„Nijaký príbeh nie je skutočný“

Marta Součková3. októbra 2017788

Aj keď názov najnovšej knihy Pavla Vilikovského Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa odkazuje, okrem iného, na jeho zbierku próz Krutý strojvodca z roku 1996, spolu s rozprávačom si hovorím: „Koho by to zaujímalo,“ a nateraz ponechávam bokom intratextuálne súvislosti. Koniec koncov, tie môžu byť u Vilikovského aj falošnou interpretačnou stopou, či už je to motív vlaku spojený s temporalitou, zločinu vyplývajúceho z nesúladu sexuality a citovosti, nebiblického počatia syna a i., alebo prelínanie fiktívnych a reálnych osobností hoci prostredníctvom postavy vojvodkyne/strojvodkyne (a možno ani rodová premena nie je náhodná, vzhľadom na zmienky o piatej žene v novele). Tak trochu zboku som však pri čítaní myslela na román J. C. Hronského Pisár Gráč, na jeho „by“ skutočnosť, a okrem iného som rozmýšľala, ako sa realita „fikčných svetov“ stále pôsobivo a funkčne posúva – aj vtedy, keď by sa zdalo, že všetky textové experimenty už boli vyčerpané. Ak si Jozef Gráč predstavoval, čo všetko by povedal, keby mohol, keby dokázal komunikovať, keby iná postava žila, keby sa dal vrátiť čas; Vilikovského (myslený) autor si (vy)myslí príbeh, postavy, ba ešte aj sám seba, vytvára nie „by“ realitu, ale „by“ text, v intenciách vety: „Nijaký príbeh nie je skutočný, skutočný je len rozprávač.“ (s. 183). A tak, keď sa chce Obyčan, autor, ktorý, „ako vieme, nemá príbehy rád, len sa doposiaľ nevedel bez nich zaobísť“ (s. 182), vrátiť do skutočnosti, zrazí ho auto. Takýto záver by bol v hocijakej inej próze nepravdepodobným, najjednoduchším riešením vzniknutej situácie mysleného/dvojitého (empirického a fiktívneho) autora, ale vo Vilikovského novele, s vedomím proklamovanej „autentickosti“ príbehu, vyznieva ironicky a aj preto uveriteľne. Veď život prináša udalosti, ktoré by papier neuniesol – a v danej podobe ich predsa len ľahko znesie. Navyše, ako na inom mieste poznamenáva rozprávač: „Tento príbeh sa rozpráva už dosť dlho – nejeden čitateľ, ak sa taký vôbec nájde, si myslí, že až pridlho. Tak či onak, rozprávač by nerád čelil obvineniu, že jeho príbeh nie je pravdivý. Ako keby na tom záležalo! Ale rozprávači sú už takí.“ (Tamže.)

Hra s autorstvom nie je (minimálne od čias Mitanovho Hľadania strateného autora) ani v slovenskej próze nová, Vilikovský ju však opäť raz rozvíja bravúrne: Ivan, pracovník reklamnej agentúry, myslený autorom, sa s ním stretáva v druhej časti, v ktorej sa zase autor mení na Obyčana, aby sa oddelil obyčajný občan od mýtizovaného tvorcu. A naopak, Obyčanova žena by chcela „žiť s autorom, a musí sa uspokojiť s obyčajným chlapom, ktorý celé týždne rozjíma o upchatom odtoku vo vani. Túži sa dať ovievať krídlami autorovho myšlienkového rozletu, lenže ten si ju, aj keď sa náhodou vyskytne v jej blízkosti, vôbec nevšíma.“ (s. 96) Vilikovský si dovolí – v rámci opakujúcej sa formulky „Koho by to zaujímalo“ – v novele všeličo, ak nie všetko: Ivan je len (vy)myslený Ivan a autor nie je autor; ich stretnutie je, samozrejme, tiež iba pomyselné; prvá slovenská strojvodkyňa Mariška Šlahorová z dedinky Borová pri Trnave je aj vojvodkyňa Marie du Plessis de Bourgogne (odkazujúca i na reálnu Marie Duplessis, prototyp Marguerite Gautier z románu Dáma s kaméliami od Alexandra Dumasa ml.) a svetoznáma fotografka; Janíčko má dokonalé prsia, ktoré mu závidí aj vojvodkyňa atď. Pravdaže, Vilikovského vojvodkyňa pripomína Duplessis  len pekným telom a vzťahom k umeniu, Marie alias Mariška je starnúcou ženou s čiastočne nostalgickým vzťahom k domovine, no zároveň reflektujúcou jej premeny, predovšetkým však užívajúcou si (naposledy) rôzne erotické situácie. Mohli by sme tiež uvažovať o tom, ako ľahko sa Vilikovský vyhol ukončeniu prvého príbehu (vzťahu Mgr. Okálovej a Ivana či jeho potenciálnemu otcovstvu z inej ľúbostnej avantúry). Iste, Ivan sa mohol ďalej zamotávať do nevery, dala sa odhaliť jeho impotencia, rodičovstvo, ba i oboje, magistra mohla otehotnieť, a my by sme sa nedozvedeli, kto je otcom, napokon, viaceré možnosti rozvíjania príbehu nám naznačuje rozprávač. Ale, ak by napríklad vzťahový trojuholník pokračoval, bola by to lepšia kniha? Ani zďaleka nie, práve „useknutím“ tejto dejovej línie sa Vilikovský vyhol banalite aj moralite. Podobne otázka „Koho by to zaujímalo,“by znela alibisticky, keby sa (nielen jej častým opakovaním) nezdôrazňoval fakt, že dnes najmä umelecká literatúra málokoho zaujíma. A tak Ivan zváži žalobu na autora, ktorý ho zobrazil vo svojej knihe, lebo ju i tak nikto nečíta: „Nezáujem, nula bodov. (…) Predaj je mizerný, kniha nejde na odbyt, ležiak a podobne. Ani ju nevyložili na tú policu, kde majú novinky, že by zbytočne zaberala miesto. Že to nie je druh literatúry, o ktorý by sa ľudia trhali.“ (s. 154) Autora tak čitateľ (azda našťastie) nemusí zaujímať a opakovaná otázka sa môže stať pravdivým konštatovaním. Písanie je tu opäť prezentované ako únik zo skutočnosti, ktorú však napriek zahmlievaniu Vilikovský odhaľuje veľmi presne. Obyčan tak vníma svoju ženu ako „almaru, ktorá spoľahlivo stojí na vlastných nohách a nepotrebuje si ich ničím podkladať, aby sa nekyvotala.“ (s. 147); Ivanov vzťah k magistre je opísaný podobne realisticky: „Niežeby bol muž do Juditky zaľúbený, taký výraz a aj stav mu v jeho veku už pripadá nemiestny. Smiešny. On si to pomenoval, že ho žena svrbí. Zasvrbela ho, keď sa s ňou prvý raz stretol v jej kancelárii, neopatrne, bez uvažovania sa poškrabal, a ako to už pri škrabaní býva, keď raz začnete, neviete prestať.“ (s. 15)

Autoreferenčná línia je potom len jedna z mnohých vrstiev Vilikovského novely a je dopĺňaná presahmi do skutočnosti, ba i sociálnou referencialitou, pričom azda „najautentickejšie“ sú vulgárne slová na okne električky, ktorou cestuje Obyčan: „Krasoň je kokot a Rumpelová je piča. Ten nápis čiernou fixkou na skle je zaručene autentický, pisateľ ním autenticky vyjadril svoj pocit, náladu alebo názor, autentickejšie sa to už ani nedalo. Či je nápis aj pravdivý, to Obyčan a asi ani ostatní cestujúci v električke nevedia. Nemajú to ako zistiť, lebo Krasoňa a Rumpelovú nepoznajú.“ (s. 99) Mimochodom, o žánri by sa tiež dalo diskutovať: v knihe je viacero fragmentov, ktoré spájajú postavy autora a krásnej strojvodkyne, prezentovanej v prvej polovici len cez repliky, akési bonmoty (azda i subverzívne citácie). Samotný rozprávač, ktorému však nemožno veriť, by vedel do príbehu všeličo pridať, ale nespraví tak: „To všetko by sa mohlo stať, lenže toto nie je román, iba taká vyhúknutá poviedka. Spomalené zábery navzájom nepospájaných okamihov.“ (s. 48) Prostredníctvom tematizácie autor(stv)a sa do knihy dostávajú briskné úvahy o zmysle písania a čítania, ladené, ako inak, v skeptickom duchu. A od nich je zase len na skok ku kritickej reflexii spoločnosti, ako to dokazuje i od prvej časti (zdanlivo) tematicky odtrhnutá moderná rozprávka o Janíčkovi. Podobnosti medzi obomi príbehmi (Ivanovým a Janíčkovým) vnímam nielen cez problém manipulácie s klientom či klamstva, prezentovanom najskôr cez reklamnú agentúru, v druhej časti cez salón krásy (i magistra a vojvodkyňa sú si v niečom podobné), ale tiež, v konečnom dôsledku, cez legitímne „klamstvo“ oboch „príbehov“.

V spomínanom Pisárovi Gráčovi nebola možná komunikácia vo svete – cirkuse, v období vojny ani po nej, respektíve, Gráčove postavy sa napokon predsa len dohovorili mimikou, gestikou, dotykom. Vojvodkyňa vo Vilikovského novele pozoruje počas cesty vlakom dve dievčatá, ktoré sa namiesto rozhovoru „usadili pri dverách oproti sebe, v rukách sa im ani nevedno ako a skade zjavili mobily a hneď do nich začali ďobať, sústredene a náruživo ako hladné sliepky.“ (s. 164) „Bývalú krásnu strojvodkyňu – to, čo z nej zostalo – obostrel ľahký závoj melanchólie,“ (tamže), pretože nechápala, ako niekto nemôže vnímať skutočný svet za oknom, ako sa dve priateľky nedokážu ani chvíľu rozprávať. Do novely sa tak dostáva motív nezvratného, plynúceho času, ktorý však aj nateraz ponechávam bokom.

Autorka je literárna vedkyňa a vysokoškolská profesorka

Pavel Vilikovský: Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, Bratislava: Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., 2017

Napíšte komentár

Vaša emailová adresa nebude publikovaná. Povinné polia sú označené *

Partneri: