O odmeňovaní, ľuďoch a o ich platoch v prostredí nezriaďovaných kultúrnych centier – časť druhá: Zväzujúca sloboda

Beáta Seberíniová16. marca 2023187

Rozprávala som sa s vedúcimi pracovníkmi a pracovníčkami piatich slovenských a piatich európskych nezriaďovaných kultúrnych centier o odmeňovaní ľudí na kľúčových pracovných pozíciách.

V prieskume, ktorého poznatky tu prezentujem, sa venujem nezriaďovaným kultúrnym centrám. Nezriaďuje ich štát, samospráva ani zákon, ale vznikli z iniciatív aktívnych občianok a občanov. V článku budem obdobne používať aj termín nezriaďovaná kultúra.

Spoločným menovateľom skúmaných centier je široká ponuka umeleckého programu, minimálne desaťročné pôsobenie na kultúrnej scéne, komunitný rozmer a nezisková povaha ich aktivít. Rozhovor sme viedli o piatich pracovných pozíciách, ktoré sa v každom centre trochu líšia, ale zastúpené sú primárne tieto: výkonný riaditeľ, umelecká riaditeľka, manažér produkcie, marketingová manažérka a hlavný technik. Prvú časť článku si môžete prečítať vo februárovom čísle Kapitálu.

Jeden za všetkých. Nadpráca či normálka?  

Nezáleží na tom, či vás vo svojom skúmaní zoberiem do Dánska alebo zostaneme v banskobystrickej Záhrade. V obidvoch centrách vyzerá práca, ktorú si prevádzka vyžaduje, veľmi podobne. Riaditeľ z Dánska pracuje na svojej dennej agende, rovnako aj riaditeľ z Banskej Bystrice. Druhému z nich však k tejto agende dennodenne pribúdajú aj dlhodobejšie úlohy – píše projekty, organizuje komunitný program, finalizuje dramaturgiu centra. Riaditeľ v Dánsku aj na Slovensku sú odborníci vo svojom odbore. Ale na Slovensku je práca často kumulovaná a osoby na kľúčových pozíciách zastávajú viacero funkcií. Hoci v obidvoch krajinách títo ľudia odvádzajú vysoko špecializovanú prácu, na Slovensku im hrozí väčšie preťaženie a v súvislosti s kumuláciou úloh sa menej sústredia na svoju primárnu misiu. Dôvod je jednoduchý. Chýbajú financie a centrá si nemôžu dovoliť taký počet pracovníčok a pracovníkov, aký potrebujú.

Zuzana Psotková z Tabačky tiež popisuje, že sedí na dvoch stoličkách. Ráno je riaditeľka a večer dramaturgička. Alebo naopak. Podľa potreby. Hovorí, že finančný manažér je aj šéf gastra, umelecký riaditeľ robí projekty.

René Penning z luxemburskej Kulturfabrik hovorí, že v minulosti kumulovali funkcie aj v ich centre. V snahe väčšej profesionalizácie práce to však zamedzili. Tvrdí, že teraz už je niečo také neprípustné.

Okrem kumulácie úloh majú ľudia pracujúci v nezriaďovaných kultúrnych centrách na Slovensku často aj ďalšiu nevýhodu. Ďalší pracovný úväzok na inom pôsobisku. Dôvodom sú financie a potreba sebarealizácie. U našich európskych susedov sa to nedeje. Nie je to u nich bežné a možnosť ďalšej práce je často zmluvne obmedzená aj vzhľadom na zamestnanecký vzťah.

Osoby na vedúcich pozíciách v slovenských centrách v rozhovoroch uviedli, že nemajú vedomosti o odmeňovaní pracujúcich v iných domácich alebo zahraničných centrách. Poväčšine teda nevedia porovnať situáciu v tejto oblasti a vyhodnotiť, do akej miery sú v odmeňovaní ľudí pod či nad priemerom. Uvádzajú, že to, čo svojim ľuďom dávajú vo forme platov či odmien, nie je dostačujúce. Hoci to vo väčšine prípadov pokryje základné životné náklady, nie je to odmena, ktorú by si pre nich predstavovali.

Platové porovnanie, ktoré funguje v ostatých sektoroch hospodárstva, v oblasti nezriaďovaných kultúrnych centier neexistuje. Aj tu chýbajú dáta a štatistiky.

Väčšina centier ponúka svojim pracovníčkam a pracovníkom k ich platu aj nefinančné odmeny či benefity. Napríklad zľavy vo svojich kaviarňach, možnosť bezodplatného prenájmu vybavenia či flexibilnú pracovnú dobu. Ponúkajú im tiež možnosť vzdelávať sa či cestovať na medzinárodné stretnutia a konferencie. Per Arne Alstad, ktorý riadi nezriaďované kultúrne centrum Tou v nórskom meste Stavanger, si však nemyslí, že vymenované možnosti sú benefitmi. Podľa neho  by mali byť súčasťou práce, nakoľko vedú k profesionalizácii pracovníkov a pracovníčok. Zuzana Psotková z Tabačky popisuje, že peniaze nie sú dôvodom, kvôli ktorému k nim prichádzajú ľudia pracovať. Na druhej strane, práve financie či vyhorenie sú väčšinou dôvodom ich odchodu.

V Nórsku pracujúcich v kultúre chránia odborové organizácie, s ktorými treba o platoch  vždy diskutovať. U nás v oblasti nezriaďovanej kultúry takéto organizácie neexistujú. Nemáme ani profesijné organizácie, ktoré by vyslovene zastupovali záujmy osôb pracujúcich v nezriaďovanej kultúre. V oblasti nezriaďovaných kultúrnych centier je však silnou organizáciou Anténa – sieť pre nezávislú kultúru. Aktuálne združuje dvadsaťdeväť nezriaďovaných kultúrnych centier a je európskym unikátom, keďže v žiadnej európskej krajine neexistuje taká veľká národná sieť s takou dlhou tradíciou. Hoci sama zápasí s vlastnými personálnymi kapacitami a financovaním, svojimi aktivitami zastupuje záujmy nezriaďovaných kultúrnych centier a prepája jednotlivých aktérov.

Absencia dát o pracovníkoch a pracovníčkach nezriaďovaných kultúrnych centier môže súvisieť aj s právnou formou týchto organizácií. Obľúbenou formou združovania na Slovensku je občianske združenie a v porovnaní s neziskovými organizáciami, ktoré poskytujú všeobecne prospešné služby nemá žiadne oznamovacie povinnosti. To však v tejto veci môže byť na škodu, lebo v súvislosti s chýbajúcimi dátami by sa rozhodne javila lepšia práve forma neziskovej organizácie. Tá má povinnosť zverejňovať výročné správy, a tak poskytovať verejné informácie o svojom fungovaní, vrátane informácií o ľuďoch, ktorí sa v nej angažujú.

Dôchodok, nemocenské, materské alebo aj nie?

Na otázku, aké sociálne zabezpečenie ponúka ľuďom na kľúčových pracovných pozíciách práca v nezriaďovaných kultúrnych centrách, som dostala v oboch kontextoch jasné odpovede. V tom slovenskom: žiadne. Ľudia si to riešia samostatne. V tom zahraničnom: plné sociálne zabezpečenie v súlade so zmluvou. Samozrejme, aj živnostníčka či konateľ eseročky majú nárok na zdravotné a sociálne benefity. Pokiaľ si uhrádzajú povinné odvody. Otázna je však ich výška, lebo tá sa odvíja od výšky odvodov, ktoré si za svoju prax odvedú. Marek Adamov priznáva, že práca na živnosť má v oblasti sociálnych benefitov svoje nevýhody: „Platíme malé odvody, budeme mať malé dôchodky.″

Dobrou praxou ohľadom sociálnych benefitov sa možno inšpirovať v Dánsku a Nórsku. V Tou a Maltfabrikken majú napríklad extra príplatky do penzijného fondu. A v druhom z týchto centier sa výpovedná doba predlžuje v prospech pracujúcich podľa odrobených rokov.

Čáry-máry-fuk

Respondentiek a respondentov som sa pýtala aj na to, ako veľmi musia „čarovať“, keď potrebujú zaplatiť ľudí. Naschvál som pri formulácii svojich otázok využívala hovorový pojem „kreatívne účtovníctvo“ a čakala, čo mi povedia a či sa voči tomuto pojmu ohradia. Odpovede boli rôzne. V slovenskom kontexte sa opýtané a opýtaní zhodli na tom, že pri platení ľudí musia často hľadať rôzne kreatívne spôsoby.

„Ja vidím ‚kreatívne účtovníctvoʻ už len v tom, že ľudia, ktorí vykonávajú závislú prácu, musia pracovať na firmy a na živnosti. Kľudne by to mohli byť zamestnanci, keby to nebol takmer dvojnásobný náklad pre organizácie,“ zaznieva v jednom z rozhovorov.

Obmedzenia znemožňujúce uplatňovanie miezd v grantoch, a preto aj zamestnávanie ľudí v prostredí nezriaďovaných kultúrnych centier, brzdia systém odmeňovania. Hlavnou prekážkou v zmene a zlepšení situácie sa javí byť absencia inštitucionálnych grantov, ktoré by pokryli práve túto oblasť.

Riaditeľky a riaditelia nezriaďovaných kultúrnych centier deklarujú, že ich snahou je zvyšovať financovanie z vlastných zdrojov, z vlastnej hospodárskej činnosti. Nikto z nich nechce byť odkázaný na granty. Nakoľko na Slovensku chýba základný legislatívny rámec – zákon o sponzorstve v kultúre –, ide o ďalšiu prekážku na ceste k samostatnosti a samofinancovaniu organizácií.

Keby si mohli organizácie uplatňovať mzdové náklady v grantoch, do veľkej miery by im to v tejto oblasti rozviazalo ruky. Riaditelia a riaditeľky nezriaďovaných kultúrnych centier majú jasné predstavy o tom, čo by bolo možné a potrebné v oblasti odmeňovania urobiť. Aj mimo spomínaných bariér. Hľadajú spôsoby, ako posilniť svoju hospodársku činnosť, pozorujem viac „biznisový“ prístup. Marek Adamov zo žilinskej Stanice okrem toho prízvukuje potrebu zlepšiť vnímanie práce v kultúre, ktorá má byť seriózne zaplatená. Zuzana Psotková z košickej Tabačky akcentuje potrebu lepšej spolupráce s mestami. Milan Zvada z banskobystrickej záhrady zas vidí ako jednu zo súčastí riešenia funkčné dotačné schémy samospráv a miest.

Príklady dobrej praxe prichádzajú opäť zo zahraničia. V luxemburskej Kulturfabrik aj v dánskej Maltfabrikken platy automaticky valorizujú na základe inflácie. V Nórskom centre Tou zas platy zvyšujú každoročne na základe každoročnej dohody medzi organizáciami zastupujúcimi zamestnávateľov, zamestnankyne a zamestnancov a vládou. Na týchto príkladoch zo zahraničia vidíme, že sa to dá.

Zväzujúca sloboda

Nadpráca a kumulácia funkcií. Flexibilný pracovný čas, ktorý znamená často aj to, že človek sa po návrate z práce ďalej venuje práci. Obava zo straty sociálnych istôt. Voľný čas, v ktorom si človek nevie dopriať, pretože nemá za čo. Záťaž spojená s administratívou ohľadom vlastnej práce.

Nie je teda tá sloboda, ktorá sa všeobecne s prácou v umení spája, až príliš zväzujúca?

Niekoľko viet na záver

Nezriaďované kultúrne centrá na Slovensku sú dnes už samozrejmosťou. Poskytujú kultúrne vyžitie vo väčších či menších mestách, ale aj na vidieku. Oproti skúmaným centrám zo zahraničia je ich fungovanie v oblasti riadenia ľudských zdrojov či odmeňovania často náročnejšie. Absencia komplexných dát o veľkosti oblasti nezriaďovanej kultúry je primárnym problémom vzhľadom na možnosti presadzovania systematických zmien v oblasti nezriaďovaných kultúrnych centier. Záujmové organizácie, akými sú napríklad Anténa či KU.BA (Kultúrna Bratislava) plnia funkciu obhajcov záujmov jednotlivých kultúrnych subjektov. Chýbajú však organizácie obhajujúce záujmy jednotlivkýň a jednotlivcov.

Nemenej dôležitá je v téme odmeňovania systematická podpora nezriaďovanej kultúry zo strany vlajkových inštitúcií, akými sú Ministerstvo kultúry SR a Fond na podporu umenia. Nevyhnutné je aj priaznivé nastavenie voči kultúre na všetkých úrovniach územných samospráv. Systémy financovania nezriaďovanej kultúry na všetkých úrovniach (štátnej či na úrovni miestnych samospráv) potrebujú značný prílev finančných prostriedkov. Je úplne nevyhnutné prijať kvalitný zákon o sponzorstve v kultúre. Systematické zmeny sa neudejú zo dňa na deň ani samy od seba. Nutná je advokačná činnosť zo strany aktérov z oblasti nezriaďovanej kultúry. Jej výsledkom musí byť zaradenie tejto oblasti do strategických dokumentov vytváraných na všetkých úrovniach správy vecí verejných. Len takto sa posunie sféra nezriaďovanej kultúry dopredu. Je potrebné zamedziť prekarizácii pracujúcich v kultúre a uľahčiť riaditeľkám a riaditeľom často komplikovaný systém tvorby odmien. Rovnako potrebné je docieliť, aby oblasť nezriaďovanej kultúry bola vnímaná seriózne a ozrejmiť že aj táto oblasť svojou činnosťou prispieva k hospodárskej prosperite tejto krajiny.

Nezriaďované kultúrne centrá z prieskumu

Slovensko:
A4 – Bratislava
Bašta – Bardejov
Stanica – Žilina-Záriečie
Tabačka – Košice
Záhrada – Banská Bystrica 

Európa:
Kulturfabrik – Esch-sur-Alzette, Luxembursko
Maltfabrikken – Ebeltoft, Dánsko
Moving Station – Plzeň, Česko
Tou – Stavanger, Nórsko
ufaFabrik – Berlín, Nemecko 

Autorka je kultúrna manažérka

Prácu na téme, ktorej súčasťou bol aj tento prieskum, z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: