Kráska a Zviera s nami koexistujú od počiatku civilizácie, od začiatku individuálneho života. Ich archetypálny vzťah nepriamo vplýva na to, akým spôsobom uvažujeme o vlastných vzťahoch voči iným bytostiam. Redukovať význam kanonického príbehu, pretože ide len o rozprávku, znamená privierať oči pred zrkadlom, ktoré nám ponúka viac otázok než odpovedí na to, čo znamená byť človekom.
Naratívy milostného vzťahu medzi zvieraťom a človekom jestvujú v plejáde možných verzií. Labute, hady, psy, bizóny, či dokonca papagáje sú naprieč spektrom rozprávok kategórie Kráska a zviera transformované prostredníctvom sexuálneho či romantického vzťahu s človekom. Táto transformácia nikdy nie je jednoznačná – žena-labuť sa mení na človeka po tom, ako jej voyeur uchvátený jej ženskou podobou ukradne perie. V niektorých verziách voyeur perie spáli, a tým oslobodí ženu od labutieho prekliatia – v iných verziách po rokoch spolužitia perie vráti, žena sa zmení späť na labuť a oslobodí sa od ľudskej podoby (a od voyeura).
V mýte o Psyché a Kupidovi je Kupidovou prvotnou úlohou potrestať Psyché za jej nevídanú krásu, ktorá je tŕňom v oku jeho matke Venuši, najkrajšej z bohýň. Omylom však pritom zasiahne šípom sám seba, zamiluje sa do Psyché, vezme si ju za ženu a odvedie do „zámku na vrchole hory“. Vedomý si vlastnej božskej podstaty a dôsledkov potenciálneho Venušinho hnevu navštevuje Psyché v utajení, len pod rúškom tmy, čo znamená, že Psyché nepozná manželovu podobu. Sestry Psyché, na základe podozrenia, že jej manžel je akési monštrum, na ňu naliehajú, aby na Kupida nazrela. Psyché podľahne pokušeniu, zapáli nad spiacim manželom sviečku a uvidí nádherného Kupida, lenže nedopatrením na neho kvapne trochu vosku, Kupid sa zobudí a v hneve ju opustí. Nasleduje náročná výprava a šťastný koniec.
V tomto staručkom sujete sa napriek ne-zvieraciemu Kupidovi prejavuje viacero motívov prítomných v neskorších rozprávkových verziách: milenec v utajenej forme, výnimočná krása Psyché, izolácia v zámku, sestry nabádajúce k neposlušnosti. Považuje sa za jeden z najstarších koreňov rozprávky.
Odtlačky Krásky a zvieraťa môžeme sledovať vo viacerých súčasnejších naratívoch, ktoré nie sú priamou adaptáciou. Nabokovova Lolita je rozprávke príbuzná prostredníctvom motívu monštruóznej sexuality a motívu izolácie Zvieraťa (netreba zabúdať, že Lolita je koncipovaná ako retrospektívna reminiscencia, ktorú Humbert Humbert píše z väzenia).
Tenzia v ságe Twilight, ktorá zhruba pred dekádou uchvátila generáciu dospievajúcich, prevažne dievčat, je postavená na strachu zo silne pudovej predátorskej povahy Zvieraťa a Kráskinej podobne intenzívnej sexuálnej túžbe pociťovanej k Zvieraťu. Za povšimnutie stojí, že protagonistka sa volá Bella, platí tu teda princíp nomen omen. Napokon dochádza aj k jej transformácii, ide o premenu z ľudského na ne-ľudské.
Duet Where the Wild Roses Grow kapely Nick Cave & The Bad Seeds s hosťujúcou Kylie Minogue rozvíja príbeh Elisy Day, naivnej krásnej ženy a jej bezmenného prvého milenca, ktorý ju napokon zavraždí. Pieseň je postavená na obraznosti ruže: Elisu prezývajú „divokou ružou“, milenec jej prinesie ružu, a na tretí deň od začiatku známosti ju zavedie k brehu rieky, kde rastú divoké ruže, Elisu tam zavraždí a vloží jej ružu medzi zuby. Predtým než ju zabije, vyjaví svoju motiváciu: „Pobozkal som ju na rozlúčku a povedal: všetka krása musí umrieť.“ Opakujú sa tu motívy prítomné v Kráske a zvierati: výnimočná krása ženy, monštruózne konanie milenca, utajená identita Zvieraťa, spojenie ruží s fatalitou.
V podskupine príbehov príbuzných tejto rozprávke, v ktorej sú obe postavy ľuďmi, pôsobí Zviera-človek často znepokojujúcejšie, monštruóznejšie. Zviera totiž nemusí byť nutne zviera – je v prvom rade ne-ľudské. V pojme „ľudskosť“ je zabudovaný koncept pozitívnej výnimočnosti ľudského správania, tendencia prisudzovať empatiu výlučne ľuďom. Ne-ľudský človek potom predstavuje hlbokú ruptúru v jadre tohto konceptu.
Kráska a zviera je veľmi široký naratívny koncept, stopy ktorého sú rozpoznateľné v mnohých sujetoch naprieč dejinami a kultúrami.* Predstavuje jeden z konštantných naratívnych orientačných bodov. Má vysokú pohyblivosť a prispôsobivosť, nachádza sa v neustálom procese mutácie. Nabaľuje konotácie a krúži v ovzduší rozličných myšlienkových prúdov v rozličných kontextoch. Inklinuje k alegorickým zobrazeniam najnáročnejších tém spolužitia vedomých bytostí v rôznych médiách, s rozličnou formálnou náročnosťou.
O polarite
Rozprávku Kráska a zviera, ktorá je spomedzi rozličných verzií západnému svetu najznámejšia (bola aj predlohou animovaného filmu z roku 1991 zo štúdia Disney), napísala Jeanne-Marie Le Prince de Beaumont pre Magasin des Enfants v roku 1756 ako výchovnú pomôcku. De Beaumont pracovala ako guvernantka v Londýne, čo zabezpečilo, že sa rozprávka rozšírila v anglickej kultúre. Nečerpala priamo z orálnej tradície (ako postupovali napríklad Charles Perrault a Grimmovci), ale zhustila a preorientovala novelu Gabrielle-Suzanne de Villeneuve z roku 1740, ktorá bola primárne určená dospelým.
Základný koncept príbehu o Kráske a Zvierati je vybudovaný na premise, že Kráska a Zviera sú dva typy bytostí, ktoré pôsobia navzájom polaritne. Pravdepodobne aj kvôli prehĺbeniu tejto polarity ide v drvivej väčšine tohto typu rozprávania o heterosexuálny vzťah, predpokladajúc, že žena a muž v tradičnom (a v súčasnosti spiatočníckom) ponímaní pohlaví stoja oproti sebe. No v prípade, že kladieme väčší dôraz na odlíšenie na základe živočíšneho druhu, zisťujeme, že tieto dva typy bytostí reprezentujú rozdielne hodnotové princípy. Počas trvania deja pretrváva medzi nimi tenzia, kým napokon jeden z týchto princípov, „ten správny“, preváži a pohltí reprezentanta toho druhého, pričom v ňom súčasne zlikviduje ten hodnotový princíp, ktorý reprezentoval na začiatku. Polarita hodnotových princípov, ktorých stret vytvára naratívnu dynamiku, je zložená z troch konkrétnych hodnôt, prostredníctvom ktorých sa prejavuje: krásy, múdrosti a dobra. Treba zdôrazniť, že sú to práve extrémne, hraničné polohy týchto hodnôt, ktoré sa vzťahujú na protagonistov – Kráska by mala reprezentovať nesmiernu krásu, vzorovú múdrosť a dokonalé dobro, pričom Zviera by malo v zrkadlovej opozícií reprezentovať odpornú škaredosť, obmedzenú hlúposť a strašné zlo. Pri posudzovaní konkrétnej verzie od de Beaumont by však vymedzovanie protagonistov v absolútnej polarite bolo zásadne reduktívne.
O podstate Zvieraťa
De Beaumont tieto tri charakteristiky pomenúva a spracúva veľmi priamočiaro (moralizačný zámer je v jej príbehu jasne čitateľný): Krásku vymedzuje ako krásnu, inteligentnú (vo zvláštnej paralele vymedzuje Kráskinu rozumnosť a rozumnosť manžela jednej zo „zlých sestier“, ktorej pripisuje deštruktívnu kvalitu) a altruistickú bytosť. Kritický moment, v ktorom jej altruistická, dobrá povaha dočasne zlyhá, nastáva, keď podľahne nátlaku svojich sestier a opustí Zviera na dlhšiu dobu, než mu sľúbila – v súlade so svojou povahou nekoná na popud individuálnej motivácie, sebeckej povedzme čo i len v základných intenciách vlastných túžob a prejavoch samostatnej vôle, ale preto, lebo nechce pôsobiť žiaľ svojim sestrám. Tie predstierajú, že im Kráska počas pobytu v zámku chýbala a že túžia po jej prítomnosti. Vnútorný konflikt Krásky spočíva vo voľbe medzi submisiou voči vôli Zvieraťa a submisiou voči vôli sestier (konflikt jej patrí asi do takej miery, do akej patrí vlastné telo človeku natiahnutému na škripec, ale je zásadné, že ona sama situáciu takýmto spôsobom nevníma). Kráska sa rozhodne premôcť vlastnú nechuť voči Zvieraťu a vrátiť sa k nemu, pretože si uvedomí jeho dobro: „Je to jeho vina, že je škaredý a hlúpy? Je láskavý. To má väčšiu cenu, než hocičo iné. Prečo som sa za neho nechcela vydať? Bola by som s ním šťastnejšia, než sú moje sestry so svojimi manželmi. Nie je to atraktívny vzhľad, ani bystrý rozum, čo robí ženu šťastnou so svojím manželom, ale charakter, cnosť a láskavosť a Zviera má všetky tieto vlastnosti. Možno doň nie som zamilovaná, ale cítim voči nemu rešpekt, priateľstvo a vďačnosť.“
Je to zásadný významový posun, pretože nekoná na základe romantických citov, ako je to časté v ďalších adaptáciách, postavených na motíve transformatívnej lásky, ktorá prekoná všetky rozdiely. Dva kľúčové aspekty tohto momentu spočívajú v Kráskinom potvrdení prítomnosti dobra v Zvierati a povýšení tejto hodnoty nad krásu a rozum. Dobrá víla, ktorá na záver ruší kliatbu Zvieraťa, potvrdzuje správnosť Kráskinho konania: „Kráska, […] príď sem a prijmi odmenu za svoju rozvážnu voľbu; uprednostnila si cnosť pred múdrosťou či krásou, a preto si zaslúžiš nájsť človeka, v ktorom sa všetky tieto kvality spájajú.“
Dobro je zjednocujúcim prvkom, prienikom medzi Zvieraťom a Kráskou, pretože postavy sú v tejto hodnote rovnocenné. Je to ich najdôležitejšia črta, tá, ktorej neochvejná prítomnosť v oboch napokon umožní transformáciu síce nežiaducich, ale druhotných kvalít Zvieraťa. Vo verzii De Beaumont teda Zviera a Kráska nakoniec nestoja v opozícií, lebo majú spoločný základ, rovnakú podstatu, ktorá sa v oboch upevní napriek tomu, že čelí skúškam kvôli rozličnému zovňajšku a predsudkom vychádzajúcim z prvotných dojmov oboch bytostí.
To narúša možnú polaritu medzi Kráskou a Zvieraťom. Protipólom k dobru, ktoré reprezentujú, sú neresti Kráskiných sestier, ktorých najväčším previnením je, že kladú dôraz na nesprávnu časť triády dobro-krása-rozum. Jedna kladie najväčší dôraz na krásu – trestom je pre ňu narcistický manžel. Druhá kladie priveľký dôraz na rozum a je potrestaná manželom, ktorý je vďaka svojej chytráckosti neznesiteľný. Kráska sa definitívne utvrdí vo svojej viere v dobro druhého a odmenou je jej triadická dokonalosť v druhom, ktorá korešponduje s jej vlastnou dokonalosťou.
Absolútna nadradenosť morálnej čistoty, tak pevne zakliesnená v naratíve de Beaumont, je v iných verziách zriedkavá. Netreba však zabúdať, že v tejto verzii Zviera nie je pravé zviera, ale človek pod vplyvom kliatby, ktorá zamaskovala jeho pravú podobu. Dobrá povaha Zvieraťa je čisto ľudskou bázou, na ktorej sú nánosy (škaredého) výzoru a (nedostatku) rozumu. Ako sme už načrtli, táto rozprávka využíva tézu, že empatia je výlučne ľudská vlastnosť, a tá vyviera z ľudskej duše. Kráska nerozpoznáva v Zvierati len dobro, ale ľudskosť, ktorá sa nevzťahuje k antropomorfnému zovňajšku alebo k schopnosti riešenia komplexných problémov, ale práve k výnimočnému postaveniu ľudskej duše v porovnaní s ostatnými živočíchmi.
Ak nahliadneme na filmovú adaptáciu jej rozprávky od štúdia Disney z roku 1991, zistíme, že Zviera uviazlo vo svojej podobe nie z vôle „zlej víly,“ ale kvôli vlastnému previneniu – kliatba je trestom za sebecké a neľudské správanie ľudského princa. Zviera spočiatku nie je dobré a premenu tejto charakteristiky, ako aj jeho celkovú premenu, katalyzuje romantický cit. V animovanej rozprávke teda čisto polaritný vzťah medzi protagonistami funguje a transformácia Zvieraťa je o to drastickejšia – dochádza k zmene jeho podstaty.
O podstate Krásky
Verzia Angely Carter potvrdzuje tendenciu neustáleho pretvárania v súlade s kontextom doby, ktorá je rozprávkam vlastná. V poviedke Tiger’s Bride (1979, Tigrova nevesta) ruská šľachtičná spolu so svojím otcom-gamblerom cestuje do Talianska. Dcéra navrhne, aby navštívili menšie mesto, dúfajúc, že otec v ňom nebude vystavený hráčskemu pokušeniu. Pánom mestečka je však Zviera, ktoré núti každého, kto mestom prechádza, hrať s ním karty. Nejde teda o príbeh dobrého obchodníka, ktorého nešťastná náhoda pripravila najprv o majetok a neskôr o milovanú dcéru – naopak, otec Krásky stratí oboje pri kartovej hre so Zvieraťom v sebeckom hráčskom zápale. Kráska nie je poslušnou dcérou, ktorá plní vôľu otca na základe cnosti a morálnej zodpovednosti voči nemu – hru, v ktorej sa rozhoduje o jej osude, sleduje „so zúrivým cynizmom príznačným pre ženy, ktoré okolnosti nútia byť tichým svedkom hlúposti“. Zviera počas hry a interakcií s Kráskou nosí na tvári ľudskú masku a je odeté v ľudskom oblečení. Od Krásky požaduje, aby sa preň jediný raz vyzliekla donaha, pričom jej prisľúbi, že ak splní túto požiadavku, prepustí ju späť k otcovi a navráti im všetok ich majetok. Odpoveď Krásky pripomína podmienky, za ktorých sa Psyché stretávala s Erosom: „Môžete ma voviesť do izby bez okien, pane, a ja vám sľubujem, že si zdvihnem sukňu až po pás, pripravená pre vás. Ale cez moju tvár musí byť prehodená plachta tak, aby bola zakrytá […] Tak budem úplne zakrytá od pása nahor a bez osvetlenia. Tam ma môžete navštíviť raz, pane, a len jediný raz. Potom ma dajte odviezť priamo do mesta a vysadiť na hlavnom námestí, pred kostolom. Ak si želáte dať mi peniaze, rada ich prijmem. Ale musím zdôrazniť, že by ste mi mali dať rovnaký obnos peňazí, aký by ste dali hocijakej inej žene za takýchto okolností.“ Úplná nahota, ktorú od nej požaduje Zviera, by znamenala odhalenie Kráskinej podstaty, pravej identity. To, či je nahá od pása nadol je napokon nepodstatné, pretože takáto forma nahoty je anonymná a bez intimity. Zviera namiesto toho navrhne, že sa Kráske odhalí bez ľudského maskovania. Na záver sa obnažia obaja, Zviera pristúpi ku Kráska a zlíže z nej pokožku – pod pokožkou sa odhalí srsť.
Carter pracuje, rovnako ako de Beaumont, so spoločnou podstatou protagonistov, ktorá sa zmytím nánosov odhalí. V rozprávke de Beaumont je touto podstatou ľudskosť, v poviedke Angely Carter animálnosť. Pozitívne vnímanie ľudského konania v poviedke úplne absentuje. Počas Kráskinho pobytu na zámku jej slúži mechanický robot, ktorý nesie rovnakú podobu ako Kráska – symbolizuje jej ideálnu verziu, ktorá je cnostná, tichá, úslužná a úplne prázdna do tej miery, že by sa dala považovať za neživú. Nežiaducim nánosom je v poviedke práve proces kultivácie a kultúra ako taká – pokrivená štruktúra v úpadkovom stave, ktorá nefunguje takým spôsobom, akým by mala. Takýto pohľad napokon nie je v postmodernej literatúre ničím výnimočným. Carter upozorňuje na živočíšny základ oboch bytostí, čím provokuje antropocentrické spôsoby uvažovania a súčasne zabŕda do reštriktívnej povahy tých istých hodnôt, ktoré de Beaumont tak vyzdvihuje. Radikálna nahota a zraniteľnosť oboch bytostí, nachádzajúcich sa v rovnocennej pozícií, ktoré istým spôsobom dopĺňajú a zdokonaľujú ideál spoločnej podstaty v rozprávke, súčasne vytvárajú vlastný ideál a vlastnú moralizačnú paradigmu, ktoré reflektujú súčasné bytosti a ich túžbu po slobode.
Z naratívneho konceptu sa vynárajú pálčivé otázky, ktoré sú hlboko zakorenené v našej kultúre. Sú postavené na dichotomických vzťahoch, rozpoltenostiach a paradoxoch inherentných ľudskému svetu. Ide o zjednodušené vymedzenie človeka, o pokus o sebaposúdenie a definíciu človeka na základe odlišnosti od druhého: človek verzus zviera, kultúra verzus príroda. V každej aktualizovanej verzii tohto príbehu je prítomná tá veľká a ťažko uchopiteľná otázka: čo je človek a čo ho vyčleňuje z radu iných živočíchov? To, že každá verzia tohto rozsiahleho naratívneho konceptu ponúka v širokej škále odtieňov vlastný pohľad na to, čo je zviera a čo nás robí ľudskými, reflektuje nestabilitu spoločenského konsenzu v tejto oblasti a individuálny strach zo skúmania zvieracej a ľudskej potenciality v sebe.
* Uvedené príklady som zvolila na základe predpokladu, že čitateľovi/čitateľke budú známe. Súčasne som sa snažila vybrať také príklady, ktoré sú nejakým spôsobom previazané s naratívom de Beaumont. Vychádzam prevažne z antológie od Marie Tatar, ktorá obsahuje verzie zo všetkých kontinentov, lenže práve kultúrny kontext ich posúva do odlišných rovín, ktoré tento text nepokrýva.
Autorka je študentkou estetiky na FiF UK
