Október v Paríži

Ak chce človek pochopiť podstatu dejín, stačí porovnať Heroda s rannou tlačou, píše Walter Benjamin vo svojej eseji Paríž, hlavné mesto 19. storočia.

Názory na to, čo všetko je za masovými protestmi vo Francúzsku, vznikajú zväčša na základe toho, z ktorej časti moderného sveta ich autor/autorka pochádza. Ak ste z tých európskych krajín, v ktorých sa po roku 1989 dalo obrovské množstvo ľudí uniesť postupne normalizovanou predstavou civilizačnej univerzálnosti euroatlantického sveta stotožnenou s neobmedzeným kapitalizmom, veľmi pravdepodobne budete hovoriť o sprisahaní Číny, Iránu, islamistov či Ruska útočiacich zo svetovej „džungle“ na „záhradu Európa“. 

Ak ste z Francúzska alebo jednoducho nepovažujete západné metropoly za nebeskú kaviareň, kde sa ľudia ako Baudelairove jašterice slnia priamo pri vstupe do raja, a navyše máte to šťastie, že sa „nebojíte“ pridať k protestujúcim, budete hovoriť, že ľudia chcú „len“ dovoliť si jedlo, dostať dobré vzdelanie a nebáť sa o strechu nad hlavou. A keby len tam!

Protesty naprieč Európou a v celom modernom svete ukazujú, že ľudia majú po krk sociálnej nerovnosti, dvojakých metrov práva na „ľudskosť“ a udržiavania pestovanej predstavy, že kolonializmus sa skončil vyhlásením nezávislých štátov. A že odmietajú považovať spoločnosť unesenú miliardármi za výdatnej pomoci vyfabrikovaného súhlasu východoeurópskej semiperiférie za vysnívaný slobodný svet pre všetkých „šikovných“.

Paríž nie je sen

Aj vtedy, keď som do Paríža prišla prvýkrát, bol október. Krásna teplá jeseň a z Gare du Nord som odkráčala rovno na Montmartre, kde som si na lavičke pospala. Jeden z prvých parížskych obrazov v mojej mysli predstavuje černošská žena, ktorá do Sacré-Cœur vstúpila tesne za mnou. Naliehavo sa prežehnala, sklonila sa k zemi a ja som videla, že sa nemodlí len celá jej duša, ale v chvení jej tela aj všetky túžby ľudí, ktorých osudy ju sem priviedli.

Z koruny žhavých plamenů pozřela na mne Panna v Chartres

Krev vašeho Svatého Srdce mne zalila na Montmartru
Jsem z toho nemocen když slyším ta slova požehnaná
Láska jíž trpím je má choroba tajná
A obraz který tě posedl ti pomůže přežít úzkost a bdění
Vždy u tebe dlí ten obraz jenž prchá k nevrácení…

S pohľadom plným ohňa vyšla von a stratila sa v mori selfie tyčí. Na niektorom z múrov svietil nasprejovaný nápis „Paríž nie je sen“.

Keď som 17. októbra tohto roka vyšla z metra asi dve zastávky od Námestia republiky, kde sa o štrnástej hodine mala začať ďalšia z veľkých ohlásených demonštrácií, plynulo som sa zaradila do davu mladých ľudí kráčajúcich rovnakým smerom ako ja. Zaplavil ma príjemný pocit z uvedomenia si toho, prečo som si Paríž napokon pred rokmi zamilovala. Mesto, v predstavivosti ľudí celého sveta skoro mytologické, pre mňa nikdy nebolo „snom“ ani ma nijako špeciálne nelákalo. Priveľmi moderné, priveľmi známe, dravé a bezohľadné, priveľmi idealizované, priveľmi vykonštruované, šik. Podcenila som však neodolateľné čaro odvrátenej strany tohto kotla modernity, laboratória európskych dejín a kontrastov, prísľubov nádeje pre všetkých vydedencov sveta.

… Uslzen vidíš chudáky emigranty odjížděti
Věří v Boha modlí se ženy kojí své děti
Jich zápach plní síň nádraží Saint Lazar
Jako tři králové věří ve svou hvězdu v budoucí zdar
Myslí že v Argentině se jejich osud změní
A že se vrátí domů až nadělají jmění
Jedna ta rodina si nese praporek červený jako vy srdce své
Ten praporek a naše sny jsou stejně přízračné
Někteří z emigrantů se zdrží a pobývají tu
V brlozích ulice des Rosiers nebo des Écouffes
Často jsem viděl je večer jdou se ven nadýchat vzduchu
Zřídka se pohnou s místa jako figurky v šachu
Nejvíce jsou to Židé a ženy jich s parukami
Sedí bezkrevné a hlídají temné krámy…

Až na to, že spomínaných Židov dnes v brlohoch vystriedali Alžírčania, Tunisania, Senegalčania, Konžania či ľudia z chradnúceho francúzskeho vidieka, ktorí si v nemilosrdnom stroji veľkomesta nedokážu nájsť miesto. Niet na svete takej básne o modernosti, ako je Apollinairova Zone (Pásmo).

Jsi v Paříži, od soudce vyslýchan,

jak zločinec zatčen a do vězení dán…

Je čosi povznášajúce v skutočnosti, že napriek dejinným nespravodlivostiam a rozdielom, ktoré od seba vzďaľujú ľudí všetkých sociálnych vrstiev a pôvodov, vládol na parížskych demonštráciách presne ten univerzalizmus, o potrebe ktorého písal Immanuel Wallerstein. Bolo to v čase, keď sa po vraždení v Iraku a faktickom zrovnaní Rakky a Mosulu so zemou jasne ukazovalo, že doterajšia univerzalistická idea výlučne európskeho pôvodu nikdy nemôže byť spravodlivá – vždy bude rasistická a ako taká potenciálne generujúca fašizmus. Free trade, voľný obchod nastoľovaný delovými člnmi a počítačom riadenými bombami, bude svoje zisky smerovať takmer výlučne finančným elitám západnej Európy a štátov bieleho osadníckeho kolonializmu v Severnej Amerike i Austrálii. A sloboda práce sa stane eufemizmom pre prácu otrockú. 

El pueblo unido jamás será vencido

Ľudia okolo mňa požadujú na transparentoch presne to, čo je už mesiac hlavnou príčinou protestov: lepšie školstvo, lepšie podmienky pre bývanie, menej rasovo podmieneného prístupu ku kvalitným životným podmienkam, odmietnutie vlády oligarchie a podpory zbrojenia. Dominujú študentky a študenti, dobre viditeľní odborári a odborárky aj žlté vesty. Ľudia z Latinskej Ameriky vyjadrujú podporu krajanom doma, ktorí v podobnom čase čelia násilným policajným represiám v Argentíne, najmä v Buenos Aires. A ako sa neskôr dozvedám zo zdrojov prinášajúcich informácie z Amerík, represiám čelia aj účastníci zhromaždení a pochodov v Ekvádore, Kolumbii, Brazílii a v USA.

Na parížskom bulvári spúšťajú ľudia z balkónov plátna s nápismi „Umelci sú s vami“ a vytvárajú improvizované komorné orchestre hrajúce Aznavoura, Quilapayún, Internacionálu. Spoločnosť je tu presne taká – internacionálna. Paríž je stále istým spôsobom hlavným mestom sveta, ako ho v predvečer druhej svetovej vojny nazval Walter Benjamin.

Keď vybehnem hore schodmi na vyvýšenú časť bulváru, pohľad je povznášajúci. Defilujúci dav nemá konca. Z jednej strany sa už črtá socha Marianny na Námestí republiky, z druhej strany sa valí rieka spievajúcich ľudí. Z okien udávajú melódie prizerajúci sa domáci a masa dole sa pridáva. Kým si už spravodajstvá sveta pripravujú prvé formulácie o násilných demonštrantoch a islamistoch, v Paríži si ľudia spievajú Emmenez-moi (Uneste ma) od Aznavoura a nechávajú sa unášať k Námestiu republiky, kde už túto pieseň hrá Orquesta del Nuevo Mundo. Všetci poznajú jej slová: „Uneste ma na kraj sveta, uneste ma do krajiny zázrakov…“

Nad hlavami vejú francúzske vlajky, občas aj vlajky iných štátov a kde-tu aj palestínska zástava alebo transparent. Onedlho sa dočítam, že Benjamin Netanjahu vyhrešil Emmanuela Macrona za jeho kamarátske pripomenutie, aby sa vo vyhladzovaní Gazy krotil – ak to neurobím, dolezú ti do Paríža, to chceš?! Teraz však vidím, že tak ako ostatné zástavy je aj zástava Palestíny manifestom, že moderná spoločnosť, ktorú si protestujúci želajú, musí byť iná než tá doteraz. Tú definuje vojenský vzťah vyššej rasy a triedy voči „džungli“, na ktorú mieri zo záhradného altánku. Ešte ju nestačili „civilizovať“ klčovaním lesov, privatizáciou zdrojov, geneticky modifikovanými potravinami, genocídou a umelou inteligenciou. Na začiatku 20. storočia to vtedajší prezident USA Theodore Roosevelt formuloval jasne: „Budeme pokračovať v ich zabíjaní dovtedy, kým sa nenaučia poslúchať naše zbrane.“

Tu topíme Alžírčanov

Uprostred Námestia republiky začína postupne prevládať rachot nad melódiou orchestra. Z davu ich nevidím, ale je zrejmé, že hudobníkov a hudobníčky „stretol“ podobný osud, ako nás dole. Štípanie očí začína byť neznesiteľné, z pozadia rachotia výstrely. Ľudia sa pokúšajú opustiť námestie, ale už sa to nedá: ukazuje sa, že východy na všetky bulváre zatarasili policajné kordóny. Ak chceš odísť, dostaneš po hlave. Všetci sa tlačia, dav hustne. Všimnem si, že socha Marianny má oblečenú žltú vestu. Z jednej strany nápis „Október 2026, polícia mrzačí študentov“, z druhej „Október 1961, polícia topí Alžírčanov“.

Do davu dopadne granát, vypukne panika, ak jej podľahneme, udupeme sa. Dusím sa, takmer nič nevidím, nevládzem sa nadýchnuť. Muž v čiernej kukle a s plaveckými okuliarmi na očiach ma zoberie pod pazuchu: „Madam, ste v poriadku?“ A odvádza ma k najbližšiemu múru. Ukazuje mi, ako mám držať hlavu a keď sa nadýchnem, do očí mi nakvapká kvapky. Človek by zvýskol – hľa, jeden z maskovaných vandalov! No o chvíľu vyzerám podobne aj ja: tvár omotaná šatkou a namiesto plaveckých okuliarov aspoň slnečné, ak chcem vydržať. O chvíľu spozorujem, že rozdávanie kvapiek a varovania, ktorým smerom utekať, sú bežné – ľudia spolupracujú, pomáhajú si.

Ako ustupujem spolu s ostatnými, v dejisku ostávajú  len posledné hlúčiky dusiacich sa ľudí a skupinky mladých mužov hádžucich kamene medzi policajtov. Akosi nedokážem pochopiť, prečo úder obuškom dostane mladá žena so šatkou na hlave zdvíhajúca sa zo zeme, ani prečo sa policajné kordóny zrazu oprú do nášho davu, kým tí, ktorí sa im pokúšajú údery vrátiť, nechávajú policajtov chladnými. Čo však vidím, je očividné zacielenie polície na Francúzov inej farby pleti. Či už v tom, že ich vykresľujú ako hlavné skupiny vagabundov, alebo v tom, že „farebné“ ženy schytávajú ďaleko viac ako my ostatné.

Je to dlhý príbeh hlboko zažratého rasizmu, ktorý umožňuje Macronovej vláde a polícii uplatňovať brachiálne násilie voči demonštrantom a zároveň ich rozoštvávať proti sebe. Vo Francúzsku sa po dlhých rokoch mlčania upriamila pozornosť na film Október v Paríži, ktorý v roku 1961 tajne nakrútil amatér, profesiou imunológ, Jacques Panijel. Dokument o priamej policajnej brutalite voči vzbure Alžírčanov v Paríži počas alžírskej vojny bol až do roku 2011 cenzurovaný. Parížsky prefekt Maurice Papon odštartoval takzvaný parížsky masaker, keď vyhlásil prísny nočný zákaz, ktorý sa týkal len alžírskych prisťahovalcov. Do demonštrantov – zhruba 40-tisíc neozbrojených mužov, žien a detí – polícia strieľala, bila ich obuškami a ešte živých hádzala do Seiny. Zodpovednosť za tieto činy priznal až v roku 2012 prezident François Mitterrand.

Dior horí!

Pustnúcim bulvárom sa ženú policajti, dav z Námestia republiky je prakticky rozprášený, predo mnou aj za mnou horiace barikády pneumatík a bicyklov. Teraz už pokojne kľučkujem pomedzi ne smerom k obľúbenej krčme na Rue Saint Denis.

Mám rád tu pěknou ulici průmyslu a píle 

ležící v Paříži mezi třídou des Ternes a ulicí Aumont-Thiéville…

Pouličné boje sa presunuli práve tam. Z dymu pred rozbitým Monoprixom sa vynoria siluety sediacich bezdomovcov pijúcich mlieko a prežúvajúcich jedlo, ktoré im po svojom nájazde nanosili vagabundi. Moja krčma vyzerá zavretá, keď ale zaklopem, pustia ma dnu a bez opýtania mi nalejú víno. Cítim sa ako v obývačke u známych. A opäť sa mi hlavou mihne Apollinaire:

Stojíš nad zinkovým plechem ve výčepu ochlastů 

Popíjíš mezi nešťastníky kávu za dva sous…

Portugalskí majitelia krčmy nie sú žiadni nešťastníci. Do Paríža prišli ako súčasť veľkej portugalskej utečeneckej vlny v 60. a 70. rokoch minulého storočia a necítia sa komfortne, keď sa o nich hovorí ako o imigrantoch. Kým pred sklami baru hustne dym, búchajú delobuchy, horí auto a prepukajú naháňačky, spravodajské tímy z celého sveta vysielajú reportáže o proteste takpovediac z našej ulice. Nespomína sa v nich takmer nič o státisícoch pokojných demonštrujúcich, nič z toho, čo som videla aj ja. Nespomína sa v nich ani to, že macronizmus takmer desať rokov drancuje krajinu v prospech miliardárov. Majetok niektorých z päťsto najbohatších francúzskych rodín sa podľa Attac France od roku 2017 viac ako zdvojnásobil. Počas pandémie COVID-19 stúpol o približne 170 miliárd eur a je o polovicu vyšší ako celkový majetok najchudobnejších, čo je osemnásobne viac ako v roku 1980. Francúzsko má navyše stále veľký vplyv na ekonomiky niekoľkých svojich bývalých afrických kolónií prostredníctvom vlastnej menovej politiky. A patrí medzi najväčších vývozcov zbraní na svete. Nič z toho sa však rabovaním nenazýva.

Spomínam si, ako sa ma dávnejšie Vlado Godár v súvislosti so zničením posvätných miest na Blízkom východe pýtal, či si viem predstaviť, ako by Európa reagovala na zničenie vatikánskeho chrámu. Teraz na Champs Elysées horí Dior a zdá sa, akoby väčšiu apokalypsu svet ešte nezažil.

Na rabovaní ani na tom, ako k nemu pristupuje polícia, nie je, samozrejme, nič povznášajúce. Tí, ktorým zmizli státisícové diamanty z vitrín v luxusných štvrtiach, ich majú pravdepodobne aj státisícovo poistené. A pred najbližšími nepokojmi už polícia postavila okolo nich barikády. Čo však povedať tým, ktorých malé rodinné podniky skončili s roztrieskaným sklom a roky driny sa razom zmenili na popol? Mimochodom, veľmi často sú to práve druhé či tretie generácie prisťahovalcov zo severnej Afriky či z Portugalska alebo iných európskych krajín.

Moja portugalská krčmárka prichádza k baru a oznamuje: „Už sa pustili do optiky vedľa.“ Vyjdem na ulicu a pozorujem, ako sa rozohnená skupina asi desiatich ľudí pokúša prebiť železnou roletou do malého obchodu. Moje „kázanie“ o škodlivosti násilia, navyše s vínom v ruke, by asi vyšlo navnivoč. A tak si len začudovane kladiem otázku, prečo plánovaný lup nijako nemotivuje valiace sa skupiny polície zastaviť a zabrániť rabovaniu. Namiesto toho sa ženú k hasičskému autu, do ktorého vraj agresor hádže granáty, ako mi vysvetľuje staršia pani stojaca vedľa mňa. Keď napokon hasič osvieži domnelého agresora vodou z hadice, ukáže sa, že to bol agent provokatér z policajných radov.

Komu sa hodí maskovať príčiny protestov?

Niet účinnejšej zbrane, ktorou si establišment a krajná pravica, proti ktorej údajne stojí, môžu udržať opraty propagandy a moci, než je huckanie jednotlivých segmentov „plebsu“ proti sebe. Najmä vtedy, keď sa blížia jarné prezidentské voľby a už dnes je nad barikády jasné, že centristi a krajná pravica Marine Le Penovej majú k sebe bližšie než kedykoľvek predtým – v potrebe ochrániť kapitál niekoľkých skupín proti takzvanej radikálnej ľavici Jeana-Luca Mélenchona a Nepoddajného Francúzska (La France insoumise). To je zjavne aj príčinou toho, prečo sa na našej vydesenej semiperiférii „predáva“ predstava o (bielych) protestujúcich ako o šialených boľševikoch túžiacich vykrádať poctivo zarobený kapitál multimilionárskych koncernov a o (čiernych) barbaroch pripravených zožrať belochov zaživa.

Výsledkom je, že aj priemerný (česko)slovenský demonštrant proti „ficovláde“ za počítačom a diváčka pred televízorom vidí v pochodujúcich davoch niečo, čo ja nie a nie vidieť: všetko samý „černoch a Arab“, žiadne rozčúlené (biele) študentstvo ani dôchodca! Nevidíte? Sú to Arabi!!! Kolonizovaná myseľ sa bude vždy prehnane usilovať uchovávať tvár svojho pána, než by sa pokúsila pozbierať vlastnú dôstojnosť – tieto slová Frantza Fanona patria čiernym aj bielym.   

Tieto protesty sú o ľudskej dôstojnosti

Dnes jdeš po Paříži ženy jsou krví znamenány 

Bylo to na sklonku krásy jen nerad toho vzpomínám…

Áno, je to tak, ako som začala tento text. Názory na to, čo všetko je za masovými protestmi vo Francúzsku, vznikajú zväčša na základe toho, z ktorej časti moderného sveta ich autorstvo pochádza. A tiež na základe toho, ako čestne sa dokáže postaviť k naplno odhalenej skutočnosti, že moderný svet vo svojej posadnutosti konzumom, individualizmom, aroganciou a technokratickou mocou odhalil hustotu svojho narcizmu. Kým sa však miliardári hrajú s lietajúcimi autami a umelá inteligencia sa začína podobať na novodobý ekvivalent vyhladzovacích táborov, ľudia od Portugalska cez Španielsko, Francúzsko, Nemecko, Albánsko, Grécko či Taliansko až po Južnú a Severnú Ameriku chcú, aby sme mohli žiť dôstojný život. Preto protestujú. Generácie sa vymenili. Dnes ľudia chápu, že modernosť už nesmie byť založená na pretekoch a prehlbovaní priepastí, pretože to vedie k frustráciám a nerovnosti. A ich výsledkom je vždy násilie. A napokon vojna.  

Človek by nemal byť sklamaný, keď si náhodou príde do parížskeho múzea pozrieť obrazy jeho slávnych revolúcií, že ho na ulici zastihne revolúcia reálna. Vo svete, v ktorom možnosť demokracie ukradli miliardárske koncerny a ich roboty, nie je múdre čudovať sa, že sa ľudia nakoniec začnú dožadovať jednoduchej ľudskosti.  

„Je veľmi dôležité pochopiť, kto v skutočnosti vykonáva násilie: tí, čo vyvolávajú utrpenie, alebo tí, ktorí sa mu vzoprú?“ Cortázarova otázka nie je len filozofická. V súčasnosti neexistuje vhodnejšie miesto, kde si ju položiť, ako v Paríži pred najstaršími obchodnými pasážami sveta, ktoré vyrastali ako symboly „vesmíru fantazmagórií“, ktorý sa dnes otriasa v základoch. 

A ty piješ ten líh palčivý jako života bol
Tvého života jejž piješ jako alkohol
Chceš domů pěšky jít a míříš stranou Auteuile
Spát mezi svými modlami z Oceanie a Guineje
Jsou to Kristové jiné víry a jiných bohoslužeb
Nižší Kristové temných nadějí a tužeb

Sbohem sbohem jsi ospalý
Slunce uťatá hlava
Se kuku kutálí

Úryvky z básne Pásmo Guillauma Apollinaira sú uvedené v českom preklade Karla Čapka.

Autorka je prekladateľka, publicistka a esejistka

Text vznikol s podporou nadácie Rosa Luxemburg Stiftung, so zastúpením v Českej republike. Za obsah je plne zodpovedný vydavateľ; postoje prezentované v texte nemusia nutne predstavovať stanovisko nadácie.