Významné európske politické strany dlhodobo zabezpečovali ochrannú bariéru proti pravicovým extrémistom. S ich rastúcim vplyvom však bariéra slabla, až kým sa xenofóbne a autoritárskej zoskupenia nestali súčasťou politického establishmentu. Podarí sa krajnej pravici zmocniť sa Európskej únie?
Je úplne evidentné, že v Európe rastie vplyv krajne pravicových politikov. Sedia vo vládach v Maďarsku, na Slovensku, v Chorvátsku, Fínsku, čoskoro možno v Holandsku. Sú súčasťou väčšinovej koalície vo Švédsku a v Portugalsku, kde tento rok spôsobili zmenu politického kurzu. Britský týždenník The Economist uvádza, že „viac ako 20 % respondentov v pätnástich z dvadsiatich siedmich členských štátov EÚ, vrátane všetkých veľkých krajín s výnimkou Španielska” prechováva sympatie k stranám „tvrdej pravice”.1« A fresh wave of hard-right populism is stalking Europe », The Economist, Londýn, 16. september 2023. Týchto politikov a strany často označujeme ako populistické, neliberálné, nativistické či nacionalistické. Výstižný pojem sa hľadá ťažko, keďže v ich programoch nájdeme naozaj skoro všetko.
Španielska strana Vox sa hlási k neoliberalizmu, švédski Demokrati či Praví Fíni zas velebia sociálny štát. Poľská strana Právo a spravodlivosť (PiS) obmedzovala v rokoch 2015 – 2023 práva poľských občanov a popritom rozhadzovala verejné financie, čo jej iná krajne pravicová strana, Konfederácia slobody a nezávislosti, vyčítala. „Konfederacja” je známa svojimi sympatiami k antisemitizmu, proti ktorému zas lídri francúzskeho Národného združenia (RN – Rassemblement national) minulý rok pochodovali v uliciach Paríža. Rôznia sa aj postoje radikálov k Ukrajine. Prezident Zelenskij sa na svojej marcovej návšteve Ríma mohol poďakovať premiérke Giorgii Meloniovej za podporu, ale taká Slovenská národná strana (SNS) či maďarský Fidesz vojenskú pomoc, naopak, kritizujú (rovnako ako Salviniho strana Liga). Ak si zoberieme len Taliansko, Poľsko alebo Francúzsko, môžeme vidieť, že krajne pravicové politické spektrum charakterizuje vcelku rozmanitá ponuka.
Na európskom kontinente je svetonázorové rozdelenie politických strán veľmi premenlivé a závisí od histórie, geografickej polohy, deľby práce, či dokonca od postavenia žien v spoločnosti alebo od názorov na tradičnú rodinu. Alternatíva pre Nemecko (AfD) kritizuje nemecké ženy za príliš veľa potratov, ale francúzske RN interupcie, naopak, podporuje. Talianska premiérka Meloni je proti registrovaným partnerstvám ľudí rovnakého pohlavia, Marine Le Pen už začala akceptovať manželstvo pre všetkých. Holanďan Geert Wilders podporuje queer komunitu dlhodobo.
Postoj predsedu holandskej Strany slobody (PVV) k tejto otázke súvisí s jeho zúrivou nenávisťou voči moslimom, ktorých považuje za netolerantných voči právam homosexuálov. Islam a prisťahovalcov odmietajú aj ďalší európski lídri, no nie u všetkých sa z toho stala fóbia. To, čo majú títo populistickí lídri spoločné, je obrana „pravého Západu”, presadzovanie politiky identity a strategické budovanie veľkých pravicových blokov. V poslednej dobe sa totiž začali radikalizovať aj stredopravé politické zoskupenia: liberáli, kresťanskí demokrati či konzervatívci. Je súčasné dianie v Európe dôvodom na paniku, alebo ho treba vnímať len ako výsledok dočasného pragmatizmu pravicových strán, ktoré sa chcú dostať do koalície s extrémistami?
„Zastavme špinavých pankáčov!”
Počiatky zbližovania extrémistických a umiernených strán na pravom spektre siahajú do obdobia po roku 2010. Krajná pravica sa vtedy zjednotila v postoji proti imigrantom, no stále sa rozchádzala v otázkach európskej integrácie. Nacionalisti z južných krajín protestovali proti Berlínu a Bruselu, kde sa dohadovali úsporné opatrenia kvôli vysokým štátnym dlhom. Proti bola napríklad aj talianska Liga či Nezávislí Gréci, ktorí v Aténach podporovali radikálnu ľavicu (ich víťazstvo vo voľbách oslavoval aj francúzsky Národný front – dnešné Národné združenie). Nemecká AfD bola proti záchranným opatreniam a požadovala vystúpenie Grécka z eurozóny. Poľsko, Česko a Slovensko, kde v tom čase vládli umiernení liberáli, podporili rozpočtovú disciplínu, ktorú na Atény uvalilo Nemecko – ich hlavný obchodný partner.
Všetko sa zmenilo v priebehu roku 2015. Napriek tomu, že Gréci odmietli v referende z 5. júla vydieranie Bruselu, premiér Alexis Tsipras napokon nešiel do tvrdej konfrontácie s Európskou komisiou.2Pozri Serge Halimi, « L’Europe dont nous ne voulons plus », Le Monde diplomatique, august 2015. Odporcovia federalistického projektu sa vtedy mohli presvedčiť o tom, aké náročné je presadzovať nezávislú politiku. Európski extrémisti si neskôr našli novú bojovú zónu – aj vďaka Angele Merkelovej. Nemecká kancelárka sa 31. augusta rozhodla otvoriť hranice pre takmer milión sýrskych utečencov, zatiaľ čo Európska rada schválila relokáciu ďalších 160 000 migrantov do iných členských štátov. Rozhodnutie vyvolalo ostrú reakciu zo strany Poľska a Maďarska – únia podľa nich vymenila svoju bezpečnosť za lacnú pracovnú silu, ktorej bol v Nemecku nedostatok. Odporcom rozhodnutia navyše dávala morálne lekcie.3Pozri Pierre Rimbert, « De Varsovie à Washintgon, un Mai 68 à l’envers », Le Monde diplomatique, máj 2018. V októbri 2015 získala PiS v poľskom sneme absolútnu väčšinu. Štyri mesiace po spustení opatrení Európskej komisie, ktoré mali prinútiť Budapešť, Prahu a Varšavu prijať stanovený počet imigrantov, sa Okamurova radikálna strana SPD prebojovala do parlamentu so slušným výsledkom (október 2017) a v maďarských parlamentných voľbách (apríl 2018) zas Fidesz získal 133 kresiel zo 199.
V dôsledku prílevu sýrskych utečencov a islamistických útokov v parížskom regióne získal vo francúzskych regionálnych voľbách Národný front takmer sedem miliónov hlasov, čo bol viac ako trojnásobok výsledku z regionálnych volieb 2010. Dánska ľudová strana (DF) sa v parlamentných voľbách 2015 umiestnila na druhom mieste. Belgická strana Flámsky záujem (Vlaams Belang) sa v komunálkach 2018 opätovne vyšvihla do popredia flámskej politickej scény. V priebehu posledných rokov však môžeme vidieť, ako strany krajnej pravice menia politickú stratégiu. Jedna za druhou začali presadzovať model nacionalistickej Európy podľa vzoru Fideszu a PiS. Le Pen a Meloni sa uspokojujú s existenciou zóny voľného obchodu medzi suverénnymi štátmi – o to viac, že po namáhavom Brexite už nepociťujú potrebu opustiť úniu, ktorá sa (aj vďaka Viktorovi Orbánovi) zmenila na bojovú arénu kultúrnych vojen okolo tém imigrantov a bezpečnosti.
Príchod miliónov utečencov z Ukrajiny síce nezapadol do konšpirácie o veľkej civilizačnej výmene, nakoľko šlo o biele a najmä kresťanské rodiny, samotná vojna však zvýšila náklady na suroviny a prehĺbila infláciu. Po roku 2022 sa krajnej pravici veľmi úspešne darilo obracať hnev spôsobený vysokými cenami paliva či kúrenia proti ekológom a ich podporovateľom. „Zastavme klimatickú propagandu, ktorá nám hovorí, čo robiť a čo jesť. Zastavme špinavých pankáčov, ktorí hádžu paradajkovú omáčku na Monu Lisu,” rozčuľoval sa extrémistický politik a novinár Éric Zemmour. „Zastavme iracionálnu hystériu okolo CO2, ktorá systematicky ničí našu spoločnosť, našu kultúru a náš spôsob života,” vyzývali členovia AfD v roku 2023, keď v Nemecku Zelení bojovali za zákaz plynových a olejových kotlov.4Matthieu Jublin, « “L’écologie punitive”, une imposture des droites », Alternatives économiques, Quétigny, máj 2024.
Napriek rozdieľom sú všetky ultrapravicové európske strany podobné v tom, že chcú brániť povestný starý spôsob života, ktorý podľa jedného zo sloganov poľskej PiS charakterizuje „vlastný dom s trávnikom, gril, dve autá a dovolenka”. Všetky strany tiež odsudzujú ideológie – islamskú, environmentálnu, wokistickú, globalistickú – pretože spôsobujú zánik našej civilizácie. „Hlavnou otázkou dneška je, či má Západ voľu prežiť,” povedal Donald Trump na návšteve Poľska v roku 2017.
PiS, Fidesz, RN a v podstate celá európska extrémna pravica pracujú s naratívom civilizačného ohrozenia, ktorý má prinajmenšom tri výhody. Kombinuje „zdravý rozum” a transgresiu, pretože nahlas vyslovuje to, čo si mnohí v tichosti aj naozaj myslia. Je tiež univerzálny a zdanlivo koherentný – možno ho použiť na všetky témy, od transidentít (vrchol dekadencie) až po konflikt na Blízkom východe. „Ak sa Jeruzalem dostane do rúk moslimov, budú nasledovať Atény a Rím. Jeruzalem je hlavnou líniou obrany Západu,” znepokojoval sa Wilders už v roku 2010.5Roee Nahmias, « Geert Wilders: Change Jordan’s name to Palestine », 20. jún. Treťou výhodou tohto civilizačného naratívu je, že dokáže dostať do úzkych politických rivalov.
Pravica vedela odpovedať na spoločenskú krízu lepšie ako ľavica. V prvom rade nezabudla na význam obetného baránka, ku ktorému potrebuje rozdelenú robotnícku triedu (progresívci ju chceli skôr zjednocovať). Umiernená pravica sa čoraz viac uchyľuje k tejto štvavej politike, keďže nemá inú možnosť, ako sa tiež radikalizovať.6Pozri Bruno Amable et Stefano Palombarini, Où va le bloc bourgeois ?, La Dispute, Paríž, 2022. Od čias, keď účasť Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) Jörga Haidera v rakúskej vláde (od roku 2000) vyvolala odpor európskych liberálov a kresťanských demokratov v Európe, sa toho veľa zmenilo. Francúzsky prezident Jacques Chirac v tom čase odsúdil ideológiu, ktorá je proti „hodnotám humanizmu a proti rešpektu k dôstojnosti človeka”. Je rok 2024 a strana Republikáni (nástupnícka strana Chiracovej UMP) má na čele kandidátky François-Xaviera Bellamyho, ktorý vyhlásil, že by v druhom kole prezidentských volieb dal hlas Zemmourovi, pokiaľ by sa mal rozhodnúť medzi ním a Macronom.
Keď Zemmourova strana Znovudobytie (Reconquête) navrhla v marci 2022 vytvoriť ministerstvo pre reemigráciu, spôsobilo to mierny škandál. Tento rok už pätnásť členských štátov EÚ odovzdalo Európskej komisii žiadosť o ešte prísnejšiu migračnú politiku. Spolu s talianskou vládou podali žiadosť aj vlády zložené zo stredopravých a dokonca aj sociálnodemokratických strán (v prípade Dánska a Rumunska) a začali obhajovať presun žiadateľov o azyl do tretích krajín – podľa vzoru dohody britských konzervatívcov s Rwandou. Francúzsko túto žiadosť nepodpísalo, ale participovalo na jej príprave. V súčasnosti sa prezident Macron spolu so svojím premiérom Gabrielom Attalom snažia vykresliť Le Penovej RN ako ruskú stranu, pretože po tom, ako začali aj oni presadzovať politiku národných záujmov a v roku 2023 prijali imigračný zákon, sa od Le Penovej potrebovali nejako odlíšiť.
Republikáni sú ďalšou francúzskou stranou, ktorá sa začala radikalizovať. Jej predseda Éric Ciotti už prebral tému „veľkej výmeny”, okrem toho odmietol odsúdiť násilné činy ultrapravicových aktivistov, ktorí po novembrovej smrti mladého Thomasa Perotta skandovali „Islam mimo Európy” (Perotto bol usmrtený bodnými zbraňami; útočníci podľa svedkov kričali „Prišli sme zabiť bielych.” – pozn. red.). Jordan Bardella (RN) využil mediálny priestor stanice France 2, aby vyzval na upokojenie situácie: „Na násilie v spoločnosti nereagujeme výpravami pomsty, súkromným vybavovaním účtov ani nenávistnými prejavmi”. Ciotti, ktorý zrádza gaullistickú tradíciu, chce prevalcovať RN aj nekompromisnou podporou izraelskej ultrapravicovej vlády. V otázkach imigrácie a zelenej politiky sú Republikáni ešte kritickejší voči EÚ ako ostatné strany.
Zmena postojov voči EÚ a NATO
Republikáni zvyknú poukazovať na nedôveryhodnosť strany RN. „Francúzi majú silné pochybnosti o kompetencii Marine Le Penovej, ktorá nikdy nepreukázala ani najmenšiu zodpovednosť,” uisťoval sám seba Laurent Wauquiez (popredný člen Republikánov) v denníku Le Figaro 13. júla 2023. Le Penovej stranu však už nemožno tak jednoducho zdiskreditovať, keď na kandidátke RN do Európskeho parlamentu dnes kandidujú aj vysokí štátni úradníci a keď stĺpčekári denníkov ako Le Figaro a Les Échos obhajujú návrhy zákonov, ktoré strana predkladá.
Súčasná pravica sa radikalizuje, pretože pravidlá politickej hry určujú čoraz viac extrémisti. Premiérka Meloni podporuje členstvo Talianska v NATO a EÚ a vyhlasuje, že s Ursulou von der Leyenovou ich spája priateľstvo.7Pozri Benoît Bréville, « Le modèle Meloni », Le Monde diplomatique, juillet 2023. Predsedníčka Európskej komisie zas nevylúčila spojenectvo medzi jej frakciou Európska ľudová strana (EPP) a frakciou Európski konzervatívci a reformisti (CRE), do ktorej patria okrem Meloniovej strany aj španielska VOX či poľská PiS. Koaličné dohody viedli vo Švédsku k rezignovaniu populistických Demokratov na členstvo v EÚ a v Holandsku k rozhodnutiu krajne pravicovej PVV podporiť vojenskú pomoc Ukrajine. Vývoj globalizácie prispieva k zmierneniu kontrastov medzi umiernenou a krajnou pravicou. Umiernená pravica po pandemickej kríze a rastúcej globálnej hrozbe zo strany Číny už nie je taká nekompromisná v presadzovaní voľného trhu a krajná pravica sa začala zameriavať viac na civilizačné ako na sociálne otázky.
Zámery, ktoré má pravica s Európou, výstižne zhrnul predseda poslaneckého klubu strany Fratelli d’Italia (Bratia Talianska) 1. mája v Radio France Internationale (RFI). Ich cieľom je, aby bola „Európa bez socialistov a skupín, ktoré sa označujú ako ekologické, ale v skutočnosti ide o ekoextrémistov”. Bezprostredným cieľom krajnej pravice je oslabiť spojenectvo Európskej ľudovej strany (EPP) a socialistov v Európskom parlamente. Extrémnej pravici by viac vyhovoval pragmatický systém ad hoc dohôd a partnerstiev. Rokovacia sála by sa potom mohla zmeniť na bojovú arénu, kde horlivé debaty na spoločenské témy prevládnu nad ekonomickými problémami, ktoré sú pre bežných ľudí stále pomerne neprehľadné.
Autor je novinár
Preložil Peter Žiak
Jeden komentár
meno
17. novembra 2024 v 21:05
Ovládnu Európu ľavicoví extrémisti?