Rekordné státisíce predaného nákladu. Desiatky stretnutí s čitateľmi. Obrovské množstvo recenzií a rozhovorov. A v neposlednom rade – vášnivé rozhovory v spoločensko-vedných kruhoch. Minuloročný úspech historickej reportáže Chłopki. Opowieść o naszych babkach (Sedliačky. Príbeh o našich babkách) Joanny Kuciel-Frydryszak je jedným z najlepších príkladov tzv. návratu Poliek a Poliakov k sedliackym koreňom. Zdá sa, že situácia je jasná. Podľa historických štatistík tvorila šľachta na území bývalej Poľskej republiky, teda pred rozdelením, ku ktorému došlo koncom osemnásteho storočia, sedem až desať percent obyvateľstva. K tomu treba pripočítať niekoľko percent mešťanov, ktorých v Poľsku nikdy nebolo veľa. Zvyšok, a teda drvivú väčšinu, tvorili sedliaci. Podľa „sedliackeho rozumu“, ako sa v Poľsku hovorí zdravému rozumu, by teda genealógia väčšiny Poliakov mala vychádzať z tohto najnižšieho spoločenského stavu. Príbeh vlastného pôvodu však nie je vždy odrazom spoľahlivého poznania minulosti. Oveľa častejšie vyjadruje naše túžby alebo… maskuje hanbu. V deväťdesiatych rokoch a v prvej dekáde dvadsiateho prvého storočia nebol sedliacky kultúrny pôvod niečo, čím by sa väčšina poľských rodín chválila. Po desaťročiach reálneho socializmu, ktorý velebil spojenectvo robotníka a roľníka, sa kyvadlo vychýlilo na opačnú stranu. Chceli sme byť moderní, európski a civilizovaní. Vidiek zaváňal skanzenom. Spájal sa s ľudovým umením, ktoré bolo sankcionované režimom alebo PGR, teda nerentabilnými štátnymi družstvami. Z kultúrneho hľadiska to [Read More]
Pre pokračovanie článku, si prosím zakúpte predplatné.
Ak už naše predplatné máte, prihláste sa.
Predchádzajúci
Čo všetko sa ešte môže udiať vo svete, v ktorom nie je možná zmena?
Ďalší
