Nadobudnutie širšieho porozumenia je jednou zo základných kompetencií, ktoré si potrebujeme znovu osvojiť aj v kultúre. Máme dostatok imaginácie a odvahy na radikálnu premenu kultúrnej politiky a systémové zmeny (nielen) na lokálnej úrovni? Aká by mala byť povaha tejto premeny a čo na jej uskutočnenie potrebujeme?
Začnem kultúrou.
Chcem hovoriť o tom, akú rolu zohráva kultúra v udržateľnom rozvoji miest.
„Kultúra nie je len oddych, zábava či príjemne strávený voľný čas,“ uvádzame (trochu poučujúc) v Dekáde pre kultúru1Koncepcia udržateľného rozvoja kultúry mesta Bratislava do roku 2030. Je viac ako hodnotou samou osebe či tvorivým vyjadrením jednotlivca a spoločnosti. „Kultúra nám pomáha integrovať sa v sociálnych, ekonomických a politických podmienkach, ktoré nás obklopujú. Učí nás, ako máme žiť a konať v konkrétnych spoločenstvách.“2Pascal Gielen, No Culture, No Europe: On the Foundation of Politics, 2015 Rozvíja schopnosť kritického premýšľania o svete a schopnosť vnímať ho v širších kontextoch. Dopad kultúry na spoločnosť je teda široký a komplexný.
Úzke vymedzenie kultúry cez kultúrnu produkciu a kreatívne odvetvia nám znemožňuje uvažovať nad udržateľnosťou ako spoločným cieľom všetkých politík. Kultúrnym plánovaním sa na magistráte pokúšame meniť túto paradigmu a od sektorového uvažovania sa postupne posúvame k úzkej previazanosti kultúry a udržateľnosti, tak aby nebola kultúra oddelená od iných zložiek života mesta. Chceme, aby bola prítomná v diskusiách o kvalite života, tak ako sú prítomné sociálne témy, témy verejného priestoru, dopravy či zelene. Mesto takýto prístup potrebuje pestovať, ak chce z lokálnej mierky čeliť globálnym výzvam.
Na všetkých záleží
Na mestá je vytváraný neustály tlak prameniaci z očakávaní, že budú lídrami zmeny smerom k udržateľnosti, spomalia dopady globalizácie či ochránia demokraciu. Čelia výzve nájsť alebo vynájsť na lokálnej úrovni nové štrukturálne princípy, ktoré budú založené na spoločenskej a environmentálnej spravodlivosti. Čelia výzve formulovať ideál demokracie v modernej, vysokodiferencovanej spoločnosti. To sa odzrkadľuje aj v premene politickej praxe pri spravovaní mesta, v spôsobe, akým dospieva k rozhodnutiam, akú kvalitu verejnej debaty umožňuje a ako zabezpečuje účasť občianskej a odbornej verejnosti na utváraní mesta.
Dobre spravované mesto si je vedomé politicko-ekonomických nerovností a sociálnej nespravodlivosti a vyvažuje ich v prospech verejného záujmu. Uvedomuje si tiež, že je závislé od okolitej krajiny, mestskej prírody a že sa vzájomne musia rešpektovať. Podnecuje rozmanitosť a rôznorodosť, zachovanie diverzity chápe ako hlavnú premennú v udržateľnosti mesta. Inak povedané, „na všetkých záleží“.
Veľké očakávania sú aj od kultúry. Kultúra je vnímaná ako hnacia sila obnovy Európy po pandémii či v boji s klimatickou krízou. Podľa dokumentu Európskej komisie s názvom Nová európska stratégia pre kultúru3Nová európska stratégia pre kultúru, Európska komisia, 2018 je „kultúra dôležitejšia ako kedykoľvek predtým pre dosahovanie sociálnej súdržnosti a medzikultúrneho dialógu, zaručovanie slobody a rozmanitosti prejavu, komunikáciu a budovanie mostov medzi jednotlivcami“. Stratégia považuje mestá za prirodzených partnerov, ktorí majú stáť na čele udržateľného rozvoja prostredníctvom kultúry. „Kultúra je transformačnou silou pre obnovu komunít. Má obrovský potenciál, pokiaľ ide o experimentovanie a predvídanie trendov.“
Kultúra a mesto sú pre mňa dve neoddeliteľné kategórie. Kultúra je komplexným ekosystémom, v ktorom funguje sociálny a ekonomický život mesta, formuje prostredie, v ktorom sa „veci dejú“. V širšom chápaní je synonymom udržateľného rozvoja, ktorý má svoj environmentálny, ale aj ekonomický a sociálny rozmer.
Ak budeme spoločne pestovať prax takéhoto vnímania kultúry, ak si osvojíme praktiky, ktoré budú emancipovane zdôrazňovať význam kultúry ako katalyzátora pre spoločenské zmeny zdola, ak prijmeme spoločnú zodpovednosť za to, že kultúra je jedným z kľúčových prostriedkov na transformáciu myslenia spoločnosti, a tým aj transformáciu našich miest a nášho sveta, tu niekde sa u mňa začína nádej a zárodok nového idealizmu v kultúre.
Prekročiť limity vlastnej predstavivosti
Prvým a nevyhnutným krokom je premena myslenia smerom k udržateľnosti. Na potrebu radikálnej premeny myslenia a konania vieme upriamovať pozornosť práve kultúrnou praxou. Táto premena si vyžaduje prekročiť limity vlastnej predstavivosti a konštruktívne nastaviť rámce, v ktorých sa majú systémové zmeny odohrávať. V čom potrebujeme zmeniť naše myslenie a v čom potrebujeme zmeniť náš prístup? Ako môžu kultúrni aktéri a aktérky pomôcť napĺňať spoločnú víziu o udržateľnom meste (a svete)? Ako pomôcť kultúrnym aktérom a aktérkam byť dostatočne silnými, aby mohli hájiť demokraciu a prispievať k udržateľnosti?
Pokúsim sa odpovede priblížiť cez kategórie kultúrnej praxe – „aktérov, siete, inštitúcie a infraštruktúry“ – z perspektívy, ako by sme mohli nad týmito kategóriami v kultúre uvažovať, ak je pre nás spoločným cieľom udržateľnosť.
„Kultúrne aktérstvo“ vnímam ako konanie jednotlivcov a kolektívov prostredníctvom kultúry. V mojej úvahe založenej na nevyhnutnosti sebavedomého a emancipovaného aktérstva kultúrni aktéri a aktérky upozorňujú na potrebu systémovej solidarity, na potrebu zvrátenia entrópie, na potrebu antropologickej a ekologickej rovnováhy. Prekračujú prah individualizmu k vyšším rolám a úlohám. Sú ako včely, ako mravce, ak chcete. Opeľujú, robia „vytrvalú, systematickú, pomalú a dôkladnú prácu“4Bruno Latour, Nikdy sme neboli moderní, KALLIGRAM, 2003. Sú dôležitou súčasťou mestskej diverzity.
Tvorbou a jej zdieľaním, kultúrnymi a komunitnými aktivitami vo verejnom priestore demonštrujú obývateľnosť mesta a jeho štvrtí, ktoré sú predpokladom pre utváranie komunít a spoločnosti. Slúžia tak aj iným aktérom v mestskej sieti, pre ktorých je takýto obraz mesta dôležitý. Sú si vedomí toho, ako svojimi aktivitami prispievajú ku kvalite života v meste a k jeho identite. Vedia, že majú silný mandát artikulovať požiadavky na spravodlivosť. Hovoriť v mene tých, ktorých hlas nie je počuť a ktorí nie sú viditeľní. To ich robí spoluzodpovednými. Mám na mysli zodpovednosť ako privilégium, nie čosi, čoho by sme sa mali obávať.
V akých rámcoch sa má prax zodpovednosti uskutočňovať?
Potrebujeme viesť konštruktívny, otvorený a kolaboratívny dialóg, v ktorom budeme neustále artikulovať naše nároky – na seba samých, na druhých. Vyjasňovať si východiská aj cesty, ako sa dopracovať spravodlivo k cieľom.
Vyjsť za logiku vlastného uvažovania či sektora je novou kompetenciou, ktorú budeme musieť rozvíjať. „Neostaňme zaseknutí vo vlastnom jazyku, vstupujme do diskusií bez toho, aby sme náš vlastný systém vnímali ako preferenčný a určujúci.“5Buď sa necháme vliecť, alebo budeme navigovať, rozhovor Michala Sedlačka s Ursulou Rosenbichler, Úrad splnomocnenca vlády SR pre rozvoj občianskej spoločnosti, 2021 Komunikujme spolu!
Pre vzájomné pochopenie sa potrebujeme pestovať vzťahy a viesť plodné spory. Nebudovať izolované spoločenstvá, ale utvárať dobrovoľné nehomogénne kolektívy. Rozprávať sa, aby sme sa vzájomne pochopili, naučili sa spolu žiť a organizovať náš život tak, aby sme sa spoločne niekam posúvali. Vytvárajme priestor pre argumentáciu a dochádzajme k spoločným konsenzom. Utvárajme zmysluplné koalície, otvorme sa spolupráci na spoločných projektoch, kolaborujme, vytyčujme si spoločné ciele. Organizujme sa!
Potrebujeme spolupracovať na identifikovaní a realizovaní konania, založeného na vzájomnom rešpektovaní sa. Spájať by nás malo vedomie toho, že sa vzájomne potrebujeme, a preto potrebujeme zladiť odlišné záujmy do spoločných. Oprávnený cynizmus, cizelovaný permanentným fungovaním v provizóriách, nahraďme opatrným optimizmom, v ktorom síce nemožno očakávať veľa, avšak možno vyžadovať viac ako doposiaľ. Aj od seba samých. Prerámcujme preto zaužívané. Konajme!
Navigovanie smerom k radikálnej empatii
Celý koncept udržateľnosti stojí a padá na láske. Láske k demokracii a spoločnosti. Nie je realizovateľný bez radikálnej zmeny spôsobu ľudského života a hlbokej zmeny v srdci človeka, bez univerzálnej solidarity a spravodlivosti. „Nájdite to, čo milujete, a začnite to brániť.“6Derrick Jensen, Protesty za klima k ničemu nevedou, rozhovor pre rádio Wave, Český rozhlas, 2019 Je to vyzvanie ku konaniu ako opaku nečinnosti a ľahostajnosti. Cestou k zodpovednosti za našu spoločnú budúcnosť. Cestou k vytváraniu sveta, ktorý skúmame, rozvíjame a žijeme na základe odlišnosti a nie identity.
„Ak sa chceme rozdielom a ich vplyvom otvoriť, aby sa z celého sveta stalo spoločenstvo, potom sa jednotlivci musia snažiť lásku ochraňovať. Kult identity a opakovania je nutné spochybniť láskou toho, čo je odlišné, jedinečné, neopakovateľné, nestále a cudzie,“7Alain Badiou, Chvála lásky. Rozhovor s Nicolasom Truongom. Inaque, 2012 píše filozof Alain Badiou vo svojom zásadnom texte Chvála lásky.
Dnes, keď je spoločnosť rozdelená a zneistená, keď rastie frustrácia a strach zo stavu sveta, darí sa v nej presadzovaniu tradičných hodnôt, niečoho, čo je osvedčené a môže byť zdrojom istôt. Kultúra je a bude naďalej slúžiť na potvrdzovanie suverenity národných štátov a ich identít. O to dôležitejšie je, aby sme ako kultúrni aktéri verejne podporovali a chránili európsky koncept kultúrnej rozmanitosti. Ak je kultúra „hnacou silou zmeny“, musíme ako kultúrni aktéri a lídri zmeny posilňovať našu úlohu ako sprostredkovateľov a sprostredkovateliek vzťahov medzi ľuďmi. Byť navigátormi lásky v sieťach, ktoré ovládla nenávisť a konšpirácie.
Umenie je praxou radikálnej empatie a kultúra prostriedkom starostlivosti – o seba, druhých a okolitý svet. Participácia na kultúre umožňuje jednotlivcom prežiť skúsenosť človeka ako sociálnej bytosti, teda „bytia“ v spoločenstve. Spolupatričnosť, nádej, rovnováha, súcit, poznanie, povzbudenie. To všetko nám vie kultúra a jej rozmanité prejavy ponúknuť.
Kultúra zohráva v demokracii rolu jej opätovného nadobúdania – chráni kritický potenciál diskusie, utvára a udržiava humanistické hodnoty. Kultúrni aktéri a aktérky sú sprostredkovateľmi týchto hodnôt, a teda aj politickými aktérmi. Potrebujeme kultúrnych aktérov a aktérky vnímať ako tých, ktorí pomáhajú k dosiahnutiu spoločných cieľov, nie ako tých, ktorým je pomáhané. Investovanie do udržateľnej budúcnosti znie odrazu inak ako financovanie kultúrnych aktivít. Investovanie do kultúry je investovaním do posilňovania a rozvíjania rešpektu k demokracii a rozmanitosti.
Premyslieť inštitúcie smerom k udržateľnosti
V Bratislave sme nanovo premysleli rolu mestských kultúrnych inštitúcií, pomenovali sme spoločné hodnoty a spoločne sme sformulovali víziu. Organizácie vytvárajú pre verejnosť otvorené, dostupné, podnecujúce a kultivujúce prostredie. Chcú byť kreatívne, experimentálne a odvážne, vnímať kontext, v ktorom pôsobia – prostredie hlavného mesta, jeho témy, špecifiká a komunity. Uvedomujú si svoju prítomnosť vo verejnom priestore, vhodne naň nadväzujú, vystupujú voči nemu otvorene a aktívne s dôrazom na inkluzívnosť a budovanie súdržných komunít. Cez rôzne kolaborácie sa vo svojej činnosti čoraz častejšie dotýkajú postavenia a zviditeľňovania doposiaľ nereflektovaných skupín obyvateľstva.
V kultúre však máme na Slovensku v nazeraní na inštitúcie spoločný dlh. Svoj prístup k nim sme v posledných desaťročiach zanedbali a ponechali zotrvačnosti. Na jedny sa nazerá ako na „vlastné deti“, o ktoré sa nevieme adekvátne postarať, a druhým sa hovorí o ich slobode a možnosti sa sebaurčiť, sebaustanoviť a poradiť si. Chýba spravodlivý a funkčný systém. Budujeme nástroje a mechanizmy, ktoré zdanlivo odstraňujú problém zmierňovaním následkov, namiesto toho, aby sme reformovali to myslenie a tie politiky, ktoré nás do aktuálneho stavu priviedli, udržiavajú ho a prehlbujú. Výsledkom je kolobeh problémov spôsobený neudržateľnými modelmi fungovania, ktorým čelia organizácie izolovane.
Ak máme vytvárať udržateľné modely, bude potrebné prehodnotenie existujúcich inštitúcií, premyslenie nových hybridných foriem či nehierarchických modelov ich fungovania, ktoré umožnia ich efektívnejšie prepájanie či splynutie. Nevyhnutnou súčasťou musí byť dohoda na tom, aké majú tieto kultúrne inštitúcie byť, aký program a pre koho majú ponúkať, aké služby a v akej kvalite majú poskytovať. Teda zhoda na role týchto organizácií vo vzťahu k verejnosti a úlohe, ktorú majú v spoločnosti plniť. V praxi to bude vyžadovať mimoriadne úsilie a konštruktívny dialóg v rozmeroch, od akých sme si v politickej praxi v kultúre odvykli. Diskutujme, hľadajme riešenia, buďme otvorení skutočnosti, že zmena uvažovania musí nastať naprieč inštitúciami a predovšetkým v tvorbe a realizácii kultúrnych politík. Teda u nás samých.
Predstavujem si, že silnejší a zorientovanejší pomôžu v tejto misii slabším, na začiatok tým, že sa budú solidarizovať a vnímať perspektívy „toho druhého“. Že sa na chvíľu prestanú zaoberať vlastnými problémami, ktoré im nikam neodídu. Že sa verejný záujem v kultúre stane kolektívne nárokovateľnou hodnotou, ktorá nebude rozlišovať medzi právnymi formami a inštitucionálnym dedičstvom „práva na zachovanie toho, čo bolo zriadené“.
Potrebujeme tiež znížiť kultúrnu produkciu. Vyžadovať zmenu prístupu k podpore kultúry z verejných zdrojov, založenej na neustálom vytváraní nových diel, formátov a programov. Vyžadovať väčšiu podporu inštitucionalizácie v kultúre, ktorá umožní relevantným subjektom profesionalizáciu a prechod od občianskeho združovania sa k spoločnému napĺňaniu verejného záujmu prostredníctvom poskytovania kultúrnych služieb s nárokovateľnou stabilnou podporou.
Pomôcť by mohlo vnímanie inštitúcií ako infraštruktúr, nie štruktúr. Ako fyzických priestorov, v ktorých sa uskutočňuje poslanie inštitúcií a napĺňajú sa princípy aktérstva, o ktorých som hovorila. Priestorov starostlivosti a solidarity. Zažili sme to pri pomoci a začleňovaní ľudí prichádzajúcich z Ukrajiny v dôsledku vojny. Uvedomujeme si to teraz, po nenávistnom útoku na LGBTI+ ľudí na Zámockej ulici.
Potrebujeme pestovať ich otvorenosť a prirodzenú schopnosť prijímať diverzitu a rozmanitosť. Potrebujeme demokratizovať kultúru a umenie, čo je kľúčovou rolou týchto infraštruktúr. Budujme ich ako infraštruktúry odmietajúce postoje a praktiky, ktoré diskriminujú a marginalizujú. Chráňme ich ako priestory, v ktorých sa môže naplniť potenciál aktérstva konať, komunikovať a organizovať sa.
Permanentná kríza
Slovom roka 2022 je podľa Collinsovho slovníka slovo permacrisis, teda permanentné krízy, definované ako „dlhodobé obdobie nestability a neistoty v dôsledku opakovaných katastrofických udalostí“. Plne si uvedomujem, že súčasná doba – krízy, ktorým čelíme, na čele s klimatickou krízou, pandémie, vojny, sociálna nespravodlivosť, deregulovaný globálny kapitalizmus, strata dôvery v demokraciu a v inštitúcie, ktoré ju reprezentujú, ale aj tlak na výkon a efektivitu nám sťažujú naladiť sa na víziu budúcnosti. Prítomnosť je neuspokojivá. Uvažovanie o budúcnosti, vytváranie vízií a plánov, to všetko stráca na dôveryhodnosti.
Filozof Miroslav Marcelli upozorňuje, že ak máme len krátkodobé ciele ako stabilizáciu a návrat k prosperite, cítime negatívnu stránku našej zviazanosti s každodennosťou. Chýbajú širšie vízie. Niečo, čo by rámcovalo naše každodenné úsilie a veľmi praktické aktivity, do ktorých sme ponorení.“8Miroslav Marcelli, Filozofi uvoľnili miesto. Prichádzajú obchodníci s dažďom, Rozhovor v denníku Pravda, 2010 Aj tu zohráva kultúra dôležitú rolu. Pomáha hľadať nové cesty, umožňuje pozrieť sa na budúcnosť inak, zapojením imaginácie a otvorením nových perspektív.
Podľa sociológa Zygmunta Baumana na zrod utopických predstáv sú potrebné dve okolnosti: po prvé, prítomnosť nejakého prevažujúceho pocitu, že svet nefunguje správne, a po druhé, nádej, že zmena je možná, že ľudia sú schopní odstrániť spoločenské neduhy a biedy.9Zygmunt Bauman, Tekuté časy, Academia, 2017
Ak sa v dôsledku pretrvávajúcich kríz vrátime k zabehaným riešeniam, posilníme v budúcnosti tie problémy, ktoré majú korene v chybách minulosti. „Problémy zajtrajška však nie sme schopní vyriešiť myslením včerajška,“10Olafur Eliasson pre Denník N: Kto si dnes dovolí snívať o budúcnosti?, 2021 upozorňuje vizuálny umelec Olafur Eliasson. V stredoeurópskom priestore sa radi obraciame smerom k minulosti, otočení budúcnosti chrbtom. Táto zamestnanosť minulosťou nám však nemôže brániť pozerať sa dopredu, čeliť spoločnej zodpovednosti za to, ako sme si poradili s prítomnosťou, čo môžeme urobiť v budúcnosti lepšie a inak.
Potrebujeme byť idealistami a idealistkami. Potrebujeme sa odpútať od bežných každodenných situácií smerom k ideám. Potrebujeme vízie.
Prítomnosť nám zabrala v prežívaných krízach celý obzor.11Václav Janoščík a kol., Návrat do budoucnosti, 2019 Ak nebudeme plánovať budúcnosť, ostaneme zaseknutí v prítomnosti. V priestore váhania. V tom, čo existuje. Prítomnosť však nemôže byť naším cieľom. Budúcnosť musí byť naším cieľom. Aj preto sa na prvom Bratislavskom kultúrnom fóre venujeme perspektívam budúcnosti alebo (ak chcete) víziám, ktoré tieto širšie perspektívy ponúkajú. Nechceme byť spoločnosťou bez budúcnosti, a tak nám ostáva jediné. Spoločne sa do možných budúcností pozrieť – simuláciou a funkčnou prácou fikcie – aby sme sa vrátili späť do prítomnosti a začali ju vedome a predovšetkým spoločne pretvárať smerom k spoločnosti, v ktorej chceme žiť.
Aby mohla byť budúcnosť skutočne naša.
Text je krátenou verziou príspevku, ktorý odznel v rámci prvého Bratislavského kultúrneho fóra organizovaného hlavným mestom SR Bratislava dňa 22. 11. 2022.
Autorka je humánna geografka, venuje sa strategickému plánovaniu na úrovni miest a kultúrnym politikám
Jeden komentár
Pingback: Editoriál