Oportunizmus v diplomacii

Pierre Hazan27. októbra 2023345

O geopolitike flexibilných vzťahov

Zoskupenie krajín známe pod skratkou BRICS (Brazília, Rusko, India, Čína, Južná Afrika) plánuje čoskoro prijať nových členov: Saudskú Arábiu, Argentínu, Egypt, Spojené arabské emiráty, Etiópiu a Irán. Alianciu teda tvoria krajiny s príliš odlišnými záujmami a majú ďaleko od toho, aby priniesli novú víziu medzinárodného usporiadania. Aj taký je však nový typ geopolitiky à la carte.

Medzi Západom, ktorého svetová hegemónia slabne, a blokom označovaným ako „globálny Juh” (pričom nejde zďaleka o zjednotené zoskupenie) prebieha ostrý boj o pravidlá hry. V tejto nebezpečne nestálej a premenlivej fáze vznikajú spojenectvá provizórneho charakteru, zatiaľ čo celosvetové výzvy sú naliehavejšie ako kedykoľvek predtým1pozri John Mearsheimer, « Pourquoi les grandes puissances se font la guerre » , Le monde diplomatique, august 2023..

Kto by si bol povedal, že Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty zohrajú úlohu pri výmene väzňov medzi Ruskom a Ukrajinou, alebo že čínske úrady spečatia obnovenie vzťahov medzi Iránom a Saudskou Arábiou2pozri John Mearsheimer, « Pourquoi les grandes puissances se font la guerre » , Le monde diplomatique, august 2023.? Mediácia medzinárodných vzťahov sa od základov mení.

Samir Saran, riaditeľ indického think-tanku Observer Research Foundation, hovorí o „partnerstvách s ručením obmedzeným”3Samir Saran, « The new world – shaped by self-interest », The Indian Express, Noida (India), 23. máj 2023., čím naráža na dohody uzatvárané v rámci štruktúr, kde často panujú konkurenčné vzťahy (regionálne organizácie, rôzne koalície a pakty). „Minilateralizmus” sa prezentuje ako multilateralizmus s nízkym vkladom a vysokou flexibilitou, kde z krátkodobého hľadiska každý vyviazne s čistým štítom. Samozrejme, aj v minulosti vytvárali krajiny zahraničnú politiku v závislosti od svojich vnútorných záujmov, ale vďaka relatívnej stabilite medzinárodného usporiadania existovali pevnejšie základy pre vzájomné dohody.

Odteraz sa však – krátkodobo a vo vybraných oblastiach záujmu – z nepriateľov môžu stať aj partneri. Takéto spojenectvá sú čisto transakčné a trvajú len dovtedy, kým z nich profitujú obe strany. Navzdory násilným bojom, dňa 22. júla 2022 uzavreli Rusko a Ukrajina dohodu o vývoze obilia za mediátorskej účasti Turecka a Organizácie spojených národov. Dohoda bola dvakrát predĺžená, kým sa Rusko nerozhodlo od nej odstúpiť. Moskva však prehodnotila svoje záujmy a následne prisľúbila na rusko-africkom samite v Petrohrade (júl 2023) dodávky obilia pre africké krajiny, čím chcela predísť negatívnym dôsledkom svojej politiky v spriatelených režimoch (hoci ide o krajiny vzdialené tisícky kilometrov).

Ďalším príkladom je dohoda o námornej hranici medzi Libanonom a Izraelom z októbra 2022, ktorú sprostredkovali Spojené štáty americké. Krajiny dospeli ku konsenzu, a to i napriek tomu, že Bejrút nikdy neuznal Tel Aviv. Oba režimy sú „technicky” vo vojnovom stave a Hizballáh naďalej vyhlasuje, že chce zničiť Izrael. Hoci Washington a Tel Aviv pokladajú Hizballáh za teroristickú organizáciu, pri uzatváraní spoločnej dohody v tom nevideli prekážku. Ideologické bariéry sú zrejme oveľa pružnejšie, keď je vo veci ťažba plynu v Stredozemnom mori.

Výmena rolí

Pragmatizmus zvíťazil aj vo vojne v Sýrii: Rusi uzavreli tri neformálne dohody s Izraelom, Spojenými štátmi a Tureckom, aby sa vyhli priamym stretom. Niečo také nemá v prípade mocností zapojených do cudzieho konfliktu precedens. Izraelská armáda môže zaútočiť na armádu Sýrie či na Hizballáh bez toho, aby sa obávala ruskej protivzdušnej obrany. Na oplátku Tel Aviv odmieta zaviesť sankcie voči Rusku a neposiela na Ukrajinu bojové zbrane, hoci ho do toho tlačí Washington. Transakčná politická ekonómia je pre niektoré strany výhodná, iným, naopak, škodí. V septembri 2020 prispela Trumpova administratíva prostredníctvom Abrahámskych dohôd k normalizácii vzťahov medzi Izraelom a viacerými arabskými krajinami. Následne Spojené štáty uznali zvrchovanosť Maroka nad západnou Saharou, čo je v rozpore s rezolúciou 690, schválenou 29. apríla 1991 Bezpečnostnou radou OSN. Podľa nej sa má v podobných prípadoch rozhodovať prostredníctvom referenda. Čo sa týka Palestíny, tá ostala opäť na okraji záujmu…

Nové spojenectvá signalizujú zásadnú premenu usporiadania sveta: medzinárodné inštitúcie a normy platné počas posledných tridsiatich rokov sa v dôsledku konca nadvlády Západu oslabujú (treba poznamenať, že ich často nerešpektovali ani európske a americké vlády).

Africké štáty patrili k prvým, ktoré ratifikovali štatút Medzinárodného trestného súdu. Dnes  s Moskvou udržiavajú normálne vzťahy, a to je Vladimír Putin obvinený z vojnových zločinov. Na minuloročnom rusko-africkom samite v Petrohrade sa zúčasnilo 49 krajín čierneho kontinentu. Juhoafrický režim dokonca zašiel v protizápadnom smerovaní až tak ďaleko, že vo februári 2023 (rok po vypuknutí vojny na Ukrajine) zrealizoval vojenské cvičenia v spolupráci s Ruskom a Čínou.

Zdá sa, že aj politika sakncií prestáva účinkovať, pričom mala potvrdiť vedúce postavenie Washingtonu v medzinárodnom usporiadaní. Z diktátorov sa opäť stávajú legitímni hráči. Najočividnejším príkladom je návrat Bašára Al-Asada do Ligy arabských štátov počas samitu v Džidde (18. máj 2023). Odteraz je v arabskom svete persona grata – napriek krvavým represiám proti časti svojho vlastného obyvateľstva, státisícom mŕtvych, použitiu chemických zbraní a zruinovanej krajine. Asada osobne privítal Muhammad bin Salmán, saudskoarabský princ, ktorý sa stal terčom kritiky Joea Bidena (ešte ako prezidentského kandidáta) kvôli údajnej objednávke hanebnej vraždy svojho oponenta Džamála Chášukdžího 4David Sanger, « Candidate Biden called Saudi Arabia a “pariah”. He now has to deal with it », The New York Times, 26. február 2021.. V júli minulého roka musel napokon Biden prekonať hrdosť a žiadať korunného princa o zvýšenie produkcie ropy, avšak neúspešne. Americká vláda si tiež uvedomila zlyhanie politiky izolacionizmu aplikovanej na Irán a teraz sa pokúša neformálnou cestou o návrat k jadrovej dohode.

Okrem „globálneho” Severu nezavádza sankcie voči Rusku nikto5pozri Alain Gresh, « Quand le Sud refuge de s’aligner sur l’Occident en Ukraine », Le Monde diplomatique, máj 2022.. Z viacerých pochopiteľných dôvodov. Mnohé štáty pozitívne spomínajú na sovietsku podporu hnutí za národné oslobodenie. Ceny obilia rastú – čo sa právom či neprávom pripisuje opatreniam Západu – a doplácajú na to tí najchudobnejší. Krajiny jednoducho nechcú byť nevinnou obeťou vzdialeného konfliktu. Štáty Juhu majú, samozrejme, aj ďalšie pragmatické dôvody odmietania sankcií: profitovanie z nízkych cien ruskej ropy, diverzifikácia zdrojov dodávok zbraní či posilnenie vlastného geopolitického postavenia. Voči západnej civilizácii zrejme pociťuje zvyšok sveta aj niečo oveľa hlbšie, čo sa prejavuje v symbolickej i politickej rovine a čo Nemci nazývajú Schadenfreude – škodoradosť. Objavuje sa práve dnes, keď Západ musí prosiť o medzinárodnú podporu. Roly sa vymenili a niekdajší mravokárca stratil svoju autoritu i povýšenosť. Bohatý a mocný Západ celé stáročia určoval normy a univerzálne hodnoty (vo svoj prospech, samozrejme) a selektívne trestal tých, čo ich porušovali. Dnes sa dožaduje solidarity.

Západ platí za neoprávnenú inváziu do Iraku (2003), vojenské intervencie na území Kosova (1999) a Lýbie (2011), debakel v Afganistane (2021), protekcionizmus pri distribuovaní vakcín počas pandémie a najnovšie aj za pohŕdavý postoj Trumpovej administratívy k medzinárodnym dohodám. Západná civilizácia skrátka čelí následkom straty autority, ktorú si do veľkej miery zavinila sama.

Subrahmanjam Džajšankar, indický minister zahraničných vecí, vyslovil nahlas to, čo si myslia viacerí: „Európa sa musí zbaviť predstavy, že jej vlastné problémy sú problémami celého sveta, ale problémy sveta nie sú problémami Európy6« Explained: What Jaishankar said about Europe, why Germany chancellor praises him », OutlookIndia.com, 20. február 2023.. Mnohé krajiny globálneho Juhu už nechcú stáť v tieni Ameriky a starého kontinentu a neboja sa to povedať nahlas7pozri Anne-Cécile Robert, « La guerre en Ukraine vue d’Afrique », Le Monde diplomatique, február 2023.. Vyjadrenia z Washingtonu, že „proti Západu stojí zvyšok sveta” („zvyšok” predstavuje 85 % svetovej populácie), sú možno prehnané a zaváňajú kolonializmom. Jednako však na februárovej bezpečnostnej konferencii v Mníchove krajiny Juhu predstavili svoje priority, kde dominovali témy ako dlhy, klíma, životné prostredie a tiež následky kolonializmu.

Bohatstvo krajín BRICS-u (Južná Afrika, Brazília, Čína, India, Rusko) už teraz presahuje bohatstvo dominantných mocností G7, navyše desiatky ďalších štátov (ako Alžírsko, Saudská Arábia, Indonézia či Mexiko) prejavili záujem o členstvo. V atmosfére „studeného mieru” to pre menšie mocnosti môže predstavovať dôležitý kompas. Hoci majú krajiny BRICSu spoločne silnejší hlas, nemožno povedať, že by ponúkali alternatívnu víziu medzinárodného systému. Prinajmenšom zatiaľ nie. Ich záujmy sú veľmi rôznorodé, niekedy dokonca protikladné.

V týchto neistých časoch štáty volia najtriviálnejší spôsob preventívnych opatrení: všetky zbroja a zbroja rýchlo. Svetové náklady na obranu dosiahli v roku 2022 nový rekord: 2240 miliárd dolárov, čo predstavuje oproti roku 2021 nárast o 3,7 % – najmä v dôsledku najvyššieho nárastu výdavkov v Európe za posledných 30 rokov8« World military expenditure reaches new record high as European spending surges », Stockholm International Peace Research Institute, 24. apríl 2023, www.sipri.org. Medzi krajiny, ktoré investujú do armády najviac, patria USA, Veľká Británia, Nemecko, Francúzsko, Japonsko, Južná Kórea. Japonsko chce napríklad v priebehu najbližších piatich rokov svoj rozpočet na obranu zdvojnásobiť.

Najhoršie je, že ani pragmatizmus minilaterálnych vzťahov, ani preteky v zbrojení nijako neprispievajú k vyriešeniu globálnych problémov. V prvom rade dnes musíme vybudovať novú bezpečnostnú štruktúru na medzinárodnej úrovni; zmenšovať nerovnosti, ktoré sú zdrojom napätia a násilia; a čeliť dopadom klimatických zmien na tri miliardy ľudí z najviac ohrozených regiónov.

Po skončení 2. svetovej vojny sa pod záštitou vtedajších mocností podarilo založiť Organizáciu spojených národov. Je načase, aby ľudstvo opäť zapojilo kreativitu a dohodlo sa na nových globálnych pravidlách, a to so zreteľom na vývoj medzinárodných vzťahov. Zhostí sa tejto úlohy Valné zhromaždenie a Bezpečnostná rada OSN alebo vlády a populácie prostredníctvom vytvárania aliancií? Podľa všetkého to bude kombinácia oboch spôsobov a nemožno vylúčiť ani ďalšie formy.

Autor je poradca Centra pre humanitárny dialóg v Ženeve a autor knihy Vyjednávanie s diablom: Mediácia v ozbrojených konfliktoch (Négocier avec le diable: la médiation dans les conflits armés, Textuel, Paris, 2022)

Preložil Peter Žiak

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: