O pekných ľuďoch a peknom meste

Barbora Bírová3. októbra 20171151

Kreatívna trieda prahne po oživovaní verejných priestranstiev, aktivizácií nevýrazných a zanedbaných ulíc i celých štvrtí. Vplyvy týchto premien sledujeme už i v našich končinách. Ako presne sa prejavujú a čo prinášajú miestnym obyvateľom?

Nedávno som v rámci prechádzok po Prahe natrafila na pouličnú výstavu fotografií z povodní z roku 2002. Rekapitulovala škody, ktoré vtedy prírodná katastrofa napáchala, a prinášala pohľad na najvýraznejšie postihnuté ulice či celé štvrti po utíchnutí záplav. Výstava ma zaujala najmä tým, že mi pripomenula zážitky z vtedajšieho leta i premenu mesta, s ktorou sa denne konfrontujem.

Dobrovoľné a nútené úteky

V lete 2002 sme spoločne s rodinou doslova bežali pred rozvodnenou Vltavou, aby sme stihli vlak domov, do Bratislavy. V ten deň už boli okrem množstva iných lokalít uzavreté i viaceré železničné stanice. Po čase som si výletné destinácie vymenila a už piatym rokom Bratislavu navštevujem a v Prahe žijem. Čoraz intenzívnejšie vnímam nedobrovoľné úteky mnohých obyvateľov, ktorých príčinou však nie sú prírodné katastrofy, ale sociálne zmeny.

V rámci rozličných debát i výskumnej činnosti sa stretávam s tými, ktorí boli nútení sa pôvodného bývania vzdať a odsťahovať sa na mestskú perifériu, lebo vo svojej domovskej štvrti už neboli vítaní. „Bývala som dlhé roky na Vinohradoch, musela som sa ale presťahovať sem, lebo som si nemohla dovoliť platiť nájomné,“ spomenula mi 45-ročná učiteľka, ktorá v súčasnosti žije na okraji Prahy. Príklady toho, ako sa premenil charakter ulice či celej štvrte, ktorú nakoniec opustili, mi s malými obmenami uvádzali mnohí, s ktorými som sa na perifériách stretla. Do týchto lokalít ako Lehovec či Černý Most boli niektorí presťahovaní z Karlína tesne po povodniach, ďalší až neskoršie, keď si po revitalizácii štvrte takéto bývanie nemohli dovoliť.

Hlavne kreativitu!

Práve Karlín predstavuje po pražskom centre, Vinohradoch, Vršoviciach či Letnej ďalšiu štvrť, kde môžeme pozorovať typické prejavy procesu džentrifikácie. Povodne boli v tejto mestskej časti v tomto ohľade iba akýmsi urýchlením transformácie.

Džentrifikácia nie je procesom, ktorý vypukne z ničoho nič. Rozbieha sa prostredníctvom drobných zmien a veľmi pozvoľna – niekde starú krčmu nahradí dizajnová kaviareň, inde vyrastie komunitná záhrada, až sa celá ulica či štvrť premení na nepoznanie. Tieto modifikácie umožňuje príliv nového kapitálu, a to nielen finančného, ale i sociálneho či kultúrneho. Presnejšie sa dá hovoriť o kapitáli kreatívnom, ktorý do ulice či štvrte prináša zväčša mladá generácia „kreatívcov“.

S pojmom „kreatívna trieda“ prišiel v roku 2002 Richard Florida vo svojej knihe The Rise of the Creative Class. Toto pomenovanie prepája rozličných pracovníkov a pracovníčky z kultúrnych, neziskových, rozvojových, marketingových i vedeckých odvetví. Vychádza v podstate zo súčasného nastavenia fungovania práce, ktorá je spolu s rozvojom technológií a kultúrneho priemyslu čoraz väčšmi založená na nárokoch kladených na inovácie, kreativitu a aktívny prístup. Práve tento prístup sa však neprejavuje iba v pracovnom živote, pretavuje sa i do voľného času a osobného života. Na tom by zrejme nebolo nič negatívne, keby sa pritom nezabúdalo na kritickú reflexiu toho, čo teda vlastne považovať za kreatívne, čo za nekreatívne a prečo.

Nie je to len o peniazoch, je to o zmene charakteru mesta

Džentrifikácia nefunguje iba na jednom mieste, presúva sa a má vplyv na celé mesto. A ako bolo spomenuté, prvotným impulzom nemusí byť len finančná investícia. Dobrým príkladom je pražská štvrť Letná, susediaca s Holešovicami, kam v dôsledku prúdenia kreatívneho kapitálu mladých umelcov a študentov, nárastu rozličných ich voľnočasových aktivít a rozvíjania ich nápadov začali prúdiť aj financie, ktoré podchytili atraktivitu miesta a začali ho ďalej podporovať. Tento trend pokračuje, takže čoskoro možno bude problematické udržať tamojšiu – zatiaľ ešte stále demograficky pestrú – skladbu obyvateľstva.

Pätnásť rokov po povodniach je už úplne zrejmé, že spomenutý Karlín bol na džentrifikáciu ideálnou lokalitou – a je učebnicovým príkladom toho, že rozvoj mesta nemusí ani zďaleka prinášať iba pozitíva. Karlín nadväzuje na centrum mesta, je atraktívny svojou polohou i blízkosťou vodného toku. Kedysi bola táto mestská časť robotníckou štvrťou, v ktorej fungovalo viacero tovární a rozvíjal sa tu priemysel. Povodne v roku 2002 ju zdevastovali, dvadsaťpäť domov muselo byť zbúraných, viaceré z chátrajúcich budov sa pod vplyvom vysokej vody zrútili samy. Niekdajšie továrne síce prežili, ale zmenil sa ich účel. Proces obnovy a modernizácie bývania, pozvoľna ústiaci do celkovej zmeny charakteru lokality, bol povodňami iba urýchlený. Investori sa predháňali, kto čo bude oživovať, revitalizovať a plánovať. Prúdenie finančného kapitálu spôsobilo, že kedysi obávaná, ošumelá a stigmatizovaná štvrť sa stala príjemnou, atraktívnou a lukratívnou.

V znamení očisťovania sa

V rámci snáh o odstránenie spomenutej stigmatizácie sa spustilo rozsiahle očisťovanie lokality. A to nie len očisťovanie ulíc a domov od nánosu bahna a neporiadku, ale aj očistenie od tých, ktorí už nezapadali do predstáv o tom, ako by lokalita mala vyzerať. Skupiny nízkopríjmových obyvateľov, vystavené ekonomickým tlakom, boli nútené z Karlína odísť.

Ako môžeme sledovať v mestách, kde sú džentrifikačné procesy viditeľnejšie, čo v rámci Európy platí napríklad pre Londýn či Berlín, akokoľvek sa noví urbanisti snažili o vytváranie dobrých susedstiev, tieto projekty spôsobili to, že sa do značnej miery vymenilo obyvateľstvo daných štvrtí. Snaha vytvoriť heterogénne prostredie síce často viedla k úspešnému udržaniu rôznorodosti vekových i etnických skupín, zabudlo sa však na integráciu rozličných skupín príjmových.

Paradoxom je, že aj tí, ktorí džentrifikovali, môžu byť sami džentrifikovanými. To znamená, že tí, ktorí sa aktívne podieľajú na zatraktívnení svojej štvrte, pomáhajú zároveň zvýšiť jej kultúrny kapitál a stávajú sa sami sociálne vylúčenými. Strácajú nielen finančné postavenie, ktorým by si udržali bývanie a zabezpečili každodenné služby, ale aj vzťah k lokalite.

 

 

Nástrojom udržateľnosti je diverzita

Mnohí z môjho okolia džentrifikáciu obhajujú a majú radosť zo zmien, ktoré sú v Karlíne viditeľné. Jedna známa mi nedávno povedala, že keby sa mala presťahovať do Prahy, tak jedine do Karlína. Je tu pekne, príjemne, štýlovo a čisto. Vo svojej podstate však džentrifikácia nie je pozitívnym procesom – zo základnej ľudskej potreby, akou je bývanie, sa totiž stáva komodita na kumulovanie zisku. Ani verejné priestranstvá za takých okolností nefungujú ako zdieľaný priestor, ktorý by bol otvorený všetkým sociálnym skupinám bez ohľadu na ich príjmy.

Mesto nemá patriť iba pekným ľuďom s peknými nápadmi, obklopeným peknými vecami. Ak sa mestá majú rozvíjať, je dôležité myslieť na to, či nejde o rozvíjanie potrieb a blaha výlučne jednej skupiny, kým iným skupinám spôsobí núdzu a v konečnom dôsledku vylúčenie.

Nástrojom na zmiernenie týchto procesov by mohlo byť nastavenie pomeru súkromného a verejného vlastníctva, ktorého súčasťou je i kvalitná bytová politika. Mestá by sa mali usilovať o sociálnu, kultúrnu i ekonomickú rôznorodosť a zachovanie pestrosti a v plánovaní sa cieľavedome rozhodovať tak, aby neprispievali k prehlbovaniu sociálnej a priestorovej stratifikácie. Skutočným bohatstvom miest je ich diverzita – práve tá tvorí udržateľnosť mesta i jeho atmosféru.

Autorka je sociálna antropologička

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: