Rozprávala som sa s vedúcimi pracovníkmi a pracovníčkami piatich slovenských a piatich európskych nezriaďovaných kultúrnych centier o odmeňovaní ľudí na kľúčových pracovných pozíciách.
V prieskume, ktorého poznatky odprezentujem v tomto a v marcovom vydaní Kapitálu, sa venujem nezriaďovaným kultúrnym centrám. Nezriaďuje ich štát, samospráva ani zákon, ale vznikli z iniciatív aktívnych občianok a občanov. V článku budem obdobne používať aj termín nezriaďovaná kultúra.
Spoločným menovateľom skúmaných centier je široká ponuka umeleckého programu, minimálne desaťročné pôsobenie na kultúrnej scéne, komunitný rozmer a nezisková povaha. Rozhovor sme viedli o piatich pracovných pozíciách, ktoré sa v každom centre trochu líšia, ale zastúpené sú primárne tieto: výkonný riaditeľ, umelecká riaditeľka, manažér produkcie, marketingová manažérka a hlavný technik.
V nezriaďovanej kultúre nikto nepracuje
Oblasť nezriaďovanej kultúry na Slovensku nie je zmapovaná. Ministerstvo kultúry síce získava dáta aj od nezriaďovaných subjektov, nie sú však komplexné. Nezahŕňajú teda ani informácie o ich pracovníkoch a pracovníčkach, ani o ich odmeňovaní.
Samozrejme, že v nezriaďovanej kultúre ľudia pracujú. Máloktorý z nich je však zamestnaný. V slovenskom prostredí pracujú primárne formou živností, v rámci výkonu slobodného povolania alebo poskytujú služby prostredníctvom vlastných, často jednoosobových firiem. Platy pracovníčok a pracovníkov sú často poskladané ako mozaika. Ich mesačný príjem môže byť kombináciou faktúry a autorskej či inej krátkodobej zmluvy. Takáto forma práce nezapadá do bežných zamestnaneckých štatistík, takže aj z tohto dôvodu chýbajú dáta a informácie o veľkosti sféry nezriaďovanej kultúry.
Na západ od našej hranice je v centrách, s ktorými som viedla rozhovory, prax iná. Práca na živnosť či krátkodobé zmluvy je skôr raritou. Svojim pracovníkom a pracovníčkam poskytujú plnohodnotné a dlhodobé pracovné zmluvy so sociálnym zabezpečením, ktoré k práci v dvadsiatom prvom storočí nutne patrí. Zamestnanie v nezriaďovanej kultúre teda nie je ničím nemožným. Príklady spoza hraníc môžu byť pre nás veľmi dobrou inšpiráciou.
V obidvoch prípadoch – aj na Slovensku, aj v zahraničí – totiž ľudia na kľúčových pozíciách pracujú na plný úväzok. Náročná prevádzka veľkých centier si vyžaduje plne nasadený pracovný tím. Rozdiel je teda len zmluvný, respektíve nezmluvný vzťah. Na otázku ohľadne zamestnaneckého pomeru dostávam v slovenskom prostredí rôznorodé odpovede. V Tabačke a A4ke sú zamestnané len osoby, ktoré zamestnané byť musia. Väčšinou z dôvodu práce na medzinárodných projektoch, kde je zamestnanie podmienkou. V Bašte je zamestnaná napríklad iba vedúca kaviarne.
Hoci riaditeľky a riaditelia vnímajú pozitíva zamestnávania kľúčových pracovníkov a pracovníčok, nemôžu si to dovoliť. Nemajú na odvody, nemajú personálne oddelenie, ktoré by to zastrešilo, a tak je výhodnejšie, aby si ľudia svoju personálnu agendu riešili samostatne. Nedostatok zdrojov na vytvorenie zamestnaneckých pomerov potvrdzuje aj František Maxin z bardejovskej Bašty: „bolo by to super, ale nevychádza to finančne.“ Marek Adamov zo Stanice by ľudí zamestnal tiež. Keby to bolo možné. Muselo by to však byť spojené nielen s možnosťou ich zamestnať (a uplatniť si tieto náklady v grantoch), ale aj so získaním vyššieho financovania.
Je prekvapujúce, že tak základná vec ako zamestnanie, je v prostredí nezriaďovaných kultúrnych centier, aj pri deklarovanej ochote zo strany ľudí na riadiacich pozíciách, u nás väčšinou nemožné. Na odvody už financie proste nie sú!
Rozpočty na ľudí ako Rubikove kocky
Z prieskumu ďalej vyplýva, že bez ohľadu na krajinu sú rozpočty tvorené viaczdrojovo – kombináciou verejných, súkromných a vlastných zdrojov. Rozpočty na ľudí sú často doslova premyslenou skladačkou. Opatrne reagujú na možnosti čerpania prostriedkov z grantových schém.
Na Slovensku je situácia komplikovaná. Väčšina grantov neposkytuje možnosť uplatniť si v nich mzdové náklady. V zahraničnom kontexte, na ktorý som sa zamerala, je podpora miezd z grantov tiež obmedzená, avšak nie až do takej miery ako u nás. Hoci si všetky z centier platy na pracovníčky a pracovníkov skladajú z rôznych zdrojov, granty z verejných zdrojov často ponúkajú možnosť uplatniť si náklady na zamestnancov. V kultúrnom centre Moving Station v Plzni platia kľúčových pracovníkov a pracovníčky primárne cez grant od mesta Plzeň doplnený o zdroje z vlastnej hospodárskej činnosti. Mzdové náklady sú však uznateľným výdavkom aj v grantoch od českého Ministerstva kultúry. S podobnou praxou som sa stretla aj v kultúrnom centre ufaFabrik v Berlíne, kde miestne oddelenie kultúry podporuje platy všetkých kľúčových pracovníkov a pracovníčok. V Maltfabrikken v Dánsku či v luxemburskej Kulturfabrik prispieva na mzdy do značnej miery práve samospráva.
Na počiatku bol človek alebo od dobrovoľníctva k profesionalizácii
Tak ako centrá vznikali a rástli, rástli s nimi aj ľudia a pracovné pozície. Všetky pomerne organicky, postupne. Najprv robili všetky osoby všetko a zadarmo. Postupne im to zaberalo viac času a prišla aj potreba vlastného ohodnotenia. Milan Zvada zo Záhrady hovorí, že až po troch rokoch fungovania si dovolili dať plat vo výške okolo dvesto eur. To bola realita fulltime práce na faktúru asi deväť rokov dozadu. V rokoch 2016 až 2021 to bolo okolo šesťsto až sedemsto eur mesačne a dnes je to deväťsto eur. „My sme mali desať až pätnásť rokov rovnaké výplaty,“ uvádza Marek Adamov zo Stanice. „Mali sme všetci osemsto eur a basta.“
Spoločným menovateľom vo viacerých slovenských centrách boli aj rovnaké platy na všetkých pozíciách. Tak to bolo v minulosti napríklad v Tabačke a v A4ke. Pri profesionalizácii tímu však nevidia rovnaké platy na všetkých pozíciách ako ideálne riešenie. Snažia sa o férové odmeňovanie odstupňované na základe zodpovednosti, skúseností či vzdelania. Nie je však ničím výnimočným, že v slovenských nezriaďovaných kultúrnych centrách nie sú platy stabilné. V A4ke prezrádzajú, že platy závisia aj od konkrétneho roku a stavu organizácie. Zuzana Psotková z Tabačky dáva zvyšovanie platov do súvisu s profesionalizáciou tímu aj kultúrneho centra. Hovorí, že keby mali viac prostriedkov na ľudí, vedeli by pracovať ešte lepšie.
V európskych centrách popisovali vývoj postupného zvyšovania odmien pre pracovníkov a pracovníčky podobne. Kristian Krog z dánskeho Maltfabrikken najprv pracoval ako dobrovoľník, následne bol platený za sedem hodín týždenne. Približne sedem rokov boli ich platy podpriemerné a až potom sa im ich podarilo zastabilizovať a dostať do štádia, v akom sú dnes. „Momentálne je to super a dobre zaplatené,“ pochvaľuje si.
Per Arne Alstad z nórskeho Tou hovorí, že trvalo šestnásť rokov, kým sa vytvorili všetky pracovné pozície, ktoré majú dnes. Bolo náročné ich zafinancovať. Trvalo to až do roku 2017, avšak nakoľko stále rastú, bude treba prijať ďalších ľudí. V berlínskej ufaFabrik napríklad vzniká špecifická pozícia na marketing až po štyridsiatich rokoch fungovania.
V zahraničných centrách nezriaďovanej kultúry väčšinou platí, že v istom bode sa platy zastabilizovali a teraz sú to posledné položky, na ktoré sa v obdobiach kríz siaha. Ich výšku stanovujú obdobne ako na Slovensku, s výnimkou niektorých legislatívnych špecifík. V Čechách aj v Nemecku sa odrážajú od platových tabuliek pre verejnú správu, v Nórsku sa o platoch rozhoduje v rozhovore medzi organizáciou a zamestnaneckými odbormi. Zaujímavý je príklad z Luxemburska, kde riaditeľa, ktorý chcel v roku 2017 opustiť organizáciu, podržala a podporila miestna samospráva. Navrhli mu zvýšenie platu navýšením celkového grantu pre organizáciu. On vyjednal zvýšenie platov pre všetky zamestnankyne a zamestnancov. Mesto im vtedy navýšilo grant o tristotisíc eur.
Ľudia, kde ste v tom celom?
Zaujímalo ma, či majú prednosť v rozpočtoch práve ľudia. Priority v rozpočtoch mali riaditeľky a riaditelia rovnaké – program, prevádzka, ľudia –, akurát vždy v inom poradí.
„Všetko musí byť. No, keby som sa musel v úplnej kríze rozhodnúť, tak robíme program a sme dobrovoľníci. Je to otázka prežitia tej myšlienky,“ zaznieva v rozhovore s Marekom Adamovom zo Stanice. Zuzana Psotková z Tabačky tiež kladie program na prvé miesto v rozpočte. Ďalšie slovenské centrá uvádzajú ako prioritu číslo jedna hlavne prevádzkové náklady. V jednom z rozhovorov to však boli práve ľudia, ktorí sa umiestnili na prvej priečke. Podobné to bolo aj v zahraničí. Na prvé miesto však zaradili ľudí dve centrá. V dánskej Maltfabrikken pri tvorbe rozpočtu neupravujú výdavky, ale pracujú na úprave príjmov. Aj vďaka tomu môžu mať ľudí na prvom mieste. Jednoducho na nich vždy nájdu potrebné zdroje.
Otázkou teda je, či je rozpočtovanie a odmeňovanie ľudí otázkou možností alebo skôr uvažovania o tom, čo je v rozpočtoch centier prioritou.
Tabu
Zamýšľam sa nad tým, prečo sa o téme odmeňovania nerozpráva. Z rozhovorov zo Slovenska zisťujem, že ani v rámci stretnutí siete pre nezávislú kultúru Anténa, ktorej sú centrá členom, túto tému nikdy neotvorili. Mohla by debata o platoch znamenať pre niektoré procesy prvý krok vpred?
Predstavujem si, že pracovníčka alebo pracovník slovenského nezriaďovaného kultúrneho centra robí svoju vysnívanú prácu, plne sa na ňu sústredí. Večer už nemusí ísť na ďalšiu smenu, do inej práce, lebo nepotrebuje doplniť príjem. Má energiu ísť na podujatie, ktoré vymyslel či pripravila. Dostáva adekvátne finančné ohodnotenie, zaujímavé nefinančné benefity, na festivaly či konferencie cestuje v rámci svojej práce (nie vo voľnom čase) a po ukončení kariéry sa dočká férového dôchodku.
Aj keď sa mi to momentálne zdá ako utópia, mám nádej, že by sa veci mohli pohnúť vpred. Hnacím motorom však musia byť práve ľudia z oblasti nezriaďovanej kultúry. Som presvedčená, že je potrebné venovať čas advokácii a vytvoriť tlak smerom k systematickým zmenám.
Malo by však byť v záujme vlajkových inštitúcií, akými sú Ministerstvo kultúry SR a Fond na podporu umenia, pracovať spolu na opatreniach, ktoré by posunuli nezriaďovanú kultúru vpred. Okrem verejnej služby, ktorú zastrešuje, má totiž aj obrovský ekonomický potenciál. Nutnosť vnímať nezriaďované kultúrne centrá ako partnerov je potrebné zdôrazniť aj na všetkých úrovniach územných samospráv, vyčleniť aktérkam a aktérom v tejto oblasti adekvátne finančné prostriedky na podporu ich fungovania a činnosti. Potreba navýšenia financií a ich pravidelného navyšovania minimálne o infláciu je obrovská aj v prípade Fondu na podporu umenia, ktorý je hlavným mechanizmom podpory tejto oblasti.
Nezriaďované kultúrne centrá z prieskumu
Slovensko:
A4 – Bratislava
Bašta – Bardejov
Stanica – Žilina-Záriečie
Tabačka – Košice
Záhrada – Banská Bystrica
Európa:
Kulturfabrik – Esch-sur-Alzette, Luxembursko
Maltfabrikken – Ebeltoft, Dánsko
Moving Station – Plzeň, Česko
Tou – Stavanger, Nórsko
ufaFabrik – Berlín, Nemecko
Autorka je kultúrna manažérka
Prácu na téme, ktorej súčasťou bol aj tento prieskum, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.
