O zmŕtvychvstaní a iných agrárnych veciach

Sedím v malej chatke, kam chodím písať, na mojom pozemku v Nashville. Niekoľko metrov odo mňa leží na boku zazátkovaná fľaša vína. Fľaša je na polici a knihy na tej vysokej polici sú voľne zaradené do kategórie Agrárne záležitosti.

Nájdete tu Petersonovho Terénneho sprievodcu vtákmi, knihu Jamesa Herriota Všetky tvory, veľké i malé, Thoreaua, Život pastiera od Jamesa Rebanksa, niekoľko kníh o včelárstve, Vidiecky denník eduardovskej dámy a niekoľko príručiek o domácom gazdovaní. Na poličke, v priestore, ktorý som vytvoril rozdelením kníh ako Červené more, je aj kalich na prijímanie, ktorý ručne vyrobil môj priateľ hrnčiar. Tieto knihy, fľaša vína a kalich sú súčasťou môjho života kvôli jednej osobe – a tou osobou je fiktívna postava z fiktívneho mesta, ktorá strihá fiktívne vlasy vo svojom malom fiktívnom holičstve.

Knihy

Najprv vám poviem niečo o knihách. Mal by som hneď zdôrazniť, že nie som žiadny akademik (nie, že by na tom bolo niečo zlé). Som celkom inteligentný chlapík, hoci moje výsledky testov a známky by to nikdy neprezradili. Viete, vyrastal som na čítaní nesprávnych kníh. To málo, čo som vedel o klasike, som získal z ilustrovaných a skrátených verzií kníh ako Moby Dick, Príbeh dvoch miest, Gróf Monte Christo a Ostrov pokladov. Ilustrácie boli strašné. To som vedel už vtedy. Skrátené verzie boli skôr prepismi, čo znamená, že z autorovej prózy som nedostal takmer nič a z príbehov len ten najjednoduchší destilát. Napriek tomu som ich čítal dokola a pochopil som niečo, o čom teraz viem, že je nesmierne dôležité: to, že je niečo staré, neznamená, že je to nudné. Čoskoro som prešiel od skrátenej klasiky k šestákovým fantasy románom o drakoch a trpaslíkoch a bardoch a výpravách za magickými predmetmi, ktoré buď zachránia, alebo zničia svet. Tie knihy boli zle napísané, ale viac-menej ma zachránili pred nudou v meste, o ktorom som si myslel, že v ňom budem uväznený naveky. Mali by ste vedieť, že moje detstvo som prežil prevažne na hlbokom juhu severnej Floridy. Ak túto časť Floridy nepovažujete za kultúrne južanskú, môže to byť len preto, že ste tam nikdy neboli. Alebo, čo je pravdepodobnejšie, ste tadiaľ prechádzali cestou do Disney Worldu a nikdy ste nezišli z diaľnice na výjazde do mestečka Lake Butler. Lake Butler bolo ako Port William s aligátormi. Znamenalo to, že každý bol niekoho bratranec, všetky ostatné deti boli zbláznené do F. F. A. (Future Farmers of America – najväčšia americká mládežnícka organizácia zameraná na poľnohospodárstvo; pozn. prekl.), predvádzali svoje kravy na štátnom veľtrhu a že tam bolo päť barov a len jedna reštaurácia, a to bola Hardee’s, ktorá sa objavila, až keď som bol v druhom ročníku na strednej. Pred Hardee’s sme museli pri zvláštnych príležitostiach chodiť cestou popri väznici asi pätnásť míľ do Starke, aby sme sa dostali do Pizza Hut. Keďže otec bol kazateľ, nejaká štedrá rodina nám každý rok darovala pol kravy a naša mraznička sa preplnila steakmi, rebierkami a mletým hovädzím mäsom zabaleným v bielom papieri. Stávalo sa, že som sa vrátil zo školy a na verande stál starý chlap v montérkach, rozprával sa s mojimi rodičmi a podával im košík s kukuricou zo svojej úrody. Inokedy zase milá stará pani priniesla kartónovú škatuľu konzervovanej zelenej fazule zo svojej záhrady. Takto to v Lake Butler chodilo. Ľudia hospodárili. Chovali dobytok. Niekedy som po škole pomáhal svojmu kamarátovi Darrellovi kŕmiť teľatá z fľaše a on ma rád rozosmieval, keď nechal tie uslintané teľatá cucať mu prsty. Moji rodičia mali záhradu a my deti sme v nej museli trhať burinu. Mrnčal som pritom a chcel som to mať čo najskôr za sebou, nenávidel som to, naozaj do hĺbky duše, až s akýmsi pôžitkom, a najmä som už chcel čítať knihy a písať pesničky. Jazdil som na skateboarde a vysmieval sa kamarátom, ktorí počúvali country a zaujímali sa o rozdiel medzi jalovicou a kravou. Do tohto mestečka sme sa presťahovali, keď som mal asi desať, čo znamenalo, že som bol od prvého dňa outsider. Všetci ostatní boli príbuzní. Všetci ostatní poznali pravidlá. Všetci ostatní sa pohybovali v rytme malomestského života, len ja som nevedel správne tanečné pohyby. To mi však nevadilo, pretože som nemal v pláne zdržať sa tu dlho. Plánoval som vypadnúť odtiaľ hneď, ako dovŕšim osemnásť rokov, prinajlepšom aj skôr a presne to som aj urobil. Pridal som sa k rockovej kapele a vyrazil som na cesty. Po zániku kapely som sa zapísal na vysokú školu. Oženil som sa, presťahoval do Nashvillu a vracal som sa len na prázdniny, a ak môžem byť úplne úprimný (a prečo by som nemohol?), priznám sa, že som sa na všetkých tých ľudí, ktorí zostali, pozeral zvrchu. Stále pomaly tancovali v tom malomestskom rytme, presne tak, ako keď som odišiel, ale ja som si vo veľkomeste našiel lepšiu pesničku. Alebo som si to aspoň myslel. Bol som tu, dospelý spevák a skladateľ, ktorý si rozprávaním príbehov urobil slušnú kariéru. Tak ako môj otec predo mnou, aj ja som kázal, ale namiesto za kazateľnicou som sedel za klavírom. Zas a znova sa ukázalo, že príbehy sú najúčinnejším spôsobom, ako povedať pravdu. Konceptuálne piesne oslovili zopár ľudí, to áno. Ak som im však mohol povedať o tom, čo sa mi raz stalo v Arizone alebo napísať pieseň, v ktorej som spomenul meno svojho kamaráta Bena, čím som efektívne posunul text od konceptu k niečomu konkrétnemu, celý dav počúval. Spozorneli. Bez preháňania môžem povedať, že stále cítim, ako sa kvalita vzduchu v sále mení, keď sa príbeh spojí s publikom.

To isté sa stalo, keď kázal môj otec. Výklad bol fajn a tvoril väčšinu kázní, ale keď sa odmlčal, uškrnul sa a povedal: „Poviem vám, čo sa stalo nedávno v obchode s krmivom,“ dokonca aj moje malé jedenásťročné ja si zrazu pomyslelo, že obchod s krmivom je to najzaujímavejšie miesto na svete. A možno aj bolo. Tak som túto myšlienku preniesol do svojej hudby: pekne spievaj, zlož dobrú pieseň a možno si ťa jedným uchom vypočujú; rozprávaj im dobrý príbeh a budú ťa skutočne počúvať. Jeden kamarát hudobník mi spomenul básnika Wendella Berryho, ale ja som sa vtedy o poéziu nezaujímal, takže mi to bolo jedno. Neskôr v tom istom roku, keď som hral na vysokej škole vo Wichite, som počul profesora literatúry na chodbe hovoriť o spisovateľovi Wendellovi Berrym, konkrétne o novej knihe s názvom Jayber Crow. Profesor stál pri dverách svojho kabinetu a kričal cez chodbu vtip na iného profesora. „Hovorím ti, Jim, Jayber Crow je taký dobrý, že je to nový Nový zákon.“ Profesori sa zasmiali a išli ďalej. Nikdy som takú kacírsku recenziu na knihu nepočul, no rozhodne to vo mne vyvolalo túžbu si toho Wendella Berryho prečítať.

V deň, keď som dočítal román Jayber Crow (a tento príbeh som neskôr rozprával Wendellovi a Tanye v ich obývačke), ma to tak zasiahlo, že som si ľahol na podlahu svojho malého domčeka v Nashville a plakal som. Keď som vstal a umyl si tvár, okamžite som začal hľadať nehnuteľnosť v Kentucky. Rozhodol som sa, že budem farmárom v Kentucky naveky. To dosť rýchlo pominulo vďaka mojej milovanej a rozumnej manželke, ktorá mi jemne pripomenula, že pesničkár sa nemôže len tak jedného dňa rozhodnúť, že bude farmárom. Tak som sa vybral do miestneho Home Depot, požičal si kultivátor a na dvorčeku rozryl štyri štvorcové metre zeminy. Zasadil som tam paradajky a vypestoval presne jednu – jednu malú, nádhernú cherry paradajku, ktorá chutila tak dobre, že som nemal inú možnosť, ako túto správu zavolať rodičom. Smiali sa a pripomenuli mi, ako veľmi som v detstve nenávidel záhradkárčenie. Asi vám je jasné, že niečo vo mne sa zmenilo. Niečo zásadné. Bola doba, keď som nechcel nič pestovať. Bolo mi jedno, ako sa volajú stromy na mojej ulici. Bolo mi jedno, odkiaľ pochádza moje jedlo. Pozeral som sa zvrchu na svoje korene, na susedov z dospievania, na ľudí z malého mesta všeobecne. Potom som sa vďaka jednému príbehu – vďaka fiktívnemu holičovi, ktorý bojoval s Bohom, so svojím miestom na svete, s láskou a osamelosťou, s bezohľadným ničením dobrých, krásnych a starobylých vecí, ktoré rástli v starom lese, kde sa potuloval, s rozbitím jeho komunity chamtivým kladivom priemyselného poľnohospodárstva – zmenil. Odrazu som vedel, že chcem žiť vo svete tak, aby som si ctil svoju komunitu, svoju rodinu a Božie stvorenie.

Chcel som žiť na mieste, kde by som mohol pozorovať, ako rastú stromy, kde by moje deti poznali nielen vápenec pod cédrami, prílet a odlet vtákov a spôsob, akým slnko vrhá tiene v rôznych ročných obdobiach, ale aj svojich susedov a priateľov, zatiaľ čo by roky plynuli ako verše piesne. Presťahovali sme sa. Nie ďaleko, len niekoľko míľ, ale dosť ďaleko do kopcovitej krajiny, kde sme si mohli dovoliť kúpiť niekoľko akrov pôdy, o ktoré sa môžeme starať. Máme sliepky. Vyorali sme trávu okolo domu a zasadili oveľa viac než len paradajky: uhorky, tekvice, melóny, kukuricu, špenát, kapustu, cínie, chryzantémy a náprstníky. V lese sme si vykosili cestičky a keď naše deti rástli, zažívali sme na nich rôzne dobrodružstvá. Jedného dňa prišli naši susedia z kopca s plným vrecom prebytočných paradajok a my sme im na oplátku ponúkli plnú náruč našej kukurice. Môj život sa uzavrel v kruhu. „Čo sa stalo?“ chceli vedieť moji rodičia. „Prečítal som si jeden príbeh,“ odpovedal som, „o istom holičovi.“ A tak je tá polica s nápisom Agrárne záležitosti zaťažená príbehmi a esejami a fotografiami vtákov a včiel a plánmi záhrad. Každú jar sa vo mne prebudí niečo odveké, študujem stránky tých kníh, znova a znova sa učím, čo mám robiť ďalej, ako venovať pozornosť tomuto zázračnému svetu, kedy mám do zeme zasiať tie správne semená, kde je najlepšie miesto pre nové včelíny. Pripomínajú mi slová Šialeného farmára, aby som „každý deň robil niečo, s čím sa nedá kalkulovať“.

Fľaša

Vo fľaši vína vedľa kníh nie je víno. Je v nej čučoriedkový „melomel“, čo je medovina s prídavkom čučoriedok. Medovina bola vyrobená z medu od mojich včiel. Čučoriedky pochádzajú zo susedovej čučoriedkovej farmy. Vyrobil som ju pred tromi rokmi, ale nedokážem sa prinútiť tú fľašu otvoriť. Žiadna príležitosť sa mi nezdá dostatočne výnimočná. Sčasti je to aj tým, že je veľká pravdepodobnosť, že bude chutiť hrozne a ja ju budem musieť už z princípu prehltnúť ako nejaký zlý liek alebo vyliať do kanála. Ale skôr je to tým, že fľaša predstavuje niečo vzácne: tvrdú prácu a trpezlivosť, ktorú si vyžadovala jej výroba, starostlivosť o včely, zber medu, zbieranie bobúľ, ich drvenie, pridávanie kvasiniek a miešanie každý deň po dobu jedného týždňa, sledovanie bubliniek pri kvasení, odčerpávanie toho dobrého z muštu, fľašovanie a potom rok čakania, kým to dozrie. Nech už bude medovina chutiť akokoľvek, keď konečne otvorím fľašu, nikto ju nezakúsi tak ako ja, keď viem, čo všetko som potreboval na jej výrobu, keď viem, ako kvitli kvety na celom mojom pozemku, z ktorých včely tak usilovne zbierali nektár, keď viem o starostlivosti, s akou moje ľudské ruky miešali, cedili a skladovali tekutinu, ktorá sa nejakou svätou alchýmiou zmenila z jednej veci na druhú – na „víno na potešenie srdca“, ako hovorí Šalamún. Keď budem piť túto medovinu, budem v hlbokom spojení so zemou, budem hltať svet okolo seba, budem do seba prijímať sladkosť, ktorú som získal dlhými hodinami práce a rokmi trpezlivosti. Zvyčajne nie som trpezlivý človek. V ten deň však budem piť ovocie trpezlivosti. A moje srdce sa poteší, pripomenie si tú noc, keď Burley Coulter nalial do džbánu svoju domácu a povedal: „Dobrá-dobrá-dobrá.“

Keď sa na jar vyroja včely, je to preto, lebo sa rozhodli, že úľ je príliš preplnený. V určitom okamihu sa dá signál, uvoľní sa feromón, do polovice včelstva sa rozšíri správa, že je čas začať baliť a potom jedného dňa kráľovná opustí svoje kráľovstvo s polovicou svojho dvora. Je to úžasná vec, ak sa vám podarí byť pri tom, keď opúšťajú priestory. Tisíce včiel sa vylejú z vchodu úľa ako pálenka z džbánu („dobrá-dobrá-dobrá-dobrá-dobrá“) a vytvoria smejúci sa, bzučiaci, víriaci oblak života. Tancujú, pretože sa vykašľali na starý úľ ako hebrejské deti, ktoré si spievajú na cestu z Egypta. Kráľovná nedoletí ďaleko, a tak sa odpraví na nízko visiaci konár a utáborí sa. Robotníčky z jej partie bzučia vo vzduchu v jednom veľkom mraku, až kým ju nenájdu a než sa nazdáte, zhluknú sa okolo nej a z konára sa odlepia v chumáči veľkom ako basketbalová lopta. Toto nie je ich domov. Len tu čakajú, kým sa do Kanaánu nevkradnú včely prieskumníčky a neohlásia, že našli vhodný nový domov v nejakom dutom strome. To môže trvať niekoľko dní, takže mám čas ich chytiť, ak chcem a zaviesť do nového, prázdneho včelína. (V súlade s analógiou som asi len starý zlý faraón. Mimochodom, počul som, že v egyptských hrobkách bol objavený jedlý med. Ukázalo sa, že med sa nikdy nepokazí. Teraz to viete.) Minulý rok sa mi vyrojili všetky tri úle a ja som bol zakaždým doma. Prvé dva roje boli už vonku, keď som prišiel. Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, ako znie dvadsaťtisíc rojacich sa včiel, je to ako vzdialená motorová píla alebo štadión plný modliacich sa tibetských mníchov alebo chrápanie stromov alebo dronový tón na gajdách naladených o oktávu vyššie. Je to ako kombinácia hudby, dažďa a dýchania.

Tretí roj bol výnimočný. Vedel som, že sa to stane asi päť minút predtým, ako sa to naozaj stalo. V to ráno som sa išiel pozrieť, čo robia včely a zvuk úľa bol akýsi iný. Doteraz neviem presne povedať, čo som počul, ale vedel som, že niečo je inak. Na správaní včiel nebolo nič zvláštne, ale zastavil som sa na mieste a desať minút som ich pozoroval tak, ako pes so zježenými chlpmi hľadí do noci na nejakú neviditeľnú škodnú. Potom sa to stalo. Asi desať metrov pred úľom sa zdalo, že je tam viac včiel ako zvyčajne. „Roja sa,“ pomyslel som si. Zakričal som na manželku a deti, ale bolo to zbytočné, pretože nikomu inému v našom dome sa nič z tohto nezdá ani spolovice také zaujímavé ako mne. Oblak včiel sa zväčšoval a potom som s údivom sledoval, ako sa tisíce a tisíce včiel vylievajú z včelína do vzduchu, akoby niekto otočil kohútikom. Vytryskli, ale bolo to radostné a usporiadané vytrysknutie. Spomínam si, ako som sa nahlas zasmial, potom som vstúpil do prostriedku tohto víru života a vystrel ruky. Včely nie sú agresívne, keď sa roja, takže som vedel, že mi nehrozí žiadne uštipnutie. Lietali vo zväčšujúcom sa kruhu, tie tisícky krídeliek rozprúdili prenikavý príval energie a ja som stál v strede, ruky zdvihnuté ako čarodejník privolávajúci živly. Smial som sa zo samej búrlivosti toho všetkého a tiež preto, že som vedel, že som sa niečo naučil, bez toho, aby som o tom vedel. Roky pozorovania včiel mi dali dôvernú a intuitívnu znalosť ich správania, nie dostatočnú na to, aby som dokázal vyjadriť, čo sa zmenilo, ale dostatočnú na to, aby som vedel, kedy je čas zostať stáť a pozerať sa, pretože svet sa chystá odhaliť jeden zo svojich zázrakov tým, ktorí sú ochotní venovať pozornosť. Stvorenie prestrelo stôl a ja som bol pozvaný na hostinu. V ten deň som sa stal členom spoločenstva života v mojom kúte stvorenia. Asi o desať minút bolo po všetkom. Včely sa zhromaždili okolo vetvy svojej kráľovnej a obloha sa opäť utíšila. Niekto sa ma spýtal, ako som sa dostal k chovu včiel. Po chvíli premýšľania o včelách, pozemku, záhrade, o trýznivom vedomí, že svet je krajší než sa dá vypovedať a že pomaly odchádza, o pomalej práci, keď sa učím počúvať a pozorovať, som povedal: „Čítal som jednu knihu o holičovi.“

Autor je americký hudobník

Preložil Tomáš Hučko