„Výhodou marxisticko-leninskej teórie je, že sa v rámci nej vykrútiš z čohokoľvek.“
Filmový mysliteľ a kultúrny revolucionár, líder francúzskej novej vlny, režisér Jean-Luc Godard je zásadnou osobnosťou filmových dejín. Jeho dielo ponúka aj po nespočetných analýzach stále nový interpretačný kľúč a rozhodne neustrnul v 60. rokoch. O jeho živote v minulom roku vznikol film s odvážnym názvom Obávaný.
Filmy Bláznivý Petríček (1965) a Na konci s dychom (1960) vo mne v prvom ročníku štúdia scenáristiky prebudili analytickú pátračku, vyvolali posadnutosť rozprávaním obrazom a nakopli vo mne snahu dešifrovať nielen implicitné súčiastky filmovej reality, ale predovšetkým čítať a demaskovať povahu a aktuálne rozpoloženie autora vo vzťahu k spoločnosti i k sebe samému. Našla som Godarda čupieť v nostalgickom povzdychu nad medziľudskou tmou, limitmi lásky či bezcieľnou letargiou prázdnej, neukotvenej všednosti, kde vety intelektuála zanikajú rovnako nenútene ako nadávky robotníka. Ohúrená formálnym výrazom a stotožnená s jeho živelným rozčarovaním nad bytím i filmom som zanedbávala jeden z najdôležitejších aspektov jeho celoživotnej tvorby – politický postoj. Pre Godarda je totiž reakcia na spoločnosť v aktuálnej chvíli zakaždým určujúcou a zároveň skľučujúcou voľbou.
Jedným z mnohých dôležitých zlomov v jeho filmografii je snímka z roku 1967 – Číňanka. Godard sa ovplyvnený revolúciou povzniesol nad melanchóliu či existencializmus dominujúci v jeho raných filmoch a presadil sa ako politicky angažovaný tvorca. Reflektuje tu dobovú, predrevolučnú náladu študentov, definuje ich scestné čítanie myšlienok čínskeho diktátora Mao Ce-tunga a túžbu po radikálnej a hlučnej spoločenskej zmene. Na pozadí toho kritizuje a zároveň oslavuje neduhy mladosti. Godarda po natáčaní tohto filmu, pohlteného predtuchou revolúcie a láskou k herečke Anne Wiazemsky, zachytila životopisná skica režiséra Michela Hazanaviciusa Obávaný (2017).
Revolúcia som ja
Po roku 1968 sa podľa filmového teoretika Francesca Casettiho mení pohľad na angažovaného umelca. Intelektuál už nie je len umeleckým objektom, ale vnímajú ho ako politický subjekt a túto úlohu na seba Godard svojou Číňankou rozhodne prebral. Filmom totiž vyjadruje vlastný pohľad na politické dianie – poukazuje na riziká útržkovitého výkladu a povrchnej analýzy situácie. Film natáča so zámerom predložiť svoje názory ostatným. A v roku 1967 je jeho reakcia mimoriadne aktuálna i vizionárska.
Prosté radenie filmu k určitej politike vystriedala vo filmovej teórii po roku 1968 „členitejšia a zložitejšia dynamika vzájomného prekrývania a odkrývania, odklonov a príklonov,“ zhŕňa Casetti v knihe Filmové teórie 1945 – 1990. Pre Godarda je tento jav určujúci. Číňanka pre neho slúži ako nástroj na utrasenie vlastného, otvorene premenlivého a v mnohom protirečivého postoja. Reaguje na práve sa rodiacu politickú premenu oduševnene, v zápale, bez ohľadu na to, že poprie svoje minulé tvrdenia alebo vynesie nepresné súdy. No ako hodnotovo zorientovaný, aj keď radikálne tvrdohlavý tvorca sa pri napádaní naivných názorov maoistických študentov nemýli. Číňanka je v prvom pláne politickou reflexiou, v druhom rade je univerzálnym obrazom zbrklej mladíckej túžby po okamžitej zmene.
Véronique a Guillaume sú lídri skupiny maoistov a nadväzujú na myšlienky „červenej knihy“ čínskeho diktátora Mao Ce-tunga. Príklad si berú z Veľkej proletárskej revolúcie, ktorú v tom období uskutočnili v Číne študenti a prívrženci diktátora. Maov zhubný boj s kapitalizmom a buržoáziou nadväzoval na marxisticko-leninskú teóriu a na následky jeho reforiem umrelo niekoľko miliónov obyvateľov, nielen ako obete občianskej vojny, ale ako obete hladomoru a sociálnej krízy. To však intelektuálov na prázdninách v parížskom byte nezaujíma.
Hľadajú odpoveď na otázku, ako zjednotiť teóriu Karla Marxa s praxou, ako devalvovať meštiacku pohodlnosť, bohatstvo a triednu nerovnosť. Napokon sa ich líderka Véronique uchýli k radikálnemu kroku. Aby učinila revolúciu funkčnou, preleje nevinnú krv. Násilie je podľa nej nevyhnutnou súčasťou odboja. „Zničiť súčasný systém, pretože je zlý. To, čo sa bude diať potom, už nie je moja práca. Som len robotníčka vyrábajúca revolúciu,“ povie na svoju obhajobu v konfrontácii s o generáciu starším intelektuálom.
„Nemilujem ťa, pretože hovoríš o veciach, ktoré ignoruješ,“ vyčíta Véronique milencovi Guillaumovi (Jean-Pierre Léaud). Godard tak proklamuje zmätok mladých pseudointelektuálov, ktorí sa ako krajná ľavica usilujú o politicko-spoločenskú zmenu, no na dejinách sa podpíšu vášnivo unáhlenými a tvrdohlavými gestami. Zároveň im latentne oponuje, naznačuje svoju víziu revolúcie, možno dokonca maskuje svoju závisť, že epicentrom revolučných zmien nie je on, ale študentské hnutie kontrakultúry. V roku 1968 napokon študenti prispeli odbojom a štrajkmi k politickej reštrukturalizácii i k modernizácii Francúzska. Godard sa po Číňanke na čas priklonil k idei, že filmom bude slúžiť revolúcii a nebude zabávač meštiakov.
Revolúcia je trvalý stav
Dlažobnú kocku si počas demonštrácií v roku 1968 na parížskej ulici hodí aj Jean-Luc Godard (Louis Garrel) v spomínanom životopisnom filme Obávaný. Michel Hazanavicius približuje práve obdobie filmárovho života po dokončení Číňanky. Siahnuť po významnej kultúrnej osobnosti v kľúčovom období novodobých francúzskych dejín bol šikovný ťah, no jeho vhľad do zákulisia revolúcie, ktorej latentnou súčasťou bol aj Godard, je zjednodušujúci. Zobrazuje jeho peripetie s mladými intelektuálmi či bojkot festivalu v Cannes, ktorý v roku 1968 predčasne ukončili ako gesto nesúhlasu s kapitalizmom a zneužívaním umenia.
Obávaný nepokrýva komplexný analytický portrét filmára – génia, skôr naznačuje jeho aktuálne rozpoloženie v revolučnej, milostnej i autorskej vášni. Referenciou sa stala kniha Godardovej vtedajšej manželky, herečky z filmu Číňanka, Anne Wiazemsky. Nepokojného intelektuála, ktorý ostro kritizuje buržoázny, idealistický film a odmieta točiť pre potešenie divákov, Hazanavicius portrétuje štylizovane, pohrávajúc sa s formálnymi prvkami príznačnými pre Godardove filmy zo 60. rokov. Rozprávanie je odľahčené komikou, bezcitný egocentrik tu často podkopáva sám seba, je arogantný voči fanúšikom, kolegom, priateľom i divákom a v konečnom dôsledku je jeho filmová interpretácia „obávaného“ plastická a akceptovateľná.
Godard je mŕtvy. Nech žije Godard
Jednou z motivácií, ktorá Jeana-Luca Godarda zakaždým dohnala k ďalšiemu filmu, je prehodnocovanie a rozširovanie toho, čo do daného momentu vytvoril. Filmovaním totiž transformuje a aplikuje svoje teórie v praxi. Každý film je kapitolou jeho aktuálnej dogmy či kánonu. Bez ohľadu na to, či je skeptický voči systému alebo unudený láskou, zakaždým hovorí o filme a zakaždým ide o politické gesto. „Všetko je politika, nerobiť politiku je politická voľba,“ zaznie z úst filmového Jeana-Luca Godarda, herca Louisa Garrela. V Číňanke nachádzame skryté významy najmä po zasadení do kontextu filmárovho verejného i súkromného života. Jeho profil vo filme Obávaný, aj keď je povrchný a zjednodušený, pasuje do Godardovej mozaiky, navyše problematika devalvovaných umeleckých a občianskych hodnôt a túžba po zmene sú v našom priestore viac ako aktuálne.
Autorka je filmová publicistka
