Súhlasila som, že sa zúčastním konferencie Inštitútu pre humanitné štúdiá Newyorskej univerzity, ktorá sa konala minulý rok (1978, pozn. red.), ale oznámila som, že budem komentovať odborné texty zaoberajúce sa úlohou rozdielov v životoch amerických žien: rozdielov v rase, sexuálnej orientácii, triede a vo veku. Absencia týchto hľadísk oslabuje akúkoľvek feministickú diskusiu o veciach osobných a politických.
Špecifickým prvkom akademickej arogancie je predkladať diskusie o feministickej teórii bez toho, aby sa v nej skúmali mnohé naše rozdiely, a bez výrazného podielu chudobných žien, čiernych žien, žien z tretieho sveta a lesieb. Napriek tomu tu stojím ako čierna lesbická feministka, keďže ma na túto konferenciu s názvom „Druhé pohlavie“ pozvali do panelu „Osobné a politické“ – jediného panelu, v ktorom je reprezentovaný aj hlas čiernych feministiek a lesieb. Čo to hovorí o vízii tejto konferencie, je smutné, najmä v krajine, kde rasizmus, sexizmus a homofóbia predstavujú nerozlučných spojencov. Keď si čítam program konferencie, vyzerá to tak, že lesby a čierne ženy nemajú čo povedať k existencializmu, erotičnu, ženskej kultúre, tichu, v ktorom ženy žijú, rozvíjajúcim sa feministickým teóriám či prepojeniu heterosexuality a moci. A čo to znamená v súvislosti s osobným a politickým, ak aj tie dve čierne ženy, ktoré tu mali príspevok, našli doslova na poslednú chvíľu? Čo to znamená, keď sa nástroje rasistického patriarchátu používajú na skúmanie plodov tohto patriarchátu? Znamená to, že zmena je možná a povolená iba v tých najužších okruhoch.
Absencia stanoviska lesbickej skúsenosti či skúsenosti žien tretieho sveta ponecháva v tejto konferencii i v prednáškach, ktoré tu zaznejú, výraznú medzeru. Napríklad v prednáške o materiálnych vzťahoch medzi ženami som si všimla model starostlivosti „buď/alebo“, ktorý úplne vylučuje moju skúsenosť čiernej lesby. V tejto prednáške sa vôbec neskúmala vzájomnosť ženských vzťahov ani systémy zdieľanej podpory či vzájomná závislosť, aká existuje medzi lesbami alebo osobami, ktoré sa identifikujú ako ženy. Táto prednáška iba uvádzala, že v patriarchálnom modeli starostlivosti „platia ženy, ktoré sa z neho snažia vymaniť, až príliš vysokú cenu“.
Potreba a túžba žien po vzájomnej starostlivosti nie je patologická, ale naopak spásonosná. Práve v tomto poznaní znovu objavujeme svoju skutočnú silu. Práve tohto naozajstného spojenia sa tak veľmi bojí patriarchálny svet. Iba v rámci patriarchálnej štruktúry je materstvo jedinou sociálnou silou prístupnou ženám.
Vzájomná závislosť medzi ženami je spôsob, ako dosiahnuť slobodu, v ktorej môže naše Ja skutočne byť – nielen na to, aby bolo zneužívané, ale aby bolo kreatívne. Toto je rozdiel medzi pasívnym jestvovaním a aktívnym bytím.
Obmedziť agendu iba na toleranciu rozdielov medzi ženami je ten najprimitívnejší reformizmus. Je to úplné popretie kreatívnej funkcie rozdielnosti v našich životoch. Rozdielnosť by nemala byť iba tolerovaná, mala by byť zdrojom nutných polarít, medzi ktorými môže naša kreativita iskriť ako dialektika. Až vtedy prestane byť nevyhnutnosť vzájomnej závislosti považovaná za hrozbu. Až v takejto vzájomnej závislosti rôznych síl, priznaných a rovnocenných, sa môžu začať vytvárať nové spôsoby bytia vo svete a spolu s nimi aj odvaha a vytrvalosť konať tam, kde nie je nič vopred ustanovené.
V obojstrannej závislosti vzájomných (nedominantných) rozdielov spočíva bezpečnosť, ktorá nám umožňuje zostúpiť do chaosu poznatkov a vrátiť sa späť s pravou víziou našej budúcnosti. A pritom získame aj moc tieto zmeny uskutočniť. Zmeny, ktoré z tej budúcnosti spravia skutočnosť. Rozdielnosť je to surové a mocné prepojenie, v ktorej sa tvorí naša osobná sila.
Doteraz nás učili, že ako ženy máme buď ignorovať naše rozdiely, alebo ich vnímať ako dôvody na separáciu a podozrievanie namiesto toho, aby sme v nich videli príležitosť na zmenu. Bez komunity nie je možné žiadne oslobodenie, iba veľmi krehký a dočasný mier medzi jedincom a jeho utláčateľom. Ale komunita nesmie znamenať, že sa zvlečieme zo svojich rozdielov ani patetické predstieranie, že tieto rozdiely neexistujú.
Tie z nás, ktoré stoja mimo kruhu spoločensky definovaných prijateľných žien; tie z nás, ktoré boli ukované v najťažších skúškach ohňom – tie z nás, ktoré sú chudobné, lesby, čierne ženy, či tie z nás, čo sú staršie – tie vedia, že schopnosť prežiť nie je akademická zručnosť. Ide pri nej o to, učiť sa stáť osamelá, neobľúbená a niekedy zatracovaná a vytvárať spoločné ciele s ostatnými, ktoré sa tiež nachádzajú mimo oficiálnych štruktúr, tak aby sme si definovali a hľadali svet, v ktorom môžeme všetky prosperovať. Schopnosť prežiť sa odvíja od učenia sa tomu, ako vziať naše rozdiely a pretaviť ich na našu silu. Pretože pánove nástroje nikdy nerozoberú pánov dom. Môžu nám niekedy dovoliť, aby sme ich dočasne porazili v ich vlastnej hre, ale nikdy nám neumožnia priniesť skutočnú zmenu. A táto skutočnosť je hrozbou len pre tie ženy, ktoré stále definujú pánov dom ako svoj jediný zdroj živobytia a podpory.
Chudobné a čierne ženy vedia veľmi dobre, aký je rozdiel medzi dennými prejavmi manželského otroctva a prostitúciou, pretože sú to práve naše dcéry, ktoré stoja na Štyridsiatej druhej ulici. Ak sa americká feministická teória nechce zaoberať rozdielmi medzi nami a z nich vyplývajúcimi rozdielmi vo formách nášho útlaku, ako sa potom môže vyrovnať so skutočnosťou, že pracovníčky, ktoré vám upratujú domy a starajú sa o vaše deti, kým vy chodíte na konferencie o feministickej teórii, sú väčšinou chudobné a čierne ženy? Aká teória stojí za rasistickým feminizmom?
Vo svete možností pre nás všetky by naše osobné vízie pomáhali položiť základy pre politickú aktivitu. Zlyhanie akademických feministiek pri rozoznaní rozdielnosti ako našej kľúčovej sily predstavuje neschopnosť dostať sa ďalej než k prvej patriarchálnej lekcii. V našom svete sa z „rozdeľuj a panuj“ musí stať „spoznaj sa a vezmi do rúk svoju moc“.
Prečo sa tejto konferencie nezúčastnili iné ženy tmavej farby pleti? Prečo boli dva telefonáty, ktoré som dostala, považované za konzultáciu? Som vari jediný možný zdroj mien čiernych feministiek? A hoci prednáška čiernej účastníčky panelu končila slovami o dôležitosti silného spojenia, ktoré spočíva v láske medzi ženami, čo hovorí na medzirasovú spoluprácu medzi feministkami, ktoré sa nemilujú?
V akademických feministických kruhoch je častou odpoveďou na tieto otázky výhovorka: „Nevedeli sme, koho sa na to opýtať.“ Ale to je rovnaké vyhýbanie sa zodpovednosti, rovnako zbabelý útek ako ten, ktorý bráni vystavovaniu umenia čiernych žien na ženských výstavách, publikovaniu diel čiernych žien vo väčšine feministických publikácií okrem občasného „špeciálneho čísla o ženách z tretieho sveta“ či tomu, aby sa texty čiernych žien dostali na zoznam odporúčanej literatúry. Ale ako v jednom prejave prednedávnom poukázala Adrienne Rich, biele feministky sa za posledných desať rokov vzdelali v enormnom množstve vecí. Prečo sa teda nevzdelávali v otázke čiernych žien a rozdielu medzi nami – bielymi a čiernymi –, keď je to kľúčové pre prežitie celého nášho hnutia?
Ženy sú dodnes stále vyzývané, aby ony vykročili smerom k mužskej nevedomosti; aby sme mužov vzdelávali o našej existencii a našich potrebách. Toto je starý a základný nástroj všetkých utláčateľov: zamestnávať utláčanú skupinu starosťou o pánove záujmy. Teraz počúvame, že je úlohou žien tmavej farby pleti vzdelávať biele ženy – aj keď pritom čelíme ohromnému odporu – o našej existencii, o našich rozdieloch, o našich vlastných úlohách v spoločnom úsilí prežiť. Toto je rozptýlenie energie a tragické opakovanie rasistického patriarchálneho myslenia.
Simone de Beauvoir raz povedala: „Zo znalosti skutočných, autentických podmienok našich životov musíme čerpať silu žiť a zmysel konať.“
Rasizmus a homofóbia sú skutočné podmienky všetkých našich životov v tomto čase a na tomto mieste. Nabádam každú jednu z nás, aby siahla do najhlbších zdrojov svojho vnútorného poznania a dotkla sa tých obáv a hnusu k akejkoľvek inakosti, ktorá tam žije. Pozrime sa, akú tvár nosí. Až potom môže osobné i politické začať osvetľovať všetky naše voľby.
New York, 1979
Z anglického originálu The Master’s Tools Will Never Dismantle the Master’s House preložil Tomáš Hučko
Preklad z knihy Audre Lorde: Sister Outsider, Crossing Press, USA, Copyright 1984, 2007. Publikované s povolením literárnej agentúry Charlotte Sheedy.
