Pád vlády Michela Barniera nepredstavuje významný zlom v súčasnej dynamike politického vývoja vo Francúzsku. Skôr je to sekvencia, ktorá graduje a nadobúda zlovestné črty v porovnaní s tým, čo si možno predstaviť pod ideálom stabilnej a efektívnej vlády. Tento pád nevyplýva len z individuálnych manažérskych zlyhaní, ale odhaľuje hlbšie problémy v samotnom politickom systéme, kde stále väčšia nefunkčnosť a neschopnosť vlády reagovať na požiadavky občanov vytvárajú atmosféru beznádeje.
Stalo sa to len raz – keď v roku 1962 Národné zhromaždenie vyslovilo nedôveru kabinetu Georgesa Pompidoua. Tento moment, ktorý je na jednej strane politickou pomstou opozície za to, ako Macron naložil s výsledkom predčasným parlamentných volieb, na druhej strane ukazuje na zásadnú krízu vo vedení krajiny a neschopnosť vládnej moci účinne reagovať na požiadavky súčasného štátu. Politológovia Bruno Cautrès a Luc Rouban správne poznamenali, že postupným prehlbovaním politickej krízy vo Francúzsku sa odhaľuje zvláštny paradox: napriek tomu, že prezident republiky je stále nepopulárnejší a politicky oslabený viac než kedykoľvek predtým, udalosti, ktoré sa odohrávajú, akoby potvrdzovali pôvodnú diagnózu, ktorú Emmanuel Macron stanovil ešte v roku 2017. V tom čase bol Macron so svojím politickým projektom zvolený na základe prísľubu prekonať tradičné politické rozdiely a reformovať politickú triedu a sprostredkovateľské orgány, ktoré boli považované za neefektívne pri napĺňaní očakávaní Francúzov.
Michel Barnier a jeho vláda boli výsledkom nezvyčajných okolností povolebného patu, ktorý neumožňoval vytvoriť stabilnú parlamentnú väčšinu. V tejto situácii prezident Macron čelil voľbe medzi zlými a ešte horšími alternatívami, pričom nakoniec načrel na dno tých najhorších – za predsedu vlády vymenoval osobu bez demokratickej legitimity a ministerské kreslá obsadili do veľkej miery predstavitelia pravicovej strany Republikáni, ktorá vo voľbách skončila štvrtá v poradí.
Prezidentova neochota spolupracovať s ľavicovým blokom, ktorý mal najsilnejší mandát, je vrcholom jeho politického cynizmu. Kým mohol preukázať štátnickú veľkosť tým, že by dal priestor opozícii na realizáciu jej programu, radšej sa rozhodol podkopať demokraciu vlastným rozhodnutím. Miesto toho, aby riskoval politický dialóg, Macron urobil to, čo vie najlepšie – zabetónoval status quo a nechal systém krvácať. Výsledkom je, že namiesto stability, ktorú tak rád deklaruje, sa Francúzsko prepadlo do ešte hlbšieho chaosu, kde jeho voliči strácajú dôveru nielen v neho, ale aj v samotnú podstatu demokratických inštitúcií.
Keby bol Macron vyšiel v ústrety Novému ľudovému frontu, ktorý získal najsilnejší mandát z hľadiska počtu kresiel, a menoval za premiérku nominantku ľavicového bloku, bola by dnes debata o rozpočte zrejme niekde inde. A nielen to. Ak by Macron zvolil konštruktívny prístup – napríklad podporil inak vnútorne mimoriadne nestabilný a nejednotný ľavicový blok, mohol by nielen upevniť svoju pozíciu, ale aj zmierniť roztrieštenosť politického spektra. Scenár, v ktorom by Macron umožnil ľavicovej nominantke Lucii Castetsovej viesť vládu, by mu poskytol strategickú výhodu. Ak by Castetsová neuspela, Macron by mal otvorenú cestu pre vlastný návrh stabilnejšieho vedenia – či už by to bol Barnier alebo niekto iný. V tomto kontexte sa rozhodnutie pre Barniera ako premiéra prvej voľby javí ako premárnená príležitosť, ktorá namiesto riešenia problému len prehĺbila nedôveru Francúzov v Macronove schopnosti viesť krajinu.
Ako sa dnes ukazuje, Macronova stratégia voľby Michela Barniera za predsedu vlády bola ďaleko od východiska z politického chaosu. Francúzska republika sa nachádza uprostred najhlbšej inštitucionálnej krízy od roku 1958. Macronov krok bol nielen aktom politického oportunizmu, ale aj dôkazom, že jeho projekt „transformácie“ francúzskej politiky bol prázdny marketing, ktorý nedokázal priniesť žiadnu skutočnú obnovu. Jeho „vízia“ reformy sa teraz javí ako karikatúra štátnickej zodpovednosti, kde miesto prekonávania rozporov v rámci politickej reprezentácie vytvára nové a prehlbuje staré deliace čiary. Macron, ktorý sa rád prezentuje ako vizionár, stavil všetko na kartu, ktorá bola od začiatku nehrateľná. Barnierova menšinová vláda bola od začiatku politickou fikciou – kabinet bez demokratického mandátu, bez reálnej podpory parlamentu a bez schopnosti presadiť akékoľvek dlhodobé opatrenia. Macronovi sa podarilo nielen polarizovať politickú scénu, ale zároveň posilniť národno-konzervatívne radikálne sily, ktoré teraz číhajú na príležitosť využiť vzniknuté vákuum vo svoj prospech.
Tie najväčšie dopady sú, pochopiteľne, vnútropolitické. Je to natoľko delikátna a bezprecedentná situácia, že sa na jej riešení nezhodujú ani ústavní právnici. Francúzsko stojí na rázcestí pred shutdownom a moderovanejšou verziou rozpočtového provizória. Tieto i ďalšie možnosti sa nachádzajú niekde na zákrutách doposiaľ veľmi málo prebádaných ústavných chodníčkov. Nejde tak len o technickú debatu o rozpočte, ale o samotnú podstatu politického systému piatej republiky. Čoraz viac hlasov volá po reforme volebných pravidiel i tých ústavných, ktoré by posilnili parlament a obmedzili dominantný vplyv prezidenta v politickom systéme.
Projekt politickej obnovy Macrona, ktorý mal ambície prekonať pravo-ľavé štiepenie politického spektra a mal vniesť čerstvý vzduch do demokratických pľúc francúzskej politiky, dnes čelí vlastným hraniciam a paradoxom. Namiesto oživenia a posilnenia demokratických procesov priniesol ešte väčšiu polarizáciu a frustráciu občanov. Namiesto vytvorenia novej formy konsenzuálnych politík sa ukazuje, že jeho vízia čelí odporu etablovaných síl aj rastúcej radikalizácii na okrajoch politického spektra. Čerstvý vzduch, ktorý Macron sľuboval, sa premieňa na dusivú atmosféru, v ktorej sa demokratické inštitúcie zdajú byť oslabené, a nádej na systémové zmeny čelí neustálemu skepticizmu a znechuteniu zo strany francúzskej verejnosti. Týmto sa jeho projekt dostáva do rozporu so svojím pôvodným cieľom – obnoviť dôveru v demokratickú politiku a otvoriť cestu k novému modelu vládnutia.
Autor je politológ na Ústave politických vied SAV, v. v. i. a člen OZ Reštart.
Text je súčasťou projektu PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. Projekt je financovaný Európskou úniou. Vyjadrené názory a postoje sú názormi a vyhláseniami autora(-ov) a nemusia nevyhnutne odrážať názory a stanoviská Európskej únie alebo Európskej výkonnej agentúry pre vzdelávanie a kultúru (EACEA). Európska únia ani EACEA za ne nepreberajú žiadnu zodpovednosť.
