire opisuje jednotlivé fázy problematizujúceho vzdelávania, overené rokmi svojich skúseností z Brazílie a Čile. Kľúčový je odvážny dialóg, ktorým sa zrušia staré roly a vzťah medzi vzdelávajúcimi a vzdelávanými sa nahradí vzťahom medzi tzv. vzdelávanými vzdelávajúcimi a vzdelávajúcimi vzdelávanými. Obe tieto skupiny sú po novom zároveň vzdelávanými aj vzdelávajúcimi. Hodnoty a poznatky nie sú odovzdávané, ale objavované prostredníctvom spoločnej reflektovanej činnosti. Touto pedagogikou sa svet transformuje.

Rovnosť v dialógu je podmienkou na to, aby transformácia sveta bola skutočne slobodnou aktivitou. Premena sveta musí vychádzať z kritického vedomia utláčaných, ktoré nemožno prebudiť prostredníctvom zadávania úloh z pozície autority ani prostredníctvom propagandy. Zadávanie, resp. prijímanie úloh oberá človeka o ľudskosť tým, že jeho činnosť, namiesto toho, aby bola praxou slobody, je podriadená moci prikazujúceho. Propaganda oberá človeka o ľudskosť zas tým, že ním manipuluje ako svojím objektom. Aj na tomto základe Freire kritizuje politické režimy, ktoré skostnateli do rovnako byrokratického represívneho štátneho aparátu ako ten, ktorý chceli nahradiť. Dobovým príkladom takéhoto aparátu je Sovietsky zväz. Autoritárstvo a využívanie propagandy tamojšou vládnucou triedou na kontrolu a manipuláciu obyvateľstva boli jasným porušením dôstojnosti a autonómie ľudských bytostí. Zadávanie úloh a propaganda ich obrali o možnosť slobodnej praxe, a preto tieto nástroje nemali v oslobodzovacom procese miesto.

Freireho Pedagogika utláčaných je tak dobrým podkladom na reflexiu historickej skúsenosti, ktorú na Slovensku máme so socialistickou byrokraciou. „Angažovanosť“, ktorú štát vyžadoval od socialistických občanov a občianok, bola príkazom zhora, nie slobodná. Nedobrovoľná angažovanosť v konečnom dôsledku nie je angažovanosťou. Tým, že Freireho text rozlišuje medzi oslobodzujúcou praxou a praxou, ktorá sa zvrhla na novú formu útlaku, umožnil imanentnú kritiku socialistického hnutia, ktorú neradno ignorovať.

Pedagogika utláčaných čerpá z bohatej humanistickej tradície vrátane marxizmu, psychoanalýzy, katolicizmu a existencializmu, vďaka čomu je tiež účinnou kritikou centristickej umiernenosti. Freire vidí v spoločnosti strach zo slobody maskovaný úsilím zachovať status quo. Tento strach sa prejavuje napríklad vtedy, keď ľudia „pomocou racionalizácie skryjú to podstatné, zdôrazňujú nepodstatné a popierajú konkrétnu skutočnosť“. Problémom podľa nich nie je samotná hierarchia, ale utláčaní, napríklad kvír ľudia, na ktorých nazerajú ako na „jednotlivé prípady, [ktoré] sú patológiou zdravej spoločnosti“ a ktorých chcú do nej (re)integrovať. Ľudia, ktorí sa boja slobody, ľahko prepadnú tejto ideológii.

Oslobodenie na Slovensku?

Freire adresoval svoju Pedagogiku radikálnym a utláčaným. Bude baviť každú a každého, kto rád antropologicky analyzuje kultúru, v ktorej žije. Freire navrhol ambiciózny osvietenský projekt: všetci a všetky by sme mali vedieť, ako funguje svet, a svet sa dá poznávať len spoločne a aktívne. V komunikačnej kríze spôsobenej nadvládou kapitálu nad ľuďmi je Freireho výzva na dialóg výzvou pre dialóg samotný. Oslobodzujúci dialóg však nemôže byť založený na frázach a zdvorilom predstieraní rešpektu, ale na spolupráci pri transformácii sveta.

Dnes, keď sektárske fungovanie náboženskej pravice dosiahlo globálne rozmery aj pomocou manipulácie ľudí propagandou, potrebujeme práve oslobodzujúci dialóg, s ktorým nás Freire oboznamuje. Ako študent učiteľstva si viem dokonca predstaviť náhradu nejakého didaktického predmetu (na ktorom by sme sa zas a opäť iba učili naspamäť skriptá, len aby sme mohli dostať kredity) za predmet, na ktorom by sme za semester prečítali túto knihu a diskutovali o nej. Má potenciál zmeniť aj slovenské školstvo, uskutočniť sen o kritickom myslení, ktorý niekedy, zdá sa, radšej snívame, ako uskutočňujeme. Ale najprv sa k Pedagogike utláčaných musí dostať študentstvo učiteľských odborov na celom Slovensku.

Paulo Freire: Pedagogika utlačovaných. Preložila Eva Batličková. Neklid, 2022.

Autor je študent filozofie a učiteľ na voľnej nohe