Rómovia na Gemeri sa ešte prednedávnom museli tlačiť v stiesnených chatrčiach na okrajoch dedín a v osadách. Zrazu sú obyvateľmi centra obce, so sídlami v esteticky hodnotných kúriách a gazdovských domoch z 19. storočia. Ako ich však vnímajú samotní Rómovia? Znamená to viac ako len formálny presun? V kraji bez vyhliadok na vzdelanie, kultúrnu participáciu alebo prácu bez rizika prekarizácie sú každodenne vystavovaní absolútnej bezmocnosti. Vyčkávať na spasenie sa javí ako jediná možnosť v časoch, kedy ako dvojitá menšina predstavujú najzraniteľnejšiu zložku pracovného trhu, kde sú vystavovaní neustálemu zdieraniu a manipulácii. Keďže vízia agrárnej renesancie ostáva v nedohľadne, Rómom, rovnako ako aj majorite vystavenej úpadku regiónu, ostáva jedine prežiť v cykle medzigeneračnej chudoby. Tento fenomén však v mikrokomunitách južného Slovenska namiesto odporu a občianskej angažovanosti vytvára istý stav bezprávia. Oportunizmus alebo práve nehybnosť tu tvoria charakter všednej každodennosti. Štát svojou nevhodnou privatizačnou politikou spečatil osud kedysi prosperujúceho regiónu. Postagrárny charakter Gemera, rovnako ako jeho izolovanosť, slabá infraštruktúra a etnické tenzie pôsobili neatraktívne na súkromníkov, aj na miestnych, závislých od manuálnej práce. Po páde socializmu sa pomaly vyľudňovali celé obce a mestá. O príjem prišla aj väčšina Rómov v továrňach a družstvách, no hľadanie ideálnejších podmienok na trhu práce v [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
