Okno do sveta nežiaducich životov 

V Spojených štátoch šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, keď boj za emancipáciu Afroameričanov viedli na mnohých frontoch viaceré skupiny obyvateľov, dokázal James Baldwin vytvoriť intelektuálnu pozíciu, ktorá bola unikátna napriek tomu, že nepôsobila antagonisticky. Jeho intelektuálne dedičstvo pre spoločenské hnutie snažiace sa o rovnoprávnosť Afroameričanov tak máme dnes pred očami viac, než si priznávajú vyjadrenia v hlavnom prúde.

Náš pohľad na inštitúcie štátu a spoločnosti, či už pozitívny, neutrálny alebo negatívny, je výrazne definovaný našou príslušnosťou k istej spoločenskej skupine. Keď ma nedávno v slovenskom vlaku vystrašil policajný pes bez náhubku, automaticky som na policajta reagoval ostro a vyčítavo. Až neskôr som si uvedomil, že ako bielemu privilegovanému mužovi mi ani nenapadlo, že aj slovenskí policajti sú ozbrojení. Bral som ako samozrejmosť, že od policajta mi nehrozí ani napomenutie, tobôž nie násilie. Nemal som strach, že by sa tento cudzí človek mohol len tak náhodne rozhodnúť a zbiť ma.

Takáto udalosť pôsobí ako „ultimátny“ protipól afroamerickej skúsenosti, ktorú James Baldwin vyjadroval vo svojich dielach. Či už zoberieme do rúk Fire Next Time, No Name in the Street alebo niektorú z jeho esejí uverejnených v periodikách, napríklad Report z Okupovaného Územia, kontrast medzi jeho opisom a naratívom života v Harleme či segregovanom Juhu a každodennou realitou privilegovaných skupín v rámci spoločnosti, ktorú často aj my zažívame, je ohromujúci. Rozdiel v prežívaní je taký obrovský, a ním opisované situácie vychádzajú z takých odlišných štruktúr a foriem spoločenských inštitúcií, že pre privilegovanú časť populácie, v Spojených štátoch alebo kdekoľvek inde, je mimoriadne náročné akceptovať existenciu „paralelného sveta“ susediaceho s ich vlastným. Poprieť celý tento svet je výrazne ľahšie a komfortnejšie.

Baldwinovo dielo sa dá vnímať v jeho umeleckej, no aj spoločensko-aktivistickej role. Pre externých pozorovateľov situácie Afroameričanov v USA neposkytuje len dôkladný a živý opis situácie z obdobia Baldwinovho života, ale aj dnešný základ pre pochopenie hnutia Black Lives Matter (BLM). V médiách hlavného prúdu či oceňovaných knihách, filmoch a verejných udalostiach sa často pripomínajú osobnosti ako Martin Luther King Jr. (MLK) či Malcolm X, no zabúdame na to, že práve James Baldwin je skutočným intelektuálnym predkom dnešných aktivistov a ľudí protestujúcich proti tomu, aby bola farba pleti určujúcou pre arbitrárne násilie zo strany polície.

Kľúčová podstata dnes viditeľného vplyvu Jamesa Baldwina na hnutie BLM spočíva v jeho odtrhnutí sa od ‚štandardného‘ spôsobu protestov či chápania princípov nerovnosti, ktoré reprezentoval hlavný prúd hnutia za občianske práva. Jeho neuveriteľná schopnosť definovať jedno hnutie je výsledkom jeho citu pre bezprávnosť, v ktorej fungovali a stále fungujú Afroameričania, v nekonformnom postoji v rámci celého hnutia, ako aj dôraznej kritiky amerického kresťanstva a roly cirkvi pri udržiavaní sociálnej nespravodlivosti.

Americký problém cirkvi a štátu

Kým prakticky celé hnutie za občianske práva v minulosti pozostávalo z príslušníkov a často aj významných predstaviteľov južanských cirkví, Baldwin bol černoch z New Yorku, a jeho prvotným záujmom nebol aktivizmus, ale úžasná práca so slovami. Kým pre Martina Luthera Kinga Jr. či Malcoma X boli základňou ich náboženské kongregácie, teda značne limitované skupiny veriacich, Baldwinove diela sa čítali v rôznych spoločenských a ekonomických komunitách. Preto mohol byť kritickejší voči rôznym skupinám a predovšetkým, aj vzhľadom na jeho vlastnú cirkevnú skúsenosť z mladosti, kriticky a presne analyzovať rolu a vplyv evanjelického kresťanstva a takzvaných „čiernych kongregácií“ v udržiavaní spoločenských nerovností.

Výsledkom týchto ideových rozdielov bolo, že sa James Baldwin síce známeho Pochodu na Washington (kde Martin Luther King Jr. predniesol slávnu reč Mám sen) v roku 1963 mohol zúčastniť, ale organizátori mu nepovolili vystúpiť a rečniť. Jeho diela boli nepríjemným zrkadlom hlavných lídrov Afroamerickej komunity a hnutia za občianske práva, ktoré nakoniec vytlačilo reakčné reaganovské hnutie bielej identity.

Baldwinova kritika roly kresťanstva v udržiavaní spoločenských nerovností cez prílišnú kooperáciu s bielymi inštitúciami útlaku a reprodukovaním podriadenej mentality z neho robila v rámci hnutia za občianske práva outsidera, no dnes je prítomná v protestoch BLM, ktoré spochybňujú podstaty inštitucionalizovaného rasizmu v americkej spoločnosti.

Zákon ako nástroj mocných

Zatiaľ čo sa rôzne skupiny v rámci hnutia za občianske práva, ako napríklad právne krídlo NAACP (National Association for the Advancement of Colored People) , pokúšali využiť existujúci zákon ako nástroj na ochranu utláčaných, v Baldwinových dielach bolo prítomnejšie všeobecné chápanie nespravodlivosti, ktoré je zakorenené v zákonodarstve a v orgánoch činných v trestnom konaní medzi utláčanými komunitami. Nebol to cynizmus, ale skôr všeobecné porozumenie, všadeprítomná pravda na ulici: veď nebolo ťažké vidieť, že systém sa o biednych nestaral. Policajti pre černochov nikdy neboli neutrálne autority, ale najatí reprezentanti utláčajúcej bielej väčšiny, ktorých úlohou je afroamerickú komunitu ničiť.

Nikto nezachytil absurdnosť výziev belošských autorov, novinárov a politikov pre poriadok a rešpektovanie zákonov a vlastníckych práv tak, ako to dokázal Baldwin. A najabsurdnejšie je, že rovnaké falošné nálepky a príbehy, používajúc rovnaké slová ako „agitátori“, sa od začiatku protestov BLM používajú na degradáciu predstaviteľov súčasných hnutí aj od dnešných pravicových novinárov a politikov.

Súčasné snahy hnutia BLM o reformu či odfinancovanie polície vychádzajú z akceptácie faktu, že represívne inštitúcie štátu sú dizajnované pre ochranu privilegovaných skupín a nie na ochranu všetkých rovnakým, spravodlivým spôsobom. Súčasným lídrom afroamerických hnutí nestačí, že zákon formálne platí istým spôsobom, lebo v efektívnom fungovaní spoločnosti a štátnych inštitúcií nie je cítiť elementárnu úctu k utláčanej menšine. A napriek celej histórii nenásilných protestov zo šesťdesiatych rokov, nikoho vo vyjadreniach mladých ľudí žijúcich v strachu z policajnej guľky nie je cítiť tak veľmi, ako práve Jamesa Baldwina.

Baldwinove odpovede pre súčasnosť

O neschopnosti Spojených štátov vyrovnať sa s vlastnou minulosťou hovorí aj to, že Baldwinove eseje či prejavy nie sú dnes o nič menej relevantné, než v čase ich vytvorenia. Niektoré dokonca stále pôsobia prorocky – napríklad upozorňovanie na automatizáciu manuálnych pracovných miest obsadzovaných Afroameričanmi či jeho rané varovania zo začiatku sedemdesiatych rokov o vplyve protidrogových politík, ktoré sa neskôr pretransformovali do jasne rasistickej „vojny proti drogám“ slúžiacej ako ospravedlnenie masového väznenia afroamerickej populácie.

Politické prúdy za posledných dvesto rokov v Spojených štátoch delí otázka dominancie bielej identity. Aj keď je niekedy užitočné ilustrovať rozsah situácie útlaku a nespravodlivosti dátami, často sa pritom zabúda na realitu ľudských životov v skutočnej spoločnosti, ktorá, ako Baldwin opisoval na rôznych miestach, psychicky mení Afroameričanov a núti ich žiť v neustálom strachu z moci tých, čo sú v očiach zákona nad nimi.

A preto je aj pre nás, externých pozorovateľov, dôležité Baldwina spoznať, čítať a snažiť sa pochopiť. I keď na politickej úrovni jeho diela neaktivizovali ľudí tak ako pôsobenia Malcolma X alebo MLK, to, že sa ho nedá zaradiť do jednouchého naratívu komfortného pre liberálne elity či vystihnúť sloganom, ho robí dôležitejším pre dlhodobú snahu Afroameričanov o dôstojné spolunažívanie v krajine, ktorá ich ničí a ktorej na ich životoch ani dnes nezáleží.

Autor je spoločenský vedec